Preskočiť na obsah

Mao Ce-tung

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Mao Ce-tung
Mao v roku 1959
Mao v roku 1959
Mao Ce-tung, podpis
1. predseda ÚV Komunistickej strany Číny
V úrade
19. jún 1945 – 9. september 1976
Predchodca funkcia vznikla Chua Kuo-feng Nástupca
1. predseda Čínskej ľudovej republiky
V úrade
27. september 1954 – 27. apríl 1959
Predchodca funkcia vznikla Liou Šao-čchi Nástupca
Biografické údaje
Narodenie26. december 1893
Šao-šan, Čching (dnešná Čína)
Úmrtie9. september 1976 (82 rokov)
Peking, Čína
Politická stranaKomunistická strana Číny (1921 – 1976)
Kuomintang (1925 – 1926)
Alma materHunan First Normal University
Rodina
RodičiaMao I-čchang (otec)
Wen Čchi-mej (matka)
Manželka
Luo I-siou (1907 – 1910)
Jang Kchaj-chuej (1920 – 1930)
Che C’-čen (1928 – 1937)
Ťiang Čching (od 1938)
Deti10
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMao Ce-tung
(multimediálne súbory)

Mao Ce-tung (čín. 毛泽东; nové meno: Žun-č’ 润芝; * 26. december 1893, Šao-šan – † 9. september 1976, Peking), známy tiež pod oficiálnou prezývkou Veľký kormidelník (伟大舵手 – Wej-ta tuo-šou), bol čínsky politik, revolucionár a politický teoretik, zakladateľ Čínskej ľudovej republiky, ktorú viedol po víťazstve v občianskej vojne s nacionalistami ako predseda komunistickej strany od jej vzniku v roku 1949 až do svojej smrti v roku 1976. Ideologicky bol marxista-leninista a jeho teórie, vojenské stratégie a politika sú spoločne známe ako maoizmus. Je považovaný za jedného z najhorších diktátorov v dejinách, keďže jeho vláda si vyžiadala obrovský počet obetí.[1]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v dedine Šao-šan, v provincii Chu-nan, v pomerne bohatej roľníckej rodine. Od detstva prejavoval túžbu po vzdelávaní a vzdelania sa mu dostalo v Čchang-ša a v Pekingu, kde vyštudoval učiteľský inštitút. Následne sa venoval vyučovaniu a žurnalistike. V roku 1918 začal pracovať v knižnici Pekinskej univerzity a na rozdiel od svojich súčasníkov nevyužil možnosť študovať v cudzine. V čase jeho mladosti bola Čína slabá, v krajine vládla anarchia, využívali ju jednotliví vojenskí vládcovia i v dôsledku tzv. diplomacie delových člnov, praktizovanej cudzími mocnosťami. Mao pochopil, že politické vákuum môže vyplniť sila, čo neskôr vyjadril citátom „moc vyrastá z hlavne pušky“. V Pekingu sa zoznámil s myšlienkami marxizmu a v roku 1921 pomáhal budovať Komunistickú stranu Číny.

Ako revolucionár sa venoval organizovaniu roľníkov v politickú silu a roku 1928 sa zúčastnil povstania, po neúspechu ktorého sa uchýlil do Ťiang-si. Obkľúčenie tejto oblasti vojskami viedlo k tomu, že Mao spolu s ďalšími súdruhmi začal tzv. „Dlhý pochod“ – práve počas neho sa Mao presadil ako vodca. V polovici 30. rokov, kedy jeho zdecimované sily dorazili do Jen-anu, už bol Mao schopný ubrániť sa Stalinovmu tlaku na dosiahnutie promoskovského vedenia. V tejto dobe si vytvoril kult osobnosti a vyvinul si vlastnú politickú filozofiu, ktorá sa dostala do povedomia ako Mao Ce-tungovo myslenie. V roku 1945 sa Mao stal predsedom KS Číny.

Mao Ce-tung pri vyhlásení Čínskej ľudovej republiky, 1. október 1949

Komunistická strana Číny sa dostala k moci roku 1949 po dvoch desaťročiach bojov s nacionalistami, jednotlivými vojenskými vládcami a japonskými okupačnými silami. Úspešná partizánska vojna vedená stranou, pre ktorú Mao vypracoval stratégiu i ideológiu, sa stala vzorom pre tzv. oslobodzovacie hnutie po celom svete.

Spojenectvo s Kuomintangom počas vojny proti Japoncom a pomoc Moskvy mu umožnili vybudovať značnú vojenskú silu a rozšíriť sieť partizánskych jednotiek. Schopnosť udržať stranu pri živote i v tých najťažších podmienkach a rozhodné víťazstvá počas občianskej vojny mu po vytvorení Čínskej ľudovej republiky 1. októbra 1949 priniesli veľkú slávu. Priniesol krajine sužovanej 30 rokov vojnami mier, hoci to bolo za cenu diktatúry jednej strany a prísnej centralizácie štátu. S pomocou Sovietskeho zväzu sa Maovi zo začiatku darilo aj na poli hospodárskej a politickej obnovy. Vzdelanie a zdravotná starostlivosť sa stali dostupné pre každého a vzrástla gramotnosť aj životná úroveň. Mao chcel z Číny urobiť priemyselnú a poľnohospodársku veľmoc, a to do konca 50. rokov, čo bolo nereálne.

Maovi systém sovietskeho štýlu, vytvorený po roku 1949, nevyhovoval. Preto sa v roku 1958 rozhodol pristúpiť k „Veľkému skoku vpred“ (1958 – 1962), ktorý mal krajinu rýchlo priblížiť ku komunistickej utópii. O rok neskôr nastal v celej krajine hladomor, ktorému podľahlo asi 30 miliónov ľudí.[1] Predstavovalo to 5% vtedajšej čínskej populácie. Totálne fiasko tohto projektu bolo pre Maa ťažkou ranou a ponížením. Sformuloval svoje idey v tzv. Červenej knihe[pozn 1] a ich štúdium bolo povinné.[2][3][4] Táto kniha sa stala základom Veľkej kultúrnej revolúcie (1966 – 1969), počas ktorej postihli neľútostné čistky všetkých členov strany, ktorých podozrieval z neposlušnosti. Teroru zameranému proti staršej generácii a straníckej nomenklatúre padli za obeť ďalšie tisíce ľudí. Mao si takými stratami príliš hlavu nelámal, pretože tvrdil, že Čína je obrovská a pár miliónov mŕtvych ju neohrozí.[3]

V roku 1959 Mao narušil vzťahy so Sovietskym zväzom a Čínu odrezal od zvyšku komunistického bloku. Bol presvedčený, že sa neodvratne blíži jadrová vojna so Sovietskym zväzom. Preto krajinu uvrhol do stavu horúčkovitého zbrojenia, ktoré do jeho smrti takmer úplne zruinovalo hospodárstvo.[5] Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v roku 1968 si Mao uvedomil hroziacu agresivitu zo strany ZSSR. Rozhodol sa zakročiť proti Červeným gardám, ktorých vyčíňanie mohlo prerásť až do občianskej vojny. Mao Ce-tung tak vystúpil na 9. zjazde KS Číny v roku 1969 a ospravedlnil sa za niektoré excesy „kultúrnej revolúcie“ a jeho idey boli opäť prijaté ako ideový základ strany.

Podľa slov jeho súčasníkov bol Mao Ce-tung pyšný, autoritársky, nevypočítateľný, ale hlavne prostopašný.[3] O jeho náklonnosti k ženám, a najmä k mladým dievčatám, hovorí svedectvo osobného lekára. Všetky vodcove milenky si museli povinne prečítať knihu „Tajná cesta obyčajného mladého dievčaťa“, čo bola vlastne príručka taoistických sexuálnych praktik. V posledných rokoch života trpel Veľký kormidelník Parkinsonovou chorobou a všetky záležitosti za neho vybavovala jeho žena a Čou En-laj, spolubojovník a Maova pravá ruka od začiatku jeho politickej kariéry.

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Česky Citáty z díla předsedy Mao Ce-tunga. 1. vyd. (malý formát) Peking : Nakladatelství cizojazyčné literatury, 1968. 382 s. , resp. Citáty z díla předsedy Mao Ce-tunga. Kolín : Beth-Or, 2011. 382 s. ISBN 978-80-270-6216-4.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b [1] Archivované 2014-02-22 na Wayback Machine The Institutional Causes of China’s Great Famine 1959-1961, Xin Meng, Nancy Qian, Pierre Yared
  2. ↑ Why does China want its people to read more?
  3. ↑ a b c SHORT, Philip. Mao: A Life. [s.l.] : Henry Holt and Company, 2001. 824 s. Dostupné online. ISBN 978-0-8050-6638-8. (angličtina)
  4. ↑ [Jung]. Mao: The Unknown Story. [s.l.] : Anchor, 2005. 801 s. Dostupné online. ISBN 978-0-224-07126-0.
  5. ↑ Schram, Stuart (1966). Mao Tse-Tung.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Mao Ce-tung. Vybrané spisy. Preklad Marta Ličková, Drahotína Topoľská. 1. vyd. Zväzok 1. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1953. 385 s.
  • Mao Ce-tung. Vybrané spisy. Preklad Drahotína Topoľská. 1. vyd. Zväzok 2. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1954. 334 s. (Spisy.)
  • Mao Ce-tung. Vybrané spisy. Preklad Drahotína Topoľská, Marta Ličková. Zväzok 3. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1955. 331 s. (Spisy.)
  • Mao Ce-tung. Vybrané spisy. Preklad Marta Ličková, Drahotína Topoľská. 1. vyd. Zväzok 4. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1956. 453 s.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mao Ce-tung
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mao_Ce-tung&oldid=7956674“