Elia Levita
| Elia Levita | |
| hebrejský jazykovedec, lexikograf, učeň a básnik | |
| Narodenie | 13. február 1469 Neustadt an der Aisch, Nemecko |
|---|---|
| Úmrtie | 28. január 1549 (79 rokov) Benátky, Taliansko |
| Odkazy | |
| Commons |  Elia Levita |
Elia Levita (hebr. אליהו בן אשר הלוי אשכנזי; * 13. február 1469, Neustadt an der Aisch, Nemecko – † 28. január 1549, Benátky, Taliansko), známy tiež pod menami Elijah Levita, Elias Levita, Élie Lévita, Elia Levita Ashkenazi, Eliahu Levita, Eliyahu haBahur („Elijah the Bachelor“), Elye Bokher, bol renesančný hebrejský jazykovedec, lexikograf, učeň a básnik. Bol autor románu Bovo-Bukh (napísaný v rokoch 1507 – 1508), najobľúbenejšieho rytierskeho románu napísaného v jazyku Jidiš. Žil počas dekády v dome Kardinála Egidia da Viterba a bol tiež jedným z popredných učiteľov významných kresťanských osobností v hebrejčine a židovského mysticizmu počas renesancie.
Osobný a pracovný život
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v Neustadte pri Norimbergu do židovskej rodiny Levitov a bol najmladším z deviatich bratov. Preferoval aby bol oslovovaný „Ashkenazi“ a bol tiež nositeľom mena „Bachur“ čo v preklade znamená mladý, mladý muž alebo mladý študent a toto meno neskôr použil v podobe názvu svojej hebrejskej gramatiky.[1][2]
Počas jeho rannej dospelosti boli Židia vyhnaní z oblasti, v ktorej žili, preto sa presťahoval do Talianska, ktoré sa stalo jeho domovom. V roku 1504 v Padove napísal 650 Stanca slôh Bovo-Bukh, založených na obľúbenom románe Buovo d’Antona, ktorý bol napísaný na základe anglo-normanského románu Sira Bevisa z Hamptonu.[3]
Do roku 1514 žil v Benátkach, kde napísal dva kriticko-satirické paškvily. V tom istom roku sa presťahoval do Ríma, kde získal kamaráta a patróna, renesančného humanistu a Kardinála Egidia da Viterba (1471 – 1532) z Viterbo, v ktorého paláci žil počas viac než desať rokov. Elia Levita učil Egidia da Viterba hebrejčinu a prepisoval hebrejské rukopisy väčšinou súvisiace s Kabalou pre kardinálovu knižnicu.[3] Prvé vydanie Levitovho Bahur (Rím, 1518) je venované Egídiovi a Elia Levita k nemu vypracoval dokument s abecedným zoznamom slov, ktoré sú v knihe použité (Concordance) (1521).
Plienenie Ríma v roku 1527 spôsobilo že Levita bol znovu poslaný do exilu, naspäť do Benátok, kde zastával funkciu korektora a vyučoval hebrejčinu.[3] Levita v Benátkach publikoval rozpravu o pravidlách napoly spievaného prednesu (angl. Cantillation) pomenovanú Sefer Tuv Ta’am.
70 ročný Elia Levita odišiel od svojej manželky a detí v roku 1540 do mesta Isny im Allgäu v Bavorsku na pozvanie Paula Fagiusa aby tam spravoval jeho hebrejský tlačiarenský lis. Počas svojho zotrvania u Paula Fagiusa (do roku 1542 v Isny im Allgäu) zverejnil nasledujúce práce: Tishbi, slovník zameriavajúci sa na slová, ktoré sa nenachádzajú v práci Arukh,[4] obsahujúci 712 slov používaných v Talmude a Midraši s vysvetleniami v nemčine a latinským prekladom od Fagiusa (Isny im Allgäu, 1541); Sefer Meturgeman, vysvetľujúci všetky aramejské slová nájdené v Targúme (Isny im Allgäu, 1541); Shemot Devarim, abecedne zoradený zoznam odborných hebrejských slov (Isny im Allgäu, 1542); a nové a revidované vydanie Bachuru.[5] Počas svojho pobytu v Nemecku vydal tiež Bovo-Bukh.[3] Pri návrate do Benátok, napriek svojmu vysokému veku, Elia Levita pracoval na vydaniach viacerých prác vrátane práce Miklol od Davida Kimchiho, ktorú tiež komentoval.[3][5]
Elia Levita zomrel 28. januára 1549 v Benátkach 80 ročný. Jeho pamätník na cintoríne Židovskej komunity v Benátkach obsahuje pochvalu: „Osvetlil tmavé časti gramatiky a premenil ich na svetlo“.[1]
V období, ktoré zaznamenalo vzostup reformácie a dalo štúdiu Hebrejskej Biblie a jej jazyka svetový význam, Elia Levita podporoval štúdium hebrejčiny v kresťanských kruhoch svojou vzdelávacou a vydavateľskou činnosťou. Medzi jeho učencov patrí hlavne Sebastian Münster, ktorý preložil Levitove gramatické práce do latinčiny a Georges de Selve, lavaurský biskup a francúzsky veľvyslanec v Benátkach. Počas tohto obdobia sa tiež zoznámil so Samsonom Ha-Nakdanom.[1]
Medzi jeho potomstvo patrí bývalý britský premiér David Cameron, ktorý ho opísal slovami „môj predok Elijah Levita, ktorý napísal román, ktorý sa považuje za prvý jidišský román vôbec.“
Práce
[upraviť | upraviť zdroj]- Elia Levita Bachur's Bovo-Buch: A Translation of the Old Yiddish Edition of 1541 with Introduction and Notes by Elia Levita Bachur, preklad a poznámky od Jerry C. Smitha, Fenestra Books, 2003, ISBN 1-58736-160-4.
- Paris and Vienna (prisudzované)
- Viaceré krátke básne
- The Massoreth Ha-Massoreth of Elias Levita, je ukážka Masoretských poznámok o hebrejskej Biblii, alebo staroveký kritický „súbor“ (angl. apparatus) zo starého zákona v hebrejčine s anglickým prekladom a kritickými a vysvetľujúcimi poznámkami, Londýn, Longmans, 1867.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c 1911 Encyclopædia Britannica/Elias Levita [online]. en.wikisource.org, [cit. 2020-08-23]. Dostupné online.
- ↑ BOCHUR [online]. jel.jewish-languages.org/words/1370, [cit. 2020-08-23]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e [Liptzin, 1972] strana 6.. [s.l.] : [s.n.].
- ↑ the Sefarim blog: New Book Censored [online]. The Seforim Blog, [cit. 2020-08-23]. Dostupné online.
- ↑ a b Jewish Encyclopedia article.
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Elia Levita na anglickej Wikipédii.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Gottheil, Richard and Jacobs, Joseph Baba Buch, Jewish Encyclopedia, 1901 – 1906
- Liptzin, Sol, A History of Yiddish Literature, Jonathan David Publishers, Middle Village, NY, 1972, ISBN 0-8246-0124-6.
- Tento článok obsahuje text z publikácie, ktorá je teraz na verejnej doméne: Joseph Jacobs and Isaac Broydé (1901 – 1906). „Levita, Elijah“. In Singer, Isidore; et al. (eds.). The Jewish Encyclopedia. New York: Funk & Wagnalls.
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Práce Elia Levitu na Post-Reformation Digital Libary