Preskočiť na obsah

Evika Siliňová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Evika Siliňová
lotyšská právnička a politička
Evika Siliňová v roku 2023
Evika Siliňová v roku 2023
24. premiérka Lotyšska
Momentálne v úrade
od 15. septembra 2023
PrezidentEdgars Rinkēvičs
Predchodca Krišjānis Kariņš
Bývalá ministerka sociálnych vecí Lotyšska
V úrade
14. decembra 2022 – 15. septembra 2023
PremiérKrišjānis Kariņš
Predchodca Gatis Eglītis Uldis Augulis Nástupca
Biografické údaje
Narodenie3. august 1975 (49 rokov)
Riga, Lotyšská SSR, Sovietsky zväz (dnes Lotyšsko)
Politická stranaNová jednota (lot. Jaunā Vienotība)
Alma materLatvijas Universitāte
Rīgas Juridiskā augstskola
Rodina
Manžel
Aigars Siliņš
Deti3
Odkazy
Spolupracuj na CommonsEvika Siliňová
(multimediálne súbory)

Evika Siliňová[1] (lot. Evika Siliņa; * 3. august 1975, Riga)[2][3] je lotyšská právnička a politička, od septembra 2023 premiérka Lotyšska, ako druhá žena na tomto poste. Predtým pôsobila ako ministerka sociálnych vecí v druhej vláde premiéra Krišjānisa Kariņša.[1]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1993 – 1997 absolvovala bakalárske štúdium práva na Lotyšskej univerzite (lot. Latvijas Universitāte) v Rige. Na Právnickej fakulte v Rige (lot. Rīgas Juridiskā augstskola) potom získala magisterský titul zo sociálnych vied, medzinárodného a európskeho práva.[4]

V rokoch 2003 – 2012 pôsobila ako advokátka so zameraním na medzinárodné a domáce obchodné právo,[2] pričom spolupracovala s právnymi oddeleniami telekomunikačných operátorov a venovala sa tiež poradenstvu pri zakladaní a prevádzke mimovládnych organizácií.[2]

Politické pôsobenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Evika Siliňová (druhá zľava) na konferencii v Saeime v roku 2016

V parlamentných voľbách v roku 2011 kandidovala za stredopravú Zatlerovu reformnú stranu (lot. Zatlera Reformu partija, ZRP), nebola však zvolená.[5] V rokoch 2011 – 2012 bola právnou poradkyňou lotyšského ministerstva vnútra.

Od januára 2013 do januára 2019 pôsobila ako parlamentná tajomníčka na ministerstve vnútra.[6]

23. januára 2019 prevzala, po schválení vládou pod vedením premiéra Krišjānisa Kariņša, funkciu parlamentnej tajomníčky predsedu vlády.[7][8]

Ministerka sociálnych vecí

[upraviť | upraviť zdroj]
Siliňová skladá prísahu na ustanovujúcej schôdzi Saeimy v novembri 2022

V parlamentných voľbách v roku 2022 kandidovala za stredopravú stranu Nová jednota (lot. Jaunā Vienotība, JV) a bola zvolená za poslankyňu lotyšského parlamentu (Saeima).[9] 6. decembra 2022 bola vymenovaná za ministerku sociálnych vecí vo vláde Krišjānisa Kariņša.[10] Vláda získala dôveru 14. decembra.[11]

Medzi jej hlavné ministerské agendy patrilo zvyšovanie minimálnej mzdy, na ktorú sú naviazané aj dôchodky a ďalšie štátne sociálne dávky.[12] 23. februára 2023 ju premiér vymenoval za členku novovytvoreného výboru pre fondy Európskej únie.[13] 4. júla 2023 jej ministerstvo prinieslo do Saeimy ratifikáciu Istanbulského dohovoru, hoci s určitými výhradami a bez podpory koaličnej Národnej aliancie (lot. Nacionālā apvienība, NA).[14][15]

Premiérka

[upraviť | upraviť zdroj]

16. augusta 2023, po rezignácii Krišjānisa Kariņša, Nová Jednota nominovala Siliňovú ako kandidátku na post premiérky.[16] Prezident Edgars Rinkēvičs ju 24. augusta poveril zostavením vlády.[17] 1. septembra Siliňová naznačila, že má v úmysle získať novú parlamentnú väčšinu s Úniou zelených a farmárov (lot. Zaļo un Zemnieku savienība, ZZS) a Progresívcami (lot. Progresīvie).[18] O 12 dní neskôr predstavila zloženie novej vlády, v ktorej má JV sedem ministerstiev, ZZS štyri a Progresívci tri, pričom na poste ministra zahraničných vecí pôsobí expremiér Kariņš.[19] 15. septembra 2023 získala koaličná vláda pod vedením Siliňovej dôveru parlamentnej väčšiny v Saeime, kde za ňu hlasovalo 53 zo 100 poslancov.[20][1]

Medzi priority novej vlády má patriť okrem iného integrácia 25-percentej ruskojazyčnej menšiny (z ktorej takmer polovicu tvoria tzv. „neobčania“ – osoby s trvalým pobytom na území Lotyšska, ktoré boli občanmi Sovietskeho zväzu až do jeho rozpadu v roku 1991, následne však nezískali občianstvo žiadnej krajiny a nemajú v Lotyšsku ani volebné právo), dobudovanie plotu na hraniciach s Ruskom a Bieloruskom a výrazné navýšenie rozpočtu na obranu v súvislosti s ruskou inváziou na Ukrajinu.[3]

Osobný život

[upraviť | upraviť zdroj]

Je vydatá, s právnikom Aigarsom Siliņšom majú tri deti.[21][22] Jej rodnou rečou je lotyština a plynulo hovorí po anglicky a po rusky.[2]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c TASR. Lotyšský parlament potvrdil novú premiérku Eviku Siliňovú. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2023-09-15. Dostupné online [cit. 2023-09-16].
  2. ↑ a b c d Latvijas Republikas Iekšlietu Ministrija [online]. iem.gov.lv, [cit. 2023-09-17]. Dostupné online. Archivované 2018-09-03 z originálu. (po lotyšsky)
  3. ↑ a b Evika Silina führt Lettlands neue Regierungskoalition. Die Presse (Viedeň: Die Presse Verlags-Gesellschaft), 2023-09-15. Dostupné online [cit. 2023-09-17]. (po nemecky)
  4. ↑ Evika Siliņa [online]. vienotiba.lv, [cit. 2023-09-17]. Dostupné online. Archivované 2019-05-26 z originálu. (po lotyšsky)
  5. ↑ 11. Saeimas vēlēšanas, Centrālā vēlēšanu komisija [online]. . Dostupné online. Archivované 2019-05-26 z originálu. (po lotyšsky)
  6. ↑ Evika Siliņa : Ministru prezidente [online]. mk.gov.lv, [cit. 2023-09-17]. Dostupné online. (po lotyšsky)
  7. ↑ LŪSE, Lolita. Kariņa «labā roka» Evika Siliņa: Es esmu augs, kas nav lolots labā augsnē. Santa.lv, 2022-10-26. Dostupné online. Archivované 2023-09-07 z originálu. (po lotyšsky)
  8. ↑ LIBEKA, Māra. Evika Siliņa - cita veida jaunā līdere?. Lasi.lv, 2023-08-17. Dostupné online. Archivované 2023-09-07 z originálu. (po lotyšsky)
  9. ↑ GOTEV, Georgi. Latvian minister Evika Silina asked to take PM role [online]. euractiv.com, 2023-08-25, [cit. 2023-09-17]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. ↑ ERR News. New Latvian coalition ministerial posts announced [online]. ERR, 2022-12-06, [cit. 2023-08-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  11. ↑ Saeima confirms the new Karins government [online]. baltictimes.com, [cit. 2023-08-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. ↑ Welfare Minister: Raising minimum income level is priority [online]. lsm.lv, 2022-12-27. Dostupné online.
  13. ↑ 'EU Fund Committee' formed by PM Kariņš [online]. lsm.lv, [cit. 2023-02-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  14. ↑ Welfare Ministry puts forward ratification of Istanbul Convention with reference to Constitutional values for approval [online]. baltictimes.com, 2023-07-04. Dostupné online. (po anglicky)
  15. ↑ Minister on Istanbul Convention: stereotypes are hardest to fight [online]. lsm.lv, 2023-07-13. Dostupné online. (po anglicky)
  16. ↑ «Jaunā Vienotība» oficiāli virza premjera amatam labklājības ministri Eviku Siliņu [online]. lsm.lv, [cit. 2023-08-17]. Dostupné online. (po lotyšsky)
  17. ↑ AFP : Agence France Presse. Latvian Minister Asked To Take PM Role [online]. barrons.com, [cit. 2023-08-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  18. ↑ No more tangos: Siliņa to offer another three-party coalition with reduced Saeima majority [online]. lsm.lv, 2023-09-01. Dostupné online. (po anglicky)
  19. ↑ Precise shape of proposed new Latvian government revealed [online]. lsm.lv, 2023-09-13. Dostupné online. (po anglicky)
  20. ↑ EGLITIS, Aaron. Latvia Gets New Prime Minister Evika Silina With Parliament Majority. Bloomberg News. Dostupné online. (po anglicky)
  21. ↑ Evika Siliņa (CV) [online]. Puaro.lv. Dostupné online. Archivované 2023-09-16 z originálu. (po lotyšsky)
  22. ↑ Vai "Jaunā vienotība" topošās premjeres biogrāfijā patiesi visu izpētījusi? [online]. neatkariga.nra.lv, 2023-08-18, [cit. 2023-09-17]. Dostupné online. (po lotyšsky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Evika Siliņa na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Evika_Siliňová&oldid=7636284“