František Bednár (politický väzeň)
| František Bednár | |
| bývalý slovenský politický väzeň | |
 | |
| Narodenie | 15. február 1957 (67 rokov) Poprad, Slovensko |
|---|---|
František Bednár (* 15. február 1957, Poprad) je bývalý slovenský politický väzeň.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]
 |
Neutralita a nestrannosť tohto článku je ľahko spochybniteľná alebo sporná. Upravujte preto článok opatrne a predtým si, prosím, prečítajte diskusiu. |
Vyrastal v Poprade pod Tatrami a jeho negatívny postoj k Husákovmu normalizačnému režimu zásadne ovplyvnil vpád armád Varšavského paktu 21. augusta 1968 (mal 11 rokov), kedy pri protestoch v Poprade bol sovietskymi vojakmi zastrelený 19-ročný Jozef Bonk[1] a boli postrelení jeho spolužiaci. Začiatkom 80. rokov boli usmrtení pri pokuse o prechod československej hranice do Rakúska jeho dvaja rovesníci, čo bol ďalší zlomový moment v jeho živote.[2]
Na protest proti spolitizovanému systému odmietol na gymnáziu vstúpiť do Socialistického zväzu mládeže (SZM) a v druhom ročníku ukončil štúdium. Získal odbornú kvalifikáciu elektromechanika a po ukončení základnej vojenskej služby pracoval ako kurič a údržbár. Sovietska intervencia v Afganistane, vyhlásenie výnimočného stavu v Poľsku, nástup prezidenta Reagana v USA a pravidelné sledovanie vysielania Rádia Slobodná Európa definitívne ovplyvnili jeho rozhodnutie postaviť sa aktívne na odpor proti komunistickému režimu. Pre tento zámer získal niekoľkých ľudí a založil ozbrojenú skupinu rozhodnutú aktívne vystupovať proti režimu.
V roku 1983 vycestoval do bývalej Juhoslávie s cieľom nadviazať kontakt so Západom prostredníctvom Rádia Slobodná Európa. Na prípadný potrebný dôkaz lojality v roku 1982 odoslal na adresu vtedajšieho vedúceho tajomníka strany v Poprade balík s elektronickým nástražným zariadením fungujúcim na princípe falošnej bomby. Avšak, napriek odoslaniu telegramu na zverejnenú kontaktnú adresu Rádia Slobodná Európa sa Františkovi nepodarilo v Chorvátsku s nikým osobne stretnúť.[3]
Po dvoch rokoch od odoslania balíka sa nešťastnou náhodou vďaka chybe jedného z členov jeho skupiny našli pozostatky spomenutého elektronického zariadenia, následkom čoho bol dňa 6. februára 1984 zatknutý ŠtB a Krajským súdom v Košiciach odsúdený k 14 rokom za protištátnu trestnú činnosť podľa Hlavy I. do III. najprísnejšej NVS. Výšku trestu ovplyvnila skutočnosť, že neprezradil ďalších členov skupiny. Necelé dva mesiace pred tzv. Nežnou revolúciou ho Krajský súd v Bratislave odsúdil k ďalšiemu trestu vo výške 5 a pol roka za Štátnou bezpečnosťou vykonštruovaný prípad prípravy na záškodníctvo.[4]
Po novembri 1989 bol tento rozsudok zrušený. Rozsudok z roku 1984 po nadobudnutí účinnosti zákona o súdnych rehabilitáciách č. 119/90 Zb. dňa 15. augusta 1990 Krajský súd v Košiciach zrušil a súd mu rozhodnutím sp. zn 2 Rt 58/90 zo dňa 19. decembra 1991 ponechal zostatkový trest za nedovolené ozbrojovanie a všeobecné ohrozenie 24 mesiacov. Za 4,5 roka väzenia mu bolo priznané finančné odškodnenie a zostatkový trest vo výške 24 mesiacov mu Okresný súd v Poprade zahladil, čím sa na neho hľadí v zmysle zákona akoby nebol odsúdený.
Po prepustení na slobodu sa aktívne angažoval v Konfederácii politických väzňov Slovenska a neskôr vo Svetovom združení bývalých československých politických väzňov. Jedna z aktivít skupiny Františka Bednára, ktorú ŠtB odhalil, sa stala námetom dokumentárneho filmu trojice režisérov, Ivana Ostrochovského, Petra Kerekesa a Pavla Pekarčíka „Zamatoví teroristi“, ktorý na Filmovom festivale v Karlových Varoch v roku 2013 získal cenu Federácie filmových kritikov – Fedeora.[5]
Kriticky vystupoval voči nečinnosti Ústavu pamäti národa (ÚPN) po prijatí Zákona o protikomunistickom odboji v roku 2006. Bývalý predseda Správnej rady ÚPN, politický nominant Slovenskej národnej strany (SNS) Ivan Petranský, mu 10 dní pred rozhodnutím Komisie ÚPN listom oznámil, že mu nepriznáva udelenie štatútu účastníka protikomunistického odboja.[6] Na spomienkovej akcii v Poprade, pri príležitosti 45. výročia okupácie Československa v roku 1968, mu predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Ondrej Krajňák odovzdal ďakovný list.[7]
Dňa 27. januára 2015 mu Ústav pamäti národa v zmysle zákona č. 219/2006 Zb. o protikomunistickom odboji rozhodnutím č. DR/2014/01627 priznal postavenie veterána protikomunistického odboja podľa § 10 ods. 2 zákona č. 219/90 Zb. a rozhodnutím č. DR/2014/01627 postavenie účastníka protikomunistického odboja podľa § 6. ods. 1 zákona č. 219/2006 Zb.[8]
Angažovanosť
[upraviť | upraviť zdroj]- 1990 - 1999, tajomník Okresnej pobočky Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS) v Poprade
- 1996 - Podanie návrhu Zbignievovi Brzezinskému - Center for Strategic and International Studies, USA, na založenie Výboru na stíhanie zločinov komunizmu. [9] (Šesťmesačný pobyt v USA).
- 1999 – podanie návrhu, spoločne s nebohým poslancom NR SR Františkom Javorským, na založenie obnovenej Konfederácie politických väzňov Slovenska, z dôvodu porušovania apolitickosti pôvodnej KPVS, ktorej predseda a predstavitelia kandidovali za Mečiarove HZDS.
- 1999 - 2000 – člen predsedníctva Obnovenej KPVS
- Od roku 2001 predseda a tajomník Svetového združenia bývalých československých politických väzňov.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Rekonštrukcia hrobu Jozefa Bonka [online]. szcpv.org. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
- ↑ Mŕtvy neprepláva [online]. www.szcpv.org. Dostupné online.
- ↑ František Bednár (1957) [online]. www.pametnaroda.cz, [cit. 2024-05-20]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ Uznesenie ŠtB Košice [online]. www.szcpv.org. Dostupné online.
- ↑ Cena Federácie filmových kritikov –Fedeora [online]. www.szcpv.org. Dostupné online.
- ↑ Oznámenia a rozhodnutia ÚPN [online]. www.szcpv.org. Dostupné online.
- ↑ Ďakovný list predsedu ÚPN [online]. www.szcpv.org. Dostupné online.
- ↑ Rozhodnutie - Ústav pamäti národa
- ↑ Odpoveď Zbigniewa Brzezinskieho na Bednárov list [online]. www.szcpv.org. Dostupné online.