Gaius Lucilius
Gaius Lucilius (180 alebo 168-103/2 pred Kr.) bol najstarší rímsky satirik.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Lucilius sa narodil v urodzenej, bohatej rodine z mesta Sessa Aurunca v severnej Kampánii. Väčšina údajov o jeho živote pochádza od Hieronyma, ktorý uvádza ako rok jeho narodenia 148 pred Kr. Tento rok narodenia sa javí ako nepravdepodobný, pretože to by posúvalo Luciliovu tvorbu medzi 15 a 19 rok jeho života. Navyše Horatius sa zmieňuje o Luciliovi ako o starcovi, čo by sa nezhodovalo s osobou, ktorá zomrela vo veku 45 rokov. Zdá sa, že Hieronymus zamenil dva roky, kedy konzulát zastávali osoby s veľmi podobnými menami, a skutočný rok Luciliového narodenia je rok 180 pred Kr. Iní bádatelia kladú Luciliovo narodenie do roku 168 pred Kr.
Z diela Velleia Patercula vieme, že Lucilius slúžil v armáde pod velením Scipiona Aemiliana a zúčastnil sa obliehania Numantie v roku 134 pred Kr. Lucilius sa pripojil k tzv. Scipionovskému krúžku, ktorý podporoval rímskych umelcov, sám bol ale dostatočne bohatý na to, že nepotreboval podporu mecenášov. Lucilius bol prvý urodzený Riman, ktorý sa kvôli literatúre vzdal politickej kariéry a naplno sa venoval iba písaniu (dovtedy bola literatúra výsadou chránencov a prepustencov bohatých patrónov).
Zachované zlomky z prvých Luciliových diel naznačujú, že jeho literárna kariéra začala ešte za Scipionovho života. Scipio sa tu objavuje ako Luciliov konverzačný partner. V jednom z veršov rezonuje nedávny úspech Scipiona v Numantii, čo by vznik diela posúvalo do blízkosti roku 134 pred Kr. K vydaniu prvých piatich kníh došlo pred Scipionovou smrťou roku 129 pred Kr.
Lucilius zomrel podľa Hieronymových údajov v Neapoli.
Dielo a prínos
[upraviť | upraviť zdroj]Lucilius bol autorom 30 kníh satír, z ktorých sa dochovali iba zlomky o rozsahu asi 1300 veršov. Výrazne ovplyvnil vývoj tohto literárneho žánru, jedinej pôvodne rímskej formy, neprebranej od Grékov, a je právom považovaný za otca satiry v modernom význame tohto slova (pôvodne latinské slovo satura označovalo zbierku básní rozličných metier a tém). V Luciliovom podaní sa stala satira formou spoločenskej kritiky. Ostrosť, s ktorou útočil na predstaviteľov politickej, spoločenskej i intelektuálnej elity, bola príslovečná a vysoko ju hodnotili všetci neskorší kritici. Že si ňou získal básnik sympatie dokladá fakt, že sa mu po smrti dostalo verejného pohrebu, hoci nezastával žiaden úrad.
Zameranie satiry na kritiku rímskeho štátu a jeho vedúcich osobností súviselo s Luciliovým nezávislým postavením - ako aristokrat sa nemusel obávať straty finančnej podpory od mecenáša. Satirik navyše žil v búrlivej dobe, kedy proti pomerom v štáte vystúpili bratia Gracchovci a rovnako kritizovali republikánske zriadenie. V žiadnej dobe po Luciliovi sa satirici nemohli vyjadrovať tak slobodne ako Lucilius a márne sa snažili dosiahnuť jeho veľkosť.
Námety
[upraviť | upraviť zdroj]Neviazanosť satiry na gréckej literatúre a literárnej tradícii umožňovala Luciliovi písať v uvoľnenom duchu. Látku jeho básní netvorí mytológia ani história, ale každodennosť. Objavuje ľudí, ktorí jedia, spia, veselia sa a zarábajú peniaze, ale súčasne majú svoje chyby, klamú, podvádzajú a zaplietajú sa do škandálov. Aj celá forma básni je veľmi bezprostredná. Lucilius prechádza od jednej témy k druhej. Často spomína udalosti, ktorých bol sám svedkom a zdali sa mu hodné prebásnenia.
Jedna z rozsiahlejších Luciliovych satír, nazývaná Concilium deorum (Snem bohov) je parodickou narážkou na Homéra a jeho popis bohov rokujúcich na Olympe. V Luciliovej verzii zasadania bohovia rokujú o tom, ako smrťou potrestať Lentula Lupa, osobu nenávidenú Scipionom. Nakoniec sa rozhodnú pre smrť na zažívacie problémy. Terčom Luciliovho výsmechu je patetická epika, ktorú sa pokúšali napodobiť mnohí jeho súčasníci, neprajník Scipionovského krúžku, ale aj celý senát. Svojim usporiadaním a poriadkom pri zasadaní totiž bohovia napodobujú senátorov.
Satirik sa v svojich básniach s obľubou venuje jedlu. V niektorých sa pravdepodobne objavovali vtipné kuchárske recepty, v ďalších popisy komických hostín. Jedna zo satír si robila žart zo zbohatlíka Grania, ktorý sa usiluje svojich hostí ohromiť nákladnosťou a pestrosťou svojej tabule. Toto dielko je literárnym predchodcom iného výsmechu s opulentného hodovania, Trimalchionovej hostiny v podaní Petronia.
Štýl
[upraviť | upraviť zdroj]Jazyk, ktorý satirik používa, nie je zaťažený gréckymi vzormi, tak ako sa to často stávalo v prípade „vážnej poézie". Naopak, Lucilius grécku poéziu paroduje a vysmieva sa z nej. V súlade s tradíciou žánru používa zmiešané metrá. Prvé knihy sú písané trochejskými a jambickými metrami, neskoršie dielo v elegickom distichu a v daktylskom hexametri. Práve použitie hexametru, typického metra homérskej epiky, je ďalším satirickým prvkom, keďže ho Lucilius používa na zachytenie hovorovej reči a v situáciach, ktoré majú od strojenej vážnosti veľmi ďaleko.
Odkaz
[upraviť | upraviť zdroj]Lucilius sa stal vzorom pre všetkých ďalších rímskych satirikov. Obzvlášť sa ho pokúša napodobiť Horatius, ktorý, ako sa zdá, skladá niektoré svoje satiry na tie isté témy a tou istou formou ako Lucilius.
Hexameter, ktorý zaviedol do satiry Lucilius, sa počínajúc od neho stáva predpísaným metrom satiry.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.