Preskočiť na obsah

Gratianov dekrét

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Stránka zo stredovekého iluminovaného rukopisu Gratianovho dekrétu

Gratianov dekrét[1] alebo Graciánov dekrét[2][3] je súkromná zbierka takmer 3 800 textov, ktoré sa dotýkajú všetkých oblastí cirkevnej disciplíny a práva. Jeho autorom bol taliansky cirkevný kánonista Gratianus (Gracián).[4] Dekrét bol základnou a najvýznamnejšou zbierkou katolíckeho cirkevného práva do roku 1917 (vydanie CIC). Aj jeho podobu však výrazne ovplyvnil.[4]

Dekrét sa skladá z kapitol a skôr než o zbierku práva ide o učený traktát. Okrem zozbieraného práva obsahuje aj predpisy svetského práva, morálne a dogmatické predpisy, ako aj citáty z prác cirkevných otcov. Bol aj literárnym dielom. Z hľadiska vedy sú významné Gratianove logické argumenty a teoretické výroky (dicta) používajúce metódy scholastiky.[5]

K vlastným prameňom práva v ňom patrili iba výsledky predchádzajúcej činnosti kompetentných cirkevných zákonodarcov. Významné však boli aj nenormatívne časti, dodatky a logický kontext či systematizácia v ktorej boli zoskupené. Bežne bol v právnej praxi používaný a bol vnímaný ako jediná právna zbierka (collectio unica).[6]

Neskôr bol sčasti použitý ako prvá časť Korpusu kánonického práva. Patril tiež k základným textom používaným na univerzitách[4][7] a vzniklo množstvo glosátorských prác k nemu.[8] Nevýhodami Dekrétu bolo, že obsahoval aj zbierky neskôr označené za falzifikáty (napr. Pseudo-izodoriánske dekretálie) a viacero nepresností.[6] Z najstarších období sa zachovali dve varianty Dekrétu. Starší a kratší obsahujúci dicty a 1860 kapitol a o pár rokov mladšia, viac právnická verzia s 3945 kapitolami.[5]

Význam nadobudol Dekrét už krátko po vydaní okolo roku 1140. Už v roku 1159 si exemplár zaobstaral napríklad pražský biskup Daniel I. Rukopis Dekrétu z konca 12. storočia si zaobstarala aj prepoštská knižnica kapituly pri Dóme svätého Martina v Bratislave. Dnes (2017) ide o najstarší dokument uskladnený v archívoch Slovenského národného archívu. Prvé tlačené vydanie Dekrétu s datovaním pochádza z roku 1471, vydané bolo v Štrasburgu. Na Slovensku sa nachádza 16 prvotlačí.[6]

Názvy

[upraviť | upraviť zdroj]

Nie je úplne zrejmé, ako dielo pomenoval jeho autor Gratianus, cirkevní právnici sa však spravidla prikláňajú k titulu Concordia discordantium canonum (v preklade Uzmierenie rozporných kánonov). Už v 12. storočí sa zároveň ustálil názov Decretum Gratiani (t. j. Graciánov dekrét alebo Gratianov dekrét[9]) alebo skrátený názov Decretum. Okrem toho medzi najstaršie latinské názvy patria mená ako: Decreta, Corpus, Canones, Capitula, Codex canonum, Codex decretorum, Corpus decretorum, Liber decretorum, Volumen decretorum, Liber cannonum, Concordantia discordantium canonum, Concordia discordantium canonum, Decretum magistri Gratiani a iné. Pre jeho vysokú cenu bolo dielo niekedy učencami označované aj ako opus aureum (v preklade zlaté dielo) alebo ako divinum Decretorum opus (v preklade božské dekrétorské dielo).[6]

Historický kontext a vznik

[upraviť | upraviť zdroj]

Vytvorením Dekrétu Gratianus nadviazal na dlhodobé snahy pápežov posilniť postavenie cirkvi voči svetským panovníkom. V 10. storočí nový model hierarchického usporiadania cirkvi vytvorila gregoriánska reforma, ktorá výrazne posilnila postavenie pápeža voči miestnym biskupom. V 11. storočí zase prepukol spor o investitúru, ktorý sa v roku 1122 snažil vyriešiť Wormský konkordát. Ani ten však vzťahy medzi svetskou mocou a cirkevnou mocou neriešil. Obe strany svoje názory a požiadavky formulovali prostredníctvom práva. Cirkevní právnici (papalisti) mali ale v tomto období voči svetským legistom značnú nevýhodu. Cirkevné právo bolo rozdrobené a jednotlivé partikulárne práva často nejednotné či dokonca protichodné. Mnohé cirkevné zbierky boli zastarané a existovalo aj veľké množstvo používaných podvrhov. Gratianus sa preto právo snažil harmonizovať a posilniť ním postavenie pápeža a cirkvi. To sa prejavilo napríklad aj v tom, že pápežské dekretálie nazval kánonmi (canones), čo bol zaužívaný názov pre rozhodnutia koncilov. Pápežské zákonodarstvo tak i vďaka nemu začalo postupne v katolíckom svete dominovať. Dekrét patril k posledným no najdôležitejším výsledkom gregoriánskej reformy 10. – 11. storočia[10] a vyvrcholil prvé obdobie dejín cirkevného práva.[6]

Presný dátum vzniku Dekrétu nie je známy, pravdepodobne sa tak však udialo niekedy okolo roku 1140 v Bologni. Dekrét totižto obsahuje aj kánony Druhého lateránskeho koncilu z roku 1139.[6][8]

Opis

[upraviť | upraviť zdroj]
Stránka z iluminovaného manuskriptu Gratianovho dekrétu

Dekrét možno označiť za učený traktát. Nie je iba zbierkou dovtedy prijatého cirkevného práva, ale autor v ňom používa aj reflexie a právnické tvrdenia podložené scholastickou historicko-kritickou metódou. Tvrdenia sa snaží dokázať argumentmi a rozpory odstrániť dialektickou argumentáciou. Okrem argumentov prijatých z predchádzajúcich zbierok použil Gratianus aj zhrnutia (summaria) v ktorých popisoval, ako jednotlivé ustanovenia vykladá. Šlo o krátke teoretické výroky, sylogické úvahy, v ktorých bola vyjadrená právna zásada alebo interpretácia normy. Nazývané sú aj paragraphi alebo častejšie dicta (Gratiani). Ďalšími dodatkami v diele sú rubriky (nadpisy kánonov a ich obsah) a inskripcie (nadpisy s prameňmi). Vďaka nim možno normy zaradiť podľa pôvodu a času, významu a teritoriálnej pôsobnosti, ako i podľa možnosti udelenia dišpenzu. Zároveň je vďaka tomu možné ľahko použiť metódy a princípy právneho výkladu. Dielo bolo obľúbené pre jeho dôslednosť a systematiku v používaní dialektickej argumentácie. Na právne problémy nenazeral prísne formalisticky, ale prakticky využívajúc právne princípy ako napr. princíp kánonickej miernosti.[6]

Dekrét ako prameň cirkevného práva

[upraviť | upraviť zdroj]

Názory na postavenie Dekrétu v rámci právneho poriadku Katolíckej cirkvi sa líšia. Keďže Gratianus nedisponoval zákonodarnou mocou Katolíckej cirkvi, dekrét sám o sebe nie je vlastným formálnym prameňom práva a ide len o súkromné akademické dielo. V ňom zoskupené právne normy prijaté kompetentnými zákonodarnými autoritami (koncily, snemy, pápež) však prameňmi práva sú. I napriek tomu, že Dekrét nemal povahu oficiálneho prameňa práva, bol všeobecne akceptovaný a používaný. Podľa niektorých názorov minimálne niektoré jeho časti sa právom Katolíckej cirkvi stali vďaka tomu, že boli prijaté a uznávané ako právna obyčaj. Niektorí kánonisti zároveň Dekrétu priznávajú aj status všeobecného cirkevného zákonníka. Tieto teórie, respektíve ich argumenty však majú niekoľko nedostatkov. Podľa jedného argumentu Dekrét ako zákonník schválil v už 12. storočí pápež Eugen III. Listina, ktorá to však dokazuje je falzifikát. Ďalším argumentom je, že pápeži 16. storočia, ktorí Dekrét nechali korigovať ho minimálne mlčky uznali. Gregor XIII. ho dokonca uznal ako oficiálny pre používanie úradmi i na školách. Ani tento fakt však neznamenal jeho formálne schválenie a promulgáciu. Nakoniec v 18. storočí pápež Benedikt XIV. jasne vyjadril, že Dekrét samotný formálnym prameňom práva nie je.[6]

Detail z Gdanského manuskriptu Gratianovho dekrétu

Pramene použité v Dekréte

[upraviť | upraviť zdroj]

V diele bolo použité rozsiahle množstvo prameňov. Okrem pôvodných prameňov cirkevnej normotvorby čerpal aj zo starších cirkevných zbierok ako napr. Dionýziana, Pseudo-izodoriánske dekretálie, Buchardov dekrét, Zbierky Iva z Chartes, či zo Zbierky venovanej Anselmovi. Formálnou predlohou mu bolo Pojednanie o milosti a spravodlivosti od Algera z Lutychu. Niektoré časti v Dekréte vychádzajú aj z rímskeho práva (asi 200 úryvkov)[5] a z germánskeho práva. Hoci bol Gratianus znalý rímskeho práva, podľa vedeckých štúdií tieto časti často pochádzajú až z pera jeho komentátorov.[6][8] Okrem toho sa v Dekréte nachádzajú citácie zo Svätého Písma a z prác cirkevných otcov (napr. Etymológie Izidora zo Sevily, citáty z Augustína Aurelia či Cypriána a iných).[10]

Štruktúra

[upraviť | upraviť zdroj]
Strana z Gdanského manuskriptu Gratianovho dekrétu

Názory na delenie Dekrétu sa rôznia. Podľa väčšiny bádateľov sa Dekrét delí na tri časti, no existujú aj iné názory (dve či štyri,..). Delenie diela na tri časti je niekedy pripisované aj samotnému Gratianovi, no ten ho nikde vyslovene nespomína. Potvrdzujú ho však už mnohí kánonisti pôsobiaci v 12. storočí a záver, že Gratianus sa zrejme inšpiroval rozdelením justiniánskych Inštitúcií. Zachované dielo dnes však nepredstavuje pôvodný Gratianov text, ale upravené dielo jeho žiakov.[6]

  • I. časť (Ministeria, po slovensky Úrady alebo De clericis, po slovensky O klerikoch)

Časť celkovo obsahuje 973 kánonov. Skladá sa zo 101 dištinkcií, ktoré sú ďalej rozdelené na kánony. Počiatočných 20 dištinkcií je úvodom do diela a sú označené ako principium resp. initium. Je v nich popísaný charakter prameňov práva a ich rozdelenie. Nejde pri tom len o právo čisto cirkevné, ale aj o svetské (spolu jedna skupina ako mravy) a právo prirodzené (ius naturale, im nadradené). Niekedy sa preto táto časť označuje aj ako Traktát o zákonoch (Tractatus de legibus). V ďalších dištinkciách sa venuje cirkevným úradom a klerikom. Časť nie je príliš systematická.[6][10]

  • II. časť (Negotia ecclesiastica, po slovensky Cirkevné záležitosti alebo De causis, po slovensky O kauzách)

Ide o najrozsiahlejšiu časť. Celkovo sa delí na 36 káuz, ktoré sa ďalej delia na otázky a kánony (celkovo 2 576 kapitol). Kauzy sú krátke ustanovenia hypotetických prípadov, ku ktorým a viažu možné otázky. Obsahovo spracúvajú rozličné témy od procesného práva, po trestné, manželské, rehoľné a majetkové právo, ako i informácie o a pokání (Tractatus de poenitentia, po slovensky Traktát o pokání). Traktát má samostatné členenie na dištinkcie a kánony. Celkovo sa druhý časť spravidla zaoberá spornými otázkami, ktoré rieši dialektickou argumentáciou. Práve tu sa najviac prejavuje Gratianova exegéza a systematizácia.[6]

  • III. časť (De consecratione, po slovensky O vysviacke alebo De sacramentis, po slovensky O sviatostiach)

Člení sa na 5 dištinkcií a ďalej na 396 kapitol. Niektorí bádatelia vyslovujú hypotézu, že časť vznikla vyčlenením 37 kauzy druhej časti. Obsahuje predpisy o liturgii, sviatostiach a sväteninách.[6]

Glosátori a korektori

[upraviť | upraviť zdroj]

Už krátko po vydaní bol Dekrét používaný ako učebná pomôcka na univerzite v Bologni a neskôr aj v ďalších európskych univerzitách ako Paríž či Padova. Učenci zvaní dekrétisti dielo komentovali a ďalej vysvetľovali, čo robili buď priamo do Dekrétu (glosy) alebo do osobitných traktátov. V prípade, že boli poznámky zapísané priamo do manuskriptu boli často opisované spolu s Dekrétom a stali sa jeho trvalou súčasťou. Glosátori zároveň opravili (no i vytvorili) niektoré chyby v Dekréte. Medzi najvýznamnejších glosátorov Dekrétu patrili Hugo z Pisy, Rufinus, Bazianus či Johannes Faventinus z Faenzy. V 13. storočí glosy v diele Glossa ordinaria usporiadal Johannes Teutonicus. Jeho Glossa sa stala trvalou súčasťou vydaní Dekrétu a niektoré jej časti sa dokonca stali súčasťou cirkevnej právnej obyčaje.[6]

V neskoršom období na činnosť glosátorov nadviazali pápeži, ktorí v 16. storočí menovali viacerých tzv. rímskych korektorov. Korektori mali opraviť ako chyby v Dekréte, tak i chyby v glosách a vytvoriť vyhovujúci nástroj pre štúdium i prax. Na mnohé miesta Dekrétu dosadili autentické texty z ktorých Gratianus čerpal, no ktoré používal len spamäti. Ani korektorom sa však nepodarilo odstrániť všetky chyby. Hodnota ich práce je navyše len náuková, pretože ich úpravy nemajú hodnotu prameňa práva.[6]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Gratianus. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2008. 670 s. ISBN 978-80-224-0982-7. Zväzok 5. (Galb – Hir), s. 280.
  2. ↑ MARSINA, Richard; ČIČAJ, Viliam; KOVÁČ, Dušan. Slovenské dejiny. Martin : Matica slovenská, 1992. ISBN 978-80-7090-239-4. S. 69.
  3. ↑ ČAPLOVIČ, Dušan. Dejiny Slovenska. Bratislava : AEP, 2000. ISBN 978-80-88880-39-4. S. 130.
  4. ↑ a b c Gratian's Decretum. In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-09-07]. Dostupné online.
  5. ↑ a b c Gratian. In: CANER, Daniel F. The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 481.
  6. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. Praha : Leges,, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 273 – 286.
  7. ↑ Gratian In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 700 – 701.
  8. ↑ a b c GRATIAN. In: Dictionary of the Middle Ages. Vol. 5. FAMINE IN THE ISLAMIC WORLD – GROTE, GEERT. New York : Charles Scribner's Sons, 1985. ISBN 0-684-18161-4. S. 656 – 657.
  9. ↑ KUSÝ, Ivan; ROSENBAUM, Karol. Slovenské pohľady. Martin : Matica slovenská, 2009. Dostupné online. S. 117.
  10. ↑ a b c VLADÁR, Vojtech. Právna obyčaj v Graciánovom dekréte. Revue církevního práva (Praha: Společnost pro církevní právo), roč. 24, čís. 1, s. 43 – 66. Dostupné online [cit. 2020-09-07]. ISSN 1211-1635.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Gratianov_dekrét&oldid=7937805“