HMS Bounty

HMS Bounty bola britská fregata postavená roku 1787.

Na začiatku ju pomenovali menom Bertha. Ešte krátko pred dokončením 26. mája 1787 loď kúpilo za 2600 libier Britské kráľovské námorníctvo, ktoré ju premenovalo na H.M.S. Bounty (štedrá odmena).

Bola spustená na vodu v Blaydesových lodeniciach v meste Kingston upon Hull (Anglicko). Fregata bola relatívne malá plachtová trojsťažňová loď o výtlaku 215 ton.

V porovnaní s inými trojsťažníkmi na výpravách kapitána Cooka, (HMS Endeavour), ktoré mali výtlak 368 ton až 462 ton bola veľmi malá.Loď bola upravená pre potreby prepravy chlebovníka. preto boli namontované len štyri ťažké delá a desať malých otočných kanónov. Z prístavu Spithead 28. novembra 1787 vyplávala na svoju prvú a zároveň poslednú plavbu. Velil jej nadporučík William Bligh. Fregata HMS Bounty sa stala známou najmä kvôli vzbure na jej palube, ktorá sa odohrala 28. apríla 1789. Stala sa taktiež námetom románu Vzbura na Bounty (Karol Nordhoff a James Norman Hall). V roku 1962 bol román sfilmovaný a pre film bola postavená aj verná replika tejto lode, ktorá sa potopila počas hurikánu Sandy pri pobreží Severnej Karolíny koncom októbra 2012. Replika lode Bounty sa potopila na mieste, kde má more hĺbku len päť metrov. Jej stožiar je stále viditeľný.

Technické dáta

Typ: Collier (určená na prepravu uhlia) trojsťažňová
Výtlak: 215 BRT
Výzbroj: 10 otočných diel, 4 ťažké delá (na lafetách)
Dĺžka hornej paluby: 27,7 m
Celková dĺžka: 39 m
Šírka: 7,3 m
Ponor: 3,5 m
Posádka: 45 mužov
Kapitán: William Bligh (9. október 1754 – 7. november 1817)
Navigácia: 1 sextant a Kendallov chronometer
Konštrukcia: loď bola skonštruovaná ako obchodná (vyzbrojená iba na obranu)
Kotvy: 2x 600 librová kotva.

Vzbura

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vzbura na Bounty

Loď bola zakúpená Kráľovským loďstvom pre obchodné účely. Preto v júni 1787, HMS Bounty po konečných úpravách v Deptforde upravili a zväčšili prepravné priestory pre prepravu zásob plodov chlebovníka. Provu zdobila vyrezávaná plastika - hlava ženy v dámskom jazdeckom úbore. Výzbroj bola určená výhradne na obranu. Posádku tvoril okrem mužstva, lodného lekára aj botanik a jeho asistent.

Loď vyplávala okolo Južnej Ameriky na Tahiti v Polynézii a odtiaľ mala výprava chlebovník prepraviť do Západnej Indie na Panenské ostrovy, kde mal byť lacnou potravou pre otrokov. Na tento nápad prišiel Sir Joseph Banks, ktorý odporučil aj poručíka Wiliama Bligha za veliteľa, výpravu taktiež sponzorovala aj Kráľovská spoločnosť umenia. Na Tahiti doplávali 26. októbra 1788 po 10 mesiacoch na mori.

Pretože v tom čase sa už nedali sadenice chlebovníka úspešne presádzať, bola posádka s loďou nútená na Tahiti zostať až do 4. apríla 1789. Pobyt námorníkov na Tahiti bol pravým opakom tvrdej disciplíny na lodi, kde bolo obmedzené množstvo potravín a hlavne vody, ktorá sa musela rezervovať predovšetkým pre sadenice chlebovníka. Pre problémy loď zakotvila pri ostrove Nomuka pri Priateľských ostrovoch.

Z tej istej príčiny neskôr, dňa 28. apríla 1789, poblíž ostrova Tofua vypukla vzbura. Viedol ju prvý dôstojník poručík Fletcher Christian (* 25. 9. 1764 – † 3. 10. 1793). Vzbúrenci požadovali návrat na Tahiti. Kapitán William Bligh a 18 členov posádky, ktorí mu zostali verní, boli posadení do 7,5 metra dlhého člna a so zásobami vypustení na voľné more. Po 41 dňoch, keď preplávali 3600 námorných míľ, dorazili v zbedačenom stave do prístavu Timor. Po návrate Williama Bligha do Anglicka bola 7. novembra 1790 vypravená na pátranie po vzbúrencoch loď HMS Pandora, pod velením kapitána Eduarda Edwardsa, ktorá doplávala na Tahiti 23. marca 1791. Ihneď boli zatknutí 4 muži z posádky Bounty, a jedenásti boli chytení neskôr o pár týždňov. Keďže vysvitlo, že zostali verní kapitánovi Blighovi a odmietli sa ďalej plaviť s Fletcherom Christianom, boli ako lojálni uväznení na HMS Pandora, v provizórnych klietkach. Pandora ďalej pátrala a nachádzala mnohé veci, ktoré pochádzali z HMS Bounty. Pri plavbe cez Torreskú úžinu 29. augusta 1791 nabehla na plytčinu (časť Veľký bariérový útes), a na ďalší deň sa potopila. Ihneď zahynuli štyria väzni a ďalší jedenásti boli pustení z klietok len na poslednú chvíľu.

Nalodili ich na 4 malé člny, na ktorých priplávali 16. septembra 1791 do Timoru. Keďže sa HMS Bounty stále nepodarilo nájsť, bola vypravená ďalšia trestná výprava proti vzbúrencom. Tvorili ju: 24 delová fregata HMS Duke a loď HMS Brunswick. Vzbúrenci sa medzitým vrátili na Tahiti, kde sa plánovali usadiť.

Po krátkom pobyte sa usadili na ostrove Tubuai, ale pre nebezpečenstvo a ohrozovanie od kanibalských kmeňov, sa po troch mesiacoch vrátili znova na Tahiti. Tam však hrozilo, že budú čoskoro zatknutí a preto sa väčšina z nich rozhodla odplávať a ukryť niekde na inom opustenom ostrove. Po mnohých pokusoch sa Fletcher Christian , deväť členov posádky, šesť tahitských mužov, jedenásť žien s deťmi, pokúšali vylodiť na ostrovoch nevhodných pre život. Nakoniec sa im to 15. januára 1790 podarilo na ostrove menom Pitcairn, ktorý bol nepresne zakreslený do Kráľovských námorných máp a objavili ho iba náhodne.

Poručík Fletcher Christian sa rozhodol, že sa vráti predsa len do Británie a presvedčí súd, že kapitán lode Bligh nemal pravdu, ale ostatní vzbúrenci mu plán prekazili tak, že loď 23. januára 1790 v zátoke pri ostrove Pitcairn zapálili, aby sa vyhli prezradeniu. Zátoka sa dnes volá Bounty Bay. Dodnes je v nej možné vidieť lodné záťažové kamene z Bounty. Fletcher Christian údajne pre prázdnotu spáchal na ostrove samovraždu. Väčšina vzbúrencov sa v prvých rokoch na Pitcairne vzájomne povraždila, pre rôzne spory, alkohol (ktorý začal vyrábať na ostrove vzbúrenec Wiliam McCoy), krádeže a pôdu.

Vzbúrenci, ktorí na Tahiti zostali po návrate z Tubuai, boli čoskoro zatknutí a popravení obesením. O osude vzbúrencov na ostrove Pitcairn sa verejnosť dozvedela až po objavení spálených trosiek z Bounty americkou obchodnou loďou Topaz pod velením Mayhewa Folgera vo februári 1808. Nažive vtedy boli už len veriaci vzbúrenec John Adams, deväť žien, a určitý počet detí.

V roku 1825 bola Johnovi Adamsovi udelená kráľovská milosť za jeho vzburu (zomrel 62 ročný), na ostrove prevzal zodpovednosť za vzdelanie osadníkov, zaviedol vyučovanie náboženstva a konanie bohoslužieb. Hlavné mesto ostrova Pitcairn bolo podľa neho nazvané Adamstown. Potomkovia vzbúrencov a Tahiťanov ktorí sa k nim pridali, (údajne niektoré ženy aj násilím) žijú na ostrove dodnes.

30. novembra 1838, Pitcairnove ostrovy (ktoré zahrňovali neobývané ostrovy Henderson, Ducie a Oeno) boli zapísané do obchodného registra Britského impéria.

Od roku 2007 sú Pitcairnove ostrovy Britským zámorským teritóriom s 50 obyvateľmi. Miesto, kde kotvila kedysi Bounty a jej obhorené zvyšky objavil Luis Marden. Kormidlo z HMS Bounty je uložené na Fidži v múzeu mesta Suva.

Pozri aj

Literatúra

ALEXANDER, Caroline. Bounty : Pravdivá historie vzpoury na plachetníku Bounty. 1. vyd. Praha : BB/art, 2005. 487 + 40 s. obrazových príloh s. ISBN 80-7341-630-1. (čes.)
KRÁLÍČEK, Václav. Vzbouřenci a ztroskotanci : Drama Bounty a Pandory. 1. vyd. Praha : Epocha, 2015. 144 s. ISBN 978-80-7425-272-3. (čes.)

Zdroje

Bounty Archivované 2008-12-24 na Wayback Machine
Vzbura na Bounty Archivované 2016-01-13 na Wayback Machine
Kendallov chronometer
Zoznam členov posádky Archivované 2008-12-09 na Wayback Machine