James Cook

James Cook
britský cestovateľ, kartograf a námorný dôstojník
Cook na portréte Nathaniela Dancea-Hoollanda, cca 1775, National Maritime Museum
Narodenie	7. november 1728 Marton, Kráľovstvo Veľkej Británie (dnešné Spojené kráľovstvo)
Úmrtie	14. február 1779 (50 rokov) Kealakekua Bay, dnešný Havaj, USA
Štátna príslušnosť	britská
Alma mater	Postgate School, Great Ayton
Profesia	prieskumník, kartograf a námorný dôstojník
Aktívne roky	1755 – 1779
Rodičia	James Cook Grace Paceová
Manželka	Elizabeth Battsová (od 1762)
Deti	6
Podpis
Odkazy
Projekt Gutenberg	James Cook (plné texty diel autora)
Commons	James Cook
Britský portál  Biografický portál

Kapitán James Cook, FRS (* 7. november 1728, Marton, Kráľovstvo Veľkej Británie – † 14. február 1779, Kealakekua Bay, dnešný Havaj, USA) bol britský cestovateľ, kartograf a námorný dôstojník, ktorý sa preslávil svojimi tromi plavbami v rokoch 1768 až 1779 do Tichého oceánu a najmä na Nový Zéland a do Austrálie. Pred uskutočnením týchto plavieb do Tichého oceánu, počas ktorých dosiahol prvý zaznamenaný európsky kontakt s východným pobrežím Austrálie a Havajskými ostrovmi a prvé zaznamenané oboplávanie Nového Zélandu, vytvoril podrobné mapy Newfoundlandu.

Ako tínedžer sa pridal k britskému obchodnému námorníctvu a v roku 1755 vstúpil do Kráľovského námorníctva. Slúžil počas sedemročnej vojny a následne počas obliehania Quebecu preskúmal a zmapoval veľkú časť ústia rieky svätého Vavrinca, vďaka čomu sa dostal do pozornosti admirality a Kráľovskej spoločnosti. Toto uznanie prišlo v rozhodujúcom okamihu pre smerovanie britského zámorského prieskumu a viedlo k tomu, že bol v roku 1768 poverený funkciou veliteľa lode HMS Endeavour na prvej z troch tichomorských plavieb.

Počas týchto plavieb preplával tisíce kilometrov cez zväčša neprebádané oblasti zemegule. Zmapoval krajiny od Nového Zélandu až po Havaj v Tichom oceáne podrobnejšie a v takom rozsahu, v akom ich predtým západní objavitelia nezmapovali. Prvýkrát preskúmal a pomenoval prírodné útvary a zaznamenal ostrovy a pobrežia na európskych mapách. Preukázal kombináciu námorníckych schopností, vynikajúcich geodetických a kartografických zručností, fyzickej odvahy a schopnosti viesť ľudí v nepriaznivých podmienkach.

V januári 1778 sa počas svojej tretej plavby na tichomorské pobrežie Severnej Ameriky stal prvým známym Európanom, ktorý narazil na Havajské ostrovy. Nasledujúci rok sa vrátil na Havajské ostrovy a pri konflikte s domorodými Havajčanmi zahynul. Zanechal dedičstvo vedeckých a geografických poznatkov, ktoré ovplyvnilo jeho nasledovníkov až do 20. storočia, a na celom svete mu bolo venovaných mnoho pamätníkov. Pre svoje občasné násilné strety s domorodým obyvateľstvom zostáva kontroverznou osobou a vedú sa diskusie o tom, či ho možno považovať za zodpovedného za vydláždenie cesty britskému imperializmu a kolonializmu.

Raný život

Narodil sa 7. novembra 1728 v dedine Marton v grófstve Yorkshire a pokrstený bol 14. novembra vo farskom kostole svätého Cuthberta, kde je jeho meno uvedené v cirkevnej matrike. Bol druhým z ôsmich detí Jamesa Cooka (1693 - 1779), škótskeho poľnohospodárskeho robotníka z Ednamu v grófstve Roxburghshire, a jeho manželky Grace Paceovej (1702 - 1765) z Thornaby-on-Tees. V roku 1736 sa jeho rodina presťahovala na farmu Airey Holme v Great Ayton, kde mu otcov zamestnávateľ Thomas Skottowe zaplatil štúdium v miestnej škole. V roku 1741, po piatich rokoch školskej dochádzky, začal pracovať pre svojho otca, ktorý bol povýšený na správcu farmy. Napriek tomu, že nemal formálne vzdelanie, v čase plavby na Endeavour sa zdokonalil v matematike, astronómii a kartografii. Vo voľnom čase chodieval na neďaleký kopec Roseberry Topping, kde si užíval samotu.

V roku 1745, keď mal 16 rokov, sa presťahoval 32 km od domova do rybárskej dediny Staithes, aby sa vyučil za predavača u obchodníka s potravinami a galantériou Williama Sandersona. Historička Vanessa Collingridgeová sa domnieva, že práve tu Cook pri pohľade z výkladu prvýkrát pocítil vábenie mora.

Elizabeth Cooková, manželka a 56 rokov vdova po Jamesovi Cookovi, obraz od Williama Hendersona, 1830

Po 18 mesiacoch, keď sa ukázalo, že sa nehodí na prácu v obchode, odcestoval do neďalekého prístavného mesta Whitby, kde sa zoznámil so Sandersonovými priateľmi Johnom a Henrym Walkerovcami. Walkerovci, ktorí boli kvakeri, boli významní miestni majitelia lodí v obchode s uhlím. V ich dome sa dnes nachádza Pamätné múzeum kapitána Cooka. Bol prijatý ako učeň obchodného námorníctva do ich malej flotily lodí, ktoré prevážali uhlie pozdĺž anglického pobrežia. Jeho prvým pôsobiskom bola loď Freelove, na ktorej a na rôznych ďalších pobrežných lodiach strávil niekoľko rokov a plavil sa medzi riekou Tyne a Londýnom. V rámci učňovskej praxe sa venoval štúdiu algebry, geometrie, trigonometrie, navigácie a astronómie - všetky tieto zručnosti bude raz potrebovať, aby mohol veliť vlastnej lodi.

Po skončení trojročnej praxe začal pracovať na obchodných lodiach v Baltskom mori. Po zložení skúšok v roku 1752 bol povýšený na palubného dôstojníka na brige Friendship. V roku 1755, v priebehu jedného mesiaca po tom, ako mu bolo ponúknuté velenie na tejto lodi, sa dobrovoľne prihlásil do služby v Kráľovskom námorníctve, keď sa Británia znovu vyzbrojovala na sedemročnú vojnu. Napriek tomu, že musel začať opäť od najnižších priečok námornej hierarchie, uvedomil si, že jeho kariéra bude rýchlejšie napredovať vo vojenskej službe, a 17. júna 1755 vstúpil do námorníctva vo Wappingu.

Oženil s Elizabeth Battsovou, dcérou Samuela Battsa, majiteľa hostinca Bell Inn vo Wappingu a jedného zo svojich učiteľov, dňa 21. decembra 1762 v kostole svätej Margarety v Barkingu v grófstve Essex. Manželia mali šesť detí: Jamesa (1763 - 1794), Nathaniela (1764 - 1780, stratil sa na palube lode HMS Thunderer, ktorá stroskotala so všetkou posádkou počas hurikánu v Západnej Indii (Karibik)), Elizabeth (1767 - 1771), Josepha (1768 - 1768), Georgea (1772 - 1772) a Hugha (1776 - 1793, ktorý zomrel na šarlach počas štúdia na Christ's College v Cambridge). Keď nebol na mori, žil v londýnskej štvrti East End. Navštevoval kostol svätého Pavla v Shadwelli, kde bol pokrstený jeho syn James. Nemá žiadnych priamych potomkov - všetky jeho deti zomreli skôr, ako mali vlastné deti.

Sir Walter Besant, Cookov životopisec, ho opísal ako „vyše 180 cm vysokého“ s „tmavohnedými vlasmi“, „hustým obočím“ a „malými hnedými očami“.

Prvá plavba okolo sveta (1768 – 1771)

Rekonštrukcia lode Endeavour

V roku 1766 si ho najala Kráľovská geografická spoločnosť, aby pozoroval prechod Venuše popred Slnko. Tento jav mal nastať 3. júna 1769 a bolo ho možné pozorovať len z južnej pologule. Cookovou úlohou bolo pozorovať tento jav z ostrova Tahiti v Tichom oceáne a pokúsiť sa nájsť „Južný kontinent“ (Terra Australis), ktorý sa podľa vtedajších zemepiscov mal nachádzať niekde na južnej pologuli. Druhá úloha bola však na rozdiel od pozorovania Venuše úlohou tajnou.

Na tento účel admiralita kúpila a prestavala 366-tonový bark Earl of Pembroke, ktorú premenovali na Endeavour (anglicky – snaha, úsilie). Spolu s Cookom a posádkou sa na jeho palube plavili aj geograf Joseph Banks a astronóm Charles Green.

Dňa 25. augusta 1768 vyplávala Endeavour z Plymouthu a po zastávkach na Madeire, v Riu de Janeiro oboplávala Hornov mys a po osemnástich mesiacoch 13. apríla 1769 zakotvila na Tahiti. Potom, čo Cook 3. júna pozoroval prechod Venuše popred Slnko, 13. júla Endeavour vyplávala z Tahiti. Cook podľa tajného príkazu začal hľadať Južný kontinent. Najprv objavil Ruruteu v Tubuaiskom súostroví a potom zamieril na západ k Novému Zélandu. Dňa 6. októbra 1769 Cook ako druhý Európan (po Abelovi Tasmanovi, 1642) priplával k Novému Zélandu. Do konca marca 1770 ho oboplával a veľmi presne ho zmapoval, objavil prieliv medzi jeho ostrovmi (dnes Cookov prieliv) a vyvrátil tak hypotézu o existencii pevniny v týchto miestach. Z Nového Zélandu zamieril na sever a v druhej polovici apríla roku 1770 sa doplavil k východnému pobrežiu Austrálie, ktoré bolo dovtedy ešte neznáme (pravdepodobne ho však zazrel Tasman už v roku 1642). Územie čiastočne zmapoval, pomenoval ho Nový Južný Wales a zabral ho pre Britskú Korunu. Potom pokračoval pozdĺž Veľkej koralovej bariéry, kde sa jeho loď po náraze do jedného z mnohých atolov takmer potopila. Ďalej pokračoval k dnešnej Indonézii (vtedy Batávia) a do Veľkej Británie sa vrátil 12. júna 1771.

Okrem rozšírenia koloniálnych území Veľkej Británie mala jeho prvá plavba aj veľký vedecký význam, keďže sa mu podarilo spoznať východné pobrežie Austrálie a tiež neznáme vody Tichého oceánu. Veľmi významným faktom jeho plavby je aj to, že až po Batáviu z jeho posádky nezahynul ani jeden jej člen (medzi Batáviou a Veľkou Britániou však zahynula až tretina jeho posádky), čo bolo na tú dobu veľmi nezvyklé. Cook totiž zaviedol na svojej lodi veľmi prísne hygienické zásady a dbal aj o zdravú životosprávu námorníkov. Na zamedzenie rozšírenia skorbutu, spôsobovaného nedostatkom vitamínu C, vozil so sebou dostatočné zásoby kyslej kapusty a vždy sa snažil zásobovať loď čerstvou vodou. Cook bol po plavbe vymenovaný za prvého lodného dôstojníka (Master).

Plavby Jamesa Cooka. Prvá plavba je vyznačená červenou, druhá zelenou, a tretia modrou farbou.

Druhá plavba okolo sveta (1772 – 1775)

Cookova druhá plavba okolo sveta sa začala 13. júla 1772, keď z Plymouthu vyplávali dve lode, veliteľská Resolution (Odhodlanie) a Adventure (Dobrodružstvo). Na palube boli aj dvaja astronómovia, William Wales a William Bayly. Za úlohu mali okrem iného v praxi vyskúšať prvé chronometre. Cesty sa zúčastnili aj prírodovedci Johann Reinhold Forster a Johann Georg a botanik Anders Sparrman. Obe lode sa plavili smerom k Južnej Afrike, mysom Dobrej nádeje sa preplavil do Indického oceánu a ďalej k Novému Zélandu. Cieľom výpravy bolo preskúmanie ďalších ostrovov a možno aj veľkej pevniny na juhu Tichého oceánu. Pri jeho hľadaní Cook 17. januára 1773 ako prvý moreplavec prekročil južný polárny kruh a dostal sa až na dohľad od pobrežia Antarktídy, na jej pobreží však nezakotvil.

Kvôli nedostatku zásob a nepriaznivým poveternostnými podmienkam sa otočil a plavil sa k súostroviu Tahiti, kam dorazil po zastávke na Veľkonočnom ostrove. Počas roku 1774 potom obe lode križovali južnú Oceániu. Objavili pritom Markézy, Tuamotu, Tonga, Nové Hebridy, Novú Kaledóniu a dnešné Cookove ostrovy, ktoré nazval Harveyove ostrovy.

Medzi rokmi 1774 a 1775 sa plavil znovu na juh a objavil Južné Sandwichove ostrovy a Južnú Georgiu.

Počas celej trojročnej plavby zomreli iba štyria členovia posádok oboch lodí. Cook bol po návrate do Británie povýšený do hodnosti kapitána a bola mu udelená zlatá Copleyho medaila za zásluhy o spoznanie príčin a elimináciu skorbutu v radoch námorníkov.

Tretia plavba okolo sveta (1776 – 1779) a smrť

V rokoch 1776 – 1779 viedol James Cook tretiu výpravu s cieľom nájsť severnú cestu okolo Ameriky. Cesty sa aj tentokrát zúčastnili dve lode, Resolution (odhodlanie) a Discovery (Objavovanie). Oboplával Afriku a vplával do Indického oceánu. V roku 1777 zakotvil na Tahiti, kde si urobil prestávku pred pokračovaním plavby do severnejších vôd Tichého oceánu. Začiatkom roku 1778 objavil Cook Havajské ostrovy, ktoré pomenoval Sandwichovými ostrovmi na počesť lorda Sandwicha, ktorý stál v tom čase na čele admirality. Domorodé obyvateľstvo Havajských ostrovov považovalo Jamesa Cooka za vtelenie boha Lona a správali sa k nemu aj k jeho posádke s veľkou úctou.

7. marca 1778 priplával k severoamerickému pobrežiu. Ďalej sa plavil okolo pobrežia dnešných štátov Oregon a Washington, okolo Aljašky až napokon Beringovou úžinou vkročil do Severného ľadového oceánu. Cook sa tu pokúšal nájsť prechod do Atlantického oceánu, ale neúspešne. Koncom augusta 1778 sa výprava vydala na spiatočnú cestu a 17. januára 1779 doplávala do zálivu Kealakekua na Havajských ostrovoch. Po krátkom oddychu sa Cook vydal na ďalšiu plavbu, onedlho sa však musel vrátiť kvôli oprave poškodeného sťažňa. Cook tak narušil posvätné rituály Havajčanov, ktorí práve v tom čase oslavovali sviatky boha vojny Ku. Domorodci navyše ukradli záchranné člny, ktoré sa Cook spolu so skupinou námorníkov pokúsil získať späť zajatím domorodého náčelníka a jeho držaním ako rukojemníka. Jamesa Cooka a ďalších štyroch námorníkov však domorodci obkľúčili a dobodali ich všetkých na smrť. Pozostatky kapitána Cooka boli uložené do malej truhly a boli pietne spustené do zálivu Kealakekua.

Po tragickej smrti kapitána Cooka pokračovala plavba pod velením kapitána Clerka smerom ku Kamčatke a Beringovej úžine, aby pokračovala v hľadaní priechodu medzi dvoma oceánmi. Výprava nabrala kurz do Anglicka až po smrti kapitána Clerka, ktorého vo velení nahradil John Gore.

Cookovo dielo a jeho nasledovníci

Cookovou zásluhou boli podané prvé spoľahlivé poznatky o Austrálii, Oceánii, severozápadnom pobreží Severnej Ameriky, o Beringovej úžine ako aj o arktických aj antarktických vodách. Na všetkých cestách si viedol starostlivo zápisky, ktoré vyšli za jeho života aj po smrti. Jeho dielo „A voyage towards the south pole and round the world“ z roku 1777, v ktorom opísal svoju druhú plavbu, sa stalo vo Veľkej Británii bestsellerom. Knižne boli neskôr vydané aj jeho denníky z prvej a z poslednej plavby. Bol členom Kráľovskej spoločnosti náuk (Royal Society) a získal jej zlatú medailu.

Druhej a tretej plavby sa ako nižší dôstojník zúčastnil aj George Vancouver, ktorý sa, podobne ako James Cook, stal významným cestovateľom a objaviteľom.

Tretej plavby sa zúčastnil aj William Bligh, ktorý sa stal známy ako kapitán lode HMS Bounty, ktorej posádka sa proti nemu vzbúrila.

Literatúra

• KUNEC, Patrik - GIERTLI, Ján: Kapitán James Cook a jeho tri cesty okolo sveta. In: Historická revue, roč. XVIII, 2007. č. 10, str. 30 – 33.
• AUGHTON, Peter: Na palubě Resolution : Příběh druhé objevné námořní výpravy kapitána Cooka. Praha : BB/art 2007. 251 s. ISBN 978-80-7381-148-8

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému James Cook

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku James Cook na anglickej Wikipédii.