Preskočiť na obsah

Havrania cesta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Havrania cesta
Žáner dráma
Dĺžka 83 minút minút
Štát Česko-Slovensko
Pôvodný jazyk slovenský
Rok 1962
Rozpočet 2 590 949,20 Kčs

Spoločnosť=

Filmový štáb
Réžia Martin Hollý
Scenár Ľudovít Filan, Monika Gajdošová
Hudba Ján Novák
Kamera Vincent Rosinec
Strih Maximilián Remeň
Ďalšie odkazy
IMDb
ČSFD

Havrania cesta je slovenský celovečerný hraný debut režiséra Martina Hollého, ml. z roku 1962. Film je literárnou adaptáciou rozhlasovej hry Ľudovíta Filana A bolo svetlo (1958). Autor sa spolu s Monikou Gajdošovou podieľal aj na scenári. Film zobrazené udalosti neidealizuje, ale snaží sa upriamiť pozornosť na problémy skutočných ľudí. Hollého film výrazne ovplyvnilo stretnutie s Jiřím Krejčíkom, ktorý si zakladal práve na príbehu zosobneným prostredníctvom hercov.

Dej filmu

[upraviť | upraviť zdroj]

Sujet filmu je založený na paralelnom rozvíjaní línií, ktoré zrkadlia chlapskú rivalitu. Príbehu dominuje zápas o prestíž v skupine robotníkov. Vinco Petráš v podanú Júliusa Pántika je majstrom partie montérov vysokého napätia. Do partie ale prichádza Matúš Slameň (Štefan Kvietik) a Petráš má zrazu konkurenciu. Akoby to ale nestačilo, Petráš musí so Slameňom zápasiť aj o priazeň ženy. A práve boj o Jolanu sa stáva katalyzátorom rozlišovania morálnych hodnôt od pokrytectva.

O filme

[upraviť | upraviť zdroj]

Film Havrania cesta je založený najmä na obrazovej stránke. Silnému vizuálu napomáha presná a výstižná kamera Vincenta Rosinca. Dominuje mu temnota, z ktorej sa len kde tu vynárajú postavy a prednášajú svoje repliky. Rosinec funkčne pracuje s hrou svetla a tieňa a napĺňa tak dramatickú výstavbu filmu. Obrazovú stránku dopĺňa hudobný motív presne spadajúci do celkovej atmosféry filmu. Zdrojom filmovej hudby je gramofónová platňa, hudba v lunaparku a tóny ústnej harmoniky.

Dramaturgický vzorec príbehu iniciatívneho pracovníka, ktorý sa z rôznych dôvodov dostane na rázcestie a ktorému pomôže prostredie, ktoré doteraz ignoroval, je v slovenskom filme asi najčastejšie opakovaným v rámci robotníckeho prostredia. Väčšinou vo filmoch ostáva len pri vzorci. Nevytvorí sa v nich pravdivá dráma, v ktorej postavy nasiaknu životom. Hollého film je v tomto smere výnimkou. Vyniká najmä svojou plastickosťou.

Po filme Havrania cesta ďalej pracuje s témou práce a hrdinstva. V šesťdesiatych rokoch nevznikol v slovenskej kinematografii témou podobný film. Až v roku 1971 prichádza režisér Jozef Režucha s filmom Dosť dobrí chlapi. Hollého Havrania cesta je spolu s Barabášovou Piesňou o sivom holubovi a  Solanovým Mužovi, ktorý sa nevrátil inováciou filmového výrazu 60. rokov. Pre prichádzajúcu generáciu filmových tvorcov je prínosná najmä eliminácia pátosu a príklon k ponoru do hĺbky psychiky jednotlivých postáv. Posun prichádza aj v práci s filmovou rečou.

Redaktor Ivan Benko píše: „Dobré slovenské filmy sa zjavujú naozaj iba zriedkavo. Havrania cesta znesie podľa môjho smelého názoru porovnanie s Barabášovým filmom „Pieseň o sivom holubovi. ...je predsa len dosť výnimočné dielo v slovenskej kinematografii, najmä pokiaľ ide o spracovanie súčasnej tematiky." [1] Celovečerný debut Martina Hollého vznikol v rovnakom čase ako filmy Boxer a smrť (1962, r. Peter Solan) a Slnko v sieti (1962, r. Štefan Uher). V roku 1963 boli všetky tri snímky ocenené na Festivale československých filmov v Ústí nad Labem.

Havrania cesta je film o osamelosti človeka, ktorého kolektív nedokáže plne pochopiť, a ktorý si k nemu nevie nájsť cestu. Ale je to súčasne film aj o karierizme a o ľuďoch, ktorí ho pestujú. Obidva tieto myšlienkové póly nachádzajú ľudské spodobnenie v dvoch hrdinoch - Petrášovi a Matúšovi." [2]

"Havrania cesta je príbehom o svedomí stvárnenom v dvojroli. Dôležitým sa tu však nestáva víťazstvo jedného alebo druhého princípu, postavy sa tu nerozlišujú na biele a čierne. Martinovi Hollému sa už samotnou dvojpólovosťou svedomia podarilo vyhnúť klišé a otvorene polemizovať s akoukoľvek primitivizujúcou jednoznačnosťou." [3]

"Film Havrania cesta jasne signalizuje liberalizáciu tematickej zložky diela, v ktorej sa presúva akcent z budovateľskej agitácie na reálne sociálne vzťahy, a vysúva do popredia kultivovanosť réžie usilujúcej sa o moderný filmový výraz. Svojím poetologickým antitradicionalizmom reprezentuje prekonávanie opisného symbolizmu z predchádzajúceho obdobia." [4]

Myšlienku filmu režisér filmu popisuje nasledovne: "Vo filme nejde iba o príbeh montérov vysokého napätia - ten istý problém by mohol vzniknúť napríklad medzi lekármi alebo vysokoškolskými profesormi. Kdekoľvek možno stretnúť karierizmus, nešťastie ľudí, hádzanie polien pod nohy. Chcel som to cez niektorých ukázať - povedzme cez montérov. Vo filme ide teda o široký záťah do ľudskej duše. Každý máme okolo seba Petrášov, Slameňov, Cyrilov a treba ich rozlišovať. Pokiaľ ide o poznanie života - nie sme až takí hazardéri, aby sme režírovali film bez toho. Bol som v asi desiatich brigádach, ich prácu poznám. Chcel som ukázať pravdu, aká je." [5]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ BONKO, Ivan. Príčiny úspechu. Film a divadlo. 1962, roč. 6, č. 25, s. 9
  2. ↑ JANEK, Miroslav. "... v osamelých sa havranov". Kultúrny život. 1962,  roč. 17, č. 51 – 52
  3. ↑ HOREČNÁ, Andrea. Martin Hollý. SME - Festivalový denník.  č. 2/1.12.1999, s. 3
  4. ↑ MACEK, Václav; PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin : Osveta
  5. ↑ HYSKOVÁ, A. Cestou havranov alebo sokolov? Život. 1963, č. 6, s. 10 - 11

Bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • MACEK, Václav – PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Kunešová. Dejiny slovenskej kinematografie, vyd. Martin: Osveta, 1997.
  • HYSKOVÁ, A. Cestou havranov alebo sokolov? Život. 1963, č. 6
  • JANEK, Miroslav. "... v osamelých sa havranov". Kultúrny život. 1962,  roč. 17, č. 51 - 52
  • HOREČNÁ, Andrea. Martin Hollý. SME - Festivalový denník. č. 2/1.12.1999
  • BONKO, Ivan. Príčiny úspechu. Film a divadlo. 1962, roč. 6, č. 25

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]




Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Havrania_cesta&oldid=7789791“