Ictineo I
| Ictineo I | |
|---|---|
Ictineo I, replika ponorky v Museu Marítim v Barcelone | |
| Základná charakteristika | |
| Štát | Španielsko
|
| Druh | |
| Dátum spustenia na vodu | 28. jún 1859 |
| Dĺžka | 7 m |
| Výška | 2,5 m |
| Posádka | max.6 |
| Pohon a pohyb | |
| Maximálny ponor | 20 (50) m |
| Maximálna doba ponoru | 2 až 4 hodiny |
Ictineo I bola prvá ponorka španielskeho vynálezcu Narcísa Monturiola, skonštruovaná v rokoch 1858–1859. Bola predchodcom svojho vyspelejšieho nasledovníka, ponorky označovanej ako Ictineo II.
Myšlienka a vývoj
[upraviť | upraviť zdroj]V španielskom meste Cadaqués, kde Monturiol v tom čase žil, často dochádzalo k nehodám a úmrtiam zberačov koralov. To mu vnuklo nápad na loď, ktorá by sa dokázala pohybovať pod vodou a umožnila tak koraly zbierať bezpečne, bez obetí na životoch. Roky tento nápad považoval len za teoretický, hlavne z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na podobnú konštrukciu. O pokuse previesť svoju myšlienku do praxe ho údajne presvedčil neznámy priateľ.[1]
Monturiol v septembri roku 1857 odcestoval do Barcelony, kde založil Monturiol, Font, Altadill y Cia, prvú komerčnú spoločnosť v Španielsku zameranú na podmorskú navigáciu, s kapitálom 10 000 španielskych pesiet. V roku 1858 predložil svoj projekt odbornej verejnosti v podobe článku pod názvom „Ictineo alebo loď-ryba“.
Konštrukcia
[upraviť | upraviť zdroj]Svoju loď pomenoval Ictineo (z gréckeho ichthis - ryba a naus - loď). Podobne pristupoval i k jej konštrukcii: Ponorka sa podobala na rybu (ktorej tvar považoval pre pohyb vo vode za ideálny), s lodnou skrutkou a kormidlom vzadu. Keďže však tvar ideálne odolávajúci stúpajúcemu tlaku vody pri ponore bola guľa, Monturiolova ponorka sa skladala z dvoch častí. Vnútorná časť s posádkou mala vodotesný guľovitý tvar (upravený na elipsoid), zatiaľčo vonkajší plášť bol tvarovaný do podoby rybieho tela a nebol utesnený. V medzipriestore bola uložená záťaž.[1]
Vnútornú guľovitú časť chcel Monturiol pôvodne vyrobiť z kovu, no finančná náročnosť takejto konštrukcie ho odradila. Nakoniec bola vytvorená z dreva olivovníka spevneného dubovými okružami, a pokrytého 2 mm medeným plechom. Bola 4 metre dlhá, 2 metre vysoká a 1 meter široká a podľa Monturiola mala vydržať ponor do hĺbky 500 metrov (z bezpečnostných dôvodov ale počítal s maximálnym ponorom do 50 metrov).[1]
Vonkajšia aerodynamická časť bola 7 metrov dlhá a 2,5 metra vysoká.
Ponorka mala výtlak 10 ton. Na bočných, prednej a hornej časti bolo niekoľko "okien" z hrubého skla kónického tvaru, ktoré tlak vody vďaka tomu tlačil na svoje miesto a zamedzoval tak prenikaniu vody. K ďalšej výbave patrili 4 balastné záťažové nádrže medzi oboma trupmi, ovládané zvnútra (ventily na vpustenie vody a pumpy na jej vypudenie). Plavidlo malo dokonca i núdzový systém, ktorý umožnil ponorke vynorenie i pri kompletnom zlyhaní regulácie záťaže: tvorili ho dve závažia upevnené zvonka na trup, ktoré sa dali v prípade potreby odhodiť. Ďalšiu záťaž umiestnil Monturiol priamo do ponorky na pozdĺžnu kovovú koľajnicu, čo umožňovalo jej presun v prípade zmeny vyváženia.[1]
Ako pohon slúžila lodná skrutka poháňaná ručne kľukovým hriadeľom.
Monturiol tiež doplnil systém filtrácie vzduchu na báze reakcie CO2 s hydroxidom vápenatým. Pokúsil sa i o priame vytváranie kyslíka, no neúspešne: jeho systém totiž produkoval ako vedľajší produkt kyselinu sírovú. Ako vnútorné osvetlenie bola použitá jednoduchá sviečka.[1]
Prvá plavba
[upraviť | upraviť zdroj]Prvá plavba sa konala v Barcelonskom prístave, 28. júna 1859. Bohužiaľ už pri prvej plavbe došlo k nehode. Ponorka narazila do trosiek pod hladinou tak nešťastne, že došlo k vážnemu poškodeniu jej základných častí. Ich kompletná oprava by bola príliš nákladná, preto ju Monturiol realizoval iba provizórne a obmedzil tak maximálny ponor na 20 metrov.[1]
Prevádzka
[upraviť | upraviť zdroj]Koncom leta roku 1859 Monturiol so svojimi dvomi spoločníkmi s ponorkou uskutočnil viac ako 20 testovacích ponorení. Postupne zvyšoval hĺbku ponoru až na 20 metrov a v tejto hĺbke bez akéhokoľvek spojenia s hladinou vydržal až 2 hodiny (s použitím "filtra" až 4 hodiny). Ukázalo sa, že Ictineo je veľmi dobre ovládateľný, no sklamaním bola rýchlosť plavidla, pohybujúceho sa iba s použitím ľudskej sily.[1]
Ictineo bol pravdepodobne zničený v januári 1862, keď doň v prístave, kde dokoval, narazila nákladná loď.[1] Celkovo absolvovala ponorka cca 50 ponorov. Jej nástupcom bola značne vylepšená verzia menom Ictineo II.
Súčasnosť
[upraviť | upraviť zdroj]Replika ponorky Ictineo I stojí dnes v záhrade Lodného múzea v Barcelone.
Referencie a zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- STEWART, Matthew. Monturiol’s Dream: The Extraordinary Story of the Submarine Inventor Who Wanted to Save the World. New York : Pantheon Books, 2003. ISBN 1-86197-470-1. (anglicky)