Preskočiť na obsah

Interpersonálna komunikácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Interpersonálna komunikácia je vzájomná komunikácia medzi dvoma alebo viacerými ľuďmi, ktorá prebieha ústnou formou. Má iné charakteristiky a riadi sa inými pravidlami ako komunikácia písomná alebo komunikácia činom.[1] „Niekedy sa neuvedomené špecifiká interpersonálnej komunikácie viažu predovšetkým na skutočnosť, že ide o komunikáciu, ktorej obsahom nie sú iba informácie, ale aj predstavy, názory, nálady, postoje a vzťahy.“[2] K hlavným úlohám tejto komunikácie patrí odovzdávanie informácií. Efektívna interpersonálna komunikácia si vyžaduje zvyčajne tréning a ovládanie základných pravidiel.[3] Podľa Jitky Oravcovej je interpersonálna komunikácia zložitý proces, ktorý sa riadi tromi základnými pravidlami:

  • v interpersonálnej komunikácií nie je možné nekomunikovať,
  • v interpersonálnej komunikácií nekomunikujeme len slovami,
  • v interpersonálnej komunikácií sú vždy aktívne obidve strany, odosielateľ i prijímateľ informácie.[3]

Interpersonálny konflikt je stretnutie dvoch protichodných názorov, cieľov, želaní, hodnôt, postojov, motívov dvoch alebo viacerých rozličných ľudí, jednotlivca a skupiny alebo dvoch skupín.[3]

Komunikácia medzi jednotlivcami môže byť realizovaná na rôznej úrovni a rôznym spôsobom. Interpersonálna komunikácia je využívanou v prostredí dvoch alebo viacerých ľudí, kolektívov (v práci, v škole, rôzne skupiny ľudí, pri rozhovore s priateľom..). Vo všeobecnosti interpersonálna komunikácia môže prebiehať na formálnej alebo neformálnej úrovni pri ktorej využívame verbálnu a neverbálnu komunikáciu.

Verbálna komunikácia

[upraviť | upraviť zdroj]

Základným prvkom verbálnej komunikácie je slovo (slovná zásoba). K verbálnej komunikácií patrí predovšetkým rozhovor, prostredníctvom ktorého si jednotlivci vymieňajú alebo získavajú nové informácie.

Schopnosť komunikovať ovplyvňujú mnohé faktory aj rysy osobnosti (extrovert, introvert) a dokonca sa pri komunikácií prejavuje aj temperament človeka. [4]

Druhy verbálnej komunikácie:

  • monológ – rozprávanie jednej osoby, neočakáva spätnú väzbu
  • dialóg, rozhovor – hovoriaci očakáva reakciu počúvajúceho
  • konzultácia, porada – pýtanie sa ľudí na ich názory
  • konferencia, pojednávanie – vznesenie rôznych dôvodov pre a proti určitému poňatiu a vypracovanie určitého uznesenia
  • konverzácia, rozprávanie – voľnejšia forma dialógu, rozprávanie si na určitú tému
  • diskusia – ostrá výmena názorov
  • debata, pohovor – miernejšia forma diskusie
  • písaný text – komunikácia pomocou písma [4]

Neverbálna komunikácia

[upraviť | upraviť zdroj]

Neverbálna komunikácia je proces ktorý prebieha vždy, niekedy si to ani neuvedomujeme. Človek komunikuje neustále či už pri pohľade na okoloidúceho alebo pri pracovnej porade. Neverbálna komunikácia nám môže prezradiť o jednotlivcovi oveľa viac ako verbálna komunikácia.

Využitie neverbálnej komunikácie:

  • podporuje reč
  • nahrádza reč
  • vyjadruje emócie
  • vyjadruje interpersonálny postoj

- jednotlivec sa pomocou nej prezentuje[5]

Druhy neverbálnej komunikácie:

  • paralingvistika (tón hlasu, zafarbenie, intonácia, tempo reči...),
  • mimika (výraz tváre),
  • gestikulácia (pohyby rúk),
  • haptika (dotyky rúk,)
  • posturika (držanie tela a postoj),
  • kinezika (pohyby tela),

- proxemika (priestorová vzdialenosť medzi komunikujúcimi).[3]

Neverbálne prostriedky sa využívajú najmä:

  • v ceremoniáloch (privítanie, lúčenie) a pri rituáloch,
  • pri propagande na masových stretnutiach a demonštráciách,
  • v umení (tanec, balet...). [5]

Každý prejav je nutné študovať v závislosti od daného situačného kontextu.[5]

Druhy medziľudskej komunikácie

[upraviť | upraviť zdroj]

Komunikácia sa nielen rozlišuje svojím spôsobom delenia a foriem, ale na jej odlišovanie môže vplývať aj samotná situácia ktorá vzniká pri komunikácií. Človek v každej situácií komunikuje inak, či ide o prostredie alebo o rôznych účastníkov pri komunikácií.[5]

Zbyňek Vybíral rozdeľuje komunikáciu do nasledujúcich druhov podľa typov prostredia a rolí v ktorých sa komunikujúci nachádzajú:

  • Intímna párová komunikácia v súkromí (keď partnerov nikto nesleduje)
  • Súkromná komunikácia partnerov (na verejnosti)
  • Jednostranná komunikácia s rozdielnymi rolami (interview, výsluh, prijímací pohovor...)
  • Neformálna, neriadená komunikácia v malej primárnej skupine (rodina, príbuzný)
  • Formálna, riadená, zdvorilá komunikácia v malej skupine (pracovná porada)
  • Komunikácia samotného človeka na verejnosti
  • Komunikácia človeka v dave
  • Komunikácia pri obchodovaní (uzatváranie zmlúv a podobne)

- Komunikácia prostredníctvom masmédií

  • Interkulturálna komunikácia [5]

Komunikačné schémy

[upraviť | upraviť zdroj]

Kollárik uvádza 5 základných komunikačných schém podľa H. J. Leavitta a A. Bavelasa vo svojej publikácií z roku 1993:

  • reťaz – možnosť komunikácie je iba medzi dvoma členmi, ktorí sú blízko seba,
  • koleso – jeden člen je v centrálnom postavení, celá sieť komunikácie je viazaná na neho a ostatní štyria sú bez vzájomných komunikačných väzieb,
  • „ypsilon"- Y – centrálna pozícia jedného člena vo vzťahu k trom členom nie je silná,
  • kruh – ide o uzavretú reťaz komunikačnej štruktúry, kde každý člen môže komunikovať s dvoma členmi,

- „všekanálová" – v tejto štruktúre má každý člen rovnakú pozíciu a možnosti vzájomne komunikovať so všetkými.[6]

Roviny komunikácie

[upraviť | upraviť zdroj]

Rovina informačná – správa je vysielaná len ako informácia a očakáva sa, že tak aj bude prijatá. Možné prirovnať ku komunikácií počítač-počítač.[3]

Rovina osobná – spolu s informáciou je vysielaná inými kanálmi nejaké informácie o sebe samom. (páči sa mi to, rozumiem tomu, nechápem to...)[3]

Rovina vzťahová – spolu s informáciou vysielame alebo v roli poslucháča prijímame správy o povahe nášho vzájomného vzťahu.[3]

Rovina apelačná – spolu s informáciou vysielame alebo v roli poslucháča prijímame nejakú výzvu. (výzva ku konaniu)[3]

Bariéry pri komunikácii

[upraviť | upraviť zdroj]

Bariéry v komunikácií sa nemusia vždy vyskytnúť iba na strane odosielateľa informácie. Práve naopak, bariéry v komunikácií sú evidované z oboch strán, čiže aj na strane odosielateľa informácie ale aj na strane prijímateľa informácie.[7]

Okrem nesprávneho pochopenia či prijatia informácie, môže pre jednotlivcov byť pri vysielaní a prijímaní informácií aj bariérou zlé prostredie pri komunikácií, alebo vnútorný psychický stav jednotlivca.

Komunikačné bariéry v priebehu komunikačného procesu:

  • Odlišnosť, postojov, názorov, znalostí a skúseností
  • Selektívne vnímanie
  • Zlá schopnosť načúvania
  • Vyhodnocovanie správy
  • Vierohodnosť zdroja (príjemca vyhodnocuje správu, skôr než prebehne celá komunikácia)
  • Sémantické problémy
  • Filtrovanie (sformulovať informácie tak aby boli pre príjemcu pozitívne)
  • Komunikačné preťaženie (nadmerné množstvo informácií)
  • Časová tieseň [8]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ORAVCOVÁ, J., 2002. Interpersonálna interakcia. 1. vyd. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta humanitných vied, Banská Bystrica, 2002. ISBN 80-8055-690-3
  2. ŠTAMMOVÁ, M. 2013. Efektívna komunikácia. [online]. Vojenská osveta, 2013. [cit. 2014-12-02]. Dostupné na: http://www.osveta.mil.sk/data/files/2786.pdf Archivované 2016-03-04 na Wayback Machine
  3. a b c d e f g h ORAVCOVÁ, J., 2002. Interpersonálna interakcia (Zručnosti v interpersonálnej interakcii). 1. vyd. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta humanitných vied, Banská Bystrica, 2002. ISBN 80-8055-690-3
  4. a b SLIVKA. 2011. Verbálna komunikácia a štruktúra osobnosti. [online]. 2011. [cit. 2014-12-02]. Dostupné na: <http://www.infoweby.sk/zdravie-a-krasa/psychologia/557-verbalna-komunikacia
  5. a b c d e VYBÍRAL, Z 2005. Psychologie komunikace. Portál, Praha, 2005. ISBN 80-7178-998-4
  6. KOLLÁRIK, T. 1993. Sociálna psychológia. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1993. ISBN 80-08-01828-3
  7. MOCHNÁČOVÁ, E. a PARTILA, J. 2008. Komunikačné toky v sociálnych organizáciách. [online]. Transfer inovácií, 2008. [cit. 2014-12-02]. Dostupné na: http://www.sjf.tuke.sk/transferinovacii/pages/archiv/transfer/11-2008/pdf/159-164.pdf
  8. MOCHNÁČOVÁ, E. a PARTILA, J. 2008. Komunikačné toky v sociálnych organizáciách. [online]. Transfer inovácií, 2008. [cit. 2014-12-02]. Dostupné na: <http://www.sjf.tuke.sk/transferinovacii/pages/archiv/transfer/11-2008/pdf/159-164.pdf