Ivan Kononovič Baľuta
| Ivan Kononovič Baľuta | |
 | |
| Narodenie | 24. august 1914 Záporožie, Ruská ríša (dnes Ukrajina) |
| Úmrtie | jún 1973 Záporožie, Sovietsky zväz (dnes Ukrajina) |
| Iné mená | rusky: Балюта, Иван Кононович, |
| Prezývky | Jagupov |
| Civilná činnosť | sústružník, vedúci technickej kontroly |
| Národnosť | ukrajinská |
Vojenská kariéra
| |
| Jednotka | partizánsky zväzok Čapajev |
| Hodnosť | seržant |
| Funkcia | veliteľ |
| Vyznamenania | Rad Červenej zástavy, Rad červenej hviezdy, Partizánska hviezda a ďalšie |
Účasť v bojoch
| |
| Vojny | Druhá svetová vojna |
| Bitky | Slovenské národné povstanie |
Ivan Kononovič Baľuta (rus. Иван Кононович Балюта; krycie meno: Jagupov; * 24. august 1914, Záporožie, Ruská ríša – † jún 1973, Záporožie, Sovietsky zväz) bol ukrajinský partizán, účastník protifašistického odboja a robotník.[1] V apríli 1944 sa stal prvým veliteľom Automatnej partizánskej skupiny Čapajev, ktorá v tom istom roku operovala na východnom Slovensku. V októbri 1944 bol na základe vykonštruovaného obvinenia zadržaný a nasledujúci mesiac uväzenený. Prepustený bol v júni 1945 a v roku 1964 plne rehabilitovaný.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Mladosť
[upraviť | upraviť zdroj]Ivan Kononovič Baľuta sa narodil v robotníckej rodine. Vyučil sa za sústružníka a pracoval v závore Záporožstaľ, V rokoch 1935 – 1937 vykonával základnú vojenskú službu v Červenej armáde, kde absolvoval plukovnú službu v hodnosti seržanta.[2] Po jej absolvovaní sa vrátil späť do svojho civilného zamestnania.
Začiatok vojny
[upraviť | upraviť zdroj]Po prepadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom v júni 1941 a rýchlom nemeckom postupe na východ bola časť továrne Záporožstaľ evakuovaná na východ. Baľuta sa podieľal na príprave evakuácie závodu. Po obsadení Záporožia sa ocitol na Nemcami okupovanom území.
Nútené práce v Nemecku
[upraviť | upraviť zdroj]Začiatkom roka 1942 Nemci Baľutu deportovali na nútené práce do Nemecka. Pracoval v závode na výrobu vagónov pri Mníchove, no keďže sa tam podieľal na sabotážach, deportovali do koncentračného tábora v Dachau. Po polročnom väznení bol opäť zadelený do pracovného tábora, tentoraz v Poľsku. Počas transportu do Poľska sa mu podarilo ujsť a dostal sa na Slovensko. Na Liptove ho zamestnal Pavel Ruman z Bobrovníka, u ktorého pracoval na stavbe domu. Na Liptove sa zoznámil s odbojovými aktivistami a koncom roka 1943 aj npor. let. Ľudovítom Kukorellim.
Partizánsky veliteľ
[upraviť | upraviť zdroj]Baľuta bol medzi skupinou sovietskych utečencov, ktorých Kukorelli za pomoci odbojových príslušníkov žandárstva previezol vo februári 1944 na východné Slovensko.
Najskôr sa spoločne s ďalšími sovietskymi utečencami ocitol v drevorubačskom tábore v Maťaške (dnes Matiaška). Keďže miestni odbojoví aktivisti plánovali založenie organizovanej partizánskej skupiny a tábor na Matiaške nevyhovoval zvyšujúcemu sa počtu osôb, padlo rozhodnutie o presune do nového tábora. Za budúcu základňu boli vybrané Slánske vrchy a tábor nad obcou Petrovce.
Dňa 9. apríla 1944 vznikla 1. automatná partizánska skupina Čapajev a Ivan Kononovič Baľuta sa stal jej veliteľom.
Ako veliteľ partizánskej skupiny sa zúčastňoval aj rokovaní s vojakmi Východoslovenskej armády, s velením skupiny Karasjov-Stepanov a ďalšími, či už domácimi ilegálnymi odbojovými skupinami, alebo skupinami, ktoré prenikali na Slovensko.
Dňa 29. augusta odletel Baľuta lietadlom z partizánskeho letiska pri obci Petrovce za front, kde pobudol dva dni. Na Štábe partizánskeho hnutia pri 1. Ukrajinskom fronte (UF) podával informácie o situácii na východnom Slovensku, prevzal splnomocnenie na pokračovanie vo funkcii veliteľa partizánskeho zväzku a vyznamenanie Rad Červenej zástavy[2]. Súčasne bol partizánsky zväzok Čapajev zaregistrovaný. Na východné Slovensko sa vrátil 1. septembra 1944,
Na konci prvej dekády septembra sa zväzok v súvislosti so začiatkom Karpatsko-duklianskej operácie presunul do nového operačného priestoru – Ondavskej vrchoviny. Pri obci Závada bolo zriadené ďalšie partizánske letisko, ktorým partizáni udržiavali kontakt s velením sovietskych a česko-slovenských jednotiek . Dňa 3. októbra k Závade priletelo lietadlo s odkazom pre veliteľa Baľutu, aby sa dostavil na Štáb partizánskeho hnutia pri 1. UF. Baľuta ním odlete nasledujúci deň a už sa ku svojej jednotke nevrátil.
Obvinenie zo špionáže
[upraviť | upraviť zdroj]Zo štábu partizánskeho hnutia pri 1. UF bol Baľuta 7. októbra 1944 presunutý do Kyjeva na Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia, kde bol 15. novembra 1944 vzatý do väzby. V júni 1945 bol pre nedostatok dôkazov z väzby prepustený.
.jpg)
Po vojne
[upraviť | upraviť zdroj]Po vojne slúžil Baľuta v hodnosti seržanta od júla 1945 v automechanickej rote. Pre chorobu bol však koncom roka 1945 z armády uvoľnený. Vyučoval na učňovskej škole a v roku 1948 sa vrátil do závodu Záporožstaľ. Absolvoval trojročný kurz pre majstrov a vedúcich výrobných úsekov pri metalurgickej strednej škole v Záporoží. V roku 1963 sa stal vedúcim technickej kontroly dielní odboru hlavného mechanika. V tom istom roku vstúpil do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. V roku 1964 ťažko ochorel a prešiel do invalidity. Amputovali mu obidve nohy,
Po odhalení a odmietnutí kultu osobnosti v bývalom Sovietskom zväze sa naštartovalo obdobie rehabilitácií ľudí perzekvovaných na základe vykonštruovaných obvinení. V roku 1964 bol plne rehabilitovaný aj Baľuta. Podľa informácií obsiahnutých v liste vedúceho vojenskej kancelárie prezidenta Česko-slovenskej republiky bol Baľuta uväznený na základe zavádzajúcich informácií podaných velením skupiny Alexander Nevskyj. [3]
V umení
[upraviť | upraviť zdroj]Matica slovenská si každoročne pripomína Baľutu, Kukorelliho a Slovenské národné povstanie divadelnou dramatizáciou Kapitoly zo života Ľudovíta Kukorelliho – Vrátim sa živý! (autor Marián Gešper), ktorú inscenuje prostredníctvom amatérskych hercov (dobrovoľníkov) a matičných zamestnancov.[4]
Vo filme Choď a nelúč sa (1979 - réžia Jozef Režucha, námet a scenár Emil Kadnár), ktorého náplňou je pôsobenie Ľudovíta Kukorelliho ako náčelníka štábu partizánskej brigády Čapajev, hrá Baľutu slovenský herec František Papp.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ BAĽUTA, Ivan Kononovič. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok 1. A – D. Martin : Matica slovenská, 1986. S. 130 – 131.
- ↑ a b Приказ войскам 4-го Украинского фронта № 234/н. Наградной лист [online]. 30.08.1944. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ PAŽUROVA, Helena. Slovenský partizánsky zväzok Čapajev. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum, 2014. ISBN 9788089514267. Kapitola 7. Kapitola, Rehabilitácie, s. 147-152.
- ↑ TOMKOVÁ, Tatiana. Matica slovenská sa hlási k odkazu Slovenského národného povstania a pripomína si ho divadelnou dramatizáciou [online]. 2023-08-29, [cit. 2024-05-23]. Dostupné online.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- PAŽUROVÁ, Helena. Slovenský partizánsky zväzok Čapajev. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2014. (Monografie.) ISBN 9788089514267. S. 192.
- KUZNECOV, Dmitrij. Portréty sovietskych účastníkov Slovenského národného povstania. Bratislava : Múzeum SNP a Ústav marxizmu-leninizmu ÚV KSS, 1985. Slovenský preklad. S. 46 – 48.
- N. MOJSEJENKO. Zvezda Čechoslovakii, Kavaler ordena bratskoj strany. Industriaľnoje Zaporožie, 1970-12-09.