Preskočiť na obsah

Ján Kasián

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
svätý
Ján Kasián
kresťanský mních
Ikona svätého Jána Kasiána
Ikona svätého Jána Kasiána
Biografické údaje
Narodenie360
Dobrudža
Úmrtiemedzi 430/432 – 435
Marseille
Uctievanie
CirkevKatolícka cirkev, Pravoslávna cirkev
SviatokVýchod: 29./28. február
Západ: 23. júl
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJán Kasián
(multimediálne súbory na commons)

Svätý Ján Kasián (iné mená pozri nižšie; * okolo 360, Dobrudža – † medzi 430/432 – 435, Marseille[1]) bol kresťanský mních - askéta, duchovný, teológ a spisovateľ. Výrazne ovplyvnil podobu západného mníšstva. Založil kláštor v dnešnom Marseille, kde sa stal opátom. Svoje skúsenosti s askézou popísal v spisoch De institutis coenobiorum, Collationes patrum.[2][3][4][5] Pravoslávnou cirkvou je uctievaný ako svätý.[1] Katolíckou cirkvou oficiálne kanonizovaný nebol, no jeho kult sa slávi v okolí Marseille.[6] Na Východe je jeho sviatok slávený 29. februára (resp. 28. februára), na Západe je slávený 23. júla.[1][7]

Mená

[upraviť | upraviť zdroj]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Kasián sa narodil na území Dobrudže (vtedajšej rímskej provincie Scythia minor), do bohatej kresťanskej rodiny zrejme rímskeho pôvodu.[1][5] Získal dôkladné klasické latinské vzdelanie, no prvky v jeho dielach a jeho cesty na Východe naznačujú aj vynikajúce znalosti gréčtiny.[6]

Mladosť prežil z veľkej časti v monastieri neďaleko Betlehema. Následne spolu so svojím priateľom Germanom odišiel do Egypta. Pôvodne mu bolo dovolené Egypt iba navštíviť, neskôr získal povolenie predstavených zostať v ňom natrvalo. V Egypte celkovo strávil desať rokov medzi mníchmi vo viacerých komunitách pri Níle. Najdlhšie sa zdržal v Skete, v južnej časti nitrijskej púšte. Zrejme putoval a istý čas strávil až v Tebaide.[3][5][6]

Datácia udalostí jeho života je ťažká. Jedinou informáciou, ktorú poskytuje a ktorá umožňuje presné datovanie (399), je zmienka o encyklike alexandrijského patriarchu Theofila proti antropomorfitom, ktorých obviňoval z órigenizmu. Násilné náboženské konflikty, ktoré nasledovali po Theofilovom liste mohli Kasiána prinútiť Egypt opustiť. Asi niekedy v rokoch 399/400 tak odišiel do Konštantínopola, kde z rúk patriarchu Jána Zlatoústeho prijal diakonské svätenie.[3][6]

Po tom, čo bol Ján Zlatoústy zosadený, odišiel do Ríma v jeho veci poprosiť o pomoc pápeža Inocenta I. V tomto období sa spoznal a zrejme aj spriatelil s neskorším pápežom Levom I. Následne žil na Západe, kde prijal aj kňazské svätenie (možno v Ríme). Zmienky o ňom na nasledujúcich desať rokov miznú.[1][5][6]

V roku 415 založil mužský i ženský kláštor v Massilii. Mužský bol zasvätený svätým Petrovi a Viktorovi, ženský svätému Spasiteľovi. O organizácii kláštora sa nič nevie, typ asketického života v nich však možno dedukovať z Kasiánovho životného štýlu.[3] Nasledujúce roky sa venoval spisovaniu svojich textov.[1][6] Po jeho smrti sa v okolí Marseille rýchlo rozvinul jeho kult.[3] Na Západe jeho kult mimo Marseille nie je veľký, pretože jeho meno bolo uvedené v zozname neschválených kníh nesprávne pripisovanom pápežovi Gelázovi. Výrazne však ovplyvnil západné mníšstvo. Na kresťanskom pravoslávnom Východe je všeobecne uctievaný.[5][6]

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Kasiánovo najvýznamnejšie dielo je De institutis coenobiorum, resp. celým názvom De institutis coenobiorum et de octo principalium vitiorum remediis[14] [libri XII][3] – t.j. O kláštoroch a liekoch proti ôsmim hlavným nerestiam[14] alebo Zvyky cenobitov a lieky na osem hlavných nerestí[16]. Pochádza z rokov 420 – 429. Kasián v ňom spojil obdiv k egyptským modelom, etický nadhľad, diskrétnosť a adaptabilitu na galské skúsenosti. Ide v podstate o dve spojené diela. Prvé štyri knihy podávajú informácie o zvyklostiach a učení egyptských mnichov. T.j. o ich odeve mnícha, modlitbách a organizácii ich spoločného života. V piatej až dvanástej knihe sa zaoberá ôsmimi neresťami/hriechmi, ako aj prostriedkami, ktorými sa proti nim bojuje - t.j. ako zachovať čistotu srdca (puritas cordis).[3][6][18]

Sarkofág Jána Kasiána v Kláštore svätého Viktora v Marseille

Ďalšou Kasiánovou prácou bolo dielo Collationes patrum (Collationes XXIV)[3]. Ide o prednášky, ktoré autor spísal formou dialógov so známymi mníšskymi otcami v štýle apofthegmata tón hagión paterón[17]. Dopĺňajú úvahy jeho prvého diela, venuje sa v nich psychologickým a teologickým témam. Prvá časť (po 10 knihu) pojednáva o dokonalosti a cieli mnícha - Božom kráľovstve. Niektoré jeho myšlienky o vzťahu milosti a slobodnej vôle boli veľmi blízke heretickej náuke pelagianizmu a prispeli k zakotveniu juhogalského semipelagianizmu.[16] Ide o ucelené pojednanie v 24 knihách, ktoré obsahuje všeobecnú predstavu o probléme duchovného života.[3][5]

Obe mali významný vplyv na rozvoj mníšstva na Západe. Z doktrinálneho hľadiska tvoria prvú summu duchovnej teológie na Západe.[3] Jeho teologická dizertácia De Incarnatione Domini contra Nestorium, libri VII[3] (slov. O vtelení Pána proti Nestoriovi)[14], napísaná proti heretikovi Nestoriovi na žiadosť pápeža Leva I. je podradným dielom. [1] Napísaná bola zrejme pôvodne v gréčtine.[3] Stotožňuje v diele nestorianizmus a pelagiánstvo, čím sa snaží zakryť svoje vlastné názory blízke semipelagianizmu.[14]

Učenie

[upraviť | upraviť zdroj]

V teologickej rovine sa jeho meno spája s doktrínou semipelagianizmu. Náuku výslovne obhajoval a vysvetľoval v niektorých častiach jeho spisov. Semipelagianizmus učí, že prvotný hriech je u potomkov skôr trestom ako skutočným hriechom. Človek s ním má stále schopnosť dosiahnuť svoje vlastné ospravedlnenie a môže si ho želať tak, ako si chorý človek môže želať vlastné zdravie. Božia milosť je nevyhnutná pre spásu, je ale dosiahnuteľná súčinnosťou s ľudskou vôľou. Milosť je tak v určitom zmysle odmenou za použitie vlastnej vôle, ktorá si spásu zaslúži. Neexistuje podľa nej predurčenie k spáse (ante praevisa merita). Táto doktrinálna predstava bola odsúdená na druhom oranžskom koncile (529), hoci Kasiánovo meno nebolo spomenuté. Proti pelagianizmu v tom období vystupoval veľký učenec Západu Augustín z Hippa. Jeho termín gratia victrix (milosť vo víťazstve) bol však Kasiánom považovaný za nebezpečný pre asketickú prax spojenú so slobodou vôle.[3]

Základný kameň štruktúry duchovného života odhaľuje Kasián vo svojom Collationes patrum. Konečný cieľ mníšskeho života spočíva v získaní Božieho kráľovstva prostredníctvom duchovného boja, ktorý vedie k čistote srdca.[3][5]

Nie je pri tom potrebné čakať na koniec pozemského života. Istým spôsobom je dosiahnutie Božieho kráľovstva možné aj počas pozemského života, a to ak mních riadi svoj život takým spôsobom, aby smeroval čo najviac k jednote s Bohom. Toto spojenie je možné uskutočniť kontempláciou a uvažovaním o samotnom Bohu. Pozornosť zameraná na Boha postupne obnovuje Boží obraz v ľudskom duchu. Získanie Božieho kráľovstva sa tak dosahuje meditáciou a podľa Kasiána sa v živote pustovníka dokonale realizuje.[3]

Kasián v Norimberskej kronike

Pre kontempláciu (=najvyššie dobro a videnie Boha) je podľa Kasiána potrebné mať pozitívny prístup k životu (vita actualis), ktorý spočíva v zmene chovania a dosiahnutí dokonalého života. Kontemplácia sa deje pod božským vplyvom Ducha Svätého. Dokonalý život sa podľa neho nedá realizovať bez boja proti nerestiam, hriechu a démonom. Duchovný boj vnáša do duše cnosti potrebné pre dokonalý cenobitský život.[3] V prípade voľby medzi cenobizmom a pustovníctvom volí pustovnícky život. Pred týmto spôsobom života však má mních žiť najprv v spoločenstve. Jeho kontemplácia sa ale neobmedzuje len na spoznávanie seba samého a premáhanie slabosti. Jeho prístup je skôr mystický než asketický, a teda skôr pozitívny než negatívny.[5] Dôležitú úlohu zohráva modlitba, ktorá je formou lásky a posledným cieľom asketického odriekania. Mních má usilovať, aby dospel do stavu modlitby, nejde však o ustavičnú modlitbu, pretože potrebná je aj práca. Modlitbu stavia na Biblii, a to najmä žaltári. Úpenlivé čítanie vytvára dialóg a intenzívne spoločenstvo s Bohom. Intenzívne zanietenie počas modlitby je prejavom lásky k Bohu, jej vrcholným prejavom sú slzy, ktoré sú znamením neopísateľnej duchovnej radosti.[5]

Medzi explicitné zdroje, ktoré Kasián uvádzal patrili okrem Svätého písma, ktoré cituje najmenej 1 800-krát aj diela svätých: Bazila Veľkého, Hieronyma, Jána Zlatoústeho, Atanáza, Palladia, Rufina a Evagria Pontica a ďalších. Jeho myslenie naopak ovplyvnilo svätých Benedikta z Nursie, Izidor zo Sevilly a Fructuosa z Bragy. Táto skutočnosť naznačuje rozsiahle rozšírenie jeho spisov v 5. a 6. storočí. O jeho veľkom vplyve v stredoveku svedčia tiež učenci ako Alkuin, Rabanus Maurus, Peter Damiani a svätý Tomáš Akvinský. Autori ako Ignác z Loyoly, Lorenzo Scupoli a Bernardino Rossignoli zase zabezpečili prežitie jeho myšlienok aj v neskoršej dobe.[3][5][6] Jeho dielo bolo preložené aj do gréčtiny a bolo objavené vo Fótiovom diele Myriobiblon a Filokalii Nikodéma Hagioritu a Makaria z Korintu.[6]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g h i Saint John Cassian In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-01-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. ↑ a b c VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 101 – 102.
  3. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q CASSIAN, JOHN (JOHANNES CASSIANUS) In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Vol. 3. Can – Dol. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 0-7876-4008-5. S. 295 – 296.
  4. ↑ Cassian, John In: CANER, Daniel F.. The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 174. (po anglicky)
  5. ↑ a b c d e f g h i j k JAN KASSIÁN In: Slovník křesťanských mystiků. Ed. Luigi Borriello et al.; preklad Ctirad Václav Pospíšil. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2012. 767 s. ISBN 978-80-7195-198-8. S. 424 – 429.
  6. ↑ a b c d e f g h i j JOHN CASSIAN In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 2:427 – 2:429. (po anglicky)
  7. ↑ Cassian, John In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 295. (po anglicky)
  8. ↑ JÁN KASIÁN In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokresťanskej literatúry. Preklad Vojtech Mikula. Trnava : Dobrá kniha, 1994. 441 s. ISBN 80-7141-048-9. S. 261.
  9. ↑ Zmena. Bratislava : Vydávajú študenti žurnalistiky FF UK Bratislava v spolupráci s Československým koordinačným štrajkovým výborom, 1999. Dostupné online. S. 18.
  10. ↑ a b Pravoslávny kalendár 2018 = Pravoslavnij kalendar 2018 : ročenka s kalendáriom a duchovným čítaním. Prešov : Metropolitná rada Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, 2017. ISBN 978-80-89643-05-9. S. 35, 63.
  11. ↑ Náš otec svätý Lev, rímsky pápež (Náš otec svätý Flavián Vyznávač, konštantinopolský patriarcha) [online]. Gréckokatolícka eparchia Bratislava, 2020-02-17, [cit. 2021-01-19]. Dostupné online.
  12. ↑ LICHARD, Daniel G.. Slowenský Kalendár. Uhorská Skalica : Vydáva Daniel G. Lichard, 1878. S. 18.
  13. ↑ GOFFINE, Leonhard. Krest'ansko-katolická poučujúca w zdeláwajúca kniha .... [s.l.] : Lad. Lukac, 1853. S. 431.
  14. ↑ a b c d e KASIÁN Z MASSILE In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokresťanskej literatúry. Preklad Vojtech Mikula. Trnava : Dobrá kniha, 1994. 441 s. ISBN 80-7141-048-9. S. 280 – 281.
  15. ↑ GENNADE. Gennadii Massiliensis liber de scriptoribus ecclesiasticis cum notis Auberti Miraei. Ernest. Salomo Cyprianus recensuit, & annotationibus illustrauit. Praemittuntur VVilhelmi Ernesti Tenzelii... Florum Sparsio ad S. Hieronymi librum de scriptoribus ecclesiasticis nec non variantes lectiones.... [s.l.] : sumtu Io. Bielckii, 1703. Dostupné online. (po latinsky)
  16. ↑ a b c Jan Kassián In: iencyklopedie.cz [online]. [Cit. 2021-01-19]. Údaje prevzaté zo Slovník starokřesťanské literatury (cs). Dostupné online.
  17. ↑ a b CASSIAN, JOHN In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 387 – 388. (po anglicky)
  18. ↑ Cassian, John (ca. 365-ca. 433) In: The Encyclopedia of Early Christianity. Ed. Everett Ferguson, Michael P. McHugh, Frederick W. Norris. 2nd edition New York : Routledge, 1999. ISBN 0-8153-3319-6, 978-0-8153-3319-7. S. 219. (po anglicky)

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • CASSIANUS, Jan. Zvyky cenobitů a léky na osm základních neřestí: (a), předmluva a knihy 1-4. Preklad Ondřej Koupil et al. Praha : Benediktinské arciopatství sv. Vojtěcha a sv. Markéty, 2007. 136 s. ISBN 978-80-86882-06-2. (po česky)
  • CASSIANUS, Jan. Zvyky cenobitů a léky na osm základních neřestí - svazek (b). Preklad Ondřej Koupil et al. Praha : Benediktinské arciopatství sv. Vojtěcha a sv. Markéty, 2008. 203 s. ISBN 9788086882093. (po česky)
  • CASSIANUS, Jan. Rozmluvy 11 – 14. Preklad Ondřej Koupil. Praha : Benediktinské arciopatství sv. Vojtěcha a sv. Markéty, 2019. 152 s. ISBN 978-80-86882-24-6. (po česky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ján Kasián

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ján_Kasián&oldid=7894322“