Modlitba

Modlitba je obvykle slovný prejav kladného vzťahu k transcendencii. Modlitba predpokladá nadľudskú bytosť, ktorá počuje a je schopná vypočuť. K modlitbe dochádza tam, kde má človek k Bohu alebo bohom osobný vzťah, kde boha poníma ako subjekt, s ktorým možno komunikovať.

V teistických náboženstvách sa rozlišuje modlitba, vyznačujúca sa osobnými a komunikačnými prvkami, a iné náboženské úkony, napr. rozjímanie, zaklínanie alebo mágia. V konfucianizme a taoizme majú modlitby vedľajšiu úlohu, v mnohých prírodných náboženstvách nie je doteraz modlitebná prax preskúmaná. Modlitba nie je mysliteľná v tých náboženstvách, kde stredom záujmu náboženstva nie je boh ako osobnosť. Modlitba sa preto nevyskytuje v prísnejšom budhizme jej miesto tu zaujíma kontemplácia. V budhizme a hinduizme zodpovedajú modlitbe meditácie.

Veľa náboženských mysliteľov a teológov sa snažilo vyriešiť paradox, ako je možné prostredníctvom modlitby človeka zmeniť nemennú vôľu boha. Zhodujú sa však na tom, že božiu vôľu, ktorá sa snaží o dobro, nie je možné zmeniť, ale zmyslom modlitby je posilniť ľudskú vôľu, povzbudiť dušu a tak sa prispôsobiť tejto božej vôli v zmene k lepšiemu. Modlitba môže takto človeku podľa niektorých otvoriť nové zdroje poznania a pomôcť mu, aby sa zasadil o naplnenie svojich prianí a predstáv.

Modliť sa môže človek pri bohoslužbe, spoločne s druhými, alebo sám. Bohoslužba sama môže byť modlitbou, tak ako je tomu v židovskej šabatovej bohoslužbe v synagóge, kresťanskom slávení eucharistie alebo liturgii hodín alebo moslimskej piatočnej modlitbe. Viaceré náboženstvá majú pre modlitbu vyhradenú pevnú dobu.

Modlitbu je možné spievať, hovoriť nahlas alebo formulovať v duchu. V rôznych náboženstvách je modlitba sprevádzaná rozličnými gestami a držaním tela, je možné pri nej stáť, kľačať, padať na zem, skláňať sa či pozdvíhať hlavu, spínať či rozpínať ruky. Tento postoj si väčšinou veriaci volí sám a slobodne. K modlitbe sa používajú aj symboly alebo ďalšie predmety.

Existujú liturgické modlitby s pevne stanoveným poriadkom, modlitby v dialógickej podobe (napr. litánie), modlitby vopred formulované alebo spontánne formulované.

Historické polyteistické náboženstvá

V gréckom a rímskom náboženstve bola obradná modlitba veľmi formalistická a ritualizovaná. V prípade, že sa kňaz pri modlitbe poplietol, bolo nutné túto modlitbu zopakovať. Tento formalizmus potom viedol napr. k tomu, že opisovač úplne nerozumel textu v reči, ktorú už nepoznal. Etruské modlitby používali Rimania ešte dlho potom, čo sa etruština stala mŕtvym jazykom. Rímske modlitby a obete boli často koncipované ako právne zmlúvanie medzi božstvom a tým, kto ho uctieval. Typická pre ňu bola fráza do ut des, „dávam, aby si mi dal“.

Judaizmus

Modlitby

Židovstvo je náboženstvom modlitby (hebrejsky תפלה, tefila). Ortodoxný Žid sa modlí trikrát denne: ráno (šacharit), popoludní (mincha) a večer (ma'ariv). Pri modlitbe si zakrývajú Židia hlavu kipou a pri rannej modlitbe vo všednom dni používajú tfilin (modlitebné prúžky) a talit (modlitebný šál; používa sa aj pri šabate a sviatkoch).

Modlitby sa modlia podľa predlohy, ktorá sa mierne líši pri všedných dňoch a sviatkoch. Modlitebná kniha sa nazýva sidur. K modlitbám patrí napr. Tehilim (žalmy), Šma Jisra’el („Počuj Izrael“) či Amida (Osemnásť požehnaní). Tieto modlitby sa Žid modlí hebrejsky. Cez sviatky sa modlí aj ďalšie modlitby, napr. na Jom kipur modlitba Kol nidre.

Požehnanie

Okrem modlitieb sprevádza všedný život Židov požehnanie (hebrejsky ברכות, b^erachot), ktoré majú pevnú štruktúru („Požehnaný si, Bože, kráľ náš, ktorý …“) a ktorou sa obracajú k JHVH v každej situácii života (prebudenie, jedlo, …)

K domácej slávnosti šabatu, znamenia Božej zmluvy s vyvoleným národom patrí žehnanie svetla dvoch sviecí, ktoré prednáša matka, a kiduš nad vínom, prednášaný otcom.

Literatúra

DI SANTE, C. Židovská modlitba. Praha : OIKOYMENH, 1995. ISBN 80-86005-00-3.
KUNETKA, F. Budeš se radovat před Hospodinem, svým Bohem. Židovský rok a jeho svátky. Olomouc : Univerzita Palackého, 1998. ISBN 80-7067-826-7.
STERN, Marc. Svátky v životě Židů : vzpomínání, slavení, vyprávění. Preklad Alena Smutná. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 2002. 247 s. (Světová náboženství.) ISBN 80-7021-551-8.

Kresťanstvo

Modlitba patrila od začiatku k najdôležitejším výrazovým formám kresťanskej viery. Už v Novom zákone nachádzame rôzne podoby modlitby: žalmy, prosby, poďakovania, príhovory, vzývanie. Najužívanejšie kresťanské modlitby majú svoj pôvod v spisoch Nového zákona – napr. modlitba Pána, Zdravas Mária či Magnificat. Oslavné hymny obsahuje najmä Zjavenie svätého Jána. Modlitba má vo všetkých kresťanských vyznaniach prvoradé miesto dodnes.

Vo všetkých kresťanských vyznaniach je spoločná modlitba Pána, žalmy, modlitba formulovaná vlastnými slovami a kostolné piesne. Pravoslávie, katolícka cirkev i anglikánska cirkev majú veľmi bohatú tradíciu ustálených liturgických aj osobných modlitieb, pričom vôbec nerezignovali nad modlitbou vlastnými slovami, ktorá je charakteristická pre pietizmus a letničné cirkvi.

Kresťania sa v modlitbe obracajú priamo k Bohu a majú za to, že Boh ich modlitby vypočuje. Modlitba pritom smeruje ku ktorejkoľvek z osôb Najsvätejšej Trojice – Otcovi, Synovi či Duchu Svätému. V katolíckej a pravoslávnej cirkvi sa môže modlitbou obracať k Panne Márii a svätým, takáto modlitba je potom v skutočnosti prosbou o príhovor tohoto svätého u Boha.

Kresťania zároveň veria, že Boh môže k veriacemu v modlitbe hovoriť prostredníctvom Ducha Svätého. Môže ísť o proroctvo, osvietenie či osobné vnuknutie, oslovenie určitým veršom Písma svätého, popud na konanie v určitej všednej situácii. Prakticky všetky vyznania, aj keď uznávajú možnosť vzájomnej komunikácie medzi Bohom a človekom, disponujú určitými pravidlami pre posudzovanie takýchto proroctiev alebo zjavení.

Druhy modlitieb

Delenie na druhy modlitieb nie je úplne správne, pretože samo Písmo sväté modlitby takto nedelí, ale obsahuje rad príkladov ako sú žalmy, starozákonné a novozákonné hymny, modlitby Pána Ježiša Krista; jednou z nich je i známa modlitba Pána – Otčenáš, modlitby apoštola Pavla a pod. Všeobecne je možné povedať, že modlitby sa dajú rozlíšiť: - spoločné alebo v súkromí (osobná, súkromná) - podľa obsahu : vďakyvzdanie, prosba, príhovor, uctievanie alebo velebenie, chvála – vyjadrenie vďačnosti, volaním o pomoc, nárek. - podľa použitia – liturgicky ustálené jednotlivými cirkevnými tradíciami, osobné, písané, vyslovené, strelné modlitby. - modlitby podľa Božej vôle - modlitby v duchu a modlitby hlasité (čítané, spamäti, spievané) Vo všetkých cirkvách sa kresťania schádzajú ku spoločnej modlitbe – či už v rámci bohoslužieb alebo iných obradov a zhromaždení, v modlitebných hodinách, k modlitebným strážam. Tichá spoločná modlitba uctievania je v katolíckej cirkvi nazývaná adorácia.

V živých kresťanských rodinách sa praktikuje spoločná modlitba. Napríklad pred jedlom, modlitba s deťmi.
Medzi modlitby sú počítané tiež modlitebné piesne alebo zhudobnené žalmy.
Súkromná modlitba máva podobu pevnej formulovanej modlitby, denné tiché chvíle, rozjímanie, kontemplácie či vnútorná modlitba (tiež modlitba srdca).
Modlitba v jazykoch. Je praktizovaná v letnično-charizmatických zboroch alebo medzi charizmatickými kresťanmi v rámci jednotlivých cirkví.

Modlitebné postoje

Aký zaujímať postoj pri modlitbe je vecou každého kresťana ako výraz úcty a oddanosti Bohu. Jednotlivé cirkvi majú zavedené určité zvyklosti – ako je prežehnanie sa pred modlitbou, chvíľky stíšenia, povstania alebo pokľaknutia. Neexistuje žiadny predpísaný modlitebný postoj – iba sú osvedčené a odporúčané. Z príkladov v Písme svätom možno uviesť: státie, pozdvinuté dlane, chôdza, poloha na kolenách, tvárou k zemi, v leže tvárou k zemi, v sede, zopnuté dlane. Modlitebný postoj vychádza z osobného poznania postavenia človeka pred Bohom, z momentálnej situácie a miesta, a vyplýva aj z druhu prednášanej modlitby.

Literatúra

AMBROS, P. O modlitbě. Velehrad : Refugium, 2000.
GRÜN, A. Modlitba jako setkání. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2002.
HAYDEN, C. Modlit se s Písmem. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2004.
LEWIS, C. S. Průvodce modlitbou. Dopisy Malcolmovi. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1997.
SCHÖNBORN, C. Cesty modlitby. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2002.
SUROŽSKIJ, A. Tváří v tvář. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2002.
ŠPIDLÍK, T. Spiritualita křesťanského Východu II. Modlitba. Velehrad : Refugium, 1999.

Islam

Základnými modlitbami v islame sú päťkrát denne konané modlitby salát alebo salá, ku ktorým je povinný každý moslim. Pre sunnitských moslimov predstavuje salát jeden z piatich pilierov islamu, pre šíitských moslimov jednu z desiatich vetiev náboženstva.

Islam pozná aj voľné modlitby alebo prosby (du'á), ktoré môže moslim prednášať v rôznych dobách (napr. po salá, pred jedlom) a k rôznym príležitostiam (napr. za rodičov). Moslim sa tiež môže modliť du'á vlastnými slovami pre akékoľvek potreby.

Hinduizmus

V ranom období hinduizmu, v dobe Véd (1200 pred Kr.) sa hymny obracajú k jednotlivým bohom, ktorí sú v spojení s jednotlivými oblasťami života. Recitácie mantier boli zo začiatku dôležitým prostriedkom náboženského života. Mantry často slúžia k úcte božstva, väčšinou sú spievané.

V hinduizme má modlitba veľmi blízko k meditácii a pohrúžení sa. Pre modlitbu neexistujú žiadne všeobecné predpisy, Hindovia sa riadia rozličnými zažitými rodinnými tradíciami.

Budhizmus

Budhisti väčšinou odmietajú bohoslužbu a kladú dôraz predovšetkým na meditáciu. Aj keď Boh či božstva môžu byť uznávaný, Gautama Buddha tvrdí, že ľudstvo má schopnosť oslobodiť sa a má tak učiniť bez vonkajšej pomoci. Modlitba preto nemá tak dôležitú úlohu ako v ostatných náboženstvách.