Ióannes Zónaras
| Ióannes Zónaras | |
| historik, teológ, kánonista, mních | |
.jpg) André Thevet, grafický list zobrazujúci podobizeň Iónna Zónara, rytina, 1584, dnes The British Museum, Londýn | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | koniec 11. storočia |
| Úmrtie | medzi 1162 až 1166 |
| ostrov İncir Adası (?) | |
| Národnosť | grécka |
| Dielo | |
| Žánre | kronika |
| Obdobie | obdobie Komnénovcov a Angelovcov |
| Témy | dejiny Byzantskej ríše a sveta; kánonické právo, hagiografie |
| Významné práce | Prehľad dejín (Epistomé historión); komentár Zinar |
| Odkazy | |
 | Ióannes Zónaras (multimediálne súbory na commons) |
Ióannes Zónaras (iné mená pozri nižšie; * koniec 11. storočia – † medzi 1162 až 1166[1]/1180[2]) bol vysoký byzantský úradník, kronikár, teológ, kánonista a mních.[2] Spolu s Aristénom a Balsamónom patrí k trom najväčším byzantským kánonistom.[2]
Napísal kroniku Epitomé historión (Historická príručka[3] alebo Prehľad dejín).[4][5] Známou je aj jeho zbierka byzantského kánonického práva.[6] Jeho diela sa vyznačujú vysokou erudíciou a odkazmi na početné pramene.[1]
Mená
[upraviť | upraviť zdroj]- starogr. Ίωάννης Ζωναρα̃ς (/Ζωνάρας)[7] – prepis podľa PSP: Ióannes Zónaras; iné prepisy: Ioannes Zonaras, Joannés Zónaras[7], Ióannis Zónaras
- slovenské mená: Ján Zonaras[6], Ján Zonar[7],
- lat. Ioannes Zonaras[8]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]O Zónarovej mladosti sa mnoho nevie, informácie o jeho živote pochádzajú predovšetkým z jeho kroniky. Pochádzal z aristokratického rodu Zónarovcov. V literatúre sa vyskytuje rôzne datovanie jeho života. Dnes je isté, že žil aj po roku 1162, keďže v jednom zo svojich diel spomína druhé manželstvo Manuela I. Komnéna.[1]
Za vlády cisára Alexia I. zastával dôležité úrady droungaria a prvého sekretára (prótoasekrétis) na cisárskom dvore. Po smrti cisára Alexia I. v roku 1118 odišiel žiť do Kláštora svätej Glykérie[9]. Podľa prameňov je sporné, či išlo o kláštor na ostrove İncir Adası alebo na hore Athos, hoci pravdepodobnejším sa zdá byť ostrov. Sám sa v kronike sťažuje, že v divočine je pre neho ťažké získať knihy potrebné na prácu na kronike a nazýva sa „vyhnancom“. Podľa jednej z teórií vo vyhnanstve skončil preto, že bol nasledovníkom Anny Komnény.[1]
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]
Historiografia
[upraviť | upraviť zdroj]Dielo v 18 knihách opisuje dejiny sveta od jeho stvorenia do Zónarových čias (konca vlády Alexia I. Komnéna). V starších obdobiach vychádza z viacerých diel, z ktorých mnohé sa inak nezachovali.[3] Okrem iných čerpá z Hérodota, Arriana, Plutarchu, či Starého zákona a raných kresťanských historikov. Ďalej napr. z diela Theofana Vyznávača, Geórgia Hamartóla. V novšom období najmä z diel Psella a Skylitza),[9] ktorých poznatky systematizoval a pretriedil.[2][4]
Na rozdiel od jeho súdobej historičky Anny Komnény, dcéry cisára Alexia I., sa na vládu cisára Alexia I. pozerá kritickejšie. Jeho dielo bolo už v stredoveku preložené do srbčiny[4]/slovanského liturgického jazyka[9] a v renesancii dokonca do latinčiny.[4]
Z hľadiska chronológie na Zónara nadviazal Nikétas Choniates. Výrazne ovplyvnil Kónstantina Manassésa, Michaéla Glyka či Efraima.[2]
Ďalšie diela
[upraviť | upraviť zdroj]Komentár Synopsis canonum k prameňom kánonického práva (nazývaný aj Zinar)[6]
Komentár je jedným z najpozoruhodnejších diel byzantskej kánonistiky.[5] Komentuje kánony všeobecných a lokálnych koncilov do 9. storočia, ku ktorým pripojil pravidlá cirkevných otcov. Dodnes je uznávanou autoritou v pravoslávnej kánonistike.[7]
Niekoľko hagiografií (napr. o svätej Eupraxii), kánon o Bohorodičke a niekoľko homílií[2][9]
Zónarovi boli pripočítavané i ďalšie diela, Zónarovo autorstvo však nebolo spoľahlivo dokázané (napr. grécky lexikón nesúci jeho meno).
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d BONDAČ, A. G.; POPOV, I. N. IOANN ZONARA. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 24. Ioann Voin – Ioanna Bogoslova Otkrovenije. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2010. [Cit. 2023-10-31]. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-044-8. S. 250 – 261.
- ↑ a b c d e f MOROLLI, D. Ceccarelli. ZONARAS, Jan. In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 975 – 976.
- ↑ a b c DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 208 – 209.
- ↑ a b c d e Zonaras, Ioannes. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 519.
- ↑ a b ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. ZÓNARAS. In: BORECKÝ, Bořivoj; DOSTÁLOVÁ, Růžena, a kol. Slovník řeckých spisovatelů. 2. přeprac. a dopl. vyd. Praha : Leda, 2006. ISBN 80-7335-066-1. S. 567.
- ↑ a b c VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 263.
- ↑ a b c d ZUBKO, Peter. Prídu mnohí od východu i západu: Podkarpatský Východ v archívoch západnej cirkvi. Bratislava : Slavistický ústav Jána Stanislava Slovenskej akadémie vied, 2021. ISBN 978-80-89613-39-7. S. 976.
- ↑ CICHICKA, Helena. Zonaras Jan. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 501 – 502.
- ↑ a b c d ZónarAS, JOHN. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 2229.