Preskočiť na obsah

Veľký teror

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Ježovčina)
Verdikt tzv. Trojky UNKVD Kalininskej oblasti, 27. decembra 1937 odsudzujúci Piotra Konstantinoviča Zinovieva (nar. 1894) na trest smrti zastrelením. Za agitáciu zameranú na podkopanie sovietskej vlády, šírenie provokatívnych fám o konci sovietskej moci a obnovení kapitalizmu.

Veľký teror alebo veľká čistka alebo hovorovo ježovčina je označenie pre obdobie najmasovejších stalinských represií v ZSSR v rokoch 1937 - 1938. Čistky predstavovali masový teror proti príslušníkom Komunistickej strany, armády, štátnym činiteľom, inteligencii a rôznym iným vrátane politicky neangažovaným osobám v krajine. Realizované boli na základe rozkazov J. V. Stalina.[1]

Represie veľkej čistky sa zakladali na rozhodnutiach Politbyra CK VKP(b), ktoré boli prijaté v súlade so Stalinovou teóriou o posilnení orgánov diktatúry proletariátu pre boj s pozostatkami kapitalitstických tried a potrebe odstránenia osôb nepriateľských sovietskemu zriadeniu pomocou izolácie a fyzickej likvidácie.

Počas obdobia veľkého teroru bolo z politických dôvodov v ZSSR odsúdených a zastrelených 681 692 ľudí. Odhaduje sa, že spolu s úmrtiami v pracovných táboroch GULAGu počet obetí teroru rokov 1937 - 1941 predstavuje asi 1 milión.[2] Pri prenasledovaní prevažne domnelých nepriateľov ľudu bolo celkovo zatknutých 1,2 milióna členov Komunistickej strany, čo predstavuje až 1/2 jej členskej základne. Z nich bolo asi 50 000 prepustených na slobodu a 600 000 bolo zastrelených alebo zahynulo v táboroch.

Napriek tomu, že boľševický plán na elimináciu nepriateľov sovietskeho systému môže na prvý pohľad pripomínať dôsledne pripravenú a dôkladne vykonanú sériu trestných operácii, bol teror v skutočnosti improvizovaný a namierený proti nejasne definovanej kategórii osôb a vykonávaný v podstate náhodným spôsobom.[3]

Termín veľký teror (v angl. origináli The Great Terror; rus. Большой террор) pre označenie udalostí v ZSSR použil anglo-americký historik Robert Conquest vo svojej knihe The Great Terror: Stalin’s Purge of the Thirties z roku 1968[pozn 1]. Termín ježovčina (rus. Ежо́вщина) známy v krajinách ZSSR bol odvodený mena šéfa NKVD N.I. Ježova, ktorý bol vykonávateľom čistiek v období ich vrcholu. Žiadne z týchto pomenovaní nebolo nikdy použité sovietskymi orgánmi.

Po Leninovej smrti roku 1924 fungovalo vedenie sovietskej boľševickej strany istý čas ako kolektívny orgán. Spomedzi boľševických vodcov sa vyprofilovali ako potenciálni vodcovia krajiny dvaja z nich Josif Stalin a Lev Trockij, ktorých považoval za najvhodnejších kandidátov aj sám Lenin. I keď Lenin krátko pred smrťou v dodatku k závetu varoval vedenie strany pred nebezpečným Stalinovým charakterom bolo už neskoro. List sa nikdy nedostal na verejnosť aj napriek snahám jeho ženy Nadeždy Krupskej. Stalin sa k moci dostával postupne. Najprv, vďaka tomu, že bol Gruzínec, ako komisár pre národnostné menšiny, keďže sa predpokladalo, že bude národnostným problémom rozumieť lepšie ako boľševickí intelektuáli, ktorí strávili dlhé roky na Západe. Neskôr od roku 1919 pôsobil ako Komisár na robotnícko-roľníckom inšpektoráte. Od roku 1922 viedol administratívny aparát strany ako jej generálny tajomník.[4] Na tomto mieste si získal rešpekt, vďaka tomu, že zvládal komplikovanú prácu na nepopulárnom mieste, o ktorú iní vodcovia nemali záujem. Stalin pri tom získal možnosť dosadzovať nižších straníckych úradníkov, ktorí ho neskôr viackrát podporili v rozhodujúcich momentoch.

Po roku 1928 začal Stalin upevňovať svoju moc v boľševickej strane. Odstránením viacerých konkurentov najprv Trockého, ktorý bol najprv poslaný do vyhnanstva, neskôr vypovedaný z krajiny. Ďalší z jeho oponentov Bucharin, bol prinútený verejne priznať svoje chyby a bol postupne odstránený z vedenia strany. Naopak Stalinovi podporovatelia ako Lazar Kaganovič, Sergej Kirov a Stanislav Kosior sa vďaka nemu dostali do Politbyra ako plní členovia, Andrej Andrejev, Anastas Mikojan, Grigorii Petrovskij, Sergej Syrcov či Vlas Čubar ako kandidáti.[5]

V rámci svojich plánov na rozvoj zaostalej ekonomiky, ktorá po svetovej vojne, revolúcii a bojoch občianskej vojny zostala v rozklade, sa Stalin rozhodol ukončiť obdobie tolerovania obmedzeného súkromného vlastníctva, označovaného ako NEP (skr. nová ekonomická politika). Na prelome 20. a 30. rokov nariadil vytvorenie tzv. päťročných plánov, ktoré mali za cieľ industrializáciu krajiny a kolektivizáciu poľnohospodárstva. Násilná kolektivizácia, ktorej sa obyvateľstvo vidieka v prevažnej miere nehodlalo pridať dobrovoľne bola presadzovaná krutými metódami. Nesúhlasiaci roľníci, boli označení ako tzv. kulaci, propagandou vykresľovaní ako vykorisťovatelia a úžerníci. Stovky tisíc roľníkov bolo s rodinami vysídlených do nehostinných oblastí krajiny, do Kazachstanu a na Sibír a pracovných táborov GULAG. Pri transportoch a nedôsledne naplánovanom presídlení zomreli stovky tisíc osôb. Ďalším bolo násilne odnímané obilie a dobytok. Viaceré vidiecke oblasti hlavne na Ukrajine a centrálnom a južnom Rusku a Severnom Kaukaze, tradičných obilných regiónoch krajiny, boli začiatkom 30. rokov, kedy kolektivizácia vrcholila, v dôsledku rekvirácie potravín vystavené hladomoru. Tisíce náhodne vybraných exemplárnych prípadov sa dostalo pred súdy. Mnohí z obvinených boli bez riadneho súdu popravení. Boľševikmi šírená propaganda, ku ktorej sa pridal napr. aj Maxim Gorkij, nekriticky podporovala kolektivizáciu. Bezohľadná Stalinova politika, ktorá nebrala ohľad na množstvo obetí, napokon prinútila roľníkov podvoliť sa vyvlastneniu a vstúpiť do kolchozu. Množstvo vidieckeho obyvateľstva sa pokúšalo odísť za prácou a jedlom do miest. Odliv do miest však bol prísne regulovaný, keďže sovietski roľníci nemali legitimácie, bez ktorých nemohli cestovať a pracovať mimo svojho bydliska. Prílev kapitálu získaného predajom potravín do zahraničia podporil politiku industrializácie. Ťažké škody, ktoré kolektivizácia spôsobila, mali za následok postupné znižovanie efektivity sovietskeho poľnohospodárstva do takej miery, že sa z krajiny postupne v povojnovom období stal importér obilia[6].

Stalinova manželka Nadežda, ktorá zrejme poznala odpor obyvateľstva a utrpenie mnohých prenasledovaných na vidieku, spáchala po jednom zo Stalinovych verejných vystúpení na podporu kolektivizácia 9. novembra 1932 samovraždu.

Zámienky veľkého teroru

[upraviť | upraviť zdroj]
Delegáti na XVII. zjazde Všeruskej Komunistickej strany (boľševikov) v roku 1934. Veľká časť delegátov padla za obeť nasludujúcemu teroru.

XVII. zjazd Všeruskej Komunistickej strany (boľševikov) v roku 1934 znamenal pre Stalina nepríjemné zistenie, že má v rámci vedenia strany viacero odporcov. Počas tajnej voľby členov ústredného výboru a následnom hlasovaní o zotrvaní Stalina vo funkcii generálneho tajomníka, proti nemu hlasovali stovky delegátov. Naopak veľkú podporu získal Stalinov blízky spolupracovník a populárny predstaviteľ Komunistickej strany Sergej Kirov. Kvôli šokujúcemu výsledku boli záznamy o hlasovaní ešte v priebehu zjazdu zničené a sfalšované, takže pravdu o skutočných výsledkoch sa delegáti nedozvedeli.

1. decembra 1934 bol Sergej Kirov v Smoľnom v Leningrade zavraždený. Vraždu vykonal agent NKVD Leonid Nikolajev. Informácie o pozadí vraždy nie sú celkom jasné. Viacero dôkazov naznačuje, že ju tajne nariadil Stalin z obavy pred Kirovou popularitou.[7] Kirov mohol byť v strane jeho konkurentom a Stalin sa ho postupne začal obávať.[5] Kirovova vražda bola následne pripísaná opozícii na čele so Zinovievom a Kamenevom. Tí boli zatknutí v priebehu niekoľkých týždňov. Obvinili ich ako členov antisovietskej „Zinovievskej“ skupiny, ktorá mala údajne tzv. Leningradské aj Moskovské centrum. Procesy, ktoré prebehli boli plne vykonštruované a namierené čisto na odstránenie Stalinových oponentov.[8] V priebehu zimy a jari 1935 došlo k zatýkaniu stoviek „Zinovievcov“ a „Trockistov“.

Nastalo obdobie odkrývania domnelých sprisahaní proti štátu a straníckym predstaviteľom. V marci až apríli 1935 NKVD odhalilo tzv. kremeľský prípad. Ďalší z vykonštruovaných procesov, v ktorom boli obvinení pracovníci a obsluhujúci personál Moskovského ústredia strany z pripravovaného atentátu na najvyšších predstaviteľov strany. Došlo tiež diskreditácii viacerých straníckych pracovníkov ako bol napr. Šljapnikov, označených ako tzv. robotnícka opozícia. Štvavá politika a obvinenia zo sabotáže v poľnohospodárstve, či priemysle sa stávali novými spôsobmi na vysvetlenie neúspechov sovietskeho plánovaného hospodárstva. NKVD pod vedením Genricha Jagodu 27. mája 1935 zákonom č. 00192 zaviedlo policajné trojky, trojčlenné komisie, ktoré môhli urýchlene súdiť nepriateľov ľudu.

Na pozadí sovietskej industrializácie a výrazného nárastu životnej úrovne bežných obyvateľov ZSSR v druhej polovici 30. rokov 20. storočia Stalin podnietil rad obvinení proti svojej politickej opozícií z radov Komunistickej strany. Obvinenia mali aj ďalšie príčiny, či zámienky, ktorými boli neúspechy v ekonomickej sfére, či už priemysle alebo v poľnohospodárstve. Zámienkami na obvinenie mohli byť chabé ekonomické výsledky, chyby, nehody, ktoré bolo možné jednoducho označiť ako sabotáž, či sprisahanie. Ak vedúci boľševickej strany neboli ochotní niesť zodpovednosť za tieto neúspechy, bolo jednoduchšie obviniť vykonštruovaných či hypotetických vnútorných nepriateľov.[3] Z vykonštruovanej sabotáže boli nezriedka obviňovaní aj obyčajní robotníci, či baníci. Procesy naviac prebiehali na pozadí postupnej kolektivizácie, viacerých sezón slabej úrody a tzv. stachanovského hnutia, charakteristického pre falšovanie ekonomických výsledkov. Propaganda, ktorá náhle ukázala vykonštruovaných nepriateľov z radov vedenia krajiny pôsobila medzi obyvateľstvom zmätok. Obvinenia starých vodcov sovietskej revolúcie z protištátnej činnosti otriasli sovietskou spoločnosťou.

Moskovské procesy

[upraviť | upraviť zdroj]
Prokurátor Andrej Vyšinskij počas moskovských procesov.

Prvý z veľkých tzv. divadelných procesov odohrávajúcich sa v Moskve sa uskutočnil 19. až 24. augusta 1936. Obžalobu viedlo Vojenské kolégium Vrchného súdu ZSSR, v ktorom hral veľkú úlohu žalobca Andrej Vyšinskij. Prvými obvinenými bolo 16 členov trockisticko-zinovievského teroristického centra. Hlavnými obvinenými boli Zinoviev a Kamenev, ktorým pôvodne Stalin sľúbil, že ich ušetrí. Obvinení boli zo spolupráce so západnými tajnými službami s cieľom zavraždiť Stalina a ďalších sovietskych vodcov. Pokusu o rozpustenie ZSSR a znovuobnovenie kapitalizmu a poškodzovania rôznych ekonomických odvetví. Okrem spomínaných obvinení ich obvinili z účasti na vražde Kirova. Obaja sa k obvineniam priznali. Štvavá propaganda sovietskych novín Pravda dokonca s úplnou vážnosťou obviňovala Zinovieva, Kameneva a Trockého, že sú nacisti, napriek tomu, že všetci boli židovského pôvodu.[9]

Druhý proces s tzv. paralelným antisovietskym trockistickým centrom trval od 23. do 30. januára 1937. Obvinených bolo 17 menej významných politických funkcionárov ako Karl Radek, Jurij Pjatkov a Grigorij Sokoľnikov. Boli uznaní vinnými zo špionáže pre Japonsko a Nacistické Nemecko. 13 z nich bolo zastrelených, ostatní odsúdení na dlhoročný pobyt v žalári. 18. februára spáchal samovraždu blízky Stalinov spolupracovník Sergo Orždonikidze. Koncom júla 1937 sovietske ministerstvo vnútra vydalo rozkaz č. 00447, ktorý mal za následok popravu viac než 79 000 osôb a 8 a viac ročné väzenie pre 190 000 ďalších. V septembri 1937 sa do spleti obvinení z laxnosti v jednaní s „trockistami“ dostal aj doterajší hlavný vykonávateľ čistiek Genrich Jagoda, ktorý sa začal zdráhať vykonávať nezmyselné prenasledovanie štátnych a straníckych predstaviteľov.[9] Bol najprv zbavený funkcie a poverený vedením bezvýznamného Komisariátu spojov. V priebehu dvoch rokov bol zatknutý a spolu s radom svojich spolupracovníkov niekoľko mesiacov držaný vo vyšetrovacej väzbe a napokon popravený. Vo vedení NKVD ho nahradil Nikolaj Ježov, nedávno vymenovaný za jeho zástupcu. Práve nástup Ježova predznamenal novú vlnu perzekúcií, ktoré postihli široké masy obyvateľstva a stali sa v sovietskej spoločnosti známe ako tzv. ježovčina. Na základe predtým vydaných nariadení začali byť preventívne prenasledovaní kriminálni recidivisti, nebezpeční kriminálnici ale aj osoby potenciálne nebezpečné boľševickému režimu, ako boli bývali predstavitelia cárskeho štátneho aparátu (napr. bývali príslušníci polície, úradníci), bieleho (protiboľševického) hnutia, kulaci, predstavitelia cirkvi alebo osoby, ktoré sa vrátili z emigrácie. Policajné trojky dostali právo súdiť a likvidovať osoby týchto kategórii.

Exhumácia obetí stalinského teroru v ukrajinskej Vinnici, počas nacistickej okupácie v roku 1943 cez druhú svetovú vojnu.

Tretí proces, s tzv. pravicovo trockistickým blokom sa začal v marci 1938. Hlavným obvineným bol Nikolaj Bucharin, hlava Kominterny; Alexej Rykov, vedúci Sovietu ľudových komisárov a Genrich Jagoda, šéf NKVD a hlavný realizátor dovtedajších štátom organizovaných represií. Pojednávania všetkých moskovských procesov spravidla prebiehali podľa vopred dohodnutého plánu, porušovali práva na spravodlivý proces obvinených, boli narušením noriem justície a spravidla končili popravou obvinených.[10]

Podpisy Stalina, Vorošiolova, Kaganoviča, Ždanova a Molotova na zozname popravených počas čistiek v Leningrade.

Procesy nepostihli iba Stalinovu opozíciu, ale aj členov Strany, ktorí kritizovali jej prácu, alebo okázalý životný štýl jej členov. Zároveň sa obrátila aj proti viacerým pracovníkom strany, ktorí mohli svojim okázalým životným štýlom stranu diskreditovať. Divadelné procesy boli dôsledne naplánované, venovali sa im zahraničné aj domáce médiá. Ich cieľom bolo zlikvidovať najvýznamnejších Stalinovych politických oponentov a boli dôležitou zámienkou pre ďalšie čistky v Strane a štátnom aparáte, ktoré nasledovali.[11] V rokoch 1937 – 1938 začalo NKVD kampaň proti národnostným menšinám, hlavne Poliakom a roľníkom, čo opäť postihlo hlavne Ukrajincov a národnostné menšiny západu Európskej časti ZSSR, ale napr. aj Kórejcov na Ďalekom východe. Opäť začalo prenasledovanie presídlených kulakov najmä vo vyhnanstve na Sibíri, z obavy pred ich spoluprácou s Japonskom, ktoré viedlo svoje aktivity v Mandžusku. V súvislosti s rozkazom č. 447 pokračovali akcie NKVD, ktoré viedli k fyzickej likvidácii tisícov zaistených osôb. Celkovo bolo do novembra 1938, kedy bol Ježov odvolaný, zatknutých asi 1,5 milióna osôb pre kontrarevolučnú alebo protištátnu činnosť a asi 700 000 z nich bolo bez riadneho súdu popravených. Ostatní boli spravidla odsúdení na dlhoročné tresty v pracovných táboroch GULAG.

Veľký teror neblaho zasiahol aj sovietsku vedu, kultúru a šport. Zatknutí a popravení boli napríklad geológ D. Mušketov, alebo prof. N. Bezboroďko, ktorý zomrel počas výkonu trestu v tábore NKVD. Ako špión bol popravený majster športu, džudista V. Oščepkov. Botanik a agronóm akademik N. Vavilov bol zatknutý a zomrel počas vojny vo väzení od hladu a vyčerpania. Na ťažké nútené práce bol odsúdený aj S. Koroľov, ktorého pred smrťou zachránila iba náhoda.

Čistky v armáde

[upraviť | upraviť zdroj]
Prví piati maršali ZSSR v roku 1935. Sediaci z ľava: Michail Tuchačevskij (†1937), Kliment Vorošilov, Alexandr Jegorov (†1939). Stojaci z ľava: Semion Buďonnyj, Vasilij Bľucher (†1938).

Od začiatku 30. rokov Stalin intenzívne rozvracal sociálne štruktúry pretrvávajúce z čias Cárskeho Ruska. Kolektivizácia a deportácie spolu s budovaním priemyslu menili ráz predtým výrazne poľnohospodárskej krajiny. Sovietsky režim získaval neobmedzenú kontrolu nad všetkým dianím v spoločnosti. Veľkú mieru samostatnosti si však naďalej udržiavala armáda, úzko spätá s boľševickou stranou, ale zároveň s množstvom bývalých cárskych dôstojníkov.

Na jar 1937 získalo NKVD z Prahy informácie podvrhnuté Nemeckom o tom, že Michail Tuchačevskij a rad ďalších vysokých predstaviteľov Červenej armády chystá prevrat s cieľom zvrhnúť sovietsku moc, pričom spolupracujú s nemeckými nacistami. Nevraživosť medzi Stalinom a Tuchačevským siahala do obdobia poľsko-boľševickej vojny na začiatku 20. rokov, kedy z veľkej časti v dôsledku Stalinovych zásahov do velenia Tuchačevského sily neuspeli pri útoku na Varšavu.

29. mája 1939 nasledovalo urýchlené zatknutie viacerých vysokých predstaviteľov velenia Červenej armády na čele s maršalom Tuchačevským a gen. Jakirom. O deň neskôr zatkli aj gen. Uboreviča. Viacerých z nich pri vyšetrovaní mučili. Tuchačevského spis nesie stopy po kvapkách jeho krvi. Po dvoch týždňoch väzby boli v tajnosti spolu so 7 ďalšími odsúdení na trest smrti. Všetci obvinení boli zastrelení v tajnosti v noci z 11. na 12. júna 1937.

Rozpútala sa najkrvavejšia čistka v dovtedajších dejinách krajiny. Tuchačevského osud čoskoro nasledujú dvaja ďalší maršali, hrdinovia občianskej vojny Bľucher a Jegorov. Bľucher pri brutálnom vypočúvaní NKVD prišiel o oko a napokon zomrel. Za obeť padlo 15 zo 16 veliteľov armád prvej a druhej triedy, 60 zo 67 veliteľov zborov a 136 zo 199 divíznych veliteľov a 42 zo 46 vojnových komisárov. Keď sa toto krviprelievanie v roku 1940 skončilo, bolo v jeho dôsledku 23 000 sovietskych vojenských a politických dôstojníkov mŕtvych alebo si odpykávalo dlhoročné tresty v žalároch a táboroch nútených prác. Motívy Stalinovej nedôvery k armádnym predstaviteľom nie sú celkom jasné, avšak väčšina historikov usudzuje, že boli spôsobené jeho obavami z vojenského prevratu. Veľa z postihnutých dôstojníkov bolo následne rehabilitovaných v predvečer druhej svetovej vojny. Medzi nimi neskorší maršal Konstantin Rokossovskij.

Čistky v NKVD

[upraviť | upraviť zdroj]

V apríli 1937 bol Ježov popri svojich ostatných funkciách poverený vedením Národného komisariátu námornej dopravy. V auguste sa stal jeho zástupcom vo vedení NKVD Lavrentij Berija. 8. decembra 1938 bol Ježov odvolaný z funkcie šéfa NKVD a nahradený Lavrentiom Berijom. Ježovi boli ponechané funkcie na komisariáte lodnej dopravy. Jeho bývalí spolupracovníci z NKVD boli postupne zatýkaní. Jeho žena, ktorá chápala situáciu spáchala samovraždu. Sám Ježov bol zatknutý 10. apríla 1939, následné súdený a popravený 2. februára 1940. V roku 1939 bolo z NKVD prepustených 7372 operatívnych pracovníkov teda asi 22,9 % ich celkového počtu. 937 z nich bolo zatknutých, jednalo sa prevažne o vysokopostavených dôstojníkov NKVD. Z 35 osôb v hodnosti komisára štátnej bezpečnosti z roku 1935 sa dožili konca teroru iba dvaja.

Dohra a dôsledky

[upraviť | upraviť zdroj]

Za koniec veľkého teroru je považovaný Dekrét Sovnarkomu (sovietu národných komisárov) a Ústredného výboru strany „O zatýkaní, dozore prokuratúry a vedení vyšetrovania“ zo 17. novembra 1938. Dekrét likvidoval väčšinu neštandardných justičných orgánov a ukončil všetky masové operácie. Nariadenia o zrýchlenom vyšetrovaní boli kategoricky zakázané, na akýkoľvek zatykač bol potrebný súhlas prokurátora. Stalinské represie sa však celkom nekončili, ich realizácia však už nebola taká krvavá a brutálna ako predtým.

V zahraničí boli politické procesy často chápané ako Stalinov správny krok a zbavovanie sa skutočných nepriateľov štátu. Nezmyselné obvinenia starých boľševických vodcov židovského pôvodu zo sympatii k nacistom dokonca bralo veľa ľudí vážne, napriek tomu, že to boli úplné nezmysly.[9] Iní chápali toto jednanie ako exces, ktorý bolo možné tolerovať, pretože sa sovietsky režim zatiaľ ostro vyhraňoval voči nacizmu a fašizmu. [9] Čistky upevnili Stalinovu moc v krajine. Zároveň oslabili krajinu po vojenskej stránke, keďže mali za následok likvidáciu veľkej časti skúseného dôstojníckeho zboru, čo malo veľmi negatívny vplyv počas nasledujúcej sovietsko-fínskej a hlavne sovietsko-nemeckej vojny.

Z kontrarevolučnej činnosti boli v druhej polovici 30. rokov v ZSSR obvinené desiatky tisíc nevinných ľudí. Veľká časť z nich bola odsúdená na dlhoročné tresty v pracovných táboroch GULAG, kde boli nútení pracovať ako drevorubači v odľahlých oblastiach krajiny, či pri stavbách veľkých priemyselných a transportných projektov (Bielomorsko-baltský kanál, kanál Moskva-Volga, výstavba niektorých častí moskovského metra). Odhady počtu obetí čistiek počas tzv. veľkého teroru sa rôznia. Podľa niektorých zdrojov môžu dosahovať až 1,5 milióna mŕtvych. Podľa archívnych správ NKVD, neskôr KGB a väčšiny zdrojov je však toto číslo nižšie. Keďže bolo celkovo zatknutých 1 372 329 osôb, z ktorých 681 692 bolo zastrelených, v táboroch v rokoch 1937 – 1938 zahynulo 115 922 osôb.[1]

Stalinov teror sa opäť rozbehol po napadnutí krajiny nacistickým Nemeckom v roku 1941. V zmätkoch boli na veľa miestach západnej časti ZSSR vraždení väzni, pri ktorých hrozilo, že sa dostanú do rúk Nemcov, ktorí by ich mohli využiť vo svojom vojnovom úsilí. Pre vojnové obdobie bolo príznačné aj zhoršenie podmienok v táboroch Gulag a najväčšia úmrtnosť v týchto zariadeniach. Ďalšie stupňovanie Stalinovho teroru sa postupne prehlbovalo po skončení druhej svetovej vojny (napr. prípad lekárov) a bolo zastavené až jeho smrťou v roku 1953.

  1. Český preklad CONQUEST, Robert. Velký teror : nové zhodnocení. Preklad Milan Dvořák. Vyd. 1. Praha : Academia, 2012. 811 s. ISBN 978-80-200-2078-9.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b Šubin, V. A.. Boľšoj teror [online]. Megaenciklopedia Kirilla i Mefodia, [cit. 2016-04-18]. Dostupné online. (po rusky)
  2. Kropačev, S. A. 2010, Novejšaja otečestvennaja istografia o masštabach političeskich represii v 1937-1938 godach. Archivované 2016-06-03 na Wayback Machine Rossijskaja istoria, 1 s. 166—172.
  3. a b Rittersporn, G. T., 2004, Purges, The Great. in Millar, J. R. (Ed.), Encyclopedia of Russian History. Thomson-Gale, Farmington Hills, s. 1247 - 1250
  4. Overy, R., 1998, Russias War. A Hislory of the Soviet War Effort: 1941-1945. Pinguin Books, New York, s. 14 - 15
  5. a b Shearer, D. R., 2015, Stalinism, 1928–1940. in Suny, R.G. (Ed.), The Cambridge History of Russia. Vol 3. Cambridge University Press, Cambridge, s. 192 - 216
  6. Stuart, R. C., 2004, Collectivization of Agriculture. in Millar, J. R. (Ed.), Encyclopedia of Russian History. Thomson-Gale, Farmington Hills, s. 283 - 284
  7. GETTY, John Archibald. Stalinist Terror (New Perspectives). [s.l.] : Cambridge University Press, 1993. 294 s. ISBN 978-0-521-44670-9.
  8. Glava 4 1935 - 1936 gody: Terror i umirotvorenie [online]. situation.ru, [cit. 2016-05-12]. Dostupné online. (po rusky)
  9. a b c d Snyder, T., 2010, Bloodlands. Europe between Hitler and Stalin. Basic Books, New York.
  10. Orlov, A. S., Georgiev, V. A., Georgieva, N. G., Sivochina, T. A., 2000, Istoria Rossii. Prospekt, Moskva, s. 376
  11. Hagenloh, P. M., 2004, Show Trials. in Millar, J. R. (Ed.), Encyclopedia of Russian History. Thomson-Gale, Farmington Hills, s. 1388-1389

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]