José Figueroa Alcorta

	José Figueroa Alcorta
11. prezident Argentínskej republiky
	V úrade; 12. marec 1906 – 12. október 1910
Bývalý viceprezident Argentínskej republiky
	V úrade; 12. október 1904 – 12. marec 1906
Prezident	Manuel Quintana
Bývalý predseda Najvyššieho súdu Argentínskej republiky
	V úrade; 19. október 1929 – 27. december 1931
Bývalý guvernér Provincie Córdoba
	V úrade; 17. máj 1895 – 17. máj 1898
Biografické údaje
Narodenie	20. november 1860; Córdoba, Argentínska konfederácia (súčasná Argentína)
Úmrtie	27. december 1931 (71 rokov); Buenos Aires, Argentína
Politická strana	Národná autonomistická strana
Alma mater	Národná univerzita v Córdobe
Profesia	právnik, novinár
Národnosť	argentínska
Rodina
Manželka	Josefa Julia Bouquet
Deti	4
Odkazy
	José Figueroa Alcorta; (multimediálne súbory)
	Politický portál; Biografický portál

José Maria Cornelio Figueroa Alcorta (* 20. november 1860, Córdoba – † 27. december 1931, Buenos Aires) bol argentínsky politik, právnik a novinár. V roku 1906 sa stal 11. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 16. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako viceprezident štátu a guvernér provincie Córdoba. Po odchode z funkcie prezidenta pôsobil ako sudca argentínskeho najvyššieho súdu, následne sa stal jeho predsedom.

Životopis

Narodil sa v meste Córdoba, študoval právo na Národnej univerzite v Córdobe, neskôr pôsobil ako novinár v denníkoch El Interior a La Época. Krátko po ukončení štúdii sa stal senátorom v senáte provincie Córdoba. Postupne si vybudoval dobré politické kontakty, vďaka čomu vystriedal viacero ministerských funkcii v provinčnej vláde. Podarilo sa mu získať aj priazeň Julia Argentina Rocu, ktorý bol jedným z najvýznamnejších politikov tej doby. S jeho podporou sa v roku 1891 stal federálnym poslancom za svoju provinciu. O štyri roky neskôr sa stal guvernérom svojej domovskej provincie Córdoba. Tu pôsobil tri roky, následne sa v roku 1898 stal senátorom federálneho senátu. Na začiatku 20. storočia došlo k rozštiepeniu Národnej autonomistickej strany na dve frakcie. Tieto sa v roku 1904 dohodli na kompromisnom kandidátovi na prezidenta v snahe zachovať si moc, tým kandidátom sa stal Manuel Quintana. Za viceprezidenta bol nominovaný práve José Figueroa Alcorta.^[1]

O moc v strane ale i krajine súperili predovšetkým bývalí prezidenti Julio Argentino Roca a Carlos Pellegrini. Vďaka ich dohode sa nakoniec Quintana stal v októbri 1904 prezidentom a Figueroa Alcorta jeho viceprezidentom. V roku 1905 vyvolala hlavná opozičná strana Radikálna občianska únia nepokoje v snahe dosiahnuť zmenu dovtedajšieho volebného systému, ktorý bol poznačený pravidelnými manipuláciami a volebnými podvodmi. Nepokoje však vláda rýchlo potlačila, napriek tomu prezident túto zložitú situáciu zvládal iba ťažko, čo sa prejavilo negatívne na jeho zdravotnom stave. Nasledoval neúspešný pokus o atentát na Quintanu, po ktorom už nebol Quintana psychicky schopný vykonávať svoj úrad. V januári 1906 tak jeho kompetencie prevzal viceprezident Figueroa Alcorta, prezident odišiel na svoj statok, kde následne 12. marca 1906 zomrel. Viceprezident sa tak stal automaticky prezidentom krajiny. Figueroa Alcorta sa snažil o väčšiu mieru politickej autonómie, pretože bývalý prezident Roca postupne strácal svoj vplyv. Musel však čeliť množstvu politických tlakov, hlavne na zmenu volebného systému. Z ekonomického hľadiska malo veľký význam objavenie ropy pri meste Comodoro Rivadavia v roku 1907. Nové náleziská boli síce na ropu pomerne bohaté, no hlavným exportným artiklom zostávali poľnohospodárske produkty a mäso. Aj prezident Figueroa Alcorta pokračoval v podpore rozširovania železničnej siete, ktorej dĺžka ďalej rapídne rástla.^[2] Na medzinárodnej úrovni pokračovalo súperenie so susednou Brazíliou, čo sa prejavovalo aj v pretekoch v zbrojení v rámci námorných síl oboch štátov. Za najväčší úspech politiky prezidenta Figueroa Alcortu sa považuje ukončenie politickej dominancie bývalého prezidenta Rocu, ktorého posledných stúpencov odstavil v roku 1908. To umožnilo neskoršie reformy, aj zmierenie s ľavicou na čele s Radikálnou občianskou úniou a jej vodcom Hipólitom Yrigoyenom. Aby národné zmierenie prezident výrazne podporil, vyhlásil amnestiu pre ľudí, ktorí sa zúčastnili neúspešnej revolúcie z roku 1905. Následne predstavil návrhy na nový volebný program, ktorý sa však nestretol s úspechom. Veľkú podporu našiel prezident u vplyvného politika Roqueho Sáenza Peñu. Práve jeho v nasledujúcich voľbách podporil Figueroa Alcorta ako kandidáta na prezidenta. V roku 1910 sa konali nové prezidentské voľby, v ktorých favorit prezidenta Figuerou Alcortu Roque Sáenz Peña vyhral a následne sa stal prezidentom.^[3]

Po odchode z funkcie prezidenta bol Figueroa Alcorta vymenovaný za veľvyslanca v Španielsku. V roku 1915 sa stal sudcom argentínskeho najvyššieho súdu, v októbri 1929 jeho predsedom. Túto funkciu vykonával až do svojej smrti dňa 27. decembra 1931, pochovaný je v Buenos Aires.^[4]

Referencie

↑ José Figueroa Alcorta [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-10-10]. Dostupné online.
↑ José Figueroa Alcorta [online]. todo-argentina.net, [cit. 2018-10-10]. Dostupné online.
↑ Figueroa Alcorta, José (1860-1931) [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2018-10-10]. Dostupné online.
↑ José Figueroa Alcorta [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-10-10]. Dostupné online.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému José Figueroa Alcorta

[1] José Figueroa Alcorta [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-10-10]. Dostupné online.

[2] José Figueroa Alcorta [online]. todo-argentina.net, [cit. 2018-10-10]. Dostupné online.

[3] Figueroa Alcorta, José (1860-1931) [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2018-10-10]. Dostupné online.

[4] José Figueroa Alcorta [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-10-10]. Dostupné online.

[1]

[2]

[3]

[4]

z d u Prezidenti Argentíny
Bernardino Rivadavia (1826–1827) • Vicente López y Planes (1827) • Justo José de Urquiza (1854–1860) • Santiago Derqui (1860–1861) • Juan Esteban Pedernera (1861) • Bartolomé Mitre (1862–1868) • Domingo Faustino Sarmiento (1868–1874) • Nicolás Avellaneda (1874–1880) • Julio Argentino Roca (1880–1886) • Miguel Juárez Celman (1886–1890) • Carlos Pellegrini (1890–1892) • Luis Sáenz Peña (1892–1895) • José Evaristo Uriburu (1895–1898) • Julio Argentino Roca (1898–1904) • Manuel Quintana (1904–1906) • José Figueroa Alcorta (1906–1910) • Roque Sáenz Peña (1910–1914) • Victorino de la Plaza (1914–1916) • Hipólito Yrigoyen (1916–1922) • Marcelo Torcuato de Alvear (1922–1928) • Hipólito Yrigoyen (1928–1930) • José Félix Uriburu (1930–1932) • Agustín Pedro Justo (1932–1938) • Roberto María Ortiz (1938–1942) • Ramón Castillo (1942–1943) • Arturo Rawson (1943) • Pedro Pablo Ramírez (1943–1944) • Edelmiro Julián Farrell (1944–1946) • Juan Perón (1946–1955) • José Domingo Molina Gómez (1955) • Eduardo Lonardi (1955) • Pedro Eugenio Aramburu (1955-1958) • Arturo Frondizi (1958-1962) • José María Guido (1962-1963) • Arturo Umberto Illia (1963-1966) • Juan Carlos Onganía (1966-1970) • Roberto Marcelo Levingston (1970–1971) • Alejandro Agustín Lanusse (1971–1973) • Héctor José Cámpora (1973) • Raúl Alberto Lastiri (1973) • Juan Perón (1973–1974) • Isabel Martínez de Perón (1974–1976) • Ítalo Luder (1975) • Jorge Rafael Videla (1976–1981) • Roberto Eduardo Viola (1981) • Horacio Tomás Liendo (1981) • Carlos Lacoste (1981) • Leopoldo Galtieri (1981–1982) • Alfredo Oscar Saint Jean (1982) • Reynaldo Bignone (1982–1983) • Raúl Alfonsín (1983–1989) • Carlos Menem (1989–1999) • Fernando de la Rúa (1999–2001) • Ramón Puerta (2001) • Adolfo Rodríguez Saá (2001) • Eduardo Camaño (2001–2002) • Eduardo Duhalde (2002–2003) • Néstor Kirchner (2003–2007) • Cristina Fernández de Kirchner (2007–2015) • Mauricio Macri (2015–2019) • Alberto Fernández (2019–2023) • Javier Milei (od 2023)
Poznámka: Osoby označené kurzívou sa neradia do oficiálneho zoznamu prezidentov