Preskočiť na obsah

Josef Vančura

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Josef Vančura
český právny romanista
univerzitný profesor, bývalý rektor Karlovej univerzity a trojnásobný dekan jej právnickej fakulty
Josef Vančura
Osobné informácie
Narodenie21. február 1870
 Lišov, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie25. máj 1930 (60 rokov)
 Mariánske Lázně, ČSR
Národnosťčeská
Alma materKarlova univerzita v Prahe
Zamestnanieuniverzitný profesor, dekan, rektor
Dielo
Žánreprávnická literatúra, právno-romanistické štúdie
Obdobiezačiatok 20. storočia
Témyrímske právo
Literárne hnutieprávna romanistika
Významné práceUsucapio pro herede (1897), Praelegát dle práva římského (1902), Agrární právo římské republiky (1908), Pandekty (1914, 1920 a 1922), Exekuční listiny dle práva papyrů (1915), Úvod do studia soukromého práva římského (1923)
Ovplyvnený
 
Ovplyvnil
 
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJosef Vančura
(multimediálne súbory na commons)

Prof. JUDr. Josef Vančura (* 21. február 1870, Lišov, Rakúsko-Uhorsko – † 25. máj 1930, Mariánske Lázně, ČSR)[1][2] bol český právny romanista a univerzitný profesor na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.[3][4]

V akademických rokoch 1910/1911, 1911/1912[5] a 1924/1925, bol dekanom právnickej fakulty v Prahe a v rokoch 1926/1927 aj rektorom celej Karlovej univerzity.[6][2]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v roku 1870 v Lišove. Gymnázium vychodil v Českých Budějoviciach. V roku 1893 dokončil štúdium práva na českej Karlo-Ferdinandovej univerzite v Prahe (dnešná Karlova univerzita).[7][6][2]

Chvíľu pôsobil v súdnej praxi, no následne vstúpil do služieb českého zemského výboru. V roku 1898 bol menovaný jeho tajomníkom a v tom istom roku sa habitoval v Prahe v odbore rímske právo[8] (práca Usucapio pro herede). Po tom, čo bol v roku 1906 menovaný mimoriadnym profesorom[8], opustil administratívnu prax a naplno sa venoval právnej romanistike, papyrológii a vzdelávaniu. V roku 1909 bol menovaný riadnym profesorom. Bol nástupcom zakladateľa českej právnej romanistika, Leopolda Heyrovského, na katedre romanistiky v Prahe.[7]

Tri funkčné obdobia bol dekanom právnickej fakulty (1910/1911[6][2], 1911/1912[5] a 1924/1925[6][2]) a v rokoch 1926/1927 aj rektorom celej Karlovej univerzity.[7][6]

Od roku 1925 bol riadnym členom Českej akadémie vied a umení a v roku 1919 sa stal mimoriadnym členom Kráľovskej českej spoločnosti náuk.[7][2]

V akademickom roku 1928/29 požiadal v dôsledku zhoršujúceho sa zdravotného stavu o predčasné penzionovanie.[2] Zomrel v roku 1930 v Mariánskych Lázniach.[3] Jeho nástupcom na pražskej katedre romanistiky sa stal Miroslav Boháček.[2]

Dielo (výber)

[upraviť | upraviť zdroj]

Venoval sa rímskemu právu a papyrológii. Medzi jeho diela patria:[7]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Vančura Josef. In: Universum: Všeobecná encyklopedie. 10. díl: U – Ž. Praha : Odeon, 2001. ISBN 80-207-1072-8. S. 125.
  2. ↑ a b c d e f g h i SKŘEJPEK, Michal. Josef Vančura. In: SKŘEJPKOVÁ, Petra (ed.). Antologie československé právní vědy v letech 1918 – 1939. Praha : Linde, 2009. ISBN 978-80-7201-750-8. S. 185 – 186.
  3. ↑ a b c Vančura Josef. In: ADAMOVÁ, Karolína; MATES, Pavel. Malá encyklopedie českých právníků. Praha : Linde, 2002. ISBN 80-7201-375-0. S. 170 – 171.
  4. ↑ Vančura Josef. In: Všeobecná encyklopedie v osmi svazcích. Vydání první. Svazek 80-902723-0-4. Praha : Diderot, 1999. S. 235.
  5. ↑ a b HAVRÁNEK, Jan (red.). Dějiny Univerzity Karlovy 1802 – 1918. Praha : Univerzita Karlova, 1997. ISBN 80-7184-320-2. S. 343.
  6. ↑ a b c d e f Prof. JUDR. Josef Vančura. Sborník věd právních a státních, roč. 30, čís. 2, s. 211 – 212.
  7. ↑ a b c d e Vančura, Josef. In: Langhans [online]. Praha: Langhans Archiv Praha, [cit. 2024-07-01]. Dostupné online.
  8. ↑ a b c Vančura. In: Ottův slovník naučný: Illustrovaná encyklopædie obecných vědomostí. Díl 26. U – Vusín. Praha : J. Otto, 1907. S. 384.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Josef_Vančura&oldid=7886550“