Kaťuša (raketomet)

Kaťuša bolo slangové pomenovanie sovietskych raketometov BM-8 kalibru 82 mm a BM-13 kalibru 132 mm (BM je skratkou ruského označenia bojevaja mašina – bojové vozidlo).

Sovietska armáda tieto raketomety používala od druhej svetovej vojny. Meno dostali podľa populárnej ruskej vojnovej piesne Kaťuša. Hovorilo sa im aj Stalinov organ (nem. „Stalinorgel“) pre kvílivý zvuk ich rakiet, ktoré boli navyše zoradené na raketomete podobne ako organové píšťaly. Nemecko nasadilo podobnú zbraň Nebelwerfer, Američania zase T40 Whisbang, montovanú na tanku M4 Sherman.

Vývoj

Kaťušu navrhli inžinieri Georgij E. Langemak, Vladimir Artemiev, Boris Petropavlovskij, Jurij Pobedonoscev a ďalší pod Langemakovým vedením. V roku 1937 bol Langemak uväznený, mučený, odsúdený v zinscenovanom procese a popravený.

V priebehu vojny došlo k vylepšovaniu rakiet aj ich odpaľovacích zariadení. Základná raketa M-13 (dolet 8 470 m) a jej subverzie boli najpoužívanejšími typmi. Žiadna z rakiet rovnakej kategórie nedosiahla taký dostrel, ani stupeň bojového nasadenia. V priebehu vojny bolo s využitím pôvodného raketového motora pripravených niekoľko ďalších variantov rakiet. V porovnaní s pôvodnými leteckými raketami RS-132 boli dlhšie a množstvo ich pohonnej látky vzrástlo na 3,5 kg, mali tiež väčší dolet a mohutnejšiu bojovú hlavicu. Zatiaľ čo porovnateľné nemecké rakety boli stabilizované rotáciou pomocou šikmých plynových dýz, sovietske, britské aj americké rakety mali výrobne menej náročné a lacnejšie šípové stabilizátory s malými krídlami. To síce uľahčovalo ich použitie, ale stabilita i presnosť týchto rakiet bola oproti nemeckým nižšia. Preto kaťuše odpaľovali strely postupne, keďže pri hromadnej salve by sa mohli zraziť a explodovať.

Súbežne s vývojom nových rakiet, pokračovalo aj zdokonaľovanie odpaľovacích zariadení a vozidiel, na ktorých sa prevážali. Prvá zmena sa uskutočnila pre nízku priechodnosť automobilu ZIS-6 už koncom leta 1941. Odpaľovacie zariadenia sa začali montovať na tanku T-40 a T-60 s označením BM-8-24 a tiež na pásový traktor STZ-5-NATI. V apríli 1943 sa začali používať najmä nákladné automobily dodané od západných Spojencov v rámci lend-lease. Od polovice roku 1944 sa začali rozširovať nové odpaľovacie zariadenia pre rakety M-30 a M-31. Nové zariadenie dostalo názov BM-31-12, keďže mohlo niesť 12 rakiet. Čas potrebný na zaujatie palebného postavenia sa znížil z priemerných 3 až 4 hodín na 7 až 13 minút.

Po skončení vojny vývoj raketového delostrelectva pokračoval. Nástupníkmi kaťuší sa stali zariadnia BM-20 a BM-21 Grad.

Bojové nasadenie

Kaťuše neboli veľmi presné, ale s obľubou sa používali pri kobercovom bombardovaní kvôli svojmu šokujúcemu psychologickému efektu a ničivým účinkom črepín rakiet na živú silu nepriateľa.

Prvýkrát boli kaťuše skúšobne nasadené v bitke o Smolensk v lete 1941, kde zaznamenali úspech. 14. júla 1941 vypálila pokusná batéria zariadení BM-13 na podvozkoch automobilov ZIS-6 salvu reaktívnych striel na jednotky nemeckej 5. pechotnej divízie v meste Rudnia. 16. júla 1941 vystrelila pokusná batéria salvu reaktívnych striel na železničný uzol a križovatku v Orši. Salva spôsobila Nemcom ťažké straty a silný požiar, ktorý horel niekoľko dní. Ich úspech sa stal čoskoro legendárny. Každé nové nasadanie kaťuší vyvolávalo medzi nemeckými vojskami veľké znepokojenie.

Hoci na začiatku bojov na východnom fronte operovala len 1 batéria týchto raketometov, za rok už na fronte bolo 216 oddielov vyzbrojených gardovými mínometmi, ako sa kaťuše oficiálne nazývali. Koncom roku 1944 už Červená armáda disponovala viac ako 10 000 raketometmi kaťuša.

Katuše boli napokom po tanku T-34 jednou z najviac používaných motorizovaných zbraní v Červenej armáde. Nemeckí vojaci sa obávali hlavne veľkého rozsahu ničivej sily ich rakiet na pechotu vo voľnom priestore. Psychologický účinok ich kvíliacich a svištiacich rakiet bol údajne obrovský. Veľa vojakov v momente, keď počulo tento zvuk, okamžite zaľahlo do úkrytov. Dopad salvy rakiet jedinej kaťuše zničil všetko v okruhu 100 metrov.

Proti tankom boli kaťuše pomerne neúčinné. Skoro dve tretiny kaťuší bolo v bitkách zničených. Bolo to najmä preto, že nemali žiadnu pasívnu ochranu, ktorá z nich robila ľahké ciele aj pre nepriateľské letectvo.

Taktika nasadenia

Batéria kaťuší pozostávala z 8 odpaľovacích zariadení, 122mm húfnice, ktorá sa zastreľovala na cieľ a palebné informácie podávala ďalej pre kaťuše. Zvyšok ich veľkého zásobovacieho chvosta tvorilo asi 100 nákladných automobilov, ktoré viezli muníciu.

8. augusta 1941 Stalin osobne nariadil vytvoriť 8 gardových mínometných jednotiek, ktoré mali spadať pod vedenie vrchného veliteľstva (STAVKA-VGK). Každý mínometný pluk sa mal skladať z troch práporov, v každom po tri batérie. Celkovo tak malo byť v jednotke 36 zariadení BM-13 alebo BM-8. Samostatné gardové mínometné prápory mali 36 kaťuší v troch z 12 batérií. Do konca roku 1941 sa na fronte nachádzalo v službe 8 samostatných plukov, 35 samostatných práporov a 2 samostatné batérie, ktoré disponovali celkovo 554 odpaľovacími zariadeniami.

V júni 1942 boli vytvorené ťažké gardové mínometné pluky vybavené novými stacionárnymi odpaľovacími zariadeniami M-30. Tieto jednotky pozostávali z 96 raketometov v troch batériách. Od roku 1943 boli statickými odpaľovacími zariadeniami vybavené gardové mínometné brigády a neskôr divízie. Od júla 1942 bol prápor raketometov BM-13 prideľovaný každému tankovému zboru. V roku 1944 už sovietske jednotky používali zariadenia BM-31 v motorizovaných ťažkých gardových mínometných práporoch po 48 raketometov.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kaťuša (raketomet)