Východný front (druhá svetová vojna)

Toto je článok o východnom fronte druhej svetovej vojny. O termíne Veľká vlastenecká vojna pozri Veľká vlastenecká vojna (rozlišovacia stránka).

Východný front
Súčasť druhej svetovej vojny
V smere hodinových ručičiek z vrchu: sovietske tanky T-34 v uliciach Berlína; nemecké tanky Tiger počas Kurskej bitky; nemecké strmhlavé bombardéry Ju-87 (zima 1943 – 1944); poprava sovietskych židov jednotkou einsatzgruppen; Wilhelm Keitel pri podpise nemeckej kapitulácie; sovietske vojská počas bitky o Stalingrad.
Dátum 22. jún 1941 – 8. máj 1945 Miesto ZSSR, Východná Európa, Nemecko, Balkán Výsledok víťazstvo ZSSR, úplná a bezpodmienečná kapitulácia Nemecka
Protivníci
Sovietsky zväz Poľsko Česko-Slovensko (od r. 1943) Juhoslávia (od r. 1944) Tuva (do r. 1944) Bývalí spojenci osi Rumunsko (od r. 1944) Bulharsko (od r. 1944) Fínsko (od r. 1944) Iba letecká úloha Slobodné Francúzsko (od r. 1943) Spojené kráľovstvo (1941) Spojené štáty (1944)	Nemecko Slovensko Rumunsko (do r. 1944) Maďarsko Taliansko (do r. 1943) Fínsko (do r. 1944) Chorvátsko
Velitelia
Josif Stalin	Adolf Hitler
Sila
2 680 000 mužov (na bojisku) 20 000 tankov 10 000 lietadiel (na začiatku bojov)	3 900 000 mužov 3 850 tankov, stíhačov tankov a útočných diel 3 000 lietadiel (na začiatku bojov)
Straty
26 miliónov mŕtvych a nezvestných, z toho 17 miliónov civilistov	Nemecko: 3,888 milióna mŕtvych 3 milióny zajatých a nezvestných Ostatné krajiny Osi: 960 000 mŕtvych a 766 000 zajatých a nezvestných
Historický portál

Druhá svetová vojna
Poľská obranná vojna • Západný front • Východný front • Severná Afrika • Juhovýchodná Ázia • Tichomorie • Talianska kampaň Chronológia druhej svetovej vojny

Východný front

Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha

Východný front (iné názvy: nemecko-sovietska vojna/konflikt, hlavne v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu Veľká vlastenecká vojna, rus. Великая Отечественная война – Velikaja Otečestvennaja vojna) bola dôležitá časť druhej svetovej vojny, ktorá prebiehala najmä vo východnej a strednej Európe. Boje na východnom fronte mali za následok 80 % nemeckých strát vo vojne a môžu byť preto považované za najdôležitejšie európske bojisko vojny. Na fronte bojoval Sovietsky zväz proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom (Maďarsko, Taliansko, Rumunsko, Fínsko, Slovensko). K Sovietskemu zväzu sa neskôr pridali ďalšie krajiny resp. ozbrojené zložky týchto krajín, hlavne Poľsko, Česko-Slovensko a Juhoslávia, počas bojov aj Rumunsko, Bulharsko a Fínsko prešli na stranu Spojencov.

Boje na východnom fronte sa začali 22. júna 1941 operáciou Barbarossa, ktorá sa skončila odrazením nemeckého útoku na Moskvu ale aj zastavením postupu Nemcov na Leningrad a pri Rostove nad Donom. Nemecké vojská sa však preskupili a na jar 1942 začali postupovať juhom ZSSR, obsadili Krym a prenikli ku Volge a na Kaukaz, ich postup bol zastavený v bitke o Stalingrad. Nasledujúci rok sa hitlerovské vojská pokúsili tretíkrát vybojovať iniciatívu, keď v bitke o Charkov zastavili sovietsky postup od Stalingradu, ale v bitke v Kurskom oblúku boli odrazení a začali byť vytláčaní z územia ZSSR. Po operácii Bagration, visliansko-odrianskej operácii a útoku na Berlín, ktoré spôsobili Wehrmachtu ťažké porážky, bola Tretia ríša porazená. Jej zostávajúci vodcovia 8. mája 1945 podpísali úplnú a bezpodmienečnú kapituláciu, čím zároveň ukončili druhú svetovú vojnu v Európe. Rozsah bojových operácií vedených moderným spôsobom bol na východnom fronte z hľadiska šírky frontovej línie a hĺbky postihnutého územia historicky bezprecedentný. Vzhľadom na svoj brutálny charakter a počet obetí vojenského personálu aj civilného obyvateľstva je považované ťaženie na východnom fronte za najkrvavejší ozbrojený konflikt v dejinách.

Názov

Názov Vlastenecká vojna použil prvýkrát v súvislosti so sovietsko-nemeckým konfliktom V. M. Molotov 22. júna 1941 pri rozhlasovom prejave informujúcom obyvateľstvo o napadnutí krajiny v súvislosti s podobnosťou s Napoleonovým vpádom do Ruska v roku 1812, ktorý je v Rusku označovaný ako Vlastenecká vojna. Neskôr použil v rovnakom duchu názov aj J. V. Stalin pri historickom prejave 3. júla 1941. Termín sa však vžil predovšetkým podľa pomenovania vysokého sovietskeho vyznamenania – Radu Vlasteneckej vojny, zriadeného výnosom predsedníctva Najvyššieho sovietu ZSSR 20. mája 1942.

Iné názvy tohto konfliktu, sú napr. sovietsko-nacistický konflikt, východoeurópske bojisko alebo ruský front. Dobová nacistická propaganda používala aj názvy ako vojna proti boľševizmu.

Politické pozadie

Po hospodárskej kríze v 30. rokoch sa v Nemecku dostala k moci nacistická strana NSDAP, ktorá pod vedením Adolfa Hitlera iniciovala prípravy na odvetu za porážku Nemecka v prvej svetovej vojne. Krajiny, ktoré boli víťazmi prvej svetovej vojny (Spojené kráľovstvo, Francúzsko a USA), svojou politikou Appeasementu nepodnikli proti vzrastajúcemu nemeckému militarizmu žiadne kroky. Nečinne sa prizerali ako nemecký nacionálny-socializmus šliape po Versaillskej mierovej zmluve, obsadzuje demilitarizované Porýnie, či podporuje nacionalistického španielskeho povstalca Franca. V marci 1938 nemecké vojská anektovali Rakúsko. V dňoch 29. až 30. septembra 1938 zvolali v Mníchove Nemecko, Taliansko, Spojené kráľovstvo a Francúzsko Mníchovskú dohodu, na ktorej tieto krajiny rozhodli o odňatí Sudetov od Česko-Slovenska. Na tomto území, kde žila významná nemecká menšina sa tiež nachádzala línia opevnení, ktorá mohla v prípade ozbrojeného konfliktu ochrániť krajinu pred agresiou Nemecka. Bývalé Dohodové veľmoci pri tom odmietli Česko-Slovensku pomôcť pri obrane pred nemeckými územnými nárokmi, a v prípade neuznania výsledkov Mníchovskej dohody, by neboli ochotné aj napriek podpísaným obranným zmluvám zasiahnuť. Následná prvá viedenská arbitráž situáciu krajiny, po strate Podkarpatskej Rusi a južných oblastí Slovenska ešte sťažila. Prezident Edvard Beneš však nebol ochotný prijať pomoc zo Sovietskeho zväzu, ktorý bol pripravený krajine vojensky pomôcť. V marci 1939 prestalo Česko-Slovensko existovať. Čechy a Moravu obsadili nemecké vojská a vytvorili takzvaný Protektorát Čechy a Morava. Na Slovensku vznikla za prispenia Hitlera vojnová Slovenská republika.

Tesne pred začiatkom bojov druhej svetovej vojny, sa Tretia ríša a Sovietsky zväz v Pakte Ribbentrop-Molotov tajne dohodli na rozdelení Poľska a niektorých ďalších krajín, ktoré medzi nimi ležali. Stalin v tej dobe vedel, že Hitler plánuje viesť vojnu proti krajinám západnej Európy a tento fakt hodlal využiť. Pravdepodobne dúfal, že sa Nemecko vyčerpá v bojoch s Francúzskom a Spojeným kráľovstvo a on potom môže tieto oslabené krajiny napadnúť, poprípade získať čas a pripraviť sa na nemecký vpád. Pakt mal zabezpečiť ZSSR v kritickom období do roku 1942, kedy malo byť ukončené plánované prezbrojovanie Červenej armády. 17. septembra 1939 Sovietsky zväz napadol Poľsko „od chrbta“ a obsadil jeho východné oblasti, sovietski činitelia to odôvodňovali snahou ochrániť ruské, bieloruské a ukrajinské obyvateľstvo v týchto oblastiach. Týmto sa však iba zastieral fakt, že sa ZSSR priamo zúčastnilo na rozpútaní druhej svetovej vojny. Západní spojenci však, na rozdiel od Nemecka, Sovietskemu zväzu nevyhlásili vojnu. Počas vpádu do Poľska sa do rúk Červenej armády vzdalo veľa poľských vojakov a dôstojníkov. Asi 25 000 tých, ktorí neboli ochotní prijať sovietske idey, potom NKVD popravila neďaleko Smolenska v Katynskom lese a na ďalších miestach. Podľa dodatkov k paktu mal ZSSR voľnú ruku v niektorých pobaltských krajinách. Stalin následne v priebehu roku 1940 prikázal obsadiť Estónsko, Lotyšsko a dokonca aj Litvu, ktorej sa dodatok netýkal. Sovietska moc v týchto krajinách následne rozpútala krutú perzekúciu, v ktorej dôsledku prišlo o život najmenej 100 000 ľudí. 24. júna 1940 Stalin ultimatívne požiadal Rumunsko o odovzdanie Besarábie a Severnej Bukoviny, následne boli tieto regióny obsadené vojskami Červenej armády. V oblasti sa nachádzali aj ložiská ropy, ktoré boli v tej dobe pre Nemecko nevyhnutne dôležité pre vedenie vojny.

Príčiny vypuknutia bojov na východnom fronte a stav ZSSR

Hitler vo svojej knihe Mein Kampf písal o potrebe nového životného priestoru (tzv. Lebensraum) pre nemecký národ vo Východnej Európe. Predstavoval si, že Nemci ako nadradený národ osídlia západné Rusko a Rusov, ktorých považoval za menejcenný národ ovládaný Židmi, presídlia na Sibír. Zvyšky pôvodného obyvateľstva by Nemci použili ako lacnú pracovnú silu. Pre Nemecko vojna na východe mala rasový, ale aj významný ideologický rozmer, pretože komunisti boli považovaní za hlavných nepriateľov nacistov. Nemenej dôležité boli aj zahraničnopolitické a štátne aspekty, keď veľké množstvo starej pruskej aristokracie, ktorá mala navyše veľké slovo v armáde, videlo v Rusku a neskôr v ZSSR nebezpečného suseda, ktorého je potrebné eliminovať.

Po veľkých čistkách, ktoré zasiahli sovietsku spoločnosť a najmä armádu koncom 30. rokov Hitler predpokladal, že je ZSSR vojensky slabé a neschopné efektívne viesť vojnu, preto by mala byť jeho porážka nemeckou armádou pomerne jednoduchá.

Prípravy na vpád do ZSSR sa začali už v roku 1940. Za politický cieľ operácie Barbarossa určil Hitler:

Sovietske vojská okupujúce Rigu v roku 1940

• záchranu západnej civilizácie pred rozpínavosťou boľševizmu a jeho likvidáciu
• ovládnutie prírodných a ľudských zdrojov ZSSR pre vedenie ďalších vojen

Na začiatku veľkej vlasteneckej vojny nevideli úplne všetci občania ZSSR v Nemcoch nepriateľov. Mnohí ľudia, ktorí sa pamätali na nemecké vojská z obdobia prvej svetovej vojny, si na Nemcov pamätali ako na civilizovaných a dobrých ľudí. Hitler však svoju šancu získať si sympatie sovietskeho obyvateľstva po vpáde do krajiny rýchlo strácal. Už v princípe bol nacistický režim zameraný proti Slovanom, jednotky zložené z Ukrajincov, Rusov či Kozákov (či iných kolaborantov, nie vždy zložené na národnostnom princípe) boli nasadzované len z iniciatívy nemeckých miestnych veliteľov (ako bol napr. Paul Ludwig Ewald von Kleist na Kryme a Kubáni). Centralizovaná koncepcia spojenectva s utláčanými národmi ZSSR, ktorej vrcholom bola ROA, vznikla paradoxne až vtedy, keď Nemci museli zo ZSSR ustupovať. To, že sa k Hitlerovi pripojili aj bývalé pobaltské republiky, nebolo nič prekvapivé. Tie cítili k Sovietskemu zväzu pravdepodobne najväčší odpor spomedzi všetkých sovietskych republík. Napriek tomu, že väčšina obyvateľov pobaltských krajín nebola až tak politicky naivná aby uverila Hitlerovi, predpokladali, že každá zmena oproti stalinskému režimu bude len lepšia.

Občania ZSSR skutočne nestáli za Stalinom bez výhrad. Dôvera v neho tesne po napadnutí krajiny a katastrofických porážkach v lete a na jeseň 1941 klesla, vedeli ale, že pod Hitlerom a nacistickou nadvládou by bola situácia ešte horšia. Odpor k nemeckej agresii následne stúpal, keď sa hitlerovské vojská (hlavne Einsatzgruppen) ukázali ako brutálni vrahovia. K súdržnosti, akú sovietsky ľud prejavil, do značnej miery pomohli aj vyhlásenia samotného Stalina, ktorý sa 3. júla 1941 v rozhlase k svojim krajanom prihovoril priam neuveriteľne: „Súdruhovia, občania, bratia a sestry, príslušníci armády a námorníctva! Obraciam sa na vás priatelia moji!“ Tieto slová zapadali do ponurej atmosféry týchto dní. Sovietsky zväz počas vojny navyše uzavrel spojenectvo so západnými demokraciami. Mnohí občania Sovietskeho zväzu po zblížení krajiny so Spojeným kráľovstvom a USA počas vojny očakávali, že sa pomery v krajine zmenia. To ich ešte viac hnalo do boja s nepriateľmi, ktorí napadli ich krajinu.

Na stranu ZSSR sa postavila dokonca aj pravoslávna cirkev, ktorú pritom boľševici dávno vyhlásili za jedného z nepriateľov spoločnosti a nemilosrdne ju prenasledovali. Okamžite po napadnutí krajiny bez intervencie komunistov, vyzval moskovský patriarcha Sergej pravoslávnu cirkev v krajine, aby aktívne podporovala boj sovietskeho ľudu proti Nemecku. Cirkev začala peňažnú zbierku, ktorá do roku 1943 zozbierala 200 miliónov rubľov, za ktoré bola postavená 1 stíhacia peruť a tankový pluk.

Sovietska kolóna zničená počas bitky o Suomussalmi

Na začiatku 40. rokov bola sovietska obranyschopnosť silne narušená. Hlavný podiel na tom mali stalinské čistky v armáde, tiež diletantské zásahy sovietskeho vedenia do organizácie armády (napríklad zrušenie mechanizovaných zborov, ktoré bolo v lete 1941 potrebné narýchlo znovu formovať). Ale chýbali aj skúsení odborníci v tankovom vojsku, v období napadnutia krajiny sa iba začínali precvičovať tí, ktorí boli k tankovým jednotkám prevelení od iných druhov vojsk. Neboli to však jediné slabiny Červenej armády. Sovietskym vojskám zúfalo chýbala motorizácia. Z veľkej časti preto, že vozový park nebol dostatočne udržiavaný. Problémy boli aj výzbroju, chýbali napr. samopaly. Červená armáda na hraniciach sústredila veľké množstvo zásob, ktoré okamžite po vpáde padli do rúk Nemcom. Za všetky tieto chyby nesie plnú zodpovednosť Stalin a jeho blízke okolie. Stalin navyše v rozhodujúcich dňoch pred napadnutím ZSSR nijak adekvátne nereagoval na prichádzajúce spravodajské informácie o príprave útoku proti krajine. Tieto faktory výraznou mierou podryli bojaschopnosť Červenej armády a prispeli k jej porážkam na začiatku vojny.

Stalin pred začiatkom druhej svetovej vojny v lete 1937 inicioval brutálne čistky v armáde. Tie pripravili o život väčšinu najvyšších dôstojníkov: za obeť padli traja z vtedajších piatich maršalov, 11 komisárov obrany, 13 z 15 veliteľov armád aj všetci velitelia vojenských okruhov. Celkovo bolo zatknutých, prepustených alebo uväznených asi 35 000 dôstojníkov Červenej armády. Až následná Zimná vojna a začiatok bojov s nacistickým Nemeckom ukázali, v akom stave sa skutočne nachádza dôstojnícky zbor Červenej armády.

Napriek všetkým negatívam stalinskej diktatúry bol Sovietsky zväz v roku 1940 rozvíjajúcou sa krajinou. Životná úroveň rástla nebývalým tempom. Luxus síce neexistoval, ale ľudia boli dobre oblečení a v obchodoch bolo viac tovaru ako v predošlých obdobiach sovietskej vlády. Nemecký vpád nasledujúceho roku tento rast brutálnym spôsobom prerušil, obyvatelia ZSSR sa dočkali podobnej životnej úrovne, akú dosahovali pred rokom 1941, až v 60. rokoch.

Stalinov teror v období veľkého teroru postihoval ale aj ľudí, ktorí nikdy jeho nepriateľmi neboli. Tí boli likvidovaní na základe preventívnych čistiek a falošných obvinení, často ľuďmi, ktorí udali iných neraz nevinných, počas mučenia. Toto sa nedalo utajiť a nenávisť k Stalinovi sa preto pozvoľna šírila aj medzi obyčajnými ľuďmi. Situácia v krajine bola dobrým politickým základom pre každého útočníka zvonka. Hitler však túto výhodu nedokázal využiť.

Podpis dohody o priateľstve medzi nacistickým Nemeckom a ZSSR 23. augusta 1939. Obdobnú dohodu podpísalo Poľsko v roku 1934 - Pakt Piłsudski-Hitler.

Ďalším faktorom bola demontáž Stalinovej línie a presun jej vybavenia na západ do zatiaľ ešte nedobudovanej Molotovovej línie. Opevnenia Stalinovej línie tvorili pôvodne dobre vybudovanú sieť železobetónových pevností, zátarasov a drevozemných bunkrov, ktorá sa tiahla od mesta Pskov na severe, cez východné brehy rieky Berezina, ďalej na juh do Kyjeva a k Odese na brehu Čierneho mora. Bola vybudovaná v polovici 30. rokov pôvodne na obranu pred prípadnými útokmi kapitalistických krajín zo západu. Ale po rozšírení Sovietskeho zväzu o oblasti, ktoré obsadil podľa dodatkov k paktu Ribbentrop – Molotov sa hranice krajiny presunuli o stovky kilometrov na západ. Pôvodná Stalinova línia bola opustená a jej vybavenie a výzbroj demontovaná a presúvaná do opevnení, ktoré sa začali budovať na nových hraniciach. V čase napadnutia Sovietskeho zväzu však takmer žiadne z týchto opevnení neboli dokončené a tým pádom ani použiteľné. Pri postupe nacistov hlbšie do vnútrozemia krajiny však jednotky Červenej armády využili aj pôvodné opustené opevnenia Stalinovej línie, napríklad pri Kyjeve. Ukázalo sa, že keby z nich predtým nebola odvezená pôvodná výzbroj, mohla táto línia výrazne pomôcť Sovietom pri obrane svojho územia.

Na zahraničnopolitickej scéne sa Stalin po vypuknutí 2. svetovej vojny čiastočne snažil zabezpečiť Sovietsky zväz tým, že 13. apríla 1941 uzavrel s Japonskom pakt o neútočení. Neskôr mu tento čin veľmi pomohol, keď po ubezpečení rozviedky, že Japonsko nenapadne Sovietsky zväz na Ďalekom východe, stiahol vojská z tejto oblasti na obranu Moskvy.

Množiace sa správy o tom, že sa Nemecko chystá napadnúť Sovietsky zväz, sa Stalin navonok snažil ignorovať. Veľmi presné správy prichádzali od Richarda Sorgeho, ktorý dokonca dokázal niekoľko dní pred útokom poslať do ZSSR správu, že sa útok začne 22. júna. Stalin však žiadnym správam neveril a nedovolil vyvíjať prakticky žiadnu činnosť, ktorá by nasvedčovala, že sa sovietske vojská pripravujú na vojnu – dúfal zrejme, že tak získa čas. Iba 19. júna dostali sovietske vojská rozkaz aby rozptýlili svoje lietadlá a maskovali svoje pohraničné letiská. Bolo však neskoro. O množiacich sa neúspechoch pri zlepšovaní vzťahov s Nemeckom jasne hovorila zahraničnopolitická situácia, ako aj chladné reakcie Hitlera na pokusy o zblíženie oboch krajín.

Hitlerove ciele

Hitler vydal pred vpádom do ZSSR niekoľko rozkazov, ktoré mali výrazný vplyv na osud niektorých kategórií vojnových zajatcov, či obyvateľstva na okupovaných územiach:

• 13. marec 1941 „Richtlinien auf Sondergebieten zur Weisung Barbarossa“ – Himmler dostal plnú moc a prostriedky na vyhladenie Židov a sovietskej inteligencie, onedlho vznikli špeciálne jednotky Einsatzgruppen, ktoré rozpútali na podmanenom území brutálny teror
• 13. máj 1941 „Erlaß über die Ausübung der Kriegsgerichtbarkeit im Gebiet Barbarossa“ – príslušníci Wehrmachtu nesmeli byť za činy proti civilnému obyvateľstvu ZSSR braní na zodpovednosť – všetko sa im povoľovalo.
• 19. máj 1941 – proti partizánom, Židom atď. neslobodno brať ohľad, za dôkaz sa považuje aj podozrenie zo spolupráce s nimi
• 6. jún 1941 (Kommissarbefehl) – politických komisárov okamžite popraviť
• 16. jún 1941 „Bestimmungen über das Kriegsgefangenenwesen“ – vojnových zajatcov treba zabiť pri najmenšom podozrení zo zamýšľaného odporu

Plán útoku

Hitler predložil v júli 1940 zámer napadnúť Sovietsky zväz svojmu štábu na jar roku 1941. Neskôr jeho ambície stúpli na: „Úplné pozbavenie Sovietskeho zväzu práva na existenciu.“ Hitler zatiaľ aspoň čiastočne kamufloval túto činnosť napr. prípravou údajného vylodenia na Britské ostrovy. Čiastočne zmiatol sovietsku výzvednú službu i tým že si nepripravoval žiadne zásoby na boj v zime (sovietska rozviedka napr. sledovala nákupy ovčej kože na svetových trhoch). Všetci analytici na sovietskej strane považovali vylúčené, že by sa mu podarilo ZSSR zničiť od začiatku jari do príchodu zimy. Čoskoro boli k západným hraniciam Sovietskeho zväzu premiestnené veľké nemecké sily. Väčšina z nich sa sústredila vo Východnom Prusku a Nemcami okupovanom Poľsku. Pôvodný dátum začiatku útoku však oddialilo viacero príčin. Jednou bola toho roku veľmi daždivá jar. Druhou, bol nemecký útok na Juhosláviu a Grécko, ktoré mohli na poslednú chvíľu znamenať veľké nebezpečenstvo, podobne ako tomu bolo počas prvej svetovej vojny. Niektorí však poukazujú na to, že útok na Juhosláviu a Grécko viazal iba malé nemecké sily a nemal výrazný vplyv na dátum konečného vpádu do ZSSR. Walther von Brauchitsch veliteľ Wehrmachtu disponoval tromi skupinami armád, z ktorých každú podporovala jedna letecká armáda.

• Skupina armád Sever pod velením maršala Wilhelma von Leeba mala za úlohu obsadiť Leningrad a dôjsť až k Archangeľsku
• Skupina armád Stred pod velením maršala Fedora von Bocka mala postupovať k rieke Volga, na trase jej útoku ležalo aj hlavné mesto krajiny Moskva
• Skupina armád Juh pod velením maršala Gerda von Rundstedta mala postupovať juhom ZSSR k mestu Astrachán, obsadiť Krym, prekročiť Volgu a odrezať Kaukaz od zvyšku krajiny

Napriek tomu, že nemecké ozbrojené sily mali veľké bojové skúsenosti, vynikajúci veliteľský zbor, ktorý ich v kombinácii s kvalitnou výzbrojou robil pravdepodobne najlepšou pozemnou armádou na svete, je dosť diskutabilné, či mali potenciál a dostatok síl zničiť Sovietsky zväz. Je však tiež nepopierateľné, že nebyť Hitlerových zásahov do príprav a realizácie bojových operácií, mohli sa boje na východnom fronte (ako aj počas celej vojny) vyvíjať podstatne viac v prospech Tretej ríše.

Strategická ofenzíva Wehrmachtu

Postup nemeckej pechoty za podpory tankov Pz III

V noci z 21. na 22. júna 1941 Nemci vyzvali sovietskeho veľvyslanca Dekanozova, aby v Berlíne urýchlene navštívil nemecké ministerstvo zahraničných vecí. Tam mu o 3. hodine ráno miestneho času doručili diplomatickú nótu, rovnaký dokument odovzdal gróf von Schulenburg o 5. hodine ráno sovietskemu ministrovi zahraničných vecí Molotovovi v Moskve. V dokumente bol Sovietsky zväz obvinený z podvratnej činnosti voči Nemecku, Európe a nepriateľskej politiky voči Tretej ríši. Tiež bol obvinený zo sústredenia ozbrojených síl na sovietsko-nemeckých hraniciach, čo bolo v rozpore so vzájomnými dohodami o priateľstve. Dokument rovnako informoval o tom, že nemecká vláda je nútená na ohrozenie svojich hraníc okamžite reagovať a Hitler už prijal opatrenia, aby ozbrojené sily toto nebezpečenstvo silou zlikvidovali. Ešte toho istého dňa vyhlásilo vojnu Sovietskemu zväzu Taliansko, onedlho ho nasledovali aj ostatné krajiny Osi. O 12:00 v sovietskom štátnom rozhlase vystúpil minister zahraničných vecí Molotov a informoval obyvateľstvo krajiny, že ZSSR bol napadnutý. Okamžite po vyhlásení vojny, vyjadril ministerský predseda Spojeného kráľovstva Winston Churchill ZSSR podporu v boji proti Nemecku.

Operácia Barbarossa

22. júna 1941 sa medzi 3:15 a 4. hodinou rannou začala najväčšia, najurputnejšia a najkrvavejšia nepretržitá pozemná kampaň v histórii ľudstva. Krycí názov nemeckej útočnej operácie znel operácia Barbarossa.

Opustený ťažký tank KV-2

Po delostreleckom ostreľovaní a leteckom bombardovaní 22. júna o 4:15 prekročili prví z vyše tri a pol milióna mužov vojsk Osi hranice Sovietskeho zväzu na takmer 1 320 km dlhom fronte. Nemecké vojská boli pri útoku organizované do troch skupín armád (Sever, Stred a Juh), sovietske ozbrojené sily používali zoskupenia nazývané fronty (Severozápadný, západný a juhozápadný), ktoré spočiatku približne zodpovedali nemeckým skupinám armád. Ale na sklonku bojov roku 1941, Červená armáda zvýšila celkový počet frontov na úkor ich sily, takže v neskoršom období sa sovietske fronty takmer rovnali nemeckým armádam.

Sovietske ozbrojené sily boli útokom zaskočené. Intenzívny odpor od začiatku kládli nepočetné jednotky pohraničnej stráže, no tie neboli dostatočne vybavené na boj s tankmi a boli preto postupne likvidované. Prvé ťažké boje sa rozhoreli v oblasti Brestu, kde bolo obkľúčených 11 sovietskych divízií. Za niekoľko dní Nemci prenikli hlboko do pobaltských republík, obsadili veľkú časť Bieloruska a západne od Minska obkľúčili skoro celú 3., 4. a 10. sovietsku armádu. Medzera, ktorá vznikla obkľúčením sovietskych vojsk v oblasti Minska, dovolila Nemcom bez ťažkého odporu prekročiť 1. júla Západnú Dvinu a Dneper a rýchlo postupovať ďalej do sovietskeho vnútrozemia smerom na Smolensk. Na južnej Ukrajine postupovali nemecké vojská skupiny armád Juh spolu s rumunskými jednotkami rovinatým terénom, no čelili oveľa väčšiemu množstvu sovietskych tankov. Onedlho obkľúčili Odesu, no do mesta zatiaľ neprenikli.

Rozmiestnenie sovietskych vojsk pri vpáde, podľa názoru Ericha von Mansteina naznačovalo, že dosiaľ ešte neboli rozmiestnené do útočných pozícií. Vojská západných vojenských okruhov boli zatiaľ dislokované v akejsi vyčkávacej pozícii, pričom však nemuselo nevyhnutne trvať dlho, aby boli na prípadný útok pripravené. Práve fakt, že sa Stalin chystá napadnúť Nemecko bol jedným z hlavných argumentov pre útok na ZSSR. To však zrejme nebolo možné skôr ako na jar roku 1942 alebo ešte neskôr v dôsledku neukončenej reformy a prezbrojovania Červenej armády.

23. júna 1941 bola vytvorená Stavka hlavného veliteľstva (od 8. augusta 1941 STAVKA vrchného velenia), ktorej predsedal národný komisár obrany Semion Timošenko, v jeho kompetencii však chýbali mnohé dôležité úlohy, ktoré bolo v tej dobe potrebné riešiť, 10. júla ho preto nahradil sám Stalin. Všetka moc v krajine sa 30. júna 1941 sústredila v Štátnom výbore obrany, ktorého vrchným veliteľom sa stal od 8. augusta J.V. Stalin. 23. júla bola vyhlásená mobilizácia.

25. júna začali Fíni spolu s Nemcami oslobodzovať svoje stratené územia na Karelskej šiji. 29. júna sa začalo bojovať aj na sovietsko-nórskych hraniciach za polárnym kruhom. Bolo to prvýkrát v histórii, čo sa viedli boje aj v tejto nehostinnej oblasti.

Sovietski vojnoví zajatci. Väčšina sovietskych vojakov zajatých v tomto období sa v dôsledku zlého zaobchádzania nedožila konca vojny.

V júli a auguste sa skupine armád Sever podarilo postúpiť pobaltskými republikami, obsadiť Rigu a Pskov. Pokračoval tiež jej postup k Luge a Novgorodu. Po tom, čo skupina armád Stred narazila v júli na tvrdú obranu okolo mesta Smolensk, rozhoreli sa v jeho okolí takmer mesiac trvajúce boje. Nemci sa pokúšali obkľúčiť brániacu sa sovietsku 16., 19. a 20. armádu a zároveň museli čeliť energickým protiútokom, ktoré viedli sovietske jednotky, aby zabránili ich obkľúčeniu.

8. augusta v noci 15 sovietskych diaľkových bombardérov DB-3 vyštartovalo z Baltského ostrova Ezel a v noci z výšky 7 km bombardovalo nezatemnený Berlín. Všetky stroje sa vrátili v poriadku na základňu. Ráno nemecké noviny uvádzali, že mesto bombardovali Angličania, a že bolo zostrelených 6 anglických lietadiel. Britská tlač na to zareagovala tiež, keď oznámila, že Nemci vydávajú čudné vyhlásenia, lebo britské letectvo nad Berlínom 7. ani 8. augusta nelietalo.

Nemcom do značnej miery pomohli sovietske rozkazy, ktoré nariaďovali nerozvinutým a nepripraveným vojskám okamžite viesť protiútoky, ktoré nebolo možné v čase, keď nefungovalo stále spojenie s veliteľstvami, dostatočne skoordinovať. Nemci znovu aplikovali taktiku bleskovej vojny a neútočili proti silnejším sovietskym zoskupeniam čelne, využívali obchvaty a obkľučovali rýchlymi mechanizovanými a tankovými klinmi pomalšie manévrujúce sovietske vojská. Luftwaffe v prvých dňoch vojny zničila postupne väčšinu sovietskeho letectva dislokovaného na západe krajiny.

Stalin znepokojený porážkami svojich vojsk, ako aj množstvom vojakov a dôstojníkov, ktorí sa vzdali do rúk Nemcom v auguste 1941 vydal rozkaz č. 270. Ten mal ďalekosiahly vplyv na životy miliónov sovietskych vojakov, ktorí boli zajatí nemeckými vojskami. Rozkaz zakazoval vojakom dobrovoľne sa vzdávať nepriateľovi, nebral však ohľad na okolnosti zajatia. Asi devätina sovietskych zajatcov po tom, čo boli oslobodení zo zajatia vlastnými jednotkami, sa dostala do trestných jednotiek alebo do pracovných táborov (gulagov).

Pohyb frontu od 22. júna do 5. decembra 1941

     do 9. júla 1941

     do 1. septembra 1941

     do 9. septembra 1941

     do 5. december 1941

V noci z 25. na 26. augusta 1941 Sovietsky zväz spolu s britskými jednotkami vstúpil na územie Iránu. Pronemecká vláda vedená Ali-Mansurom následne podala demisiu. Irán bez veľkého odporu kapituloval 29. (odpor proti britským) a 30. augusta (odpor proti sovietskym silám). Vpád na iránske územie mala na starosti sovietska 53. armáda. Spojenci následne využívali Irán ako koridor na zásobovanie Sovietskeho zväzu.

31. augusta 1941 doplával do sovietskeho prístavu Archangeľsk prvý britský konvoj PQ-0 so zásobami. Pomoc západných Spojencov (najprv priamo nakupovaná na Západe, neskôr financovaná v rámci amerického Zákona o prenájme a pôžičke bola v tej dobe pre ZSSR zatiaľ malá a mala skôr morálny rozmer. Lokálne pomáhala na fronte priamo okolo Archangeľska. Na význame však získala neskôr, keď sa ZSSR minuli (a/alebo boli zničené, či stratené) predvojnové zdroje a zásoby. V tej istej dobe nemecké vojská začali systematicky ostreľovať Leningrad, ktorý sa ocitol od 8. septembra 1941 v obkľúčení.

V nasledujúcich bitkách Nemci obkľúčili a zničili, v sérii bojov na západnom a neskôr aj na východnom brehu Dnepru, sovietsku 6. a 12. armádu brániacu sa v oblasti Umane. Hitler v tej dobe nariadil zastaviť postup na Moskvu cez Smolensk odkiaľ poresmeroval 2. tankovú skupinu generála Guderiana smerom na Konotop a vrhol svoje tankové skupiny na Kyjev, v ktorého okolí zostávalo ešte stále veľké množstvo sovietskych vojsk. Popri Guderianovom útoku zo severozápadu sa k mestu blížili nemecké vojská Ewalda von Kleista od Kremenčugu z juhozápadu. Brániace sa vojská Juhozápadného frontu nesmeli na Stalinov rozkaz opustiť svoje pozície v ohybe Dnepru, v ktorých im hrozilo obkľúčenie. O ústup pritom žiadal aj veliteľ frontu a Stalinovi blízky maršal Buďonnyj. 14. septembra nemecké tankové jednotky prenikli na juhu k mestu Romny a nakoniec sa 19. septembra spojili a zovreli čeľuste obkľúčenia pri Lochvici, čím v oblasti Kyjeva odrezali vyše 600 000 mužov sovietskej 5., 21., 26. a 37. armády, tvoriacej prevažnú časť Južného frontu. Sovietske jednotky sa však nevzdali hneď a Nemci boli nútení na mnohých miestach prekonávať silný odpor. Napriek tomu, že Kyjev padol už 19. septembra, posledné ohniská odporu v kotli sa vzdali alebo boli zničené až 26. septembra. Nemci následne sústredili svoje tankové jednotky skupín Sever a Stred a zaútočili opäť v oblasti Smolenska. Tieto boje boli počiatkom útoku smerom na Moskvu. Skupina Juh zatiaľ udrela na zoslabený Juhozápadný front a obsadila Charkov a postupovala na Donbas. Na určitý čas obsadili Nemci aj Rostov nad Donom a nezadržateľne prenikli na Krym, kde odrezali námornú základňu Sevastopoľ.

Bitka o Moskvu

Nemecké tanky pri Istre.

V Moskvoskom smere Nemci úspešne postupovali ďalej a pri Viazme prerazili líniu sovietskeho Západného frontu a obkľúčili desiatky tisíc sovietskych vojakov 16., 19., 20., 24. a 32. armády vedené Ivanom Konevom. Onedlho sa podarilo tankovému zboru Feldherrnhalle prekročiť rieku Desnu a pri Briansku ťažko narušiť, zlikvidovať alebo zajať jednotky 3., 13. a 50. armády Brianského frontu. Sovieti nakoniec s ťažkosťami nemecký postup zastavili pri Mcensku.

V tomto období Nemci už takmer 5 mesiacov aplikovali taktiku bleskovej vojny a úspešne drvili svojho nepriateľa. Zatiaľ čo v predošlých bojoch v západnej Európe, napredovali bez väčších problémov, v ZSSR bol Wehrmacht postavený pred nové problémy. Nemci museli čeliť časovej tiesni, pretože celkový plán operácie Barbarossa sa zakladal na tom, že bude Červená armáda zničená v priebehu niekoľkých málo mesiacov, čo ako sa ukázalo nebolo vôbec reálne. Časový sklz mal za následok vzrastajúce problémy s počasím, ktoré bolo síce počas leta dobré, no na jeseň sa zmenilo na daždivé, čo veľmi spomalilo postup vozidiel po nekvalitných sovietskych cestách. Zhoršujúce sa počasie, ktoré zabránilo nasadeniu letectva a neskôr aj silné mrazy, na ktoré nemecké velenie trestuhodne nepripravilo svoje jednotky potom kruto trápili nemecké jednotky počas zimy. Nacistickej vojnovej mašinérii spôsobovali ďalšie problémy aj obrovské vzdialenosti, ktoré muselo riešiť najmä preťažené zásobovanie. Sovieti navyše začali aplikovať taktiku spálenej zeme aby nepriateľovi sťažili zásobovanie z miestnych zdrojov. Nezanedbateľný bol aj odpor sovietskych vojsk, ktorý bol všeobecne omnoho urputnejší než ten, s ktorým sa nacisti dovtedy stretali.

Začiatkom októbra sa sovietska obrana stredného úseku frontu najprv pokúsila zadržať Nemcov v okolí Viazmy a na ceste Oriol-Briansk. Zo severu sa k Moskve blížili von Kluge so svojou 4. armádou, z juhu a západu to bol Guderian so svojou tankovu skupinou. Do začiatku decembra 1941 sa nacistickým jednotkám na západe a severozápade od Moskvy za vzrastajúcich strát podarilo preniknúť silnou sovietskou obranou pri mestách Možajsk, Kalinin, Klin, Volokolamsk, Istra a Solnečnogorsk, pričom dosiahli kanál Volga-Moskva. Na juhozápade postupovali Nemci cez Kalugu a Mcensk smerom k Tule. K tomuto opevnenému mestu prenikli Guderianove vojská 2. tankovej armády 30. októbra, no mesto samotné neboli schopné obsadiť.

V prvých decembrových dňoch sa len niekoľko desiatok kilometrov pred Moskvou medzi vyčerpanými jednotkami na oboch stranách rohoreli boje, ktoré nakoniec Nemcov prinútili spomaliť postup. Stalin, ktorý už medzičasom začal sťahovať časť svojich vojsk z Ďalekého východu, Uralu a Sibíri, pripravil spolu so svojimi generálmi útok na krídla nemeckých vojsk. Sovieti, mnohé jednotky ktorých boli poznačené predošlými bojmi podobne ako vyčerpaný Wehrmacht, ktorý bol zlým počasí navyše pozbavený aj svojej leteckej podpory, vyrazili v oblasti Kalininu do protiofenzívy 5. decembra. V oblasti Klinu, Solnečnogorska, Tuly a Jeletska 6. decembra. Sovietske vojská na viacerých miestach prerazili nemecké línie a Wehrmacht prvýkrát stratil v boji celé divízie. Nemcom sa podarilo postup sovietskych vojsk, ktorým chýbali tanky zastaviť až pri Rževe, čím bola línia opäť stabilizovaná. Bolo to aj sčasti preto, že Hitler vydal rozkaz neustupovať, čím prinútil svoje jednotky bojovať na hrane svojich možností. Aj keď sa mu tento ťah v tomto období vyplatil, opakovanie tejto taktiky v nasledujúcom období sprevádzalo viaceré veľké porážky nemeckých vojsk. Veľké množstvo snehu a vysoké straty nakoniec paralyzovali bojovú činnosť na oboch stranách.

Do začiatku útočnej fázy bitky o Moskvu Červená armáda ustúpila 850 až 1 200 km, postup Wehrmachtu na hlavné mesto krajiny však zastavila a neskôr naopak zahnala Nemcov niekoľko stoviek km späť. Na ostatných dôležitých smeroch – na Leningrad i na juhu pri Rostove nad Donom sa aj napriek počiatočným neúspechom taktiež podarilo postup Nemcov zastaviť. Leningrad sa však z obkľúčenia vyslobodiť nepodarilo, na jar zorganizovaný útok 2. údernej armády. Mesto sa napriek mnohým pokusom o spojenie južne od Ladožského jazera ocitol v obkľúčení na takmer 900 dní, čo malo kruté dôsledky pre jeho civilných obyvateľov. Asi milión z nich zahynul v strašných podmienkach od krutej severskej zimy a dlhotrvajúceho hladu. Udržanie Leningradu bolo veľmi dôležité z niekoľkých dôvodov, bolo to posledné miesto kam sa mohla z Tallinnu evakuovať Červená Baltská flotila, bolo to takisto miesto, ktoré zabraňovalo spojeniu vojsk útočiacich z Karélie a polárnych oblastí Fínska a Nórska s vojskami skupiny armád Sever. Obrancovia Leningradu tiež v podstatne bránili prístupy k prístavom Archangeľsk a Murmansk, ktoré boli dôležitou spojovacou tepnou so Spojeným kráľovstvom.

Červená armáda podnikla od januára do apríla 1942 na severnom a strednom úseku frontu v oblasti Moskvy, kde stále držala silné rezervy lokálne protiútoky napr. Demiansku operáciu, rževsko-syčevskú operáciu ako aj útoky v oblasti Orla, Kurska a Bolchova, čím si aspoň čiastočne zlepšila postavenie na daných úsekoch a zaháňala Nemcov ďalej od Moskvy, aj keď sa tieto operácie považujú všeobecne za nie veľmi úspešné. Ťažkou ranou pre vojská brániace sa v Sevastopole bola likvidácia sovietskeho výsadku pri Feodosiji, čo bol zahambujúci koniec tzv. Kerčsko-feodosijskej operácie. Zlé postavenie vojsk Červenej armády stojacich pred skupinou armád Juh dovŕšil neúspešný protiútok smerom na Charkov.

Útok na juh ZSSR

Sily a rezervy Červenej armády sa v zimných a jarných bojoch veľmi vyčerpali a Stalinov cieľ, ktorým bolo vyhnať nepriateľa z územia ZSSR, tak už nebolo možné realizovať. Wehrmacht ako celok sa zo svojich strát spamätal rýchlejšie ako Sovieti a začiatkom roku 1942 znovu prešiel do útoku, teraz však na juhu ZSSR, kde najprv zlikvidoval výpad Juhozápadného a Brianskeho frontu k Charkovu. Hitlerove vojská dobyli 1. júla po niekoľko mesačnom obliehaní Sevastopoľ. Tvrdé boje prebiehali v oblasti Voroneže (padla 7. júla) a Vorošilovgradu (padol 17. júla) odkiaľ boli sovietske jednotky vytlačené na východ. Stratený bol celý Donbas, Rostov nad Donom (padol 24. júla) a nemecké vojská prenikli rovinatým terénom až 650 km medzi rieky Don a Volga a plánovali dôjsť až ku Kaspickému moru. Nemci pokračovali aj v útoku na Kaukaz. Do jesene 1942 nemecké tankové armády bez väčších ťažkostí postupovali Kubáňskou rovinou k ropným poliam na Kaukaze. Padlo rozhodnutie preťať Volgu pri meste Stalingrad. Prerušili by tak prakticky najkratšie sovietske spojenia s vojskami na Kaukaze.

Útočiace družstvo sovietskej pechoty v ruinách Stalingradu

Wehrmacht zaútočil na mesto 24. augusta 1942. Hneď od začiatku sa rozpútali zúrivé pouličné boje. V nich sa stratila nemecká výhoda v lepšej pohyblivosti a kvalitatívna prevaha veliteľských kádrov na nižších úrovniach. Sovieti sa odhodlane bránili, bojovalo sa o každý dom. Situácia na fronte si vyžiadala zásobovanie sovietskych vojsk v meste ležiacom na západnom brehu Volgy výhradne loďami. Na východnom brehu zatiaľ sovietska armáda sústredila silné jednotky delostrelectva a protilietadlovej obrany. Najmä ich kvalitné delostrelectvo potom pomáhalo početne slabším obrancom mesta odrezaným na západnom brehu odrážať silné nemecké útoky. Zásobovanie mesta cez Volgu bolo možné iba v noci. Aj nemecká 6. armáda, ktorej úlohou bolo obsadiť mesto mala problémy so zásobovaním po preťažených komunikáciách. Veľmi ťažké boje boje prebiehali v polovici septembra o Mamajovu mohylu a hlavnú železničnú stanicu v strede mesta. 23. septembra obsadil Jakov Pavlov s ďalšími troma vojakmi dom odborníkov na jednom z námestí a bránil ho do 25. novembra. 14. októbra podnikli nemecké vojská silný útok na priemyselnú štvrť. Urputné boje sa rozhoreli v komplexe traktorového závodu, závodu Červený október a továrne Barikády. 6. armáda sa bojmi v meste veľmi vyčerpala a bola nútená postupne nasadiť prakticky všetky svoje jednotky. Veliteľstvo skupiny armád B preto presunulo na zaistenie jej krídel maďarské a rumunské zväzky. Zatiaľ čo sa bojovalo v meste, sovietske velenie pozbieralo početné zálohy a pripravilo útočnú operáciu namierenú na oslabené krídla vojsk stojacich pred Stalingradom.

Evakuácia priemyslu

V dobe vrcholiacej bitky o Stalingrad sa front dostal na svoje najvýchodnejšie pozície za celú vojnu západne od miest Elista a Groznyj. Nemci vtedy okupovali podstatnú časť európskej časti ZSSR, na ktorej pred vojnou žilo 42 % jeho obyvateľstva, produkovala sa 1/3 HDP, nachádzalo sa tam 45 % ornej pôdy. Ak sa vezmú do úvahy aj obrovské ľudské a materiálne straty Červenej armády (v tej dobe dosahujúce najmenej 2 milióny padlých, zajatých a ranených) ako aj veľké straty na civilnom obyvateľstva, ktoré sa podieľalo na vojnovom úsilí, krajina sa nachádzala v smrteľnom nebezpečenstve. Navyše bola za týchto otrasných podmienok nútená odrážať nápor väčšiny pozemných síl vojsk Osi v Európe. Jedným z predpokladov prežitia ZSSR vo vojne preto bola záchrana priemyslu zo západných časí krajiny. Tá sa začala už v priebehu leta 1941. Za evakuáciu boli zodpovední N. M. Švernik, A. N. Kosygin a M. G. Pervuchin. Sovietom výrazne pomohlo, že vo vojnovom období bolo ich plánované hospodárstvo flexibilnejšie. Presun obrovských vojensko-priemyselných komplexov aj s robotníkmi na vzdialenosť tisícov kilometrov by bol inak asi iba ťažko predstaviteľný.

Evakuácia sa uskutočňovala najmä po železnici. Objem dopravy na západ dosiahol približne 300 000 železničných vagónov. Do novembra 1941 sa sovietskym robotníkom a železničiarom podarilo evakuovať 1523 podnikov, spolu s 10 miliónmi odborníkov, robotníkov a ich rodinami. Produkcia novopostavených tovární sa naplno rozbehla až v septembri 1942, práve včas aby zasiahla v rozhodujúcej fáze bitky o Stalingrad.

Protiofenzíva pri Stalingrade

Nemeckí zajatci v Stalingrade, v pozadí budova obilného sila

Zatiaľ čo sa Hitler a jeho generáli sústredili na boje v Stalingrade, Sovieti sústredili silné zálohy na nemeckých oslabených krídlach. Tie bránili menej kvalitné rumunské a maďarské armády. 19. novembra 1942 sa začal sovietsky protiútok v severnej a 20. novembra nasledoval útok v južnej časti úseku 6. armády. Nečakaným útokom sovietske vojská zničili alebo prinútili ustúpiť rumunské divízie a 23. novembra bolo v kotli, ktorý vznikol medzi mestami Kalač a Stalingrad obkľúčili vojsko o sile 22 nemeckých a rumunských divízií (asi 250 – 330 000 mužov). Nemecká skupina armád B sa ocitla v absolútnom zmätku. Vojská skupiny armád A boli nútené ustúpiť z Kaukazu na Tamanský polostrov a Krym. Narýchlo sformovaná skupina armád Don mala za úlohu zaceliť veľkú trhlinu vo fronte. Jej veliteľ Erich von Manstein sa pokúsil s 4. tankovou armádou viesť protiútok v južnej strane sovietskeho zovretia, ktorý bránili 51. a 5. gardová armáda. Tento útok však bol za ťažkých strát na oboch stranách odrazený. Mansteinove vojská boli nútené ustupovať na severozápad k Rostovu. Sovieti zatiaľ podnikli sústredený útok na zvyšky 6. armády. 2. februára 1943 sa posledné nemecké jednotky, ktoré bránili v ruinách traktorového závodu vzdali. Dovtedy už Sovieti zajali 91 000 Nemcov a Rumunov, splu s prvým nemeckým maršalom, ktorý sa vzdal do rúk Spojencov – Friedrichom Paulusom. Straty v dôsledku bitky o Stalingrad však zahrnujú okrem straty celej 6. armády aj ťažké straty 4. a 2. nemeckej armády, rovnako ako veľmi ťažké straty 3. a 4. rumunskej 8. talianskej a 2. maďarskej armády. Dovedna tieto straty presahovali 800 000 padlých, nezvestných a ranených.

Sovietsky zväz tiež utrpel v bitke ťažké straty a Červená armáda po ťažkých bojoch nebola schopná splniť Stalinove rozkazy a pokračovať v protiútoku a zastavila sa na východnej Ukrajine. Jej zásobovacie trasy boli roztiahnuté na veľkom území a jej čelné jednotky oslabené ťažkými bojmi. Nemecký protiútok pri Charkove, vedený veľkým tankovým zoskupením II. tankového zboru SS následne zatlačil Sovietov späť. Na jar bojové operácie prerušilo obdobie blata. V apríli až máji prebiehalo vo varšavskom gete povstanie, ktoré nacisti postupne zlikvidovali.

Bitka pri Kursku

Po skončení nemeckého protiútoku pri Charkove vznikol medzi Orlom a Belgorodom výbežok frontu zasahujúci asi 80 km do nemeckých pozícii, nazývaný Kurský oblúk. Tam sa nemecké velenie rozhodlo zasadiť svoj hlavný úder letnej ofenzívy roku 1943. Zozbieralo najlepšie jednotky a techniku, ktoré Wehrmachtu a Waffen-SS na východnom fronte zostali. Pri tom dával Hitler dôraz na posily novými tankmi Panther, Tiger a stíhačmi tankov Ferdinand. Štáb vrchného velenia Sovietskeho zväzu však mal o týchto prípravách podrobné informácie. Sovietski generáli začali zvažovať všetky eventuality a potom odporučili Stalinovi, aby im dovolil pripraviť v Kurskom oblúku pre nemecké divízie pascu. Ta spočívala v silnej rozvrstvenej obrane a tiež obrovským zálohám, ktoré mali následne po zastavení nemeckej ofenzívy prejsť do protiútoku. Hitler spolu so svojimi generálmi veľmi podcenil tieto sovietske kroky a rozhodol o začiatku útoku. 5. júla 1943 zaútočilo na sovietsku obranu niekoľko sto tisíc najlepších vojakov Tretej ríše. Následná bitka v Kurskom oblúku, vyvrcholila v ohromnej tankovej bitke pri Prochorovke. Bol to definitívny krach nemeckej bleskovej vojny, ktorý predurčoval koniec nacistickej prevahy na východe.

Boje na Dnepri

Situácia na fronte od augusta 1943 do decembra 1944

Letná ofenzíva Červenej armády, skok na Dneper, oslobodenie Kyjeva a Ukrajiny boli znakom toho, že bojaschopnosť a ofenzívna činnosť sovietskych vojsk sa podstatne zlepšila. Dopomohla k tomu úprava komisárskych právomocí ako aj kvalitatívny a morálny zlom, ktorý nastal v Sovietskej armáde. Do popredia sa dostali noví schopní dôstojníci, ich schopnosti ďaleko prevyšovali dôstojnícky zbor z rokov 1941 a 1942. Pri oslobodzovacích bojoch na Ukrajine sa vyznamenali aj česko-slovenské jednotky pod vedením generála Ludvíka Svobodu. Koncom roku 1943 bola v Iráne usporiadaná Teheránska konferencia, na ktorej sa spojenci dohadovali v ďalšom spoločnom postupe proti nacizmu.

Strategická ofenzíva Červenej armády z Bieloruska do Prahy

Línia východného frontu sa začiatkom januára 1944 ťahala od Leningradu k Iľmenskému jazeru, cez Velikije Luki, Vitebsk, Žlobin, Rečicu, Žitomir, až k Vinnici, odtiaľ po Dnepri do Perejaslavľa a cez Kirovograd a Krivoj Rog k dolnému Dnepru.

Boje na juhu

V marci 1944 zasiahol sovietsky protiútok nemeckú armádnu skupinu Juh, pri reorganizácii jej ľavého krídla. Boje začali pri Jassách. Medzi 1. a 4. tankovou armádou vznikla veľká medzera, ktorou do nemeckého tyla prúdili sovietske jednotky. Čoskoro sa im podarilo obkľúčiť 1. tankovú armádu. Bitka sa stala známa ako obkľúčenie pri Kamenci Podolskom. Po zásahu II. tankového zboru 7. apríla sa Nemcom v priebehu deviatich dní podarilo vyslobodiť svoje jednotky z obkľúčenia a stiahnuť ich viac na západ. Na čiernomorskom pobreží boli Nemci 13. marca nútený ustúpiť z Chersonu. 10. apríla bola oslobodená Odesa a nemecké vojská tak boli izolované na Kryme. Čiernomorské námorníctvo v súčinnosti s Červenou armádou, potom začalo útok aj tam. Po strate Sevastopoľa 12. mája sa zvyšky nemeckých oddielov z Krymu stiahli.

Operácia Bagration

Nemeckí vojaci v obrannej pozícií s protitankovým kanónom 7.5 cm Pak 40.

Po potrebnom odpočinku, doplnení strát a oprave techniky pokračovali sovietske vojská na jar 1944 v oslobodzovaní územia ZSSR. Sovietske vrchné velenie rozhodlo, že hlavným cieľom bude Bielorusko. Operácia Bagration, na ktorú si STAVKA zhromaždila 19 armád, sa začala presne tri roky po nemeckom vpáde do krajiny 22. júna 1944. Na 320 km dlhom fronte sa odohral druhý Stalingrad. Sovieti zaskočili nepripravenú Skupinu armád Stred, pri čom obkľúčili a zneškodnili asi 260 000 – 380 000 nemeckých vojakov a ďalších 100 000 zajali. 26. júna bol oslobodený Vitebsk, 3. júla Minsk a desať dní Vilnius.

Postup do strednej, južnej a severnej Európy

Ľvovsko-sandomierzská ofenzíva, východokarpatská, pobaltská, jassko-kišinevská, debrecínska a petsamo-kirkenesská operácia, preniesli bojové operácie z územia Sovietskeho zväzu do Poľska, Rumunska, bývalej Juhoslávie, Fínska, Slovenska a severného Nórska. Po údere sovietskych vojsk k Vipurskému zálivu, Fínsko kapitulovalo 4. septembra a 19. septembra uzavrelo v Moskve mierovú zmluvu. Zahranično politická situácia sa rýchlo zmenila. Rumunsko prešlo 24. augusta na stranu spojencov a podieľalo sa na oslobodzovaní strednej Európy, Turecko prerušilo všetky diplomatické styky s Treťou ríšou. 1. septembra bola obsadená Bukurešť. Bulharsko ktoré bolo do tej doby voči Sovietskemu zväzu neutrálne sa naďalej nehodlalo prikloniť na žiadnu stranu. Sovieti mu pre to 5. septembra vyhlásili vojnu. Už o tri dni sa však bulharské jednotky pripojili k Červenej armáde. Sovietske vojská, ktoré útočili z Juhu sa dostali 1. októbra cez Rumunsko až do Maďarska k Temešváru a Brašovu. Po tvrdých bojoch pri Debrecíne a Segedíne sa aj maďarskí vodcovia rozhodli prejsť na stranu Spojencov. Maršal Miklós Horthy bol 16. októbra nútený na nátlak nacistov odstúpiť a tak pokračovala po boku Nemcov v boji časť maďarských fašistov. Do decembra sa front na juhu dostal až k Budapešti, kde sa rozpútala séria ozbrojených zrážok po tom, čo sa Sovietom podarilo mesto obkľúčiť. Tieto boje mali tiež prispieť k odlákaniu časti nemeckých síl z Poľska.

Poľskí povstalci vo Varšave, počas povstania.

Na jeseň 1944, v období kedy sa po 650 km zastavil postup Červenej armády v Poľsku, sa začala karpatsko-duklianska operácia na pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Slovenské národné povstanie vyvolané predčasnou aktivitou partizánskych skupín na strednom Slovensku sa začalo vo večerných hodinách 29. augusta 1944 a v nemeckom tyle sa udržalo v ťažkých podmienkach do 27. až 28. októbra, kedy sa Nemcom podarilo obsadiť povstalecké centrum, ktorým bolo mesto Banská Bystrica. Hlavnou silou povstania bola povstalecká 1. česko-slovenská armáda. Okrem nie veľmi efektívne riadenej činnosti partizánskych skupín, poskytol Sovietsky zväz povstalcom značnú pomoc. Stalin však nedovolil svojim vojskám pomôcť Poliakom, ktorí sa zapojili do Varšavského povstania. Varšava bola oslobodená až 17. januára 1945.

Pri prieniku do južnej Európy, ktorá bola pre ZSSR iba vedľajším bojiskom Sovietom výrazne pomohlo miestne obyvateľstvo. Po Rumunsku, ktoré prešlo na stranu spojencov koncom augusta Sovieti vyhlásili vojnu Bulharsku. To dovtedy zostávalo ako jediný zo Slovanských spojencov nacistického Nemecka voči ZSSR v pasivite. V krajine následne prepukol prevrat. Bulharsko teda podobne ako Rumunsko prešlo na stranu spojencov a podieľalo sa na bojoch proti nacistom v okolitých krajinách. V Juhoslávii sa na oslobodzovaní krajiny vo veľkej miere podieľali domáci partizáni, ktorí aktívne spolupracovali s červenou armádou. 20. októbra 1944 sa sovietskym vojskám v spolupráci s juhoslávskymi partizánmi pod vedením J. Tita podarilo oslobodiť Belehrad. Do začiatku zimy sa partizánom podarilo získať kontrolu nad celou východnou časťou krajiny – Srbskom, Macedónskom, Čiernou Horou a tiež väčšinou Dalmátskeho pobrežia. Wehrmacht a vojská ustašovcov samostatného Chorvátskeho štátu vytvorili opevnenú líniu v oblasti Sriem, ktorá sa udržala až do začiatku roku 1945. Na jar 1945 partizáni dovŕšili oslobodzovanie zvyšku krajiny.

Berlínsky smer a posledné boje v Európe

Sovietske tanky IS-2 na Vislianskom predmostí, marec 1945.

Visliansko-odrianska ofenzíva a boje vo Východnom Prusku začiatkom roku 1945 posunuli front do Nemecka a bezprostredne ohrozili aj samotný Berlín. 24. januára 1945 sovietske vojská prekročili Odru. Medzitým bola intenzívnymi útokmi pútaná skupina armád Sever, ktorá sa pokúšala brániť na baltskom pobreží.

Zatiaľ sa 4. až 11. februára 1945 konala Jaltská konferencia spojencov na Kryme, na ktorej sa naposledy spoločne stretli Roosevelt, Churchill a Stalin, všetci traja lídri Spojeneckých mocností. Sovieti sa zaviazali, že 2 až 3 mesiace po porážke Nemecka začnú vojnu proti cisárskemu Japonsku.

Začiatkom apríla 1945 sa začal útok Červenej armády na Berlín. Situácia však nebola taká jednoduchá. Nemci celý úsek sovietskeho postupu opevnili a boli ho ochotní rozhodne brániť. V zúfalej situácii nasadili aj jednotky domobrany tzv. Volkssturmu a mladých chlapcov z nacistickej mládežníckej organizácie Hitlerjugend. Navyše na vlastnom území začali obzvlášť intenzívne aplikovať taktiku spálenej zeme. Žukovov 1. bieloruský front aj kvôli zvyškom skupiny armád Visla tvrdošijne brániacej najkratší smer na Berlín na Seelowských výšinách preto postupoval s ťažkosťami. Rýchlejšie zatiaľ postupoval Konevov 1. ukrajinský front, ktorý tak dostal možnosť zaútočiť na mesto tiež. 19. apríla Sovieti prerazili cez nemeckú líniu na Seelowských výšinách a v deň Hitlerovych 56. narodenín začali ostreľovať Berlín. O desať dní neskôr, v období keď zúrili pouličné boje len niekoľko stoviek metrov od Ríšskeho kanclérstva spáchal Hitler 30. apríla 1945 samovraždu. Krvavé boje pokračovali ešte dva dni. V ruinách hlavného mesta Tretej ríše a na prístupoch k nemu padlo asi 90 – 150 000 sovietskych vojakov.

Wilhelm Keitel podpisujúci nemeckú bezpodmienečnú kapituláciu

Zatiaľ sa 5. mája v Prahe začalo povstanie, Stalin preto rýchlo vyslal armádu pod vedením maršala Koneva na zaistenie Prahy pred početnými nemeckými vojskami tlačiacimi sa na západ. 3. mája sa jednotky 2. bieloruského frontu spojili so Spojeneckými silami Montgomeryho 21. armádnej skupiny pri Weimare.

7. mája 1945 podpísali Nemci za prítomnosti predstaviteľov západných Spojencov bezpodmienečnú kapituláciu v Remeši. Ich vojská na východe pokračovali v bojoch a ústupe na západ aby sa mohli vzať do rúk Britov alebo Američanov. Sovieti kvôli neprítomnosti svojich predstaviteľov na akte kapitulácie ako aj faktu, že ich nepriateľ napriek kapitulácii nezložil zbrane, požadovali jej zopakovanie. Udialo sa tak 8. mája 1945 na predmestí Berlína Karlshorst. Za sovietsku stranu podpísal kapituláciu Georgij Žukov, no prítomný bol aj Andrej Vyšinskij. Za Nemcov podpísali kapituláciu Hans-Georg von Friedeburg, Hans-Jürgen Stumpff a Wilhelm Keitel, za Britov Arthur William Tedder, za Američanov Carl Spaatz a za Francúzov Jean de Lattre de Tassigny. Pokoj zbraní mal začať platiť po 23. hodine stredoeurópskeho času, kvôli posunu času bol však v tej dobe v Moskve už 9. máj. Druhá svetová vojna v Európe sa tak oficiálne končila. Množstvo nemeckých jednotiek sa však naďalej pokúšalo prebiť na západ. Preto sa napríklad v Česku bojovalo ešte aj 11. mája.

24. júna 1945 sa na Červenom námestí v Moskve konala slávnostná prehliadka víťazných vojsk Červenej armády.

Sovietski spojenci

Rumunsko

Rumunsko sa pôvodne ako spojenec Nacistického Nemecka pripojilo k ťaženiu proti ZSSR. Vodcom Rumunska počas vojny bol ministerský predseda generál Ion Antonescu, ktorý bol v podstate hlavou vojenskej diktatúry. Rumunské vojská sa zúčastnili bojov na Ukrajine, Kryme a pri Stalingrade, kde utrpeli veľmi ťažké straty. V tomto období Rumunsko začalo hľadať spôsob ako rokovať so Stalinom o mieri. Mladý kráľ Michal I. nakoniec zatkol Antonesca a nariadil 23. augusta 1944, po tom, čo sovietske jednotky prenikli na územie krajiny, kapituláciu všetkých síl, ktoré stáli proti Sovietom. Stalin si tak zaistil politický vplyv v krajine po vojne. Rumuni sa navyše zaviazali poskytnúť Sovietom vojenskú pomoc. Namiesto žiadaných 12 divízií však nasadili prakticky všetky svoje sily – asi 20 divízií. Najprv sa podieľali na vyhnaní Nemcov zo svojho územia, neskôr asistovali pri oslobodzovaní Maďarska a Československa. Rumunsko malo na konci vojny 2. najväčšiu armádu na východnom fronte. A jeho vojenské sily do počtu mužov predstavovali 4. najväčšiu spojeneckú armádu v Európe.

Poľsko

Poľsko sa na začiatku vojny ocitlo v tábore sovietskych nepriateľov. Sovietske orgány na územiach, ktoré Stalin získal na začiatku vojny uskutočnili viacero vojnových zločinov. Neskôr po začiatku nemecko-sovietskej vojny bol z Poľských vojnových zajatcov sformovaný už v auguste 1941 zbor o sile 96 000 mužov. Ale kvôli konfliktom medzi sovietskym velením a poľskou exilovou vládou v Londýne, ktorá ich formálne riadila, došlo v auguste 1942 k odsunu asi 74 000 mužov a množstva civilistov pod velením gen. W. Andersa cez Irán na Blízky východ, kde podporovali britské sily a neskôr sa zapojili aj do bojov v južnej a západnej Európe. Vzťahy oboch krajín sa výrazne narušili aj po tom, čo počas vojny Nemci uverejnili informácie o Katyňskom masakre poľských zajatcov. V ZSSR však naďalej zostalo množstvo komunistov, tí organizovali najprv 1. poľskú pechotnú divíziu. Jednotka bola nasadená v októbri 1943 pri bojoch v Mogiľovskej oblasti v Bielorusku. V priebehu roka poľské vojsko v ZSSR narástlo natoľko, že sformovalo 1. poľskú poľnú armádu s 5 divíziami o sile asi 107 000 mužov. Velil jej gen. Zygmunt Berling. V neskoršej fáze bojov sovietske a poľské vojská vstúpili na poľské územie. Sovieti tu organizovali komunistickú vládu, tzv. Lublinský výbor. V marci poľské vojsko na východnom fronte dosiahlo početný stav vyše 400 000 mužov v 14 divíziách. Veliteľom poľských vojsk bol maršal Michal Rola-Zymierski. Poľské vojská sa okrem oslobodzovania svojho územia podieľali aj na bitke o Berlín.

Česko-Slovensko

Na jeseň 1941 došlo k dohode medzi sovietskou vládou a československou exilovou vládou v Londýne o výstavbe jednotky na sovietskom území. Nová československá jednotka sa začala vytvárať v meste Buzuluk na Urale. Problémom bolo prepúšťanie osôb, ktoré sa nachádzali v sovietskych zajateckých táboroch, z ktorých nebola viac než polovica reálne prepustená, komplikáciou bol aj zlý fyzický stav mnohých prepustených, čo sa podpísalo pod pomalé tempo budovania novej jednotky. 1. československý poľný prápor vznikol v Buzuluku 12. februára 1942 a po 4 mesiacoch dosiahol plný početný stav. Začiatkom roku 1943 bol nasadený na fronte pri ústupe sovietskych vojsk z oblasti Charkova v tzv. bitke pri Sokolove. Československá jednotka bola postupne od mája 1943 rozširovaná a dosiahla silu brigády (máj 1944) a neskôr armádneho zboru (december 1944). Začiatkom roku 1944 boli spomedzi československých letcov v RAF vybraných 21 dobrovoľníkov, ktorí odišli do ZSSR, kde vytvorili základ stíhacieho pluku. Jednotka bola nasadená počas SNP a neskôr podporovala sovietske sily počas bojov v Poľsku. Letecké sily československa nakoniec sformovali zmiešanú leteckú divíziu. Zo slovenských zajatcov bola v priebehu roku 1944 vybudovaná 2. paradesantná brigáda. Tá sa zapojila najprv do bojov karpatsko-duklianskej operácie a neskôr bola presunutá na podporu SNP. Zvyšok síl zboru podporoval sovietske snahy pri postupe Karpatami a v bojoch na Slovensku. Zúčastnil sa aj bojov o Liptovský Mikuláš. Časť síl bola nasadená pri bojoch v Poľsku. Zbor neskôr prenikol cez Sliezsko do Československa a zúčastnil sa oslobodzovania krajiny. Celkovo mal zbor 18 087 vojakov, spolu s tylovými jednotkami jeho početný stav dosahoval 31 725 ľudí. V období bojov na československom území dosiahol početný stav okolo 60 000 mužov.

Boje na Ďalekom východe

Sovietske ozbrojené sily sa v súlade s dohodami s Američanmi a Britmi od jari 1945 pripravovali na boj proti cisárskemu Japonsku. Tieto boje, ktoré sa začali 9. augusta 1945 však netrvali ani 1 týždeň. Japonská Kwantungská (mandžuská) armáda, o sile približne milióna mužov sa vzdala 15. augusta. Sovietske útoky urýchlili kolaps Japonska a zabezpečili Sovietskemu zväzu zisk Kuríl a južnej časti ostrova Sachalin stratenej po rusko-japonskej vojne. Spojeným štátom vzdorovali japonské vojská ešte dva týždne a kapitulovali až po použití atómových bômb nad vlastným územím 2. septembra 1945.

Bilancia

Sovietsky zväz, bol jedinou veľmocou, ktorá bojovala celú vojnu iba na jednom fronte. Dĺžka tohto frontu v priebehu bojov presahovala 2 500 km. Na druhej strane krajine po dlhú dobu hrozila na Ďalekom východe invázia japonských vojsk z Mandžuska. Počas bojov na sovietsko-nemeckom fronte bolo zničených alebo zajatých 607 divízii Nemecka alebo jeho spojencov a 62 % všetkých zlikvidovaných nemeckých vojsk. Nemecko stratilo na východnom fronte 3 888 000 mŕtvych a ďalších 3 035 700, ktorí boli zajatí alebo nezvestní. Nutno dodať, že v bojoch na východe zahynulo okolo 960 000 vojakov nemeckých spojencov ako bolo Rumunsko, Taliansko, Maďarsko a Fínsko a ďalších 766 000 bolo zajatých. V porovnaní so západným frontom, kde sa bojovalo až od leta 1944 ako aj s ostatnými bojiskami v Európe a Severnej Afrike zohral najdôležitejšiu úlohu pri zničení nacistického Nemecka východný front.

Na jeho bojiskách len medzi rokmi 1941 a 1943 stratila Červená armáda 570 streleckých divízii. Z 23 000 000 mužov a žien bojujúcich v radoch sovietskych ozbrojených síl bola nenávratne stratená vyše polovica. Sovietsky zväz odhadol celkové straty spočiatku na 20 neskôr 27 miliónov obyvateľov, z toho najmenej 11,7 milióna na fronte. Takmer milión sovietskych vojakov bol počas vojny odsúdený za zločiny voči vlastnej krajine: 376 300 bolo poľnými súdmi označených za dezertérov, panikárov alebo zbabelcov a bolo popravených, 422 700 iných sa z najrôznejších (často tých istých) príčin dostalo do trestných jednotiek (preradenie do ktorých zvyčajne znamenalo istú smrť alebo ťažké zranenie).

Počas vojny sa dostalo aspoň krátkodobo pod nemeckú nadvládu asi 55 - 65 miliónov sovietskych občanov. 20 miliónov z nich nacisti použili nejakou formou na otrocké práce na okupovaných územiach. 3 milióny ľudí boli dobrovoľne alebo násilne odvezené na práce na územie Ríše.

5 miliónov sovietskych občanov bolo nacistami popravených za podporu alebo účasť v partizánskom hnutí. Veľa civilistov zahynulo v okupovaných oblastiach ako aj v tyle v dôsledku hladu, zimy, či počas bojov. Rozvrat, ktorý priniesla vojna hlavne na okupovanom území ZSSR bol neopísateľný a ťažko kvantifikovateľný. Židia v okupovaných oblastiach boli nacistami systematicky vyvražďovaní. Celkovo zahynuli asi 2 - 3 milióny Židov, žijúcich na území ZSSR. Každý z 1418 dní bojov na východnom fronte predstavoval stratu asi 14 000 ľudských životov obyvateľov Sovietskeho zväzu.

Na východnom fronte ani jedna strana nehľadela priaznivo na nepriateľských ani na svojich vojakov, ktorí sa dostali do zajatia. Zločiny, ktorých sa na vojnových zajatcoch dopustili nacisti patrili k najbrutálnejším v novodobej histórii a sú považované za jednu z najväčších genocíd v novodobých dejinách. Z celkového počtu asi 5,1 až 5,7 milióna sovietskych vojakov, ktorých Nemci zajali, sa oslobodenia dočkalo len 800 000 až 930 000. (Niektorí zo zajatcov ale zo zajatia unikli, veľa tiež z donútenia či presvedčenia vstúpilo do nemeckých pomocných jednotiek (tzv. Hilfswilliger) a ROA.) Viac než polovica zajatcov však zahynula v neľudských podmienkach v koncentračných a zajateckých táboroch hladom, v dôsledku chorôb, zlého zaobchádzania a ťažkej práce. Najhoršie pritom dopadlo asi 3,5 milióna sovietskych zajatcov, ktorí padli do zajatia pred koncom roku 1941. Vo februári 1942 z nich už žilo len okolo 1,5 milióna. Tieto počty a najmä realita v zajateckých táboroch, kde boli väznení sovietski vojaci, bola neporovnateľne horšia než v táboroch pre vojakov západných Spojencov, ktorých v nemeckom zajatí zahynulo iba malé percento. Osud zajatcov sťažilo po vojne i to, že asi 1,5 milióna z nich považoval stalinský režim, často neprávom, za zradcov a tak priamo z nemeckých táborov putovali do sovietskych gulagov..

Z asi 2,5 až 3,1 milióna nemeckých zajatcov, dlhoročný pobyt v sovietskych zajateckých táboroch neprežilo podľa rôznych odhadov 450 000 až 1 milión. Títo zajatci sa smeli vrátiť do Nemecka až po Stalinovej smrti.

Po vojne došlo tiež k potrestaniu skutočných kolaborantov, ale aj k prenasledovaniu celých národov, ktoré podľa Stalina dobrovoľne kolaborovali s Nemcami. Boli to napríklad Krymskí Tatári, Inguši či Čečeni, ktorých na sklonku vojny presídlili na Sibír. Asi 1 až 1,5 milióna sovietskych občanov (Rusi, Ukrajinci, Kozáci, Lotyši, Estónci, Tatári a iné) slúžilo v rôznych nemeckých jednotkách.

Boje pripravili o strechu nad hlavou 25 miliónov sovietskych občanov, žena s dvoma dievčatami pri pohľade na ruiny domu

Veľké boli i materiálne straty. Vojnou bolo silne zasiahnuté územie, ktoré pred vojnou obývalo 88 miliónov obyvateľov a vytváralo až 40% hrubého domáceho produktu ZSSR. 100 sovietskych miest bolo zrovnaných so zemou alebo silne poškodených, medzi nimi i Leningrad 2. najväčšie mesto v krajine, alebo Kyjev, Charkov, Minsk – najväčšie mestá na Ukrajine a v Bielorusku. Rovnako bolo postihnutých asi 70 000 dedín. Bez prístrešia zostalo takmer 25 miliónov ľudí. Bolo zničených 65 000 kilometrov železničných koľají, 32 000 tovární alebo priemyselných podnikov, 98 000 kolchozov, 1876 sovchozov a 2890 strojových a traktorových staníc. Materiálne škody boli odhadnuté na 2 600 miliárd sovietskych rubľov. Krajina sa z vojnových škôd spamätávala dlhé desiatky rokov. Životná úroveň v ZSSR dosiahla predvojnovú úroveň až začiatkom 60. rokov.

V priebehu vojny zahynulo 841 000 rumunských občanov. Väčšina z nich zahynula počas bojov proti Sovietskemu zväzu a neskôr v zajatí. Rumunsko v druhej polovici augusta 1944 pripojilo k ZSSR a bojovalo proti nacistom. V tomto období rumunské ozbrojené sily stratili od 160 000 osôb, vrátane 111 000 mŕtvych alebo ťažko ranených.

Podľa oficiálnych povojnových poľských štatistík z roku 1947 v Poľsku zahynulo v dôsledku vojny 6 028 000 jeho obyvateľov (z pôvodných 27 007 000 etnických Poliakov a Židov). Toto číslo zahŕňa obete holokaustu aj stalinských represii, nezahŕňa však straty etnických Ukrajincov a Bielorusov, ktorí žili na poľskom území. Poľské vojsko bojujúce na východnom fronte proti Nemcom počas bojov stratilo 30 500 mužov. Celkovo Poľsko stratilo okolo 16 % predvojnového obyvateľstva. Sovietsky zväz anektoval poľské územie, ktoré obsadil v roku 1939. Poľské hranice sa však po porážke Nemecka mohli posunúť na západ.

Československé jednotky operujúce na východnom fronte stratili 4 011 až 4 700 mŕtvych, 12 900 – 14 202 osôb bolo hospitalizovaných. Cez vojnu zahynulo asi 365 000 obyvateľov Československa. Podstatnú časť týchto obetí predstavujú obete holokaustu a prenasledovania domáceho odboja. Asi 7 422 občanov Česko-Slovenska bolo zaistených sovietskymi orgánmi a násilne odvlečených na sovietske územie, kde boli zväčša odsúdení na nútené práce. Sovietsky zväz tiež anektoval predtým československú Podkarpatskú Rus. Podobne ako v Poľsku došlo k násilnému odsunu nemeckého obyvateľstva.

Činnosť nacistických vojsk na okupovaných teritóriách Sovietskeho zväzu

Nacistickým vojskám sa podarilo len v samotnom Rusku obsadiť asi 13 oblastí (podľa vtedajšieho administratívneho delenia) boli to: Leningradská, Pskovská, Velikolukská (dnes neexistujúca), Smolenská, Brianská, Kalužská, Novgorodská, Kalininská, Oriolska oblasť a tiež celú Ukrajinu, Bielorusko, Moldavsko, Litvu, Lotyšsko a Estónsko. Išlo väčšinou o husto osídlené, najbohatšie a hospodársky najrozvinutejšie časti krajiny.

Poprava 6 mužov obvinených z partizánskej činnosti, rok 1941.

Podľa plánov germanizácie východných území (Generalplan Ost) sa po obsadení začala na mnohých územiach likvidácia „nežiaducich elementov“, v prvom rade išlo o Židov a členov komunistickej strany a komsomolu. Nacisti, najmä Hitler po vpáde do Sovietskeho zväzu nevyužívali protisovietskych nálad na Ruskom území v plnej miere tak ako na Ukrajinskom a Bieloruskom území alebo v Pobaltských štátoch. Slovania v ich plánoch do budúcnosti predstavovali iba robotníkov, ktorí by žili v područí Nemcov, ostatné miestne obyvateľstvo malo byť zlikvidované alebo vyhnané za Ural. V Pobaltí nacisti vytvorili komisariát Ostland pod vedením Hinricha Lohseho. Na Ukrajine vytvorili tzv. Ríšsky komisariát Ukrajina, ktorému vládol Gauleiter Erich Koch. Príznačné je, že hlavným mestom tohto komisariátu sa stalo malé asi 40-tisícové Rovno. Na ruskom území Nemci rozdelili obsadené oblasti na gubernie.

Na týchto územiach zaviedli registráciu obyvateľstva, vytvorili miestnu samosprávu na čele so starostami, ktorých sami vyberali. Organizovali tiež z miestnych dobrovoľníkov políciu alebo polovojenské jednotky. Všetky činnosti obyvateľstva organizované Nemcami na okupovaných územiach smerovali k podpore nemeckého vojnového úsilia. Obyvatelia obsadených území boli nútení pracovať v nemeckých podnikoch, založených na obsadených územiach, najmä vo veľkých priemyselných mestách. V mestách však nacisti prísne kontrolovali pohyb potravín s cieľom mestské obyvateľstvo postupne vyhladiť. Obyvateľstvo muselo pomáhať pri opravách strategických ciest a železníc, odpratávaní snehu z vojensky dôležitých ciest, odpratávaní ruín a pri zberoch úrody, pričom zaujímavosťou je, že Nemci síce zrušili kolchozy, ale ponechali sovchozy ktoré pre lepšiu kontrolu ponechali takmer bezo zmeny a premenovali ich na gozchozy. Pri tom museli obyvatelia okupovaných dodržiavať neprimerané normy na „výkup“ potravín, obilnín, mäsa a dobytku. Potraviny im nemeckí vojaci so zbraňou v ruke odnímali bežne, tak ako teplé oblečenie alebo cennosti. Civilné obyvateľstvo bolo často vyháňané zo svojich obydlí, nútené prežívať v neupravených miestnostiach alebo zemľankách. Najmä obyvatelia miest vo veku od 18 do 45 rokov museli denne tvrdo pracovať 14 až 16 hodín. Pri tom im za odmietnutie práce, nesplnenie príkazov, drobné previnenia, sebaobranu pri napadnutí vojakmi, či celkom bez príčiny hrozili tvrdé tresty. Ešte prísnejšie sa trestali sabotáže, pomoc partizánom, členstvo v komsomole alebo komunistickej strane, obvinenie z ktorých znamenalo spravidla trest smrti.

Nemci síce povolili činnosť pravoslávnej cirkvi a na viacerých miestach hlavne na Ukrajine na svoju stranu získali miestnych kňazov, ale zároveň zničili mnohé vzácne kostoly (napr. kláštor pri Istre, novgorodské chrámy). Terčom sa stala aj ruská a slovanská kultúra. Cárske paláce napr. v Petrodvorci boli po obsadení nacistami vyplienené. Jantárová komnata nevyčísliteľnej umeleckej hodnoty, napriek tomu, že Petrodvorec bol nacistami obsadený iba krátko (rádovo niekoľko dní) pred nemeckým ústupom zmizla. Znesvätené boli aj pamätníky ruskej hudby a literatúry. V pamätnom dome Leva Tolstého v Jasnej Poľane ubytovali nemeckých vojakov. Originály jeho zápiskov použili na kúrenie. Okolo jeho hrobu pochovali svojich padlých druhov. Čajkovského dom vyplienili a používali ho ako garáž pre motorky. Nacisti zničili na okupovaných územiach a pri bombardovaní 427 múzeí, takmer polovicu všetkých, ktoré sa vtedy v ZSSR nachádzali.

Holokaust

Nacisti v tajnosti pripravili pred vpádom do krajiny niekoľko špeciálnych jednotiek SS, tzv. Einsatzgruppen, ktorých úlohou bolo fyzicky likvidovať nepriateľov nacionálneho socializmu pod krytím boja proti partizánom. Cieľom týchto jednotiek bola v skutočnosti fyzická likvidácia Židov, komunistov a akýchkoľvek osôb, ktoré sa postavia na odpor alebo len budú predstavovať potenciálnu hrozbu. Prvé masové vraždy sa začali už 25. júna 1941 v Kaunase. Medzi najväčšie masové vraždy na sovietskom území patril masaker v rokline Babij Jar severne od Kyjeva, kde zastrelili koncom septembra 1941 najmenej 33 000 ľudí, prevažne Židov. Podobné popravy sa odohrávali prakticky po všade, kam Einsatzgruppen prišli. Len za prvých 5 týždňov ich činnosti na východnom fronte zlikvidovali tieto jednotky vyše 60 805 civilistov vrátane žien, detí a starcov. Už v roku 1942 sám Heinrich Himmler, skonštatoval, že masové popravy strelnými zbraňami nie sú morálne vhodné, pretože vrahovia po čase začínajú trpieť duševnými problémami a preto sa začal zaoberať novými spôsobmi vraždenia. Čoskoro sa začali používať nákladné automobily upravené tak, aby ich výfukové plyny zadusili obete vezené v uzavretej zadnej časti vozidla. Neskôr sa využíval aj na kyanide založený Cyklón-B, sypaný na obete v nevinne vyzerajúcich sprchách.

Násilný odsun obyvateľstva

Dochádzalo tiež k deportáciám a násilnému odsunu obyvateľstva na nútené práce pre potreby nemeckého priemyslu. V prvej fáze možnosť odísť do Nemecka dobrovoľne využilo množstvo ľudí (napr. na Ukrajine). Onedlho sa však podmienky týchto pracujúcich zhoršili na úroveň väzňov koncentračných táborov – odvlečení trpeli často nedostatkom stravy, zlým zaobchádzaním a bolo s nimi nakladané ako s menejcennými ľudskými bytosťami. Do podnikov v Nemecku bolo odvezených okolo 5,2 milióna obyvateľov Sovietskeho zväzu.

Neskôr po prieniku na etnicky nemecké územia ako bolo Východné Prusko došlo k odsunu zvyšku Nemcov, ktorí sami neušli pred sovietskymi vojskami. Došlo tiež k posunu poľských hraníc a s tým spojenom odsune etnicky poľského obyvateľstva zo sovietskeho územia. Rovnako bolo nemecké obyvateľstvo vyhnané z najvýchodnejších území, ktoré zabralo povojnové Poľsko.

Partizánska vojna

Partizánska vojna na okupovaných územiach Sovietskeho zväzu sa začala už v priebehu roku 1941. Spočiatku ale nebola nijak organizovaná a vznikala doslova živelne. Za rýchlo postupujúcim frontom zostali tisíce ozbrojených sovietskych vojakov, mnohým iným sa podarilo uniknúť zo zajateckých táborov a skrývali sa v lesnatých oblastiach, močiaroch či podzemiach miest ako bola Odesa alebo Kerč. Tretia ríša, ktorá mala ambíciu vykoreniť boľševizmus, si svojim bezohľadným správaním čoskoro vytvorila veľa nepriateľov aj medzi antikomunistami.

Prvé oddiely, ktorých úlohami bolo viesť diverznú činnosť v tyle nepriateľa boli zvláštne vycvičení príslušníci NKVD. Keby Stalin a ďalší kompetentní viac dbali aj o podobné zložky vojsk, ktoré draho cvičili od konca občianskej vojny, pre prípad nečakanej agresie a napadnutia krajiny, mohli by mať k dispozícii tisíce partizánskych organizátorov rozptýlených po celom obsadenom území. Spolu s nimi dopredu pripravené mŕtve schránky, ale aj tajné sklady s muníciou, zbraňami a výbušninami, tak potrebné pre vedenie partizánskej vojny. To všetko mohlo fungovať nebyť zbytočných Stalinských čistiek, pri ktorých zlikvidovali väčšinu takto vycvičených osôb, ktorých sa zrejme sám Stalin začal obávať. V období napadnutia ZSSR, bolo v krajine iba mizivé množstvo takto vycvičených organizátorov partizánskej vojny.

Akékoľvek už boli okolnosti a možnosti viesť partizánsku vojnu, mnohé oblasti krajiny boli pre vedenie takejto formy boja veľmi vhodné. Išlo najmä o lesnaté a močaristé oblasti na bielorusko-ukrajinskom a ruskom pohraničí. Práve v týchto oblastiach sa nachádzalo veľa rozptýlených vojakov Červenej armády, ktorí z vlastnej iniciatívy dlhodobo škodili nemeckému tylu. Prvé partizánske jednotky vznikali z vlastnej iniciatívy osôb na okupovaných územiach. Napr. v Bielorusku pod vedením M. Šmyriova alebo oddiel bratov Bielských. Koncom roka 1941 začali byť organizované partizánske sabotérske oddiely, nezriedka realizujúce taktiku spálenej zeme. Príslušníčkou takýchto oddielov bola napr. Zoja Kosmodemianská.

Skutočná pomoc partizánom sa však začala až v máji 1942, kedy bol pri Stavke hlavného velenia, takzvaný Hlavný štáb partizánskeho hnutia (HŠPH) na čele s P.K. Ponomarenkom. Táto pomoc sa začala prejavovať až v roku 1943. Partizáni na niektorých územiach mimo dosahu nemeckých vojsk vytvárali samostatné partizánske oblasti, v ktorých dokonca vyberali dane. Partizáni viedli dlhodobo útoky a sabotáže železníc, viazali tak na seba 22 divízií vojsk Osi, ktoré mohli byť použité na fronte. Pomohli tiež jednotkám Červenej armády pri ofenzívnej časti bitky v Kurskom oblúku, pri oslobodzovaní pravobrežnej Ukrajiny a Bieloruska. Časť partizánskych skupín ustupovala za nemeckou líniou až do Poľska a na Slovensko, kde sa zúčastnila Slovenského národného povstania.

Medzi najväčšie partizánske jednotky v Sovietskom zväze patrili oddiely pod vedením Alexandra Saburova a S.A. Kovpaka. Presné odhady výsledkov sabotážnych akcií sovietskych partizánov nebudú nikdy k dispozícii. Cifry uvádzané sovietskymi správami zvykli byť často zámerné prehnané. Ale ani samotní Nemci nevyvracali skutočnosť, že partizánske hnutie, ktoré sa rozhorelo v Sovietskom zväze pre ich poddimenzované zásobovanie predstavovalo problém.

Prechod k studenej vojne

Po skončení bojov a porážke Japonska sa začali vzťahy bývalých Spojencov rýchlo zhoršovať. Spôsobovala to najmä agresívna a arogantná politika Stalina vedúca k rozpínaniu totalitných diktatúr sovietskeho typu. Veľká časť obyvateľstva Sovietskeho zväzu však videla cez prizmu svojich skúseností z bojov na východnom fronte povojnové zhoršenie vzťahov so západnými krajinami a tým aj ohrozenie bezpečnosti svojej vlasti ako opätovné nebezpečenstvo vojny. Preto v Sovietskom zväze verejnosť, ktorú navyše ovplyvňovala aj propaganda, nikdy zásadne neprotestovala proti veľkým výdavkom na obranu a z toho vyplývajúcemu zbrojeniu.

Pozri aj

• Druhá svetová vojna
• Generalplan Ost
• Ruská oslobodenecká armáda
• Andrej Vlasov
• Stepan Bandera
• Zmluva o prenájme a pôžičke
• Zločiny Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny
• Rasputica

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Východný front (druhá svetová vojna)

Externé odkazy

• Flash prezentácia podrobne popisujúca priebeh bojov na východnom fronte
• Informácie o Veľkej vlasteneckej vojne v Ruštine
• Fotky a články o veľkej vlasteneckej vojne po rusky