Preskočiť na obsah

Korintský prieplav

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Korintský prieplav
Projekt z roku 1881

Korintský prieplav je jeden z najznámejších prieplavov sveta. O dátume jeho založenia svedčí gravírovaný monument s názvom „Canal Maritime de Corinthe“, umiestnený v areáli prieplavu. Tento historický dokument, orámovaný ozdobným okrajom, je doplnený mapou Stredozemného mora a vlastnoručnými podpismi administrátorov projektu. Bol vybudovaný v rokoch 1882 – 1893. Približne na rovnakom mieste však už v staroveku existovala vozová prepravná cesta zvaná Diolkos.

Diolkos – pôvodná prepravná cesta

[upraviť | upraviť zdroj]

Zvláštnu pozornosť si zaslúži, už spomínaná prepravaná antická cesta cez korintskú šiju tzv. Diolkos. Názov Diolkos sa skladá z dvoch gréckych slov, dia – cez niečo a olkos – doprava, čo znamená,že išlo o umelú vozovú dopravu, podobajúcu sa modernej mostovej železničnej ceste, skonštruovanej v staroveku na prepravu člnov po súši cez korintskú šiju. Diolkos umožňoval plávať lodiam z Iónskeho do Egejského mora a vyhnúť sa tak plavbe okolo Peloponézskeho polostrova, ktorého skalnaté pobrežie bolo veľmi nebezpečné pre plávajúce lode. Veľa obchodných lodí stroskotávalo najmä na mysoch Matapan a Malea. Okrem toho, vody Korintského a Saronického zálivu boli okolitým pobrežím relatívne dobre chránené. Suchozemská preprava cez Korintskú šiju tiež značne skracuje cestu do Atén lodiam plávajúcim z alebo ku Gréckemu pobrežiu. Staroveké údaje neuvádzajú presný dátum výstavby Diolkosu. Listiny a keramické vykopávky, nájdené na týchto miestach, poukazujú na to, že jeho výstavba spadá do obdobia konca 7. a začiatku 6. storočia pred Kr., teda do čias, keď žil Periander. Diolkos bol pravidelne využívaný prinajmenšom až do polovice 1. storočia nášho letopočtu. Od tejto doby sa už neobjavujú žiadne údaje o využívaní Diolkosu. Pravdepodobne slúžil až do začiatku neúspešného pokusu cisára Nera o výstavbu korintského kanála v roku 67. Dodnes existujú zvyšky starého Diolkosu neďaleko dnešného moderného kanála.

Diolkos hral dôležitú úlohu pri vedení starovekých vojen v tejto oblasti. Grécki historici zaznamenali niekoľko udalostí z obdobia 5. až 1. storočia pred Kr., keď vojnové lode boli prepravované cez korintskú šiju. V roku 428 pred Kr. Sparťania plánovali transport svojich vojnových lodí zo Saronického zálivu do ohrozovaných Atén. V roku 220 pred Kr. Demetrius so svojimi mužmi prepravil flotilu s 50 plavidlami do korintskej zátoky. O tri roky neskôr macedónska flotila s 38 plavidlami bola tade premiestnená Filipom V., kým väčšie lode museli oboplávať mys Malea. Po svojom víťazstve pri Actii v r. 31 pred Kr. Octavianus urýchlil svoj postup proti Markovi Antoniovi tým, že si objednal 260 Liburnianov, ktorí ho mali prepraviť cez úžinu. Napriek častému využívaniu Diolkosu pre vojenské ciele, moderní bádatelia predpokladajú, že prvoradým cieľom tejto prepravnej cesty bol transport nákladu. Najmä v mierových časoch bol Diolkos v pravidelnej prevádzke a bol komerčne využívaný. Využíval sa na prepravu ťažkých nákladov ako mramor, monolity, stavebné drevo, a pod. Nie je známe aké mýtne sa vyberalo za použitie Diolkosu, ale skutočnosť, že bol využívaný ešte dlho po svojom ukončení, svedčí o tom, že pre obchodné lode to bola atraktívna cesta v porovnaní s obchádzkou okolo mysu Malea.

Diolkos premával v najužšom mieste šije, kde cesta kopírovala lokálnu topografickú krivku takým spôsobom, aby sa vyhla strmým sklonom. Vozovka pretínala hrebeň šije približne vo výške 79 m s priemerným sklonom 1:70, zatiaľ čo najstrmší úsek dosahoval 6 %. Jeho celková dĺžka bola 6 – 7 km, 8 km alebo 8,5 km, v závislosti na počte cestných ohybov (zákrut). Celkovo bol archeologicky vyznačený 1100 m úsek na západnom konci Korintskej zátoky. Tam, na kotvišti, v južnej časti kanála, vozovka začínala a končila pri Saronickom zálive pri dedinke Schionos (dnes Kalamaki). Určitá časť Diolkosu bola zničená v 19. storočí, pri výstavbe moderného kanála.

Diolkos bola vozová cesta vydláždená tvrdým vápencom s paralelne prebiehajúcim žľabom širokým 160 cm. Samotná cesta bola široká 3,4 až 6 m. Antické zdroje sa len v náznakoch zmieňujú o spôsobe prepravy lodí. Ten musel byť vykonštruovaný len podľa archeologických nálezov. Hlavný konštruktér Korintského kanalu, Béla Gerster, vykonal rozsiahly topografický výskum v tejto oblasti, ale Diolkos neobjavil. Zvyšky lodnej cesty, pravdepodobne ako prvý identifikoval nemecký archeológ Lolligin v roku 1883. V roku 1913 J.G. Fraszer uverejnil svoj komentár v Pausanias o stopách antickej cesty cez Korintskú šiju. Časť západného prístaviska objavil v roku 1932 Fowler. Systematické archeologické odkrývanie starej cesty konečne vykonal grécky archeológ Nikolaos Verdelis v rokoch 1956 až 1962, ktorý odkryl viac-menej kontinuálny 800 metrový úsek a celkom vyznačil okolo 1100 m. Erózie, spôsobené pohybom lodí v blízkosti kanála, zanechali na Diolkose značné stopy poškodenia, najmä na jeho odkrytom západnom konci. Kritika, ktorú vznieslo grécke Ministerstvo kultúry na nedostatočnú aktivitu pri výskume tejto antickej unikátnej cesty, vyústila do petície na záchranu a zachovanie tejto pamiatky.

Korintský kanál – vlastná vodná cesta

[upraviť | upraviť zdroj]
Most

Korintský prieplav prepája Korintský záliv s Egejským morom a bol vybudovaný s cieľom skrátiť lodnú cestu z Iónskeho do Egejského mora a vyhnúť sa tak oboplávaniu Peloponézskeho polostrova, čo predstavuje okolo 400 km. Bol skompletizovaný v rokoch 1882 až 1893. Je dlhý 6,3 km, široký 25 m, hlboký 8 m a jeho maximálna výška dosahuje 63 m. Tieto údaje sa podľa rôznych autorov mierne líšia. Kanál je dnes už príliš úzky pre moderné zaoceánske lode a využíva sa prevažne pre turistické ciele. Cez túto vodnú cestu ročne prepláva okolo 11 000 lodí. Na každom konci kanálu sú vybudované suchozemské cesty spájajúce oba brehy prieplavu, ktoré prekonávajú vodnú priekopu cez jedinečne riešené ponorné mosty, ktoré sa pri prechádzaní lodí v týchto miestach ponárajú.

Prekopať korintskú šiju a spojiť Egejské a Iónske more vodnou cestou, bolo snom mnohých vládcov už v staroveku. Prvým z nich bol diktátor Periander, ktorý už v 7. storočí pred Kr. podal takýto návrh. Svojho zámeru sa však musel skoro vzdať kvôli neprekonateľným technickým ťažkostiam. Namiesto toho zvolil finančne menej náročné riešenie a dal vybudovať suchozemskú dopravnú cestu zvanú Diolkos.

Ďalším potenciálnym staviteľom Korintskáho kanála bol Diadoch Demetrius (336 – 283 pred Kr.). Plánoval skonštruovať kanál ako komunikačnú cestu ale po podrobnom preskúmaní svojho plánu sa svojho zámeru tiež vzdal, pretože zle odhadol hladiny priľahlých morí a obával sa možných záplav. Od historika Suetoniusa sa dozvedáme, že aj rímsky diktátor Július Cézar (r. 48 – 44 pred Kr.), okrem iných veľkolepých projektov, navrhol aj vybudovanie kanálu cez Korintskú šiju. Bol však úkladne zavraždený ešte pred realizáciou svojho zámeru.

Ďalší rímsky cisár, Nero (54 - 68) nariadil prekopávku kanála, na ktorej sa i osobne zúčastnil tým, že premiestnil prvý kôš s nakopanou zeminou. Jeho pokus však bol prerušený, pretože krátko nato zomrel. Medzi robotníkmi, ktorí sa na výkopových prácach zúčastnili, bolo 6000 židovských vojnových zajatcov. Práce začali výkopom 40 – 50 m širokej priekopy z obidvoch koncov, zatiaľ čo tretia skupina robotníkov vykopávala šachtu z povrchu do hĺbky uprosred kanála, za účelom prieskumu podložia. Táto šachta sa nakoniec využila pri prekopávke kanála v roku 1881.

Moderné pokusy v budovaní kanálov sa začali v 70–tych rokoch 19. storočia, ktoré úspešne vyústili do otvorenia Suezského prieplavu. Jeho vybudovaním bola poverená istá francúzska spoločnosť, ktorá však pre finančné ťažkosti práce zastavila. Konečne, v roku 1881 uhorskí architekti István Turr a Béla Gerster, ktorí sa zúčastnili na prieskumných prácach pri výstavbe Panamského prieplavu, boli poverení vypracovaním návrhu na nový kanál. Grécka spoločnosť pod vedením Andreasa Syngorsa (hlavným signatárom bol Antonis Matas) odkúpila a zrealizovala projekt v roku 1883.

Korintský kanál je považovaný z technickej stránky za unikátne dielo. Kanál bol vysekaný do ťažkej zlomovej horniny v seizmicky aktívnej zóne. V rokoch 1923 a 1940, spolu 4 roky, bol uzavretý kvôli údržbe a stabilizácii jeho stien. Len v roku 1923 napadalo do kanálu 41 000 kubických metrov materiálu, ktorý sa musel odstraňovať 2 roky.

Stavitelia

[upraviť | upraviť zdroj]

S výstavbou Korintského prieplavu je úzko spojené aj mesto Košice. Narodil sa tu 20. októbra 1850 jeden z jeho hlavných konštruktérov, Béla Gerster († 1923). Svedčí o tom pamätná tabuľa umiestnená na jeho rodnom dome, na Hlavnej ulici č. 9. Bol aj spoluautorom projektu Panamského prieplavu. Študoval na gymnáziu v Pešti a na Vysokej škole technickej v Budapešti. Bol pracovníkom stavebnej firmy svojho švagra Kausera a neskôr aj iných stavebných a projekčných spoločností v Uhorsku i v zahraničí. Od roku 1919 bol vedúcim stavebného riaditeľstva kanálu Dunaj – Tisa. Zúčastnil sa na vypracovaní projektov a realizácii významných vodných ciest a železníc. V roku 1876 bol pomocníkom F. Lessepsa a Š. Turra pri prieskume výstavby Panamského prieplavu. Ako prvý navrhol jeho trasu a zúčastnil sa expedície pri jej vytyčovaní. Projektoval a staval Františkov kanál Dunaj – Tisa, v roku 1880 trasoval železnicu Vukovar – Šabac, v roku 1881, na pozvanie gréckej vlády sa zúčastnil na projektovaní Korintského prieplavu. Začas pôsobil ako hlavný inžinier pri jeho výstavbe, projektoval železnicu Atény – Larisa – údolie Templey. Od roku 1886 sa zúčastnil na projektovaní a stavbe 13 uhorských železníc. Jeho spolupracovníkmi boli ďalší štyria uhorskí inžinieri, už spomínaný István Kauser, Lászlo Nyári, Garibaldi Pluszky a István Stéghmuller. Je autorom práce o Korintskom prieplave – L´isthme de Corinth et son percement (Bp. 1896).

Významným spolupracovníkom Bélu Gerstera bol Istvan Turr (* 1825 – † 1908). Bol priamo zainteresovaný do výstavby Korintského kanála. V roku 1881 získal licenciu na jeho konštrukciu a prevádzku na 99 rokov. Realizáciou plánu poveril Bélu Gerstera. Spoločnosť vytvorená na konštrukciu kanálu sa však v roku 1890 stala nesolventnou, a tak práva spoločnosti na výstavbu prevzala grécka spoločnosť. Založil tiež v Paríži spoločnosť na rekonštrukciu kanála medzi Colónom a Panamou. V roku 1879, z pomedzi 30 návrhov vybrala medzinárodná komisia návrh, ktorý predložili István Turr a Lucien Wyse, jeho švagor. V roku 1903 USA prevzali konštrukciu kanála a založili štát Panamu. Okrem toho sa podieľal na rekonštrukcii Francisovho kanálu. Už ako starý pán, bol považovaný za prominentnú osobnosť v medzinárodnom mierovom hnutí. Bol legendárnym hrdinom bojov za slobodu európskych národov v roku 1848. V roku 1861 sa oženil s neterou Napoleona III., Bonaparte Wyse Adel a s jej pomocou sa zapojil intenzívne do politiky.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Corith_Canal na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Korintský_prieplav&oldid=7910621“