Kornel Stodola
| Kornel Stodola | |
.jpg) slovenský politik, národohospodár | |
| Narodenie | 26. august 1866 Liptovský Svätý Mikuláš, Rakúsko-Uhorsko |
|---|---|
| Úmrtie | 21. október 1946 (80 rokov) Bratislava, Česko-Slovensko |
| Odkazy | |
| Commons |  Kornel Stodola |
Kornel Milan Stodola (* 26. august 1866, Liptovský Mikuláš – † 21. október 1946, Bratislava), slovenský politik, národohospodár, signatár Martinskej deklarácie.
Rodina
[upraviť | upraviť zdroj]- otec Ondrej Stodola
- manželka Oľga
- brat Jozef Stodola
- brat Aurel Stodola
- brat Emil Stodola
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v Liptovskom Mikuláši, časti Vrbica - Hušták č. 26 (podľa vtedajšieho číslovania) do evanjelickej rodiny národne uvedomelého, zámožného mikulášskeho garbiara Ondreja Stodolu (v matrike uvedený ako remeselník, rovnako ako pri narodení staršieho brata Aurela, pri Emilovi uvedený ako mešťan) a Anny, rod. Kováčovej. Pri krste dostal mená Kornel Milan (v matrike, hoci je vedená po slovensky, je prvé meno písané ako Cornel).
Od konca 19. storočia riadil rodinnú továreň na spracovanie kože v Liptovskom Mikuláši. Po jej krachu v roku 1913 odišiel do Viedne.
Prvá svetová vojna
[upraviť | upraviť zdroj]V období rokov 1914 - 1918 Kornel Stodola žil aj s manželkou vo Viedni, kde sa aktívne zapojil do tamojšieho kultúrneho a spoločenského života slovenskej, českej a rumunskej menšiny. Vstúpil do spolku Národ, ktorý bol oficiálne označovaný ako literárny spolok, hoci jeho agenda bola omnoho širšia. V jeho kruhu otvoril v roku 1913 záložňu (orig. názov: Slovenská Ľudová Záložňa), ktorá mala finančne pomáhať západoslovenským zeleninárom pôsobiacim v meste. Politicky sa Kornel Stodola v tomto období orientoval na Milana Hodžu a prostredníctvom neho na príslušníkov tzv. belvedérskeho kruhu, ktorého členovia sa snažili o pretvorenie habsburskej ríše pomocou ovplyvňovania následníka trónu Františka Ferdinanda. Táto orientácia skončila 28. júna 1914 smrťou následníka po atentáte v Sarajeve. Kornel Stodola viedol delegáciu slovenských politikov, ktorí na pohrebe Františka Ferdinanda položili k jeho rakve veniec so stuhou vo farbách trikolóry s nápisom: „Veľkej nádeji, očakávanej silnej záštite, hlboko skormútení Slováci.“ Po vypuknutí vojny nastúpil ako dobrovoľník do služieb Nemocnice sv. Alžbety, neskôr do nemocnice v Pálffyho paláci na námestí Josefsplatz. V septembri 1914 ho navštívili tajní detektívi pod vedením vrchného policajného komisára a urobili mu prehliadku bytu. Zobrali mu viacero dokumentov a následne s ním spísali protokol na policajnom komisariáte. Od vypuknutia vojny sa byt Kornela Stodolu stal dôležitým miestom, kde sa stretávalo množstvo politicky aktívnych osobností rôznych národností. Medzi české osobnosti, s ktorými sa stýkal najčastejšie, patril napríklad katolícky kňaz a politik Alois Kolísek. Pravidelne sa stretával taktiež s rumunským politikom a neskorším rumunským premiérom Alexandru Vaida-Voevodom. V máji nastúpil do tzv. Slovenskej jazykovej skupiny Cenzorského oddelenia Spoločného centrálneho spravodajského úradu Červeného kríža. Po niekoľkých mesiacoch pôsobenia na tzv. cenzúre sa Kornel Stodola stal šéfom slovenského oddelenia. Na úrade zamestnal Ivana Dérera, ktorý bol na začiatku vojny na krátko uväznený a následne v októbri 1914 zranený na východnom fronte. Nová fáza aktivity skupiny okolo Milana Hodžu nastala začiatkom roku 1917. Po nástupe nového cisára Karola I. na trón koncom roka 1916 došlo k zvolaniu ríšskeho parlamentu a do mesta začali prichádzať českí poslanci, s ktorými skupina udržiavala pravidelné kontakty. Tzv. Viedenská skupina, ktorá bola v tom čase najinformovanejšia vďaka kontaktom na Prahu, Budapešť i Slovensko, udržovala kontakty napríklad s Matúšom Dulom, Vavrom Šrobárom, Samuelom Zochom, Milanom Ivankom, Emanuelom Lehockým, Vladimírom Makovickým, Jánom Pálkom, Ľudovítom Bazovským, Fedorom Houdkom, Ľudovítom Okánikom. Z českej strany s Františkom Staněkom, Františkom Udržalom, Janom Sedlákom, Rudolfom Pilátom či Přemyslom Šámalom. Skupina zohrala významnú úlohu pri začleňovaní Slovenska do Českého politického programu. V auguste 1917 uskutočnil Kornel Stodola cestu po Slovensku. Stretol sa s Andrejom Hlinkom, Vavrom Šrobárom, Jozefom Škultétym či Jánom Hodžom. Kornel Stodola sa v dňoch 15. – 17. mája zúčastnil spolu s ďalšími osobnosťami osláv polstoročnice položenia základného kameňa Národného divadla v Prahe. Nabádal na výraznejšiu aktivitu Slovenskej národnej strany a podporoval snahy o konštituovanie Slovenskej národnej rady. V jeho byte prebiehali rokovanie medzi slovenskými predstaviteľmi a delegáciou vedenou Aloisom Rašínom, ktorý bol na ceste za vedením československého odboja do Ženevy. V predvečer vyhlásenie Československej republiky uvažoval o vycestovaní do Prahy. Kvôli chorobe však napokon cestu nerealizoval a osobne sa nezúčastnil ani prijatia Martinskej deklarácie.[1]
Medzivojnové obdobie
[upraviť | upraviť zdroj]V októbri 1918 sa stal členom Slovenskej národnej rady a podpísal Martinskú deklaráciu.
V rokoch 1918-1920 bol poslancom Revolučného národného zhromaždenia. V tomto období zastával miesto referent železníc, pôšt a telegrafov na ministerstve pre správu Slovenska. V rokoch 1920-1925 bol poslancom a v rokoch 1925-1938 senátorom Národného zhromaždenia za agrárnu stranu.
Patril k vedúcim predstaviteľom slovenských podnikateľov. Bol prezidentom obchodnej a živnostenskej komory v Bratislave, miestopredsedom Ústredného zväzu československých priemyselníkov, organizátor Dunajských veľtrhov.
Pôvodne bol stúpencom čechoslovakizmu. V 30. rokoch zmenil postoj smerom k autonómii Slovenska. V októbri 1938 podpísal Žilinskú dohodu. Po vzniku Slovenskej republiky v marci 1939 rýchlo stratil vplyv na slovenské hospodárstvo.
Patril ku priekopníkom lyžovania na Slovensku. Na prelome rokov 1888 a 1889 priniesol z Nórska prvé lyže. Bol tiež aktívny horolezec. Po svojom prvovýstupe (28. júna 1903) na ešte nezdolaný štít vo Vysokých Tatrách ho pomenoval Oľgin štít, po svojej manželke Oľge, (dnešný Mengusovský Volovec).[2]
Bol po ňom pomenovaný pomenovaný železničný tunel pri Telgárte.[3]
Medzinárodný dunajský veľtrh
[upraviť | upraviť zdroj]
Kornel Stodola bol hlavným organizátorom Medzinárodného dunajského veľtrhu v Bratislave, ktorý sa konal v rokoch 1921-1942, pričom prvé ročníky niesli názov Orientálny trh. Veľtrhy vychádzali zo Stodolovej vízie Bratislavy ako významného obchodného centra spájajúceho Východ a Západ, pričom kľúčovú úlohu mala zohrávať rieka Dunaj a poloha samotného mesta. Kornel Stodola bol predsedom Spoločnosti Orientálneho trhu, ktorá mala na starosti organizáciu podujatia (neskôr spolok Medzinárodný dunajský veľtrh). Vzhľadom na prípravu prvého ročníka navštívil Paríž, kde sa stretol s významnými politickými a hospodárskymi činiteľmi. Navštívil tiež areál Parížskeho veľtrhu. Veľtrhy Kornel Stodola pravidelne zahajoval úvodným prejavom vo viacerých cudzích jazykoch. Podujatie propagoval doma i v zahraničí. Počas konania veľtrhov poskytoval rozhovory novinárom. Po roku 1939 začal jeho vplyv na veľtrh slabnúť.[4]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ STODOLA, Ivan. Kornel Stodola a rozpad habsburskej monarchie. Verbum historiae (Bratislava: Katedra histórie, Pedagogická fakulta UK v Bratislave), 2021, roč. 9, čís. 1, s. 7-29. Dostupné online. ISSN 1339-4053.
- ↑ http://www.krasy-slovenska.sk/index.php?a=clanok__284
- ↑ http://rail.sk/skhist/tunely/173/01.htm
- ↑ KOMORA, Pavol. Medzinárodný dunajský veľtrh v Bratislave 1921 - 1942. 1. vyd. Bratislava : Slovenské národné múzeum, 2021. ISBN 9788080605148.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kornel Stodola
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Politická elita meziválečného Československa 1918-1938. Kdo byl kdo. (edit. F. Kolář a kol.) (Praha, Pražská edice, 1998) ISBN 8090150985
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]