Preskočiť na obsah

Lída Baarová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Toto je článok o herečke. O filme pozri Lída Baarová (film).
Lída Baarová
Narodenie 7. september 1914
Praha, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie27. október 2000 (86 rokov)
Salzburg, Rakúsko
Rodné menoLudmila Babková
Povolaniefilmová herečka
SestraZorka Janů

Lída Baarová, vlastným menom Ludmila Babková (* 7. september 1914, Praha – † 27. október 2000, Salzburg, Rakúsko) bola česká herečka.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Študovala herectvo na konzervatóriu v Prahe a svoju prvú filmovú rolu dostala v českom filme už ako 17-ročná. Jej matka vystupovala v niekoľkých divadelných hrách a jej mladšia sestra, Zorka Janů, bola tiež filmovou herečkou. Jej prvou láskou sa stal filmový režisér Karel Lamač. Ľudia, ktorí ju poznali, hovoria, že "bola najkrajšou ženou, akú kedy videli". Predovšetkým český filmový režisér Otakar Vávra povedal, že "jej krása pravdepodobne zaslepila každého muža, ktorý sa s ňou stretol". Po tom, čo bol objavený jej herecký talent (vďaka vyhľadávačom talentov z nemeckých filmových štúdií), opustila Prahu a presťahovala sa do Berlína.

Filmová kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]

V Berlíne sa stretla s Gustavom Fröhlichom, nemeckým filmovým hercom, ktorý si v niekoľkých filmoch s ňou zahral hlavnú rolu. V roku 1935 úspešne zažiarila v nemeckom filme Barcarole a získala niekoľko pracovných ponúk z hollywoodskych štúdií. Odmietla ich, no neskôr to ľutovala a povedala svojmu životopiscovi, Josefovi Škvoreckému: Mohla som byť slávna rovnako ako Marlene Dietrich.

Po zásnubách s Gustavom Fröhlichom sa spolu presťahovali na okraj Berlína do domu na niekdajšej ulici Karla Marxa č. 8 (Karl-Marx-Straße 8) poblíž rezidencie Josepha Goebbelsa, ktorá sa nachádzala na Ostrovnej ulici 8 (Inselstraße 8). Lída Baarová sa stala vyhľadávanou predstaviteľkou krásnych dievčat a mladých žien a bola milenkou vtedajšieho nemeckého ministra propagandy Josepha Goebbelsa. Na príkaz samotného Hitlera však musela Nemecko opustiť (dôvodom bolo, že sa Hitler snažil udržať manželstvo Goebbelsa a jeho ženy Magdy. Goebbels mu miesto toho ponúkol radšej svoju rezignáciu a chcel odísť, Hitler to ale neprijal).

V roku 1941 odišla do Talianska, odkiaľ sa ešte pred koncom vojny vrátila do Prahy. Na konci vojny utiekla do Nemecka, ale bola vrátená späť americkými okupačnými orgánmi. Bola vyšetrovaná a väznená za údajnú kolaboráciu.

Povojnové roky

[upraviť | upraviť zdroj]

Vo väzení ju často navštevoval Jan Kopecký, ktorý, tak ako mnohí ďalší, ňou bol uchvátený. Kopecký bol blízkym príbuzným prominentného politika v povojnovej československej vláde, a vďaka nemu sa mu podarilo vyslobodiť Lídu Baarovú z väzenia. V roku 1949 sa zobrali a vytvorili kočovnú hereckú spoločnosť, ktorá sa živila bábkovým divadlom, než utiekli do Rakúska. Odtiaľ Jan Kopecký emigroval ďalej do Argentíny, zanechajúc Lídu v sanatóriu, aby sa tam zotavila. V Rakúsku sa pokúsila (neúspešne) o obnovenie hereckej kariéry, no Anton Walbrook, ktorý bol počas vojny prenasledovaný pre svoju sexuálnu orientáciu, odišiel od filmu, do ktorého bol obsadený spolu s ňou. Aby utiekla následnej nenávistnej kampani médií, odišla do Argentíny, kde žila v extrémnej chudobe. Rozhodla sa vrátiť do Talianska, no jej manžel zostal v Argentíne, a tak sa napokon v roku 1956 rozviedli. Po návrate do Talianska sa objavila v niekoľkých filmoch, vrátane Felliniho filmu I Vitelloni z roku 1953, kde hrala ženu bohatého obchodníka. V roku 1958 sa presťahovala do Salzburgu, kde vystupovala v divadle. V roku 1969 sa vydala za rakúského lekára Kurta Lundwalla († 1972).

Obdobie po nežnej revolúcii

[upraviť | upraviť zdroj]

V 90. rokoch 20. storočia sa Lída Baarová znovu objavila na českej kultúrnej scéne. Vydala svoju autobiografiu a v roku 1995 natočila film Sladké hořkosti Lídy Baarové (Lída Baarová's Bittersweet Memories), ktorý v roku 1996 vyhral cenu na festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach.

Lída Baarová, trpiaca Parkinsonovou chorobou, zomrela v roku 2000 v Salzburgu, kde žila sama na statku. Jej popol bol uložený v Prahe, na cintoríne v mestskej časti Strašnice, kde odpočíva vedľa svojich rodičov a sestry Zorky Janů. Krátko po jej smrti Bohumil Doležal (Události, 8. november 2000) komentoval jej neustále obviňovanie, bezdôvodné tvrdenia a mediálnu nenávistnú kampaň, ktorá bola súčasťou života Lídy Baarovej od konca 2. svetovej vojny, a neprestala dokonca ani po jej smrti. Napísal: „Z liberálneho (a pravdaže tiež kresťanského) stanoviska je to neprípustné, dýcha z toho pseudomorálka zvieracej svorky. Z osobného vzťahu (samozrejme pokiaľ nejde o skutočnú deviáciu) sa človek nemá čo zodpovedať pred ľudskými inštitúciami.“[1]

Filmografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Životopisy

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1983 - Lída Baarová: Útěky. Život české herečky, jak jej podle jejího vyprávění, zapsal Josef Škvorecký (spoluautor Josef Škvorecký)
  • 1991 - Lída Baarová: Života sladké hořkosti
  • 1998 - Adam Georgiev: Deník sestry Lídy Baarové

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Případ Lídy Baarové [online]. 8. november 2000. Dostupné online. Archivované 2008-02-07 z originálu. (po česky)

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Lída_Baarová&oldid=7646788“