Preskočiť na obsah

Ľudovít Košut

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Lajos Kossuth)
Ľudovít Košut
uhorský právnik a politik
Košut v roku 1852
Košut v roku 1852
Narodenie19. september 1802
Monok, habsburská monarchia (dnešné Maďarsko)
Úmrtie20. marec 1894 (91 rokov)
Turín, Talianske kráľovstvo (dnešné Taliansko)
PríbuzníJuraj Košút (strýko)
ManželkaTerézia Meszlényiová
DetiFerenc Lajos Ákos
Vilma
Lajos Tódor Károly
PodpisĽudovít Košut, podpis
Odkazy
Projekt
Gutenberg		Ľudovít Košut
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Ľudovít Košut

Ľudovít Košut alebo Ľudovít Košút (staršie písanie Ľudovít Kossuth; maď. Kossuth Lajos; šľachtický prídomok Kossuth de Udvard et Kossut; * 19. september 1802, Monok, habsburská monarchia – † 20. marec 1894, Turín, Talianske kráľovstvo) bol uhorský právnik, politik, bojovník za etnickú čistotu Uhorska a nezávislosť Uhorska od Rakúska, vodca uhorskej revolúcie v rokoch 1848 – 1849. V roku 1849 bol predsedom uhorskej vlády. Medzi Slovákmi bol vnímaný negatívne kvôli svojim názorom a politike zameranej na likvidáciu nemaďarských etník. Príkladom je Košútov prejav na poslednom Uhorskom sneme pred povstaním, v roku 1847: "Nikdy neuznám v rámci Uhorskej svätej koruny inú národnosť ako maďarskú. Viem že sú rasy a ľudia, ktorí hovoria iným jazykom, národ v Maďarsku je však jeden!". Pre Uhorsko aj Maďarsko používal zásadne jeden maďarský výraz "Magyar".

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod L. Košuta je jasný, avšak niektorí historici, rôzne politické a nacionalistické kruhy mu dávajú protirečivú interpretáciu.

Priezvisko Košut (Kossuth) má slovanský pôvod. Toto slovo znamená v slovenčine "koza", alebo "cap" (Od roku 1479 mal rod Košutovcov modro-červený erb a v ňom capa, ktorý sa opiera o bielu trojkvetú ľaliu). Rod Košutovcov je pôvodom z Turčianskej stolice a postavenie šľachticov získali v roku 1263 od kráľa Bela IV, ktorý daroval výsady Cosswth-ovi, ktorý bol jeho poddaným. Odtiaľ pochádza aj priezvisko rodiny[1]. Meno Košut sa v slovenčine píše v poslovenčenej forme "Košut/Košút" (písanie Košut vyplýva z PSP pre uhorské historické mená od roku 1991 ako ekvivalent pre písanie Kossuth; Košút je tradičné písanie, je to podľa PSP ekvivalent súdobého písania rodu Ko(s)súth a napokon aj súčasného písania názvu osady "Košúty" v Martine). V časoch, keď sa Košut narodil, sa rodisko jeho otca písalo ako Kosúth alebo Kossúty (1808). Keďže ešte neexistoval štúrovský pravopis pre slovenčinu, meno sa nezapisovalo Košút, ale používal sa - tak ako v iných textoch - rozličný zložkový pravopis, ktorý sa v maďarčine používa dodnes.

Samotný Ľudovít Košut sa narodil v Monoku roku 1802 ako najstaršie zo štyroch detí. Veľa času v detstve ale trávil u svojho strýka Juraja Košúta v Turci, ktorý bol veľký slovenský vlastenec (dopisoval si s Ľ. Štúrom, Jánom Kollárom, bol odporca maďarizácie atď.). Ľudovítov otec, Ladislav Košút, bol slovenský právnik, zeman, ktorý pochádzal z dediny Košúty v Turci (dnes súčasť Martina) a neskôr sa usadil v južnom Zemplíne. Maďarskí autori ho uvádzajú ako uhorského/maďarského šľachtica "László Kossuth" (napr. [2]; všetci šľachtici v Uhorsku boli uhorskí), pričom v maďarčine a iných jazykoch je pre výraz uhorský a maďarský to isté slovo (magyar, Hungarian etc.). Ľudovítova matka, Karolina Weberová, bola pôvodom z nemeckej luteránskej rodiny zo Spiša, ktorá sa usadila v Prešove [2]. Podľa oxfordského historika Setona-Watsona [3] bol Košút slovenského pôvodu, navštevoval slovenskú ľudovú školu v Záturčí, až do konca svojho detstva neovládal maďarčinu a notár Vrútok neskôr pyšne ukazoval slovenský šlabikár, z ktorého sa bývalý predseda vlády učieval. Podľa Crankshawa[4] bol Ľudovít Košut čistý Slovák a jeho matka vôbec neovládala maďarčinu (čomu ale protirečí skutočnosť, že si s ním neskôr dopisovala po maďarsky[2]). Podobne Košuta za Slováka považujú niektorí iní historici, napr. [5]. Podľa Lendvaia [2], rakúskeho historika maďarského pôvodu, bola Košutovou materčinou naopak "nepochybne maďarčina" a ako argument uvádza skutočnosť, že západoeurópski historici (najmä rakúski a českí) boli voči Maďarom zaujatí, a že sám Košut tvrdil, že sa narodil ako Maďar/Uhor a bol vychovaný ako Maďar/Uhor (pričom ale iní autori nespochybňujú, že toto o sebe neskôr tvrdil), a že Košut považoval vo svojom vysokom veku za "svojráznosť" rakúskych historikov, že mu pribásnili slovenský pôvod [6]. Podľa Istvána/Stephena Sisu,[7] amerického novinára maďarského pôvodu, sa Ľudovít slovenčinu iba naučil ako dieťa, pretože tak jeho otec rozprával so sluhami.

Košut každopádne, ako to bolo na Slovensku vtedy bežné, ovládal (minimálne) tri jazyky - slovenčinu, nemčinu a maďarčinu[7] a faktom zostáva, že aj keď mal čiastočne aj slovenské korene, hlásil sa za Maďara/Uhra a dokonca otvorene popieral existenciu slovenského národa.[8]

Práve jeho slovenský pôvod mohol byť dôvodom pre jeho hungarofilskú horlivosť. Košut v duchu národného romantizmu prakticky celý svoj život zasvätil boju za nezávislosť a slobodu maďarského národa. Je dôležité poznamenať, že Košut (ako aj Sándor Petőfi) vyrastali v asimilovaných rodinách. Asimiláciu považovali za správny vzor pri výchove svojich synov, verili, že len tak môžu v budúcnosti prosperovať.[9]

Kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]
Dom, v ktorom sa narodil L. Kossuth (Monok)

Košutova rodina sa v roku 1803 presťahovala z Monoku do dediny Olaszliszka a v roku 1808 do Nového Mesta pod Šiatrom, kde v rokoch 1808 až 1810 navštevoval základnú školu a v rokoch 1810-1816 gymnázium. Právo študoval Košut v Sátoraljaújhely a Prešove[1][10] Deväť rokov praxoval v Zemplíne a od roku 1832 bol juristom na Uhorskom sneme v Bratislave. Tam okolo seba zhromaždil skupinku nadšencov a s ich pomocou vydával opozične ladené Snemové správy, ktoré vo forme súkromných listov rozposielali do stolíc. Za svoje nacionalistické názory bol odsúdený na štyri roky väzenia, ktoré znamenali obrat v jeho životnej kariére. Stal sa politickým symbolom. Roku 1840 ho na nátlak šľachtickej opozície prepustili. Do väzenia šiel ako odsúdený previnilec, vrátil sa z neho ako martýr a víťaz, lebo súčasne s väzenským prepúšťacím listom dostal povolenie opäť vydávať noviny.

Socha Lajosa Kosutha v Rožňave. Napriek kontroverzii a sťažnostiam etnických Slovákov, nebola doposiaľ odstránená.

V januári 1841 začal pod jeho vedením vychádzať Pesti Hírlap (Peštiansky spravodaj). Tieto noviny sa stali významným organizátorom a ideovým usmerňovateľom opozičného hnutia, nekompromisným tlmočníkom stredno–šľachtických ideí premeny Uhorska a jeho nového štátoprávneho a hospodárskeho postavenia v rámci habsburského cisárstva. Intolerantne sa on i jeho noviny zasadzovali za pretvorenie mnohonárodnostného Uhorska na jednonárodný maďarský štát. On sám sa postupne vypracoval na vedúcu osobnosť maďarského nacionalistického hnutia. Ako príslušník vtedajšej opozície vyvinul enormné úsilie v záujme konštitučných premien i na Uhorskom sneme v Bratislave (1847–48) a pri ich kodifikovaní v marcových konštitučných zákonoch.

Košut bol nepochybne impozantný, až démonický muž činu – ale aj vojny. Vo funkcii ministra financií novej maďarskej vlády sa upriamil na budovanie samostatnej armády a vlastnej uhorskej meny. Úspech, ktorý pri týchto strategických úlohách dosiahol, ho vyniesol na najvyššiu politickú priečku – 15. septembra 1848 sa stal predsedom Výboru na obranu vlasti a hlavným vodcom a organizátorom nacionalistického a separatistického hnutia za nezávislé Uhorsko. V Debrecíne 24. apríla 1849 vyhlásil detronizáciu Habsburgovcov.

Pred revolúciou v rokoch 1848 – 1849 i počas nej tento vášnivý bojovník za práva Maďarov kategoricky upieral tie isté práva iným národom a nepripustil ani najmenšie zblíženie stanovísk s požiadavkami nemaďarských politikov. Spravodlivé požiadavky druhých národov uhorských za práva jazykové, samostatnosť cirkevnú a samosprávu politickú podľa programu Palackého o spravodlivom Rakúsku a Uhorsku odbil Košut príkro slovami: „Nuž nech teda rozhodne medzi nami meč!“

Košut bol zástancom maďarizácie. V Pesti Hírlap napísal: "Ponáhľajme sa, ponáhľajme sa maďarizovať Chorvátov, Rumunov a Nemcov lebo inak zahynieme".[11] V roku 1842 argumentoval, že maďarčina má byť jediným úradným jazykom. [12] Tiež napísal: Je nemožné aby sa v jednej krajine hovorilo sto jazykmi. Musí byť len jeden jazyk a v Uhorsku to musí byť maďarčina.[13]

Nerealistická nekompromisnosť však znamenala v konečnom dôsledku vlastné oslabenie. Maďari sa pripravili o možných spojencov a cisár prizval na pomoc ruskú cársku armádu. Po príchode ruských kozákov, spomenul si Košut na druhé národy uhorské v narýchlo pripravenom národnostnom zákone (júl 1849). Jedenásteho augusta 1849 odstúpil vedenie obrany generálovi Artúrovi Görgeimu a ešte pred porážkou maďarskej armády pri Világoši ušiel z Uhorska.

Zvyšok života strávil Košut v zahraničí, najmä v talianskom Turíne (najmä na Via dei Mille 22), kde naďalej organizoval protihabsburský odboj. V exile navštívil aj Anglicko a USA, kde ho pomerne veľkolepo oslavovali. Nevzdával sa plánu na získanie nezávislosti Uhorska. Vypracoval niekoľko návrhov na nové štátoprávne usporiadanie v strednej Európe. V emigrácii čiastočne revidoval svoj postoj k národnostnej otázke, no Slovákov zo svojich federalizačných plánov zakaždým vynechal. Zomrel v Turíne 20. marca 1894. Jeho pozostatky boli prevezené do Budapešti, kde sa uskutočnil slávnostný veľkolepý pohreb. 

Hodnotenie, spomienky, rodina

[upraviť | upraviť zdroj]
Košutov pomník v Budapešti

Maďari ho považujú za najvýznamnejšieho maďarského štátnika 19. storočia, ktorého už aj vtedajší súčasníci pokladali za „živé stelesnenie maďarského národa“. Naproti tomu slovenská strana ho vníma ako maďarského politika slovenského pôvodu, ktorý nielenže zradil svoj vlastný národ, ale mu aj najviac uškodil. Jozef Miloslav Hurban to sformuloval nasledovne: „Košut je ten pták, který do svého slovenského hnízda nejvíce nanečistil.“[14]

Po Košutovi je pomenovaná univerzita v Debrecíne, ulica Via Lajos Kossuth v Turíne a ulice v mnohých ďalších maďarských mestách. Jeho meno nieslo aj terajšie Hviezdoslavovo námestie (bývalá Promenáda) v Bratislave v rokoch 1899 – 1920. V Budapešti jeho meno stále nesie námestie, na ktorom je maďarský parlament a pomník v jeho blízkosti. Podľa en.wikipedia Košutove pamätníky mimo Maďarska zohrávajú dôležitú úlohu ako symboly národnej identity maďarskej menšiny. Na Slovensku je Košutova socha v Rožňave.[15]

Košut mal syna Ferenca (16. novembra 1841- 25. mája 1914), ktorý pôsobil ako staviteľ v Maďarsku a Taliansku a bol od 8 apríla 1906 do 17. januára 1910 maďarským ministrom hospodárstva. Kosutovým potomkom je aj Joseph Kosuth narodený 31. januára 1945 v Toledo, Ohio, USA - americký konceptuálny umelec.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Vas, Z.:Kossuth Lajos élete. Budapešť, Magvető kiadó, 1976, s. 835
  2. ↑ a b c Lendvai, P.:Tisíc let Maďarského národa. Academia, Praha, 2002, 457 s.
  3. ↑ Viator, Scotus: Národnostná otázka v Uhorsku, Bratislava, 1995
  4. ↑ Crankshaw, E.: The fall of the House Habsburg. Londýn, 1963
  5. ↑ Herre F.: Kaiser Franz Jozeph von Österreich. Kolín n. Rýnom, 1978
  6. ↑ Lendvai, P.:Tisíc let Maďarského národa. Academia, Praha, 2002, s. 172
  7. ↑ a b Stephen Sisa : The Spirit of Hungary, Lajos Kossuth: Champion of Liberty. Povodne dostupné online tu, teraz na webarchive.org
  8. ↑ "Kamkoľvek sa v Maďarsku pozriete, nikde nie je vidieť to čo by tvorilo slovenský národ." ("Bármerre tekintünk is Magyarországon, sehol sem látunk anyagot ily tót nemzetiségre."); A. B. [Ľudovít Košut], "Visszapillantás a szláv mozgalmakra." Pesti Hírlap, 26 June 1842.
  9. ↑ KRISZTIÁN, Kacsinecz. Kossuth és Petőfi szlovák volt? (Magyar–szlovák történelmi mítoszok 6.) [online]. Napunk, 2022-11-10, [cit. 2022-12-13]. Dostupné online. (po maďarsky)
  10. ↑ [1] po maďarsky
  11. ↑ Ioan Lupaș. The Hungarian Policy of Magyarization (str. 14). The Center for Transylvanians Studies
  12. ↑ http://mek.oszk.hu/03400/03407/html/357.html
  13. ↑ Laszlo Deme. The radical left in the Hungarian revolution of 1848
  14. ↑ DEMMEL, József. Nakoľko bol Lajos Kossuth Slovák? [online]. Denník N, 2022-07-21, [cit. 2022-08-15]. Dostupné online.
  15. ↑ Rožňava, Socha Kossuth Lajos, retep.sk, ProjektR13

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ľudovít_Košut&oldid=7873405“