Preskočiť na obsah

Slováci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Slováci pozri Slováci (rozlišovacia stránka).
Slováci
Známi Slováci
1. rad: Anton Bernolák, Ľudovít Štúr, Andrej Hlinka, Štefan Banič
2. rad: Jozef Miloslav Hurban, Aurel Stodola, Adam František Kollár, Milan Hodža
3. rad: Pavol Országh Hviezdoslav, Milan Rastislav Štefánik, Gustáv Husák, Alexander Dubček
Populácia
cca 5,5 – 7 mil. [pozn 1]
Krajina s významnou populáciou
Slovensko Slovensko 4 567 547 (2021)[3]
USA USA 810 000 [4]
Česko Česko 200 000 [5]
Kanada Kanada 100 000 [4]
Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo 90 000 [6]
Srbsko Srbsko 60 000 [7]
Írsko Írsko 40 000 [4]
Rakúsko Rakúsko 28 612 [8]
Maďarsko Maďarsko 29 647 [9]
Rumunsko Rumunsko 17 226 [10]
Jazyk(y)

slovenčina

Náboženstvo

rímskokatolíci, luteráni, gréckokatolíci a iné

Príbuzné národy

Česi, Poliaci
Slovania, obzvlášť západní Slovania

Galéria známych slovenských osobností z roku 1863
1. rad: Ján Mallý-Dusarov, Juraj Tvrdý, Jozef Kozáček, Štefan Moyzes, Martin Čulen, Karol Kuzmány, Štefan Závodník
2. rad: Michal Chrástek, Viliam Pauliny-Tóth, Michal Miloslav Hodža, Štefan Marko Daxner, Ján Francisci-Rimavský, Ján Gotčár, Andrej Ľudovít Radlinský, Jozef Miloslav Hurban
3. rad: Jonáš Záborský, Jozef Karol Viktorin, Mikuláš Štefan Ferienčík, Ján Kalinčiak, Martin Hattala, Ján Palárik, František Víťazoslav Sasinek
4. rad: Andrej Sládkovič, Daniel Gabriel Lichard, Ján Čipka, Juraj Slota, Andrej Koša
Ľudovít Štúr, významný slovenský národný buditeľ a kodifikátor spisovného slovenského jazyka.

Slováci (jednotné číslo mužský rod: Slovák, jednotné číslo ženský rod: Slovenka; staršie názvy pozri nižšie) sú západoslovanský národ, ktorý tvorí väčšinu obyvateľstva na Slovensku a menšinu v USA, Česku, Srbsku (Vojvodine), Maďarsku a v niektorých ďalších štátoch.

Do polovice 20. storočia sa do pojmu Slováci často zahŕňali aj Moravskí Slováci, t. j. obyvatelia územia východne od línie Hustopeče – Napajedla[11][12] zvaného Slovácko, staršie aj Moravské Slovensko.

Názov

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské názvy

[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasný slovenský názov etnika/národa je Slováci, pričom jednotné číslo mužského rodu je Slovák, jednotné číslo ženského rodu Slovenka (staršie Slováčka a Slovákyňa[13]) a prídavné meno je slovenský (zastarano slovácky[14]).[15] Tvar Slovák/Slováci ako označenie toho, čo dodnes označujeme ako Slováci, je doložený v slovenských textoch od prvej polovice 15. storočia[16], ale doložený je tiež ako priezvisko poľského mešťana už z konca 13. storočia[17].

Staršie názvy etnika sú:

  • Slov(i)eni[17][18][19][20] resp. Sloväni[20][21] (Tvar Sloveni používali ešte napríklad Škultéty, Kuzmány či Jégé[18]. Ďalšie podrobnosti pozri v článku Sloveni.)
  • Slov(i)enini[19][17] resp. Slovänini[22] (Tvar Slovienini je prvýkrát doložený z konca 14. storočia v po česky písanom Prešpurskom slovníku, v slovenských nárečiach je doložený ako súčasť osobných mien ešte v 17. storočí[19][17][23] Je to fakticky len variant slova Slov(i)eni/Sloväni, lebo tvar Slov(i)enin/Slovänin je veľmi staré jednotné číslo slova Slov(i)eni/Sloväni; v novovekej slovenčine toto jednotné číslo znie Slov(i)en/Slovän.[24])
  • Sloväci (Tento tvar sa dodnes vyskytuje v niektorých stredoslovenských nárečiach)[22]
  • Sloviaci resp. starším pravopisom Slovjaci (Tento tvar sa dodnes ojedinele vyskytuje na Zemplíne. Pozri aj článok Sloviaci)[14][25][17]
  • Slovania[26][27] (Pozri aj článok Slovania (rozlišovacia stránka)).

Názvy Slováci, Slov(i)eni a Sloviaci (Slovjaci) v minulosti označovali - a názov Slovania dodnes označuje - okrem iného aj Slovanov ako súhrn etník hovoriacich slovanskými jazykmi - porovnaj napríklad články Slováci (rozlišovacia stránka), Sloveni a Sloviaci.

Niektorí súčasní autori označujú Slovákov v najstarších obdobiach názvami starí Slováci či Praslováci[19].

Maďarský názov

[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasný maďarský názov Slovákov je szlovákok (jednotné číslo szlovák). V minulosti sa však namiesto tohto názvu používal viacznačný názov tótok - podrobnosti pozri v článku tót.

Vývin slovenského názvu

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Marsina et. al.: „Vzhľadom na to, že Slováci sú jedným z tých dvoch slovanských národov (druhým sú Slovinci), čo si nevytvorili vlastné etnonymum, pomenovanie „Slavus“, vyskytujúce sa v latinských listinách od 13. storočia, keď ide o územie Slovenska a domácich ľudí bývajúcich na Slovensku, je vlastné Slovákom. Pôvodným etnonymom tohto spoločenstva bolo Sloven, ktoré sa najneskôr v 15. storočí transformovalo pod cudzím vplyvom na Slovák, no ženská príslušníčka sa volala a dodnes volá Slovenka, jazyk nazývalo toto spoločenstvo vždy, až dodnes slovenským a územie, ktoré obýva, Slovenskom.“[28]

Historické štátne útvary

[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi významnejšie útvary, ktorých boli Slováci resp. ich slovanskí predkovia súčasťou, patrí Samova ríša, Nitrianske kniežatstvo, Veľkomoravská ríša, Poľsko, Uhorské kráľovstvo (ktoré neskôr patrilo do habsburskej monarchie resp. Rakúsko-Uhorska), Česko-Slovensko, Slovenský štát (1939 – 1945) a od roku 1993 samostatná Slovenská republika.[29]

Jazyk a kultúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Výskyt

[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku žije približne 4,56 – 4,86 miliónov Slovákov z celkovej populácie zhruba 5,45 milióna obyvateľov (2021).[pozn 2][1] Ďalší Slováci žijú v nasledujúcich krajinách (zoznam udáva odhady vyslanectiev a pod. a spolkov Slovákov v zahraničí na prvom mieste a oficiálne údaje krajín v rokoch 2000/2001 na druhom mieste):

  • USA USA (1 200 000 / 821 325*) [*podľa sčítania roku 1990 však bolo 1 882 915 Slovákov] – emigranti z 19. – 21. storočia
  • Česko Česko (350 000 / 193 190*) [*podľa sčítania roku 1991 však bolo 314 877 Slovákov] – v dôsledku migrácie v rámci bývalého Česko-Slovenska, dnes kvôli pracovným miestam
  • Maďarsko Maďarsko (110 000 / 17 693*) [*ale 68 852 osôb tvrdí, že hovoria po slovensky] – autochtónne obyvateľstvo, ale prevažne dôsledok migrácie v rámci bývalého Uhorska po vyhnaní Turkov v 18. a 19. storočí
  • Kanada Kanada (100 000 / 50 860) – emigranti z 19. – 21. storočia
  • Srbsko Srbsko (60 000 / 59 021) [najmä Vojvodina ] – emigranti z 18. a 19. storočia
  • Poľsko Poľsko (2002) (47 000 / 2 000*) [* Ústredná sčítacia komisia uznala námietku Spolku Slovákov v Poľsku pokiaľ ide o toto číslo ] – stará menšina a dôsledok posunov hraníc počas 20. storočia
  • Rumunsko Rumunsko (18 000 / 17 199) – stará menšina
  • Ukrajina Ukrajina (17 000 / 6 397) [najmä Podkarpatská Rus] – stará menšina a dôsledok existencie bývalého Česko-Slovenska
  • Francúzsko Francúzsko (13 000/ n.a.)
  • Austrália Austrália (12 000 / n.a.) – emigranti z 20. – 21. storočia
  • Rakúsko Rakúsko (10 234 / 10 234) – emigranti z 20. – 21. storočia
  • Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo (10 000 / n.a.)
  • Chorvátsko Chorvátsko (5 000 / 4 712) – emigranti z 18. a 19. storočia
  • Taliansko Taliansko (n.a./ 4000)
  • Rusko Rusko (n.a. / 2170)
  • Švajčiarsko Švajčiarsko (n.a. / 3000) – emigranti z 20. – 21. storočia
  • Bosna a Hercegovina Bosna a Hercegovina (n.a. / 350) – dolnozemskí Slováci
  • Slovinsko Slovinsko (n.a. / 144) – dolnozemskí Slováci
  • Dánsko Dánsko (n.a. / 100)
  • Nórsko Nórsko (n.a. / 100)
  • iné krajiny

Celkové odhady počtu Slovákov v zahraničí boli 2,7 milióna v roku 1991, 2,0 milióna v roku 2001 a 2,2 milióna v roku 2008.[2] Autorom odhadu je Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý za problematiku zodpovedá vláde SR. Strešnou organizáciou Slovákov v zahraničí je Svetové združenie Slovákov v zahraničí.

Genetika predkov dnešných Slovákov

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Vladimíra Feráka CSc., ktorý je súdnym znalcom v odbore genetiky, odvetví analýzy DNA, a pedagógom na Katedre molekulárnej biológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave:[30]

  • genetické korene" takmer 85 % slovenskej populácie siahajú do mladšieho paleolitu, t. j. do čias pred 20 až 50 tisíc rokmi
  • teda predkovia väčšiny z nás žijú v Európe už desiatky tisíc rokov
  • asi 10 % populácie má neolitický pôvod (pred 10 tis. rokmi – prišli s neolitickou poľnohospodárskou migračnou vlnou)
  • iba zvyšných cca 5% sú (asi) potomkovia neskorších migračných udalostí
  • v Európe je malá korelácia medzi jazykovou a genetickou mapou: migrovali skôr kultúry ako ich nositelia
  • svojím genetickým zložením sa slovenská populácia v zásade neodlišuje od ostatných (stredo)európskych populácií
  • Slovákov z nás robí jazyk a kultúra, nie však genofond.

Výskyt v stredoveku

[upraviť | upraviť zdroj]

Z vyhodnotenia historických geografických názvov vyplýva, že (prinajmenšom) vo vrcholnom stredoveku žili Slováci takmer súvisle okrem dnešného Slovenska a Slovácka prinajmenšom aj v časti Dolného Rakúska, vo väčšine súčasného Maďarska, v západnom Rumunsku, v dnešnej Podkarpatskej Rusi a v Sedmohradsku.[31][pozn 3]

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Stredovek

[upraviť | upraviť zdroj]

Priami slovanskí predkovia Slovákov podľa v súčasnosti prevládajúceho názoru prišli na územie Slovenska v rámci sťahovania národov okolo roku 500 (každopádne až po roku 471), a to asi v dvoch vlnách jednak zo severu a jednak z juhu. Tento názor sa presadil na prelome 19. a 20. storočia a podporuje ho skutočnosť, že v období od 400 pred Kr. do roku 500 po Kr. nie sú archeológovia schopní na Slovensku žiadnu archeologickú kultúru jednoznačne identifikovať ako slovanskú, a naopak väčšinou možno jednoznačne hovoriť o keltských, rímskych či germánskych nálezoch. Napriek tomu ostávajú okolnosti slovanských populačných (ne)pohybov v strednej Európe okolo roku 500 do značnej miery sporné. Menšina autorov sa domnieva, že na území dnešného Slovenska (alebo jeho častiach) žili Slovania už dávno predtým. V minulosti to tvrdil napríklad Nestor, koncom 20. storočia ruský jazykovedec Trubačov (pravlasť Slovanov v Karpatskej kotline). Otázka príchodu predkov Slovákov je inak úzko spätá s otázkou pravlasti/etnogenézy Slovanov ako takých, kde dnes existuje veľmi veľa ďalších teórií. Prvé nesporné doklady o Slovanoch v tejto oblasti pochádzajú zo začiatku 6. storočia.

Už počas stredoveku môžeme hovoriť o Slovákoch ako o jednom z národov, ktoré sa podieľali na vzniku Uhorska.[32][33] Slovanov na Slovensku vo včasnom stredoveku súčasní autori označujú názvami: Slov(i)eni[32], Slováci, starí Slováci, Praslováci či predkovia Slovákov.

Či už obyvatelia Nitrianského kniežatstva v čase Veľkej Moravy mali zvláštny názov je sporné, pretože doklady v prospech aj neprospech tohto tvrdenia chýbajú. Cudzinci Slovanov tejto oblasti v čase Veľkej Moravy každopádne označovali ako Словъне alebo „Moravania“ alebo „moravské ľudy“. Uvedený názov Словѣне má v modernom vedeckom prepise do latinky podobu Slověne a v súčasných textoch sa uvádza v podobe Sloveni, Slovieni, Slověni, Sloväni alebo Slovania (nie nevyhnutne Slovania v dnešnom význame), keďže presná dobová výslovnosť ѣ (v prepise: ě) sčasti nie je istá – porovnaj v článkoch jať (hláska) a Sloveni. Tu treba poznamenať:

  • Moravania tu je označenie obyvateľov štátu Veľká Morava, prípadne vládnucej vrstvy Veľkej Moravy, nie etnika
  • V čase Veľkej Moravy sa, zdá sa, ako „Slověne“ označovali všetci slovanskí obyvatelia Karpatskej kotliny (vrátane Slovincov a Slavóncov), pričom „slovenské“ jazykové územie vtedy pokrývalo minimálne aj väčšinu dnešného Maďarska, časti Sedmohradska a Moravu.
  • Z neskoršieho obdobia stredoveku je doložené systematické označovanie Slovákov v latinských a iných textoch ako Sclavi (t. j. „Slověne“) na rozdiel od Česi, Poliaci, Moravania a podobne, prípadne ako „Nitrianski Slovania“ (Sclavi Nitriensis) alebo „Uhorskí Slovania“.
  • Slováci sa vlastne dodnes označujú ako „Slověne“ (porovnaj tvar: Slovenka, slovenský, Slovensko)
  • Podľa slovenských jazykovedcov sa jazykové odčleňovanie „slovenských“ nárečí od ostatných slovanských nárečí začalo už v 6. storočí, v 8. storočí nastala druhá fáza jazykovej genézy a v 10. storočí sa proces vzniku slovenčiny definitívne zakončil.[34]

Z týchto skutočností rôzni autori robia rôzne závery, napríklad aj záver, že sa slovo „Slověne“ už vtedy vzťahovalo na Slovákov. Po rozpade Veľkomoravskej ríše (zač. 10. storočia) prispela izolácia Slovákov, ktorí sa postupne stávali súčasťou Uhorska od (dnešných) Moravanov, ktorí sa postupne stávali súčasťou Česka, k vytvoreniu špecifickej slovenskej národnosti či slovenského národa. Z vrcholného stredoveku máme latinské písomné doklady o tom, že Slováci sami seba označovali „Slovienin“. Latinské prameň ich označujú ako „S(c)lavus“ a pod., a to na rozdiel od „Čech“, „Poliak“, atď. Slovo Slovák je po prvý raz písomne doložené v Poľsku v roku 1291 ako časť osobného mena krakovského mešťana Matúša Slováka.[35] Známe je žilinské Privilegium pro Slavis kráľa Ľudovíta Veľkého z roku 1381 garantujúce paritné zastúpenie Nemcov a Slovákov v mestskej rade. Od 13. storočia slovenskí mešťania dokázateľne používali v písomnej komunikácii slovenčinu, od 15. storočia, dôsledkom husitských „spanilých jázd“, teda nájazdov na mestá západného Slovenska, ako aj pobytom bratríkov pod kapitanátom Jána Jiskru z Brandýsa sa na Slovensku rozširuje spisovná čeština. Množia sa listiny písané jednak česky, v mestách ale už pozmeneným jazykom – slovakizovanou češtinou. Aj kráľovská kancelária Mateja Korvína používala češtinu ako jeden zo svojich úradných jazykov.

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Spodná hranica je súčtom počtu obyvateľov SR so slovenskou národnosťou podľa SODB 2011 ŠÚ SR (4,3 milióna)[1] a spodnej hranice odhadov počtov Slovákov žijúcich v zahraničí podľa ÚSZZ (1,2 milióna podľa štatistických údajov v krajinách, kde evidujú počet obyvateľov so slovenskou národnosťou).[2] Horná hranica zahŕňa aj obyvateľov SR, ktorých národnosť je vo výsledkoch sčítania uvedená ako „nezistená“ (382 tisíc) a hornú hranicu odhadov počtov Slovákov žijúcich v zahraničí podľa ÚSZZ (2,2 milióna pre rok 2008).
  2. ↑ Horná hranica zahŕňa aj obyvateľov, ktorých národnosť je vo výsledkoch sčítania uvedená ako „nezistená“.
  3. ↑ Na základe výsledkov výskumu Jána Stanislava v diele Slovenský juh v stredoveku.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2021 : Obyvateľstvo podľa národnosti [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, [cit. 2022-05-18]. Dostupné online.
  2. ↑ a b Počty a odhady [online]. Bratislava: Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, [cit. 2018-09-23]. Dostupné online.
  3. ↑ https://www.scitanie.sk/obyvatelia/zakladne-vysledky/struktura-obyvatelstva-podla-narodnosti/SR/SK0/SR}
  4. ↑ a b c (2010 census)
  5. ↑ The World Factbook : Europe : Czechia [online]. CIA, [cit. 2018-09-23]. Dostupné online. Archivované 2018-12-23 z originálu.
  6. ↑ Population by Country of Birth & Nationality, Apr 2009 to Mar 2010 (UK)
  7. ↑ Попис становништва, домаћинстава и станова 2011 у Републици Србији : Национална припадност : Конференција за новинаре [online]. Београд: Републичког завода за статистику, 2012, [cit. 2018-09-23]. Dostupné online. Archivované 2018-07-08 z originálu.
  8. ↑ Bevölkerung nach Staatsangehörigkeit und Geburtsland [online]. Statistik Austria, [cit. 2018-09-23]. Dostupné online.
  9. ↑ Population census 2011 : Population by mother tongue, nationality and sex [online]. Hungarian Central Statistical Office, [cit. 2018-09-23]. Dostupné online.
  10. ↑ Recensământ 2002 [online]. transindex.ro, [cit. 2018-09-23]. Dostupné online. Archivované 2014-12-17 z originálu.
  11. ↑ Slováci. In: Masarykův slovník naučný. Zväzok 6. R – S. Praha : Československý kompas, 1932. 1132 s. S. 702.
  12. ↑ ČSR – Obyvateľstvo. In: Slovenský náučný slovník. Ed. Pavel Bujnák. Diel I. A – D. Bratislava–Praha : Litevna, 1932. 344 s. S. 201.
  13. ↑ Pozri zdroje uvedené v článku Slováci (rozlišovacia stránka)
  14. ↑ a b MULÍK, Peter. Používanie kľúčových jazykových termínov k počiatkom slovenských dejín. In: Etnogenéza Slovákov : kto sme a aké je naše meno. Ed. Richard Marsina, Peter Mulík. Martin : Matica slovenská, 2009. 179 s. ISBN 978-80-7090-940-9. S. 39 a nasl.
  15. ↑ Slovensko. In: Pravidlá slovenského pravopisu. 3. upr. a dopl. vyd. Bratislava : Veda, 2000. 590 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0655-4.
  16. ↑ Slovák. In: Historický slovník slovenského jazyka. 1. vyd. Zväzok V (R-rab — Š-švrkotať). Bratislava : Veda, 2000. 690 s. ISBN 80-224-0628-7.
  17. ↑ a b c d e UHLÁR, Vlado. O pôvode názvov Slovák, Slovensko a slovenčina. Kultúra slova, 1992, roč. 26, čís. 8, s. 230 – 236, s.232, ods. 3. Dostupné online [cit. 2024-01-30]. ISSN 0023-5202.
  18. ↑ a b Sloven. In: Slovník slovenského jazyka. Ed. Štefan Peciar. 1. vyd. Zväzok IV s – u. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1964. 760 s. Dostupné online. S. 119.
  19. ↑ a b c d MAJTÁN, Milan. Slovák – starý Slovák. Kultúra slova, 2008, roč. 42, čís. 4, s. 211 a nasl. Dostupné online [cit. 2024-01-30]. ISSN 0023-5202.
  20. ↑ a b ONDRUŠ, Šimon. Odtajnené trezory slov. Martin : Matica slovenská, 2000. 239 s. ISBN 80-7090-530-1. S. 50.
  21. ↑ ŠUBJAKOVÁ, Elena. Hlaholika posvätné dedičstvo otcov. 1. vyd. Bratislava : OZ ŽVT, 2008. 111 s. ISBN 978-80-969918-3-9. S. 96.
  22. ↑ a b BARTEK, Henrich. Pôvod názvov Slovan a Slovák. In: Etnogenéza Slovákov : kto sme a aké je naše meno. Ed. Richard Marsina, Peter Mulík. Martin : Matica slovenská, 2009. 179 s. ISBN 978-80-7090-940-9. S. 138 a nasl.
  23. ↑ ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny Slovenska v 11. až 13. storočí. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2013. 567 s. (Svet vedy; zv. 30.) ISBN 978-80-224-1292-6. S. 171 – 172.
  24. ↑ STANISLAV, Ján. Slovienin – Slovan – Slovák – Tót. In: Etnogenéza Slovákov : kto sme a aké je naše meno. Ed. Richard Marsina, Peter Mulík. Martin : Matica slovenská, 2009. 179 s. ISBN 978-80-7090-940-9. S. 120 a nasl.
  25. ↑ LIŠKA, Jozef. Rozriešime si otázku pôvodu východnej slovenčiny? (Pokračovanie.). Slovenská reč, október-november 1941, roč. 9, čís. 2-3, s. 48 – 58. Dostupné online [cit. 2024-01-30].
  26. ↑ MAREK, Miloš. Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, 2011. 460 s. Dostupné online. ISBN 978-80-8082-470-9. S. 66.
  27. ↑ slovanský. In: Historický slovník slovenského jazyka. 1. vyd. Zväzok V (R-rab — Š-švrkotať). Bratislava : Veda, 2000. 690 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0628-7.
  28. ↑ 2. Richard Marsina, Ján Benko: Prvé storočia Slovákov v Uhorskom kráľovstve [online]. Bratislava: Literárne informačné centrum, [cit. 2018-09-23]. Dostupné online. Archivované 2018-09-23 z originálu.
  29. ↑ ŠKVARNA, Dušan, et.al Lexikón slovenských dejín. Bratislava : SPN, 1997. 357 s. ISBN 80-08-02477-1, 978-80-08-02477-8.
  30. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2021-12-31]. Dostupné online. Archivované 2021-12-31 z originálu.
  31. ↑ MAREK, Miloš. Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, 2011. 460 s. Dostupné online. ISBN 978-80-8082-470-9. S. 96 – 97.
  32. ↑ a b LUKAČKA, Ján. Slovensko vo včasnom a vrcholnom stredoveku. In: Slovenské dejiny: od úsvitu po súčasnosť. 1. vyd. Perfekt, ISBN 978-80-8046-730-2.
  33. ↑ Richard Marsina, Ján Benko: Prvé storočia Slovákov v Uhorskom kráľovstve
  34. ↑ ŠKVARNA, Dušan, et.al Lexikón slovenských dejín. ISBN 8010008729.
  35. ↑ UHLÁR, Vlado. O pôvode názvov Slovák, Slovensko a slovenčina. Kultúra slova, 1992, roč. 26, čís. 8, s. 230 – 236. Dostupné online [cit. 2015-11-06]. ISSN 0023-5202.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Slováci&oldid=7816082“