Lectio divina
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Lectio divina (po latinsky Božie čítanie alebo sväté čítanie) je rozíjmavá kresťanská metóda modlitby, rozšírená najmä v rímskokatolíckej cirkvi. Samotný pojem lectio divina sa objavuje už u Origéna v 3. storočí, no opis jej dnešnej podoby sa objavuje v spise kartuzianského opáta Guiga Scala Paradisi z 12. storočia. Je úzko spojovaná s benediktínskou spiritualitou.
Ide vlastne o rozíjmavé čítanie Biblie a o prepojenie čítanie biblických textov a vlastnej modlitby, meditácie a kontemplácie. Ako metóda čítania Biblie neslúži k intelektuálnemu štúdiu biblických textov a nemá viesť k teologickým úvahám. Modliaci sa pri tomto druhu čítania Biblie skôr obracať na Ducha Svätého, ktorý podľa kresťanskej náuky biblické texty inšpiroval.
Postup
[upraviť | upraviť zdroj]Lectio divina by mala predchádzať modlitba k Duchu Svätému, ktorý podľa kresťanskej viery biblické texty vnukol (2 Pt 1,21) a vedie čitateľa k správnemu výkladu. Táto začiatočná modlitba k Duchu Svätému nie je nijak pevne stanovená. Môžu sa použiť zvyčajné formule alebo vlastné slová.
Prvým krokom k lectio divina je čítanie vybraného biblického textu (lectio). Túto časť kartuzián Guigo prirovnáva k predkladaniu pevnej potravy ústam. Ide o pomalé čítanie zvoleného biblického textu, ktorý je námetom na rozíjmanie. Pre voľbu úryvku neexistujú žiadne pravidlá. Môže sa použiť text z lekcionára alebo text vybraný námatkovo. Text by nemal byť príliš dlhý. Odporúča sa text o dĺžke niekoľko veršov alebo dokonca niekoľko slov. Guigo uvádza ako príklad text Mt 5,8: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia.
Aj keď sa text má niekoľkokrát opakovať (podľa tradície aspoň štyrikrát), opakovanie nemá byť mechanické. Pri každom čítaní sa má človek sústrediť na nové aspekty textu, hľadať jeho nové významy. Je možné pre lepšie pochopenie textu použiť aj komentáre, porovnávanie prekladu a originálneho textu a podobne.
Ďalšou časťou je rozíjmanie (meditatio). Guigo ju definuje ako snahu mysle vypátrať pod vedením rozumu význam skrytej pravdy. Duchovná potrava ktorá bola "ústam" predložená je v tejto časti je ''rozlámaná". Človek pri rozíjmaní nezostáva mimo, neutkvie na povrchu ale ale hlbšie vstupuje, preniká dovnútra a pátra po jednotlivostiach.
Tretia časť, modlitba (oratio) má byť odpoveďou človeka Bohu na prečítaný text. Človek má prosiť o to aby to čo v čítaní a rozíjmaní spoznal (napríklad nejakú cnosť) tak aby mu to Boh pomohol uplatniť v živote. Podľa Guiga človek v rozíjmaní "hľadá poklad", teda spoznáva Božiu milosť, ale sám ju v živote nevie nájsť, preto prosí Boha o pomoc.
Štvrtá časť, nazeranie (contemplatio) je podľa Guiga akési povznesenie mysle ponorenej do Boha, nad seba, tam, kde zakúša radosti večnej slasti. Má ísť o sústredenie na milosť ktorú Boh človeku v čítaní a modlitbe udeľuje. Človek tu zakúša chuť onej duchovnej potravy, totiž slasť ktorá teší a občerstvuje.
Lectio divina sa má končiť ďakovnou modlitbou a konkrétnym predsavzatím ku zlepšeniu kresťanského života. Ako piata časť sa niekedy udáva čin (actio), teda uplatnenie poznatkov čítania Biblie v kresťanskom živote, ktoré je vlastným cieľom lectio divina.
Na inom mieste svojho spisu Guigo popisuje postup lectio divina parafrázou Ježišových slov: Hľadajte čítaním a nájdete rozíjmaním, klopte modlitbou a bude vám otvorené nazeraním (niekedy sa to uvádza aj ako citát sv. Jána z Kríža)
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lectio divina na českej Wikipédii.