Preskočiť na obsah

Lektor (liturgia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Duchovenstvo katolíckej cirkvi
Lektor
Podľa svätenia
biskup • kňaz • diakon • subdiakon1
Nižšie svätenia
Podľa úradu, titulu či stavu
Rímska kúria
Miestne cirkvi
Farnosti
Rehole3

^1  V rímskokatolíckej cirkvi sa od roku 1973 až na výnimky neudeľuje
^2  Od roku 1973 sa nazýva službou a už nepatrí medzi klérus

^3  Podľa súčasného CIC patria medzi klérus len tí, ktorí prijali aspoň diakonskú vysviacku
Udeľovanie lektorátu v Katoviciach v roku 2012

Lektor (z lat. lector – „ten, kto číta“) je v rímskokatolíckej cirkvi laik alebo bohoslovec, ktorý prijal službu lektorátu spočívajúcu v prednášaní Svätého Písma liturgickému zhromaždeniu.[1][2][3][4] V minulosti bol lektorát druhým zo štyroch nižších svätení, ktoré prijímali takmer výlučne kandidáti kňazstva; lektori boli už od tonzúry klerikmi a ich úloha bola veľmi obmedzená (o.i. prednášať čítanie počas spievanej omše).[5][6][7]

Obdobou v byzantskom obrade je čtec.[5][8]

Súčasná cirkevná disciplína

[upraviť | upraviť zdroj]

Úlohy lektora pri omši definujú Všeobecné smernice Rímskeho misála. Podľa nich je zmyslom lektorátu prednes čítaní zo Svätého Písma okrem evanjelia, čo je jeho prvoradou úlohou.[9] Okrem toho môže niesť na začiatku omše v spievode evanjeliár a prednášať úmysly na modlitbu veriacich, ak nie je prítomný diakon, čítať žalm, ak nie je prítomný žalmista, a prednášať antifóny na úvod a prijímanie, ak sa nespieva.[1][10] Ustanoveného lektora môžu nahradiť v prípade potreby na základe dočasného poverenia laici.[3]

Udelenie lektorátu a jeho vykonávanie počas primerane dlhého obdobia je podmienkou vysvätenia za diakona.[4]

Minimálny vek na udelenie služieb laikom určujú biskupské konferencie.[3] Na Slovensku je minimálny vek pre ustanovenie laikov (t.j. nie kandidátov diakonátu) za lektorov 25 rokov.[11]

10. januára 2021 pápež František svojím motu proprio Spiritus Domini umožnil všetkým laikom, teda aj ženám, prístup k službám lektora a akolytu,[12] čo bol pápež Pavol VI. v roku 1972 pri reforme nižších svätení na základe prastarej tradície explicitne zakázal sprístupniac prijatie týchto služieb len laikom-mužom a toto bolo následne reflektované aj v Kódexe kánonického práva.[3][1]

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Lektorát vznikol z laickej funkcie v ranokresťanskej liturgii, ktorá nadväzovala na židovskú prax verejného predčítavania Svätého Písma. Keďže táto činnosť vyžadovala schopnosť čítať, vyvinul sa lektorát do samostatnej funkcie, ktorú vykonávala istá skupina ľudí.[5][7]

Prvá zmienka o funkcii lektora v liturgii je v Prvej apológii sv. Justína (z rokov 155 – 157), zmienku funkcie ἀναγινώσκων (anaginoskon – „ten, kto číta“) však možno nájsť už v druhom liste sv. Klimenta Korinťanom z konca 1. storočia. Pápež Kornélius v liste Fabiovi z roku 251 spomína, že bolo v Ríme 46 kňazov, 7 diakonov, 7 subdiakonov, 42 akolytov a 52 exorcistov, lektorov a ostiárov. V Skutkoch u Zenofila (lat. Gesta apud Zenophilum) z roku 320, kde sa opisuje prenasledovanie kresťanov, sa spomínajú lektori strážiaci posvätné knihy, ktoré od nich vyžadovali rímske úrady.[5]

Keď sa v prvých storočiach vyvíjali jednotlivé skupiny duchovenstva, vznikol aj obrad požehnania lektorov. Apoštolské konštitúcie (375 – 380) spomínajú obrad svätenia s pokladaním rúk, čo však neskoršie dokumenty zavrhujú. V kánonoch Statuta Ecclesiae antiqua z konca 5. storočia je zachovaný obrad svätenia pozostávajúci z predania lekcionára a z modlitby, ktorú sa počas toho biskup modlí.[5][13]

Pápež Siricius v roku 385 v jednom svojom liste radí, aby chlapci, ktorí sa od detstva zasväcujú cirkevnej službe, boli prijatí za lektorov, pričom sú v tom čase doložení lektori vo veku šesť rokov. Neskôr sa vyvinuli komunity „schola lectorum“, ktorých vznik v miestnych cirkvách odporúčali koncily vo Vaison (529) a v Tolede (531). Na túto tradíciu nadviazali malé semináre 16. storočia a v istom zmysle aj miništrantská prax.[7]

Počas prvých storočí čítali lektori všetky čítania včítane evanjelia, neskôr však strácali na význame, keď čítanie evanjelia prevzali diakoni a čítanie epištoly subdiakoni.[5] V 6. storočí sa lektorát zaradil medzi svätenia, ktoré musí prijať každý kandidát kňazstva, a v 10. storočí už stratil väčšinu svojich funkcií.[7]

V Rímskom misáli vydanom po Tridentskom koncile v roku 1570 majú lektori celkovo už len dve funkcie: spev epištoly počas spievaných omší (missa cantata) bez diakona a subdiakona (t.j. nie slávnostných) a prednes proroctiev v liturgii Piatku utrpenia Pána.[5] Okrem toho mohli prednášať čítania Posvätného ofícia. Po liturgickej reforme Svätého týždňa autorizovanej pápežom Piom XII. v roku 1955 k funkciám lektorov pribudlo aj prednášanie proroctiev počas Veľkonočnej vigílie.[7]

Kódex kánonického práva z roku 1917 povoľoval lektorom vykonávať niektoré požehnania obsiahnuté v Rímskom rituáli, t.j. požehnanie chleba a nového ovocia, čoho zmienka bola aj vo formule lektorského svätenia.[7][14]

V roku 1965, počas Druhého vatikánskeho koncilu, sa Komisia pre uskutočňovanie Konštitúcie o posvätnej liturgii zaoberala otázkou nižších svätení a zhodla sa, že by sa lektorát nemal zrušiť, ale mal by sa zreformovať obrad vysviacky a jeho liturgická úloha by mala byť obnovená. Až v roku 1970 prišlo po dlhých diskusiách o tom, ktoré nižšie svätenia ponechať, definitívne rozhodnutie ponechať len dve nižšie svätenia, a to lektorát a akolytát, ktorý by prebral aj niektoré prvky subdiakonátu.[15]

Nižšie svätenia nakoniec zreformoval pápež Pavol VI. svojím motu proprio Ministeria quaedam 15. augusta 1972, pričom ako jediné z nich zachoval akolytát a lektorát ako „služby“ (lat. ministeria), ktoré sa môžu udeľovať i laikom, pričom im pridelil úlohy, ktoré im prislúchajú dodnes.[1]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d Pavol VI.. Motu proprio Ministeria quaedam [online]. Vatikán: vatican.va, 1972-08-15, [cit. 2023-09-11]. Dostupné online. (lat.)
  2. ↑ JÚĽŠ. lektor v slovníkoch JÚĽŠ [online]. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Dostupné online.
  3. ↑ a b c d Kán. 230. In: Kódex kánonického práva [online]. KBS, [cit. 2023-09-11]. Dostupné online.
  4. ↑ a b Kán. 1035. In: Kódex kánonického práva [online]. KBS, [cit. 2023-09-11]. Dostupné online.
  5. ↑ a b c d e f g  FORTESCUE, A.. Lector. In: Catholic Encyclopedia. New York : Robert Appleton Company, 1913. (angl.)
  6. ↑ Can. 949 In: Codex Iuris Canonici 1917 [online]. IntraText CT, [cit. 2023-09-11]. Dostupné online. (lat.)
  7. ↑ a b c d e f SCHNITZLER, Th.. Lektor. In: HÖFER, Josef; RAHNER, Karl. Lexikon für Theologie und Kirche. Freiburg : Herder, 1961. [Cit. 2023-09-11]. Zv. 6, s. 936 – 937. (nem.)
  8. ↑ IĽKO, Miroslav. Čtec a spievák [online]. zoe.sk, [cit. 2023-09-11]. Dostupné online.
  9. ↑ §99. In: Všeobecné smernice Rímskeho misála [online]. 2002, [cit. 2023-09-11]. Dostupné online.
  10. ↑ §194 – 198. In: Všeobecné smernice Rímskeho misála [online]. 2002, [cit. 2023-09-11]. Dostupné online.
  11. ↑ KBS. Dekrét určujúci vek a vlastnosti laikov pre ustanovenie za lektora a akolytu [online]. KBS, 2022-06-06, [cit. 2023-08-05]. Dostupné online.
  12. ↑ František. Motu proprio Spiritus Domini [online]. KBS, 2021, [cit. 2023-09-11]. Dostupné online.
  13. ↑ LICHNER SJ, Miloš. Statuta Ecclesiae antiqua: Anonym(=Gennadius Masilliensis?): monografia. 1. vyd. Trnava : Dobrá kniha, 2020. 127 s. Dostupné online. ISBN 978-80-8191-260-3. S. 85, 109.
  14. ↑ Can. 1147 In: Codex Iuris Canonici 1917 [online]. IntraText CT, [cit. 2023-09-11]. Dostupné online. (lat.)
  15. ↑ BUGNINI, Annibale. Die Liturgiereform, 1948-1975 (Zeugnis und Testament). Freiburg, Basel, Wien : Herder, 1988. 1014 s. ISBN 978-3-451-20727-3. Kapitola 43: Kirchliche Dienste, s. 759 – 784. (nem.)

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Lektor_(liturgia)&oldid=7634333“