Lesné sklo

Pohár z lesného skla, 17. storočie, Nemecko alebo Holandsko

Lesné sklo je menej kvalitné zeleno sfarbené potašové sklo vyrobené z oxidov železa, ktoré sa vyrábali v špeciálnych sklárňach severne od Álp od neskorého stredoveku až do raného novoveku (okolo 12. až 17. storočia). Waldglas (nemecký názov označujúci lesné sklo) tiež označuje zodpovedajúcu epochu histórie skla. Výroba drevených okien skončila s rastom cien dreva v 19. storočí. Dôvodom bol pokles lesných plôch a následný nedostatok paliva

Výroba skla

Ako sklený prvok sa používal vhodný kremenný piesok, ktorý sa nachádzal v blízkosti výrobných lesných manufaktúr, ako príklad možno uviesť zvetraný Taunusquarzit umytý na brehu pri potokoch. Na rozdiel od Benátok, kde sa pre „cristallo“ používal najmä biely piesok, bolo potrebné použiť kremenný piesok s malým množstvom tresky, ktorý sa ľahko topí v lesných chatách. Taunusový kremeň priniesol do zmesi oxid železitý, ktorý mení zelené sklo dokonca aj v množstvách nižších ako 0,1 percenta z celkového objemu zlúčeniny.

Ako sklenený konvertor a prostriedky na zníženie teploty topenia sa použival uhličitan draselný („potaš“) získaný z rastlinného popola v popolových domoch. Georgius Agricola ho nazýva ideálnym potašovým nosičom stromy: dub, buk alebo smrek, ale je takisto možné použiť aj kapradinu, melasu alebo vosk z vlny. Spracovaný popol ešte nebol potašom v pravom slova zmysle, ale čistý spaľovací popol so všetkými nečistotami. Zelený popol tiež poskytoval časť vápna potrebného na výrobu dobrého skla.

Tavenina sa vysušila v dvoch krokoch. Po prvé, pracovník v hute zmiešal suroviny (dve časti hmotnosti popola, jeden časť kremenného piesku) do zmesi. Potom bola zmes „varená“ v peci na 750 °C za deň a noc na vyprážanie. Tavenina musí byť miešaná hneď, ako sa zohreje, aby sa neroztavila a neroztiekla v ohni. Táto zmes popola a piesku sa dostala ako nová dávka na päť hodín do pece, v ktorej sa teraz vytvorilo sklo. Odstatá tavenina bola zdvihnutá, následne bola umiestnená, roztavená a rafinovaná, ponechaná stáť pri teplote približne 1 200 °C na teplotu spracovania a potom sa odstránila. Tento cyklus trval približne 18 hodín.

Následne prvý sklár pripravil rúru na teplotu tavenia, potom dal prvý vklad do portov, ktorý sa mal variť, až keď sa stala doposiaľ tavená dávka jasne roztavená. Pravidelne odoberané vzorky ukázali, že v skle už nie sú viditeľné žiadne časti piesku – zmes bola „mimo piesku“. Nasledujúce usadeniny v rovnakom porte boli vyrobené rovnakým spôsobom až do úplného roztavenia. Sklená žľaza – na povrchu plávajúca, nemiešaná, pozostávajúca hlavne z nečistôt alkalických síranov – bola uvádzaná do pohybu hutníckym zariadením. Horník teraz zvýšil pec na maximálnu teplotu, aby začal rafináciu. Pridal vzorku priadze, aby bola tavenina úplne čistá, zároveň mal pohár na odstáť na požadovanú teplotu – sklo bolo ukončené a Schürer(sklár zabezpečujúci počiatočný proces výroby skla) šiel „zaklopať“, to znamená, že prebudil sklára, čo bolo možné uskutočniť v ktorúkoľvek dennú či nočnú dobu bol. Pri vytváraní skla bola teplota rúry udržiavaná na konštantnej báze. Dokončenie trvalo desať až dvanásť hodín, kým sa roztavené sklo nesformovalo do rôznych výrobkov.

Ploché sklo

Hlavným produktom lesných výrobných chát boli bucny, malé okrúhle sklenené tabule s priemerom 10 až 15 cm, ktoré sú hlbšie v strede. Toto zahustenie, ktoré je potrebné na opätovné balenie, sa nazýva „Butze“. Táto metóda výroby skla prišla z Francúzska, konkrétne z Normandie. Sklárnik vyprostil malú guľku, ktorá bola pripevnená, vyrazila z rúrky a znovu sa ohrievala. Keď bolo sklo zmäkčené teplom, zošívačka sa valila v ruke. Kvôli odstredivej sile, sa sklenená guľa zmenila na disk. Bucny boli nakoniec v mestách pripojené pomocou olovených tyčí na oknách, kde slúžili ako hlavné dekoračné ornamenty.

Duté sklo

Od 13. storočia vyrábala skláreň Nuppenbecher. Táto forma pochádza z Orientu a pravdepodobne dosiahol Benátky cez Benátky. Tam boli rozšírené neskoré rímske prekurzory nejakej vysokej kvality. Nuppengläser sú okrúhle poháre s priamou stenou a mierne vyčnievajúcim okrajom pery. Sú zdobené mnohými sklenenými korálkami umiestnenými na stene.

Začiatkom 15. storočia Krautstrunk – malý, mierne hľuznatý hrnček s niekoľkými hrubými sklenenými korálkami – presunul Nuppenbecher. Zelné stonky by mohli byť rýchlejšie a boli umeleckou odpoveďou na zvýšený dopyt po sklenených nádobách.

Po roku 1500 sa kapustová páka pomaly rozvinula do Berkemeyru, mierne kužeľového pohára so strednou nitkou. Vlákno tvorí deliacu čiaru medzi rovnou, spodnou časťou Nuppen a hladkou a kónicky vyčnievajúcou hornou časťou. Väčšinou je noha opatrená odtrhnutým mierne zvlneným krúžkom nohy. Od polovice 16. storočia tvorili sklárni Berkemeyer so spriadanou, prepichnutou nohou, neskôr aj s výlučne spriadanou nohou. Berkemeyer je elegantnejší vzhľad ako kapustová stopka; Jeho vývoj sa časovo zhodoval s príchodom renesancie v transalpskej Európe.

Rimanky (sklenársky výrobok) už nie sú stredovekým typom skiel, ale stále patria k lesnému sklu. Majú spriadanú, kužeľovú základňu, valcový hriadeľ a guľovú hlavicu. Hriadeľ bol väčšinou ozdobený Nuppenom, od roku 1630 aj s bobuľovým knedlíkom. Výrobu rímskeho skla si vyžadovala vyššiu remeselnú zručnosť, ale v 17. storočí už lesklé sklo už nebolo špičkou sklárskeho umenia.

Okrem šálok s priloženými sklenenými ozdobami patria medzi duté sklá takisto aj opticky fúkané poháre. Ich dekoráciu na rebrá sa vyrába vyfúkaním horúceho skla do modelu so žebrovanou hlinenou ako negatívnej formy. Druhý krok na pripojenie odstránenej ozdoby. Technickým zdokonalením je Kreuzrippenbecher. Rebrované poháre boli vyrobené z 15. storočia, v 16. storočí s nohou. Typickým Kreuzrippenbecherom je Maigelein, nízky, pohár s bruchom s prerazeným dnom.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Waldglas na nemeckej Wikipédii a Lesní sklo na českej Wikipédii.