Lombardská literatúra

Lombardská literatúra (lmo.Letteradura lombarda) je tvorba v lombardskom jazyku od stredoveku do našich dní, pochádzajúca z územia talianskeho regiónu Lombardia a susedných oblastí. Aktuálne, kvôli absencii štandardnej jazykovej komunity alebo dorozumievacieho spisovného jazyka je vcelku komplikované rekonštruovať jednotný koherentný príbeh literatúry v lombardskom jazyku. V priebehu storočí vždy stav dualizmu milánskej literatúry v západo-lombardskom a východo-lombardskom jazyku odkazoval na Bergamo a Bresciu. Počnúc 20. storočím (resp. už od konca 19. stor.) sa vyvinuli početné provinciálne javy, aj lokálne, ktoré komplikovali vnútornú situáciu a spôsobili, že v súčasnosti všetky lombardské hlavné mestá majú svoju vlastnú písanú literatúru, veľmi často odvodenú od ľudovej ústnej tradície.

13. – 14. storočie

Prvé texty napísané v dialekte oblasti Lombardia sa datujú do trinásteho storočia. Ide predovšetkým o diela didakticko-náboženského typu, ako je napríklad Božská kázeň od Pietra da Barsegapèho, ktorá hovorí o Kristovom umučení.

Nedostatok prác v lombardskom jazyku v tomto období je tiež kvôli silnému vplyvu, ktorý mali okcitánski trubadúri na vtedajšiu literatúru v Lombardsku až do tej miery, že mnohí básnici uprednostňovali používanie jazyka oc (franc.langue d´oc, inak okcitánčina) pre svoje skladby, ako slávny Sordello da Goito, o ktorom sa zmienil aj Dante Alighieri.

Bonvesin dalla Riva

Najdôležitejší spisovateľ obdobia je Milánčan Bonvesin de la Riva, otec terciár rádu humiliátov (red. stredoveký žobravý rád), ktorý bol zodpovedný za veľký počet skladieb morálneho a didaktického typu, ako aj Knihu troch písem, ktorá opisuje peklo, umučenie Krista a raj. V tejto knihe vidíme rôzne alegorické prvky a jeden z prvých literárnych úvodov odvety. Medzi jeho dielami sú aj niektoré o živote Milána a etikete. Iní súvisiaci básnici sú Gherardo Patecchio, Uguccione da Lodi a Salimbene de Adam, ako aj niektoré anonymné skladby, napríklad Legenda o sv. Sebastiánovi z mesta Lodi.

Jazyk používaný Bonvesinom a jeho súčasníkmi, hoci má jednoznačne severskú pečať, nemožno však považovať za vernú reprodukciu dobového jazyka: existuje veľa výpožičiek z Okcitánska a Toskánska a aj grafická podoba je ovplyvnená niektorými Toskáncami, teda blízko lombardsko-benátskeho koiné. Najstaršia známa citácia lombardského jazyka pochádza z roku 1280, pravdepodobne chápaná v zmysle bližšie k súdobej francúzštine a taliančine: V texte od Salimbene de Adama sa píše, že  „optime loquebatur gallice tuscice et lombardice“ (slov. „hovoril vynikajúco francúzsky, toskánsky a lombardsky“). Dokonca aj v okcitánskom poetickom kódexe zo 14. storočia sa cituje Las Leys d'amors (pojednanie o okcitánskej gramatike a rétorike, napísané v 14. storočí) v cudzích jazykoch vo vete „Apelam lengatge estranh coma frances, engles, espanhol, lombard“.

V prvých rokoch 14. storočia preložil Vivaldo Belcazer encyklopédiu De proprietatibus rerum do ľudovej reči Mantovy.

Ku koncu 14. storočia máme tiež prvý dôkaz o ľudovom jazyku oblasti Brescia; sú to Mayor gremeza, ktorú napísal notár vo Val Trompia Bortolino Benolchini v roku 1355 a anonymné Passio Christi vo veršoch z roku 1390, ktoré sa spievajú dvojhlasne:

Cum fo tradith el nos Segnor

e vel dirò cum grant dolor:

al tempo de quey malvas Zuthé

Un grant consey de Christ sì fé.

Chel fos tradit e inganath

e su la cros crucificath. [...]

(Anonimo, Passio Christi, vv. 1-6)

14. – 15. storočie

V nasledujúcich storočiach prestíž literárneho Toskánska vytlačila používanie severnej ľudovej reči, ktorá, hoci bola ovplyvnená florentskou ľudovou rečou, sa používala aj v oblasti kancelárskej a administratívnej. K tým, ktorí podporujú túto toskánizáciu lombardskej kultúry, patrí práve milánsky vojvoda Ludovico il Moro, ktorý počas svojej vlády priviedol na svoj dvor množstvo kultúrnych osobností z Toskánskeho veľkovojvodstva, z ktorých najznámejší je určite Leonardo da Vinci. V období medzi 15. a 16. storočím nám niektorí toskánski spisovatelia, napr. Luigi Pulci a Benedetto Dei, posielajú formou paródie niektoré aspekty jazyka, ktorým sa hovorí v Miláne, ale nejde o literárne poetické kompozície; to platí aj pre Milánčanov parodovaných v diele Giovana Giorgia Allioneho z Asti. Florentský humanista Leonardo Salviati, jeden zo zakladateľov Accademia della Crusca, publikuje sériu prekladov v rôznych jazykoch (vrátane bergamského a milánskeho) románu od Boccacia, aby demonštroval, aké škaredé a nemotorné sú v porovnaní s toskánskymi.

Nei tempi del primo re di Cipri, dopo il conquisto fatto della terra santa di Goffredo di Buglione, avvenne che una Gentildonna di Guascogne in pellegrinaggio andò al sepolcro, d'onde tornando, in Cipri arrivata, da alcuni scellerati uomini villanamente fu oltraggiata: di che ella senza alcuna consolazion dolendosi, pensò d'andarsene a richiamare al Re. [...] ((Toskánska verzia))

Perzo av dighi ch'a i tep dol prim Re de Zipri, daspò ol recuperamet che fes Gottfred de Baiò de la Terra Santa, al se imbattè una fomna de sang zentil de Guascogna, ches fes pelegrina, e andet al Sepolcher del Nos Signur per so devotiù: e in dol tornà in drè, e zota in Zipri, al ghe fu fag u'trent'ù da chi se fos homegn de mal affà, e bruttamet inzuriada; tant che qula povreta nos podiva consolà per neguna manera ches fos; pur las pensè de volì andà dinaz a ol Re per fag savì ol tug, perché lu po stramenes quei iottò, che l'avea stramenada lè. [...] ((Bergamská verzia))

A digh donca che al temp del prim Re de Cipr', de poù che Gofred da Bujon piè la Terra Santa, l'accaschè ch'una zentildonna da Guascogna andè in peregrinag' al Sepolchr, e nel torna a cà la passè per Cipr', es la fo svergognava da non so chi forfanton: e le dal gran dorò la pensè d'andagh a da na quarella al Re [...] ((Milánska verzia))

16. storočie

Od 16. storočia sa začínajú objavovať prvé náznaky lombardskej literatúry: vo východnej oblasti nájdeme satirické básne Giovanniho Bressaniho z Bergama a pieseň Massera da bé od Galeazza di Orz, „frottola“ (druh divadelného dialógu) tiež od Galeazza di Orz z Brescie; v západnej oblasti máme namiesto toho poetickú produkciu Rabische („arabesky“) v Accademia dei Facchini z Val di Blenio pod vedením manieristického maliara Giovanniho Paola Lomazza. Začiatkom 17. storočia Milánčan Fabio Varese (literárnymi kritikmi často označovaný ako „prekliaty básnik“ ante litteram), ktorý zomrel v roku 1630 na mor, bol autor spoločensko-kritických básní, ktoré zapadajú do živého antiklasicizmu v duchu doby. V roku 1610 vyšiel Varon Milananes, akýsi etymologický slovník veľkého počtu milánskych slov, od Giovanniho Capiseho z Ossola, ktorý ako úvod napísal aj sériu sonetov v milánčine. K tomuto pojednaniu bol pridaný Prissian od Giovanniho Ambrogia Biffiho, text kompletne v milánskom dialekte, v ktorom sa po prvýkrát rieši otázka výslovnosti a pravopisu.

17. storočie

V 17. storočí sa potom na scéne presadil talent Carla Maria Maggiho, poprednej osobnosti španielskeho Milána. Pomáha normalizovať milánsky pravopis a svojimi komédiami a básňami otvára literárnu tradíciu, ktorá pokračuje dodnes. Maggi je tiež tvorcom a kodifikátorom postavy Meneghina, obľúbenej postavy v Miláne: on, múdry, pracovitý, srdečný sluha so zdravým rozumom, predstavuje všetky tradičné cnosti milánskeho ľudu. Priateľom a korešpondentom Maggiho je libretista z Lodi Francesco De Lemene, autor komédie Manželka Francesca (prvé literárne dielo v modernej Lodi) a prekladu Oslobodený Jeruzalem. Všetky jeho diela v lombardskom jazyku vyšli posmrtne. Vo východnej Lombardii (vtedy pod vládou Benátskej republiky) máme autorov ako Giovanni Gandini z Brescie a Carlo Assonica z Bergama. Ten v roku 1670 urobil slávny preklad Tassovej knihy Oslobodený Jeruzalem, ktorá je najvýznamnejším bergamským literárnym dielom 17. storočia. Rozšírili sa aj prvé bosinady, obľúbené príležitostné básne, písané na voľných listoch, vyvesené na námestiach alebo čítané (alebo aj spievané) na verejnosti, ktoré budú mať veľký úspech a šírenie až do prvých desaťročí 20. storočia. Príkladom textu v milánskom dialekte 17. storočia je tento úryvok z Falošného filozofa (1698), dejstvo III, scéna XIV, kde Meneghino, postava z milánskeho divadla, ktorá sa neskôr stala maskou commedia dell'arte, vystupuje na súde:

(LMO) «E mì interrogatus ghe responditt. Sont Meneghin Tandœuggia, Ciamæ par sora nomm el Tananan, Del condamm Marchionn ditt el Sginsgiva; Sont servitor del sior Pomponi Gonz, C'al è trent agn che'l servj»

(IT) «E io interrogatus risposi: Sono Meneghino Babbeo chiamato per soprannome il Ciampichino del fu Marchionne detto il Gengiva; sono servitore del signor Pomponio Gonzo che servo da trent'anni»

(Meneghino si presenta in tribunale in Il falso filosofo (1698), atto III, scena XIV[22])

18. storočie

V 18. storočí existovali niektoré významné mená, ako Milánčan Carlo Antonio Tanzi a predovšetkým Domenico Balestrieri, ktorí boli spájaní s radom menších postáv, medzi ktoré môžeme v milánskej oblasti zaradiť Giuseppe Bertaniho, Girolama Biraga a Francesca Girolama Coria. Dokonca aj slávny básnik Giuseppe Parini píše v lombardskom jazyku nejednu báseň. Mimo Milána čelíme pokusu o commedia in bustocco), Mommena bustese, od kanonika Biagia Bellottiho. V Brescii bol kanonik Carlo Girelli, autor príležitostných básní. Jedným z najvýznamnejších autorov tohto obdobia je aj bergamský opát Giuseppe Rota, autor plnohodnotnej (nepublikovanej) bergamsko-taliansko-latinskej slovnej zásoby a niekoľkých básnických diel v bergamskom jazyku, ktorý vždy nazýval „jazyk“.

V tomto období sú lombardské jazykové charakteristiky dobre rozpoznateľné a porovnateľné s tými dnešnými, s výnimkou niektorých fonetických zvláštností a prítomnosti vzdialenej minulosti, ktorá sa čoskoro pominie. Väčšina milánskych autorov je súčasťou bohatej a kultivovanej milánskej vysokej spoločnosti, ktorá lombardčinu využíva skôr na zábavu ako na skutočnú výrazovú potrebu. No v slávnej literárnej polemike medzi Giuseppem Parinim a toskánskym opátom Paolom Onofriom Brandom (ktorý sa k milánskej reči správal pohŕdavo, na úkor Toskánska), objavuje sa hrdosť na jazyk považovaný za rýdzi a priamočiary, v niektorých ohľadoch akosi úprimnejší a expresívnejší ako literárna a klasicistická taliančina.

Carlo Porta, autor tvoriaci v lombardskom jazyku

19. storočie

Na začiatku Ottocenta dominovala osobnosť Carla Portu, mnohými uznaného ako najdôležitejšieho autora lombardskej literatúry, zaradeného aj medzi velikánov národnej literatúry. S ním sa dosiahli niektoré z najvyšších vrcholov expresivity v lombardskom jazyku, ktoré sa jasne objavujú vo všeobecne uznávaných dielach, napríklad La Ninetta del Verzee. „Il Porta“ sa potom stal jedným zo zakladajúcich modelov celej ďalšej poetickej tvorby.

V Portovej ére tvorili aj iní umelci, napríklad maliar Giuseppe Bossi, kurát zo Solara Carlo Alfonso Mario Pellizzoni a predovšetkým Tommaso Grossi. Tento najväčší priateľ Manzoniho a veľký obdivovateľ Portu bude písať satirické diela proti rakúskej vláde (La Prineide), veršované romány (Utečenec) a pokusy o preklad klasických diel (Zlatý dážď). Milánska básnická produkcia nadobúda také podstatné rozmery, že už v roku 1815 môže učenec Francesco Cherubini vydať prvú antológiu v dvanástich zväzkoch, ktorá sa začína v Seicente a pokračuje až do jeho čias. Ottocento je tiež jedným z najviac prekvitajúcich storočí pre lombardskú literatúru, a to nielen v Miláne. V Pavii pôsobí napríklad typograf Giuseppe Bignami a stredoškolský učiteľ Siro Carati; v Como máme Giovanniho Rezzonico. Popri poézii sa rozvíja divadlo (najmä v období po zjednotení Talianska) a tiež pokusy o písanie v próze. Veľmi dôležitá je aj lexikografická tvorba. V tomto zmysle je predchodcom Il Vocabulario Francesca Cherubiniho, ktorý predstavuje akúsi encyklopédiu milánskeho jazyka a kultúry. Slovná zásoba bergamských dialektov Antonia Tiraboschiho je tiež v tejto rade. Medzi hlavných básnikov tohto obdobia môžeme zaradiť milánskeho lekára Giovanniho Rajbertiho a bergamského rodáka Pietra Ruggeri da Stabella, ktorého Tiraboschi definoval ako bergamského Portu. Ďalším bergamským básnikom tej doby je Luigi Benaglio.

19. storočie je svedkom predovšetkým triumfu lombardského divadla. Medzi autorov divadla môžeme zaradiť týchto protagonistov: Cletto Arrighi, Luigi Illica, Decio Guicciardi, Gaetano Sbodio, Edoardo Ferravilla a Carlo Bertolazzi. Arrighi, jeden zo zakladateľov Scapigliatury bol aj autorom praktického milánsko-talianskeho slovníka. Na druhej strane, medzi prozaikmi nájdeme Emilia De Marchiho a Camilla Cimu, ktorí v roku 1879 uverejnili po častiach vo svojich novinách L'Uomo di Pietra prvý román celý v lombardskom jazyku, a to El venter de Milan, vydaný v plnom znení až v roku 1897. Milánska literárna tvorba v tomto storočí bola preto veľmi plodná: od roku 1891 publikoval libretista Ferdinando Fontana novú poetickú antológiu. Je veľmi cenná, pretože je často jediným prameňom dokumentujúcim biografiu a diela niektorých menších autorov.

Súčasnosť

Na začiatku 20. storočia bol najväčším predstaviteľom lombardskej literatúry milánsky právnik Delio Tessa, ktorý sa odkláňla od portovskej tradície a dával svojim textom silný expresionistický odtlačok. V Bergame zasa pôsobí Bortolo Belotti, právnik, historik a minister niektorých liberálnych vlád. Ďalšími významnými postavami sú Speri Della Chiesa Jemoli z Varese, Angelo Canossi a Aldo Cibaldi z Brescie, Gian Stefano Cremaschi, Giacinto Gambirasio z Bergama, Giovanni Bertacchi z Chiavenny, Uberto Pozzoli a Luigi Manzoni z Leccy, Giovanni Barrel z Milána a Luigi Medici.

Od milánskej literárnej tradície sa odlišuje básnik Franco Loi aj z hľadiska rukopisu, ktorý sa však ukazuje ako jeden z najoriginálnejších autorov 1. polovice 20. storočia. V oblasti Ticina máme dielo Giovanniho Orelliho, ktorý píše vo variante dialektu z Val Leventina. V 20. storočí boli ďalší autori, ktorí používali lombardský jazyk rôznymi spôsobmi, z ktorých spomeňme Enza Jannacciho, Daria Foa – nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 1997, a Nanniho Svampu.

Lombardský jazyk je známy aj mimo svojich jazykových hraníc vďaka „I Legnanesi“, divadelnej spoločnosti, ktorá hrá komédie v legnanskom dialekte a ktorá je najznámejším príkladom divadla travestií v Taliansku. Vo svojich komediálnych predstaveniach herci ponúkajú divákom satirické postavy typického lombardského dvora. Spoločnosť založili v Legnano v roku 1949 Felice Musazzi, Tony Barlocco a Luigi Cavalleri a je jednou z najznámejších spoločností na európskej národnostnej divadelnej scéne.

V 21. storočí sme videli použitie lombardského jazyka aj v súčasnej hudbe, napríklad v hudobných skladbách Davida Van De Sfroosa a v lombardských prekladoch diel Boba Dylana. V súčasnosti existuje veľa súťaží v poézii v každej provincii Lombardska (a za regionálnymi hranicami). Združenia ako Circolo Filologico Milanese, rodina Bosina, rodina Bustocca a Vojvodstvo Piazza Pontida každoročne zaisťujú niekoľko malých literárnych iniciatív. Reálne existujú početné lombardské verzie diel, ako je Pinocchio, I promessi sposi, Božská komédia a v náboženskej literatúre evanjeliá.

Bibliografia

• Cletto Arrighi, Dizionario milanese-italiano, col repertorio italiano-milanese: premiato nel concorso governativo del 1890-93, Milano, 1896, ISBN 978-88-203-0964-0.
• Bernardino Biondelli, Saggio sui dialetti gallo-italici, Milano, 1853.
• Venosto Lucati, Giovanni Rezzonico e la sua poesia dialettale, Como, ed. Cairoli, 1966.
• Francesco De Lemene, La sposa Francesca, Torino, Einaudi, 1979 (prima ed.: Lod, 1709).
• Claudio Beretta, Giovanni Luzzi, Letteratura milanese: itinerario antologico-critico dalle origini a Carlo Porta, Milano, Libreria Meravigli, 1982.
• Carletto Colombo, Storia del teatro dialettale milanese, dagli autori del Seicento a oggi, Milano, Silvana Editoriale, 1990.
• La bagna al nas a queai dla Buratera. Poesie e prose pavesi dell'Accademia dla Basleatta (secolo XVIII), a cura de Felice Milani, Pavia, ed. Antares, 1996.
• Claudio Beretta, Letteratura dialettale milanese. Itinerario antologico-critico dalle origini ai nostri giorni, Milano, Hoepli, 2003.
• Dante Isella, Lombardia stravagante. Testi e studi dal Quattrocento al Seicento tra lettere e arti, Torino, Einaudi, 2005.
• AA.VV., Antologia della poesia nelle lingue e nei dialetti lombardi dal Medioevo al XX secolo, Milano, Libri Schweiller, 2006.
• Silvia Morgana, Storia linguistica di Milano, Roma, Carocci, 2012.

Pozri aj

• Talianska literatúra
• Giuseppe Parini
• Carlo Porta

Zdroj

Literárny portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lombardská literatúra na talianskej Wikipédii.