Tiberius (cisár, 1. storočie)

	Tiberius Caesar Augustus
	; 2. rímsky cisár
Narodenie	16. november 42 pred Kr.
Úmrtie	16. marec 37 (78 rokov); Capri
Odkazy
Commons	Tiberius
	Biografický portál

Tiberius (I.) (iné mená: Tiberius Claudius Nero (Caesar Augustus), Tiberius Iulius Caesar, Tiberius Caesar Augustus; * 42 pred Kr. – † 37) bol v rokoch 14 – 37 druhým cisárom Rímskej ríše. Bol nevlastným synom cisára Augusta, členom juliánsko-klaudiovskej dynastie.

Obdobie vlády cisára Tiberia je obzvlášť dôležité pre rímsky principát, keďže to bola prvá udalosť, keď boli pocty a právomoci zverené v predošlých rokoch do rúk Octaviana Augusta prevzaté inou osobou, teda osobou Augustovho nástupcu.

Tiberius bol povahovo od svojho predchodcu úplne odlišný. Zatiaľ čo Augustus bol prístupný a taktný, z dochovaných správ sa Tiberius javí ako tajomný muž. Bol inteligentný, chytrý a prefíkaný, ale bol aj náladový a niekedy upadal do depresie a zlej nálady, čo malo vplyv na jeho politickú kariéru i osobné medziľudské vzťahy. Jeho vláda bola plná protirečivých skutočností. Tiberius sa napriek svojej výraznej inteligencii dostal pod vplyv mužov, ktorí jednoznačne sledovali len svoje osobné ciele a v očiach rímskeho ľudu a senátu svojimi činmi nepriaznivo pôsobili na samotnú Tiberiovu reputáciu. Napriek svojim ohromujúcim vojvodcovským skúsenostiam upustil od agresívnej dobyvačnej politiky Ríma. Za jeho vlády neviedol Rím žiadnu veľkú vojnu, teda hranice ríše zostali počas týchto rokov nezmenené. Pokračoval však v budovaní tzv. limes romanus, s čím začal už cisár Augustus. Napriek svojim rozsiahlym administratívnym a politickým skúsenostiam, nadobudnutým počas rokov zastávania rôznych dôležitých ríšskych úradov, prejavoval od začiatku odpor k zastávaniu funkcie imperátora Rímskej ríše. Neskôr dokonca nadobro opustil mesto Rím a dožil svoj život ako 78-ročný na ostrove Capri, izolovaný od celkového spoločenského diania. Odtiaľ ríšu ovládal iba písomnými nariadeniami.

Tiberiova vláda reprezentuje obdobie dospievania principátu ako inštitúcie a ako každé dospievanie sa aj toto ukázalo ako veľmi náročná éra.

Životopis

Mladosť

Tiberiovými rodičmi boli Tiberius Claudius Nero a Livia Drusilla. Obaja pochádzali z rodu Claudiovcov. Mladý Tiberius bol teda od začiatku predurčený na politickú kariéru v službách rímskej republiky. Počas jeho detstva sa však zmenil štátny systém Rímskej ríše. Republiku reprezentovanú volenými magistrátmi a na čele s dvoma každoročne volenými konzulmi nahradil autoritatívny systém s názvom principát, na ktorého čelo sa postavil Gaius Octavius Augustus ako prvý oficiálny princeps Ríma. Priam osudovo teda pôsobí fakt, že v roku 39 pred Kr. sa Livia dala rozviesť s Tiberiom starším a vydala sa za Augusta, ktorý sa o dvanásť rokov neskôr stal v dejinách prvým cisárom Rímskej ríše. Týmto sa teda mladý Tiberius stal v podstate prvým možným nástupcom na cisársky trón. Jeho detstvo nebolo zaujímavé žiadnou súkromnou udalosťou. V roku 32 pred Kr. sa zúčastnil na pohrebe svojho biologického otca. Do verejného života vstúpil v roku 29 pred Kr., keď pri Augustovom triumfálnom pochode stál po jeho ľavici na tzv. triumfálnom voze. Do politiky vstúpil o dva roky neskôr, keď sa podľa rímskeho práva stal dospelým mužom.

Augustus ho vtedy oficiálne uviedol na fórum. O tri roky neskôr, teda ako 17-ročný, bol Tiberius vymenovaný za kvestora a dostalo sa mu privilégia kandidovať na post prétora a konzula, hoci podľa práva na to musel mať aspoň 22 rokov. Po tejto skutočnosti sa Tiberius začal objavovať na súde v úlohe advokáta. V roku 20 pred Kr. ho Augustus poslal na východ, aby formálne prevzal symboly rímskych légií, ktoré boli ulúpené Parthami v bojoch s Crassom, Decidom Saxom a Marcom Antoniom. Bolo to považované za veľkú česť a Tiberius si toho bol dobre vedomý. Po návrate z východu impéria sa Tiberius stal prétorom. V roku 19 pred Kr. zastával funkciu guvernéra provincie Gallia Comata. V nasledovnom čase sa musel venovať vojenským povinnostiam, kedy bol spolu so svojim bratom Drusom postavený na čelo vojska a poverený potlačením vzbúrených alpských kmeňov. V roku 13 pred Kr. sa dokonca stal konzulom Ríma. Jeho osobný život bol tiež šťastný. V roku 19 pred Kr. sa zosobášil s Vipsaniou Agrippinou, dcérou Augustovho priateľa Marca Agrippu. Počas zastávania konzulstva sa manželom narodil syn Drusus.

Hoci Tiberius dosahoval veľký úspech vo verejnom živote, je viac ako pravdepodobné, že samotný cisár Augustus mu k tomu dopomohol. Augustus totiž roztočil politickú hru, do ktorej boli zapletení všetci členovia jeho rodiny, Tiberia nevynímajúc. Augustus sa počas vlastnej vlády celý čas snažil nájsť vhodného nástupcu na cisársky trón. Jeho plán zahŕňal nanútené sobáše, adopciu a uprednostňovanie svojich blízkych pri obsadzovaní dôležitých úradov. Za prvého možného nástupcu si zvolil svojho synovca Marcella. Marcellus však nečakane zomrel už v roku 23 pred Kr. Po tejto udalosti si musel nájsť iného nástupcu. Stal sa ním jeho priateľ Marcus Agrippa, ktorého získal do rodiny nanúteným sobášom so svojou dcérou Juliou. Z manželstva vzišli dvaja chlapci, Gaius a Lucius. Oboch si Augustus v roku 17 pred Kr. adoptoval za vlastných synov. Tiberiova sláva postupne ustúpila do úzadia, pretože cisár sa rozhodol, že správnym nástupcom na uvoľnený trón bude práve Agrippa. S Tiberiom a jeho bratom Drusom teda Augustus už v tejto dobe pravdepodobne nepočítal. Osud sa však na koniec postavil na Tiberiovu stranu.

Augustov nástupca: Prvý pokus

Agrippa zomrel v roku 12 pred Kr. a Tiberius bol na základe Augustovho rozkazu donútený rozviesť sa a oženiť sa s jeho vdovou, Juliou. Toto manželstvo však nebolo šťastné a manželia spolu nesplodili žiadneho potomka. Napriek tomu práve tento zväzok mu opäť otvoril dvere do veľkej politiky. V rokoch 12 pred Kr. – 6 pred Kr. viedol rímske légie v Panónii a Germánii. V bojoch sa ukázal ako mimoriadne schopný veliteľ, začo žal jeden vojenský úspech za druhým. V roku 7 pred Kr. sa stal druhýkrát konzulom a v nasledujúcom roku, teda v roku 6 pred Kr. zastával úrad tribúna a boli mu zverené dôležité úlohy na východe. Očividne sa teda Tiberius stal opäť prvoradým kandidátom na trón. Bol Juliin manžel, najvyšší vojenský veliteľ v štáte a taktiež sa delil o rôzne právomoci so samotným Augustom. Všetko vyzeralo v poriadku, no zrazu Tiberius vykonal niečo pre Augusta vcelku šokujúce.

Tiberius sa v roku 6 pred Kr. dobrovoľne vzdal svojich funkcií a privilégií a bez akéhokoľvek varovania sa stiahol z verejného života a odišiel bývať na ostrov Rodos. Spolu s ním tam išlo aj zopár jeho osobných priateľov, medzi ktorými boli i astrológ Thrasyllus. Prečo takto vykonal dodnes nie je jasné a možno o tom len špekulovať. Každopádne to ale narušilo Augustove plány. Gaius a Lucius boli stále príliš mladí aby niesli úlohy, ktoré so sebou funkcia princepsa prináša. S Drusom už počítať tiež nemohol, pretože Drusus zomrel nečakane už v roku 9 pred Kr. Neostávalo mu teda nič iné len čakať, kým jeho adoptívni synovia dospejú. Augustus sa obával, že teraz bez nástupcu by sa ho mohol niekto pokúsiť zavraždiť a tým by sa principát skončil. Opakovane teda žiadal Tiberia, aby sa vrátil do Ríma. Neskôr začal strácať trpezlivosť, žiadosti vymenil za vyhrážky. Ani jedno ale nepomohlo. V roku 1 pred Kr. bola oficiálne zrušená všetka Tiberiova moc a situácia začala byť ešte vážnejšia. Podľa vtedajších zdrojov samotný Tiberius očakával od Augusta svoj vlastný rozsudok smrti. Namiesto toho mu ale poslovia priniesli niečo úplne iné...

Augustov nástupca: Druhý pokus

Tragické udalosti pracovali v Tiberiov prospech. V roku 2 zomrel v meste Massilia Augustov predpokladaný nástupca Lucius Caesar. Augustus na naliehanie svojej manželky Livie opäť vyzval Tiberia aby sa vrátil späť do Ríma. Tiberius výzvu prijal a vrátil sa do Ríma, ale do verejného života nezasahoval. Všetko sa však zmenilo, keď Gaius Caesar zahynul na následky zranenia, ktoré utŕžil počas obliehania v Arménii. Augustus bol zdrvený, a navyše prišiel tak aj o posledného potomka a korunného princa.

Germanicus, Tiberiov adoptovaný syn, Louvre, Paríž

Jeho opatrne premyslený plán nástupníctva na trón totálne stroskotal. Preto v dôsledku krízy sa opäť raz obrátil na Tiberia. Tiberius sa vrátil do politiky a bol zároveň Augustom adoptovaný. Spolu s Tiberiom bol za Augustovho syna adoptovaný aj Agrippa Postumus, tretí syn Julie a Agrippu. Taktiež bol Tiberius donútený adoptovať si syna svojho brata Drusa, Germanica, hoci sám už syna mal. Toto všetko smeruje k tomu, že Augustus sa snažil opäť obnoviť skupinu korunných princov s Tiberiom na jej čele.

V rokoch 4 – 14 bol Tiberius bez všetkých pochybností Augustovym nástupcom. Po svojej adopcii tiež získal prokonzulárne a tribúnske právomoci, a v roku 13 bola dokonca jeho prokonzulárna moc zrovnoprávnená s tou Augustovou. Týmto sa Tiberius de facto stal spoluprincepsom, a teda keď 19. augusta roku 14 Augustus zomrel, Tiberiovo postavenie v role princepsa bolo nespochybniteľné. A teda po dlhých rokoch v tieni svojho predchodcu, sa Tiberius Caesar stal konečne jediným vladárom Rímskej ríše.

Nástup na trón a raná vláda

Tiberiov nástup na cisársky trón sa ukázal byť absolútne chaotický. S prenosom toľkej moci z jednej osoby na druhú nemali Rimania dovtedy žiadne skúsenosti a ukázalo sa, že nikto v podstate nevedel, čo to v praxi prinesie. V stávke bola celková politická stabilita ríše. Okrem tohto politického problému sa objavil aj problém personálny. Samotný Tiberius totiž nikdy netúžil po funkcii cisára. Tiberius predstúpil pred senát a vyhlásil, že je príliš starý na zastávanie tak dôležitého postu a že by radšej prevzal len časť Augustovej moci. Senát nevedel ako túto situáciu bezpečne vyriešiť a preto tvrdošijne naliehal na Tiberia, aby prevzal plnú moc nad štátom, tak ako pred ním Augustus a Caesar. Tiberius nakoniec vo svojom odpore povolil a prijal svoj post. Odmietol však prijať čestný titul Augustus.

V skutočnosti prvé rozpačité stretnutie medzi Tiberiom a senátom predznamenalo ich budúci vzájomný vzťah. Tiberius sa podľa vzoru Augusta snažil získať v senáte výraznú autoritu, ale neúspešne. Keď už teda mal ovládať štát, tak ho chcel ovládať s výraznejšou voľnosťou, ktorú mu však senát nechcel povoliť. Tiberius teda požadoval absolutistickú vládu, čo potvrdzuje aj jeho výrok: " Ľuďom pristane byť otrokmi."

Problémy sa ale neobjavili len v Ríme. Légie rozmiestnené v Panónii a Germánii využili Augustovu smrť na sťažnosti voči podmienkam ich služby. Navyše Augustova finančne nákladná politika takmer úplne vyprázdnila štátnu pokladnicu a Tiberius teda nemal dostatok financií na platenie žoldu a preto musel podniknúť zúfalý krok. Znížil žold a sprísnil disciplínu vo vojsku. Légie si teda protestami vyslúžili iba ďalšie zhoršenie svojej situácie. Začalo teda ozbrojené povstanie. Aby sa povstania nešírili po celej ríši, Tiberius musel bezpodmienečne a hlavne rýchlo potlačiť tieto dve rebelantské armády. Do čela svojich vojsk postavil svojich synov. Drusus zamieril do Panónie, Germanicus zasa do Germánie. Zatiaľ čo v Panónii sa situácia pomerne rýchlo stabilizovala, v Germánii vypukol chaos sprevádzaný ohromným krviprelievaním. Do bojov zasiahol aj samotný Tiberius, pretože videl, že Germanicus situáciu nezvládal. Mnohí si mysleli, že Tiberius tak urobil len preto, lebo žiarlil na Germanicovu popularitu. V skutočnosti však spravil len to, čo bolo nevyhnutné.

Napriek nie príliš priateľskému vzťahu Tiberia so senátom či légiami, prvé roky jeho vlády môžeme vcelku charakterizovať ako dobré. Zostal verný Augustovým politickým plánom a adoptovaného syna Germanica uprednostňoval pred svojim vlastným synom Drusom. Agrippa Postumus postupne upadol do nemilosti a po Augustovej smrti bol zavraždený. Na Tiberiovu žiadosť bola Germanicovi udelená prokonzulárna právomoc a stal sa tiež vrchným veliteľom rímskych vojenských oddielov v Germánii. Tu viedol boje proti vzbúreným germánskym kmeňom v rokoch 14 – 16. V roku 17 bol povolaný späť do Ríma, kde mu bolo udelené právo triumfu. O rok neskôr zastával funkciu konzula ako Tiberiov kolega. V tomto istom roku bol vyslaný do východných provincií, aby hájil rímske záujmy, presne ako samotný Tiberius približne pred štyridsiatimi rokmi. Nanešťastie v roku 19 Germanicus na východe zomrel. Na smrteľnej posteli obvinil zo svojej smrti Cn. Calpurnia Pisa. Piso bol v tej dobe guvernérom Sýrie a zároveň dlhoročným dobrým priateľom cisára Tiberia. Piso bol v senáte postavený pred súd. Očakával, že mu Tiberius nejako pomôže. Ten však nechal celému procesu voľný priebeh. Keď Piso videl akým smerom sa súdne riadenie uberá, zvolil si čestnú smrť a spáchal samovraždu. Existujú dohady, že cisár Tiberius bol zapletený do Germanicovej vraždy. Tieto informácie sa ale nikdy nepotvrdili.

Po Germanicovej smrti začal Tiberius vyzdvihovať svojho biologického syna Drusa do pozície cisárovho nástupcu. Zároveň sa do popredia dostala Claudiovská vetva dynastie na úkor tej Juliovskej. V tomto období sa však tiež stala udalosť, ktorá mala navždy zmeniť Tiberiovu vládu nad Rímskou ríšou. Tiberius sa totiž dostal pod silný vplyv svojho veliteľa pretoriánov Lucia Aelia Sejana. Ten úplne otrávil cisárovu myseľ a pre svoj vlastný prospech ho zatiahol do ešte hlbšej izolácie, depresie a dokonca až paranoje.

Sejanus

Lucius Aelius Sejanus pochádzal z mesta Volsinii ležiacom v Etrúrii. Spoločne so svojim otcom velili pretoriánskej garde do roku 15, kedy Sejanov otec, Lucius Seius Strabo, bol povýšený do funkcie správcu provincie Egypt. Sejanus sa teda stal jediným veliteľom gardy a začal si užívať výhody, ktoré z tohto postu plynuli. Predovšetkým to boli konexie s mnohými významnými senátormi v Rímskom senáte. Dokonca ešte v rokoch 1 pred Kr. – 4 po Kr. sa zúčastnil na východných ťaženiach spolu s Augustovým adoptovaným synom Gaiom Caesarom. Kombináciou energickej vytrvalosti, pätolizačstva a falošnými prejavmi vernosti sa Sejanus stal Tiberiovým najbližším priateľom a osobným poradcom. Tiberius tiež povolil Sejanovi, aby zhromaždil všetkých deväť pretoriánskych kohort a umiestnil ich do tábora ležiacom vo vnútri hraníc hlavného mesta. Časom sa stal Sejanus mimoriadne vplyvným človekom a na verejných miestach sa začali stavať sochy s jeho podobizňou. Samotný cisár Tiberius ho otvorene označoval za ´´ partnera ´´ a slepo mu dôveroval. Sejanus však mal svoje vlastné plány.

Navonok konal ako Tiberiov priateľ, no v skutočnosti robil všetko preto, aby podkopal Tiberiovu autoritu. Keď Tiberiov syn Drusus zistil čo sa deje, chcel uviesť veci na pravú mieru. To sa mu ale nikdy nepodarilo. V roku 23 ho Sejanus spoločne s Drusovou manželkou Livillou dali otráviť. Nasledovali útoky na priateľov Tiberiovej bývalej manželky Agrippiny, ktorí boli umelo obviňovaný zo zrady a urážky majestátu. Na Tiberiov rozkaz boli postupne všetci spomínaní popravení. Podľa starorímskeho vzdelanca a kronikára Tacita to bolo vykonané nie na Tiberiov, ale na Sejanov priamy rozkaz. V roku 25 požiadal Sejanus Tiberia o povolenie vziať si za manželku Livillu. Tiberius to však razantne odmietol. Tento ťah teda Sejanovi nevyšiel, ale ´´ hra pokračovala ďalej´´. O rok neskôr, teda v roku 26, sa Tiberius rozhodol nadobro opustiť Rím a dožiť svoj život na ostrove Capri. Spravil tak vraj predovšetkým na Sejanovo odporučenie. V tejto dobe bol už z Tiberia zatrpknutý starý muž, ktorý trúchlil nad žalostným vývojom svojej vlády. Vlády, po ktorej nikdy v skutočnosti netúžil a bola mu nanútená. Od tejto doby riadil štát len písomnými nariadeniami.

Bez cisárovej prítomnosti mohol Sejanus nikým nekontrolovaný uskutočniť svoj plán. Svoju pozornosť zameral na absolútnu paralyzáciu Agrippininej rodiny. Samotnú Agrippinu a jej synov Nera a Drusa nechal zatknúť, usvedčiť a uväzniť. Svadbou s Livillou sa Sejanus snažil prepojiť svoju rodinu s cisárskou, čím by sa definitívne stal Tiberiovým nástupcom. Plán mu vyšiel v roku 30, kedy mu Tiberius dal požehnanie na svadbu. Tiberius mu však nedal za manželku Livillu, ale svoju vnučku, Livillinu dcéru. V roku 31 dosiahol Sejanus vrchol svojej politickej moci a de facto bez Tiberia v Ríme sa stal novým cisárom ríše. Iróniu dokresľuje fakt, že urodzení senátori museli vzdávať poctu človeku, ktorého od začiatku považovali za spoločensky podradného. V tom istom roku získal právomoci konzula ako Tiberiov kolega. Túto česť Tiberius rezervoval pre svojho budúceho oficiálneho nástupcu. Neskôr bol ešte povýšený, keďže po predčasnom odovzdaní konzulskej moci mu bola udelená moc prokonzulská, o ktorú sa delil so samotným cisárom. 18. októbra 31 bol Sejanus zavolaný na stretnutie v senáte. Sejanus pravdepodobne predpokladal, že mu bude udelená tribúnska moc, čím by sa definitívne stal následníkom cisárskeho trónu pre prípad Tiberiovej smrti.

Opak bol však pravdou. Tiberius totiž poslal z ostrova Capri list, v ktorom označil Sejana za zradcu a nariadil jeho okamžité zatknutie. Prepukol chaos. Senátori, ktorí boli Sejanovi pätolizači, sa rozbehli k východom zo senátu. Tí ostatní len zmätene postávali. Nevedeli čo to má všetko znamenať a čo od nich vlastne cisár očakáva. Mnohí si mysleli, že to je skúška ich oddanosti. Pretoriánska garda, od nedávna pod novým velením Quinta Sutoria Macra, zatkla Sejana. Sejanus bol odvlečený do väznice, kde bol po chvíli zavraždený. V tomto momente sa taktiež začal hon na Sejanových najbližších spolupracovníkov. Jeho rodina bola zatknutá a popravená, Livilla zmizla. Sejanovi prívrženci a priatelia boli všetci postupne pochytaní, mučení a zavraždení. Niektorí si stihli vziať život sami. Po celom hlavnom meste prebiehal masaker aký Rím od Sullovej vlády nevidel. Vraždenie ustalo až v roku 33.

Cisár Tiberius neskôr prehlásil, že sa proti Sejanovi postavil, pretože získal informácie o Sejanovom sprisahaní voči Germanicovej rodine a dokonca aj voči sebe samotnému. Toto tvrdenie je ale dosť rozporné a spochybňované. Po Sejanovej poprave sa toho totiž nič veľmi nezmenilo. Agrippina ostala v domácom väzení a Drusus bol stále držaní v pivniciach pod Palatínom. Obaja dokonca zahynuli násilnou smrťou do troch rokov po Sejanovom odvolaní. Tiberius vraj tiež objavil spojitosť medzi Sejanom a smrťou svojho jediného syna Drusa v roku 23. Sejanus sa stal pravdepodobne ďalšou z obetí hry zvanej politika. Spomenuté dôvody mohli byť len zástierkou skutočného dôvodu, pre ktorý bol odstránený. Týmto dôvodom bol podľa všetkého až príliš rýchly nástup k moci, čo sa z histórie vo väčšine prípadov nevypláca. Opodstatnenosť obvinenia z pripravovaného atentátu na cisára Tiberia sa tiež nikdy nepotvrdila. Každopádne, Sejanus bol už mŕtvy a život išiel ďalej...

Posledné roky

Sejanova aféra cisára Tiberia veľmi deprimovala. Jeho najbližší priateľ a spolupracovník ho zradil. Komu mohol v takejto situácii teraz veriť? Tiberius ešte viac zatrpkol, uzavrel sa do seba a tým ešte viac izoloval pred okolitým svetom. Plán jeho pripravovaného návratu späť do Ríma a verejného života teda definitívne stroskotal. Štát síce naďalej riadil písomnými príkazmi, no boli to práve Augustove politické opatrenia, ktoré zabezpečili štátnej správe v ríši hladký priebeh. Tiberius podľa niektorých správ trávil svoj čas sexuálnymi perverznosťami. Taktiež sa prehĺbila jeho paranoja a podozrievavosť voči iným osobám. Dlhé hodiny trávil osamote, trúchliac nad smrťou svojho syna Drusa. O to kto nastúpi na trón po jeho smrti sa príliš nestaral. Nekládol tomu až taký význam ako jeho otec Augustus. Mohlo za to predovšetkým jeho celkové sklamanie a nezáujem o vonkajší svet v posledných rokoch jeho života. Predsa len však počítal s budúcnosťou ríše. Do jej čela sa mali postaviť jeho dvaja vnuci, Gaius Caligula (Germanicov syn) a Tiberius Gemellus (Drusov syn).

Tiberius zomrel potichu vo svojej vile pri dedinke Misenum 16. marca roku 37. Mal presne 78 rokov a päť mesiacov. Existujú dohady, že Caligula dal starnúceho cisára zavraždiť. Neboli však objavené žiadne dôkazy. Napriek tomu sa táto myšlienka javí ako celkom reálna vzhľadom na Caligulovu mravnú skazenosť. Úroveň Tiberiovej nepopularity v nižších aj vyšších spoločenských triedach dosiahla v tejto dobe obrovské rozmery. Potvrdzujú to aj fakty, že po prevoze jeho tela do Ríma mu senát odmietol vzdať božské pocty a ulice zaplnil ľud vykrikujúc ´´ Tiberia do Tibera ´´. Tam sa totiž hádzali telá zločincov. Označiť Tiberia za zločinca je však viac ako trúfalé. Jeho postavenie vo funkcii imperátora ríše bolo už od samotného začiatku veľmi neprajné. Augustus mu síce zanechal na pohľad rozkvitnuté impérium, ktorého moci sa nič nevyrovná, no pravda bola oveľa rozdielna. Augustova nákladná politika totiž takmer úplne vyprázdnila štátnu pokladnicu. A taký kolos akým bola v tej dobe Rímska ríša sa bez finančnej podpory nezaobíde. Rímske légie síce budili strach u svojich nepriateľov, no tak isto budili strach u Tiberia. Ten totiž nemal dostatok peňazí na vyplácanie ich žoldu. Légie sa mohli teda kedykoľvek obrátiť na samotný Rím, čo sa, ako už bolo spomenuté, aj naozaj stalo. Tiberiovi sa našťastie podarilo povstanie vlastných vojsk zatlačiť bez akéhokoľvek značného vplyvu na chod štátu samotného. Tiberius však stále potreboval získať peniaze na udržanie vnútorného poriadku. Odmietol ale navrhované všeobecné zvýšenie daní, čo potvrdil aj svojim výrokom ´´ Dobrý pastier smie svoje ovce strihať, nie stŕhať z nich kožu ´´. Nanešťastie, ľud mu to nepripočítal k dobru a o to väčšmi mu vyčítali zastavenie všetkých hier a veľkých stavieb v ríši. Tiberius tak učinil z dôvodu ohromnej finančnej náročnosti. Naopak vrchnú sféru spoločnosti si znepriatelil hlavne nepriateľstvom k opozícii a zavedením dane z prepychu.

Tiberius a Rímska ríša

Štyri hlavné aspekty Tiberiovho dopadu na chod Rímskej ríše si zasluhujú našu pozornosť. Boli nimi jeho relatívna vojenská pasivita, skromnosť v súvislosti s božskými poctami, férové zaobchádzanie s provinciami a dôkladná starostlivosť o ne, a používanie zákona o urážke majestátu.

V dobe, kedy bol Tiberius slávnostne uvedený do funkcie cisára po prečítaní Augustovej poslednej vôle, bol tiež Tiberiovi odovzdaný určitý dokument. Bol spísaný Augustom a obsahoval najdôležitejšie informácie o stave ríše. Taktiež obsahoval rady pre budúcich vladárov Ríma. Takou radou bolo napríklad, aby nechali štátny aparát pracovať tak ako je a nič na ňom nemenili. Rovnako tak radí, aby sa cisári nepúšťali do nových bojov a radšej dbali na udržanie vtedajších hraníc impéria. Tento takzvaný Augustov testament by mohol byť pravdepodobne základnou príčinou, prečo cisár Tiberius nepodnikol žiadne veľké nájazdy na susedov Ríma. Autentickosť daného dokumentu je však otázna. Každopádne, Tiberius počas celej doby trvania svojej 23-ročnej vlády nepodnikol žiadne dobyvačné ťaženia. Naproti tomu sa musel vysporiadať s povstaniami na vlastnom území. V rokoch 14 – 16 nariadil trestné výpravy proti vzbúreným germánskym kmeňom, v rokoch 21 – 22 potlačil galské národné povstanie a v rokoch 17 – 24 vysielal vojská do severnej Afriky na boj proti tamojším partizánskym oddielom.

Okrem vojenstva dosiahol cisár Tiberius obdivuhodné úspechy aj na pôde diplomacie. Mal cit pre výber správnych mužov do funkcie guvernérov jednotlivých provincií ríše. Príkladný je hlavne jeho diplomatický úspech v Arménii, ktorá bola v tej dobe mimoriadne nestabilným regiónom. Dosadil sem chránenca Ríma bez nutnosti použitia akejkoľvek vojenskej sily.

Vo všeobecnosti sa Tiberius správal k provinciám férovo a láskavo. Provinční guvernéri mnohokrát požadovali, aby boli Tiberiovi udelené božské pocty už za jeho života. Tiberius ich však vždy všetky skromne odmietol. Tacitus aj Suetonius sa domnievali, že tak robil preto, lebo mu tak Augustus vo svojom testamente odporučil. Toto tvrdenie je pravdepodobne správne. Augustus sám veľké pocty vždy odmietol a Tiberius sa takmer vždy snažil Augusta v politike napodobniť, ak to bolo samozrejme možné.

V jednej oblasti sa ale Tiberius od Augustovho príkladu jasne odklonil. Touto oblasťou bolo právo. Tiberius opäť uviedol do života zákon o urážke majestátu ako prostriedok likvidácie svojich oponentov. Tento zákon sa obzvlášť často používal na odstránenie nepohodlných senátorov. Takáto legislatíva bola Sejanovým hlavným nástrojom na dosiahnutie svojich cieľov. Tiberius osobne tento zákon využíval veľmi zriedkavo. Poväčšine bol jeho iniciátorom samotný Sejanus. Ohromné množstvo senátorov a úradníkov bolo v tejto dobe prenasledovaných a surovo vraždených. Veľmi časté boli masové popravy. Toto konanie sa stalo nebezpečným precedensom, ktorý využívali predovšetkým cisári vládnuci tesne po Tiberiovi (Caligula, Claudius, Nero). Tí to však využívali omnoho častejšie a brutálnejšie ako Tiberius sám.

Záver

Celkovo by sa dalo konštatovať, že vláda cisára Tiberia plne dokázala výhody a nevýhody vlády jedného muža, a predovšetkým muža tak záhadného a nedostupného, akým bol Tiberius. Pre obyvateľov provincií to bolo pokojné a dobre usporiadané obdobie. Guvernéri preukazovali svoju oddanosť a Rímska ríša sa nezúčastnila žiadnej väčšej zničujúcej a finančne nákladnej medzinárodnej vojny. Na domácej pôde však bola atmosféra trocha iná. Koncentrácia moci v jedných rukách sa stala nebezpečná, hlavne v dobe, kedy sa Tiberius ocitol pod Sejanovým vplyvom. Navyše, ak sa chcel Tiberius vyhnúť administratívnej mašinérii, mohol tak urobiť. O ríšu by sa postarali kvalifikovaní úradníci. Celé impérium by sa taktiež mohlo ocitnúť v hlbokej vnútornej kríze, ak by sa jej vladárom stal niekto nemilosrdný ako napríklad Sejanus. Tiberia osobne však za tyrana označiť nemôžeme. Tiež nemôžeme prehlásiť, že by mu nezáležalo na osude impéria, práve naopak. Jeho vláda len sporadicky skĺzla do atmosféry tyranie. Napriek tomu, počas tejto doby padlo za obeť nespočetné množstvo senátorov či dokonca členov cisárskeho domu. V tomto obraze sa dá teda vravieť o definitívnom konci Augustovej ilúzie o obnovenej republike. Na druhej strane ukázala akým smerom by sa mala uberať politika ríše, ktorá v tej dobe vládla svetu. Táto predstava ale bola zároveň sľubná a hrozivá.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tiberius (cisár, 1. storočie)

Vladárske tituly
Tiberius Julsko-klaudiovská dynastia
Predchodca Augustus	Rímsky cisár 14 – 37	Nástupca Caligula