Metabolizmus (architektúra)

Kapsulová veža navrhnutá Kishom Kurokawom

Metabolizmus je architektonický smer, ktorý vznikol v 60. a začiatkom 70. rokov v Japonsku. Orientoval sa na rozvoj a zmenu architektonických komplexov a jednotlivých stavieb v čase na úkor spojenia stacionárnych a premenných prvkov v ich štruktúre.

Skupina radikálnych japonských urbanistov, pôsobiacich od roku 1960 reagujúcich na búrlivý rozvoj japonských priemyselných miest a na ich preľudnenie na život v ohrozenom prostredí veľkomiest aplikuje tradičné poznatky o toku a premene (metabolizme) energií v organizme. Svoje utopické projekty zakladajú na cyklickej funkčnej obnove veľkoštruktúr a v ich rámci i malých štruktúr.

Metabolisti

Metabolisti nesúhlasili s dovtedajším vývinom miest a urbanistickými prostriedkami ich riešenia, pretože nezodpovedajú dynamickým premenám života. Opúšťajú tradičné architektonické myslenie v pojmoch funkcia a tvar a zdôrazňujú priestor a jeho funkčnú premenlivosť. Do centra svojej koncepcie položili ideu nezakončenosti a stálej zmeny architektonickej kompozície. Usilujú sa vytvoriť také podmienky, ktoré umožnia jednotlivým stavbám a ich komplexom meniť sa a rozvíjať v čase a priestore.

Na dosiahnutie tohto cieľa v architektúre vydelili dlhotrvajúce stabilné štruktúry ako napríklad dopravné uzly a magistrály, miesta verejných zhromaždení a prvky, ktoré nemajú dlhodobú trvácnosť a morálne rýchle starnú. Nimi môžu byť napríklad obytné a pracovné miestnosti, ktoré možno podľa potreby ľahko nahradiť druhými. Metabolisti boli talentovanou a intelektuálne silnou skupinou japonských architektov, ktorá sa etablovala v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Išlo o generáciu vyrastajúcu bezprostredne po 2. svetovej vojne. Ich zameranie odrážalo potreby japonskej spoločnosti s rýchlym ekonomickým rastom a prevratnými technologickými zmenami. Svojím pôsobením však významne ovplyvnili aj medzinárodnú architektonickú scénu.

Faktory ovlyvňujúce tvorbu metabolistov

Kenzó Tange, hlavný predstaviteľ metabolizmu, vnášal do svojej architektúry tradičné prvky, ktoré však neboli kópiami svojich starších vzorov, ale ich voľnými interpretáciami. Významný vplyv na prácu metabolistov mali aj neskoré práce Le Corbusiera, najmä pavilón Philips na Svetovej výstave v Bruseli roku 1958, ktorý bol veľkolepou vznešenou formou vybudovanou na matematických základoch. Metabolisti sa ako skupina sformovali roku 1960 v rámci Svetovej konferencie dizajnu v Tokiu. Impulzom bol vzostup spotrebnej elektroniky. Podľa metabolistov elektronické súčiastky, počnúc tranzistormi a končiac mobilnými telefónmi, úplne zmenili vzťah verejnej a súkromnej sféry. Rádio ste zrazu mohli počúvať kdekoľvek a oddáva sa tak súkromnej činnosti na verejnosti. Metabolisti boli presvedčení, že táto skutočnosť rozhodujúcim spôsobom ovplyvní aj architektúru. Navrhovali obytné domy, ktoré pripomínali zoskupenia technológiami nabitých buniek, a verejné budovy v podobe sietí a uzlov. Mestá sa pre nich stávali miestami nových skúseností a spôsob ich zobrazovania pripomínal science fiction. Svetová výstava v Osake roku 1970 potvrdila japonskú ekonomickú silu a metabolistom zabezpečila medzinárodnú pozornosť. Pre skupinu však znamenala začiatok postupného rozpadu.

Významní predstavitelia

• Kijonori Kikutake ( 1928, projekt plávajúceho Marine City, 1958),
• Kisho Kurokawa (Nagakinská kapsulárna veža v Tokiu, 1971),
• Masato Otaka (1923),
• Fumihiko Maki a teoretik Novoru Kavazoe (1926).
• V roku 1964 sa k metabolistom pripojil Kenzo Tange (projekt predmestia Tokia na vode v Tokijskom zálive) a jeho žiak Arata Isozaki (projekt vzdušných miest, 1962).

Zdroje

• Jeremy Melvin, . . . IZMY Ako rozumieť architektúre, Slovart, 2006
• Vladislav Dudák a kol., Encyklopedie svetové architektúry, Baset, 2000
• John Fleming, Hugh Honour, Nikolaus evsner, Dictionary of Architecture, Penguin Books, 1991, Fourthedition