Mikulášska rezolúcia
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
Mikulášska rezolúcia, tiež známa ako Mikulášsky manifest alebo Liptovská rezolúcia, bol dokument prijatý 1. mája 1918 na zhromaždení robotníkov v Liptovskom Mikuláši.
Rezolúcia bola prijatá v závere prvej svetovej vojny v Liptovskom Mikuláši za účasti približne 3000 ľudí. Rezolúcia obsahovala šesť bodov, resp. požiadaviek, keďže okrem iného robotníkom a obyvateľom začalo prekážať to, ako vláda zneužívala vojnu na to, aby mohla riadiť štát protidemokraticky.
1. mája 1918 sa pred budovou Čierneho orla a na jeho dvore stretli robotníci a obyvatelia Liptovského Mikuláša. Organizátormi zhromaždenia boli mikulášski sociálni demokrati. Ich vtedajší hlavný predstaviteľ Emanuel Lehocký sa zhromaždenia nemohol zúčastniť, preto účastníci požiadali o prejav Vavra Šrobára, ktorého poznali hlavne z jeho osvetovej činnosti medzi robotníkmi. Redaktormi boli Karol Huška a Ing. Ján Burjan. Šrobár odôvodnil, čo by sa verejným prečítaním a prijatím rezolúcie malo dosiahnuť. Zároveň upozorňoval, že celá akcia musí prebehnúť v pokoji, aby neprišlo k prerušeniu zhromaždenia. Text rezolúcie na zhromaždení odsúhlasili.
V prvom bode žiadali uzavretie spravodlivého a trvalého mieru. Mier, s ktorým budú súhlasiť všetky krajiny, a ktorý zabráni ďalším sporom. V druhom bode žiadali bezpodmienečné uznanie práva na samourčenie všetkých národov. V treťom bode žiadali volebné právo pre každého dospelého občana a zdôraznili potrebu anonymity volieb a zákazu podplácania a zastrašovania voličov. V štvrtom bode žiadali úplnú slobodu tlače a slova. Protestovali proti tomu, aby verejná mienka občanov bola ovplyvňovaná cenzúrou. V piatom bode žiadali aby sa vláda postarala o to, aby svetovú vojnu nepovažovali niektorí ľudia za obchod na úkor nemajetných tried. V šiestom bode žiadali aby bola zákonom zaistená pracovná doba.
Rezolúcia sa uchytila, pretože okrem pracovných a občianskych práv tiež žiadali "bezpodmienečné uznanie práva na sebaurčenie všetkých národov nielen za hranicami našej monarchie, ale i národov Rakúsko-Uhorska, teda aj uhorskej vetvy československého kmeňa."
Rezolúcia sa čoskoro dostala do širokého povedomia. Prostredníctvom českej tlače sa rezolúcia dostala do časopisov. V jej dôsledku sa vedenie Slovenskej národnej strany rozhodlo zvolať do Turčianskeho Sv. Martina poradu. Návrh odsúhlasili aj zástupcovia Slovenskej ľudovej strany na čele s Andrejom Hlinkom.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- KOVÁČ, Dušan: Kronika Slovenska 2 Slovensko v dvadsiatom storočí. Bratislava : Fortuna Print&Adut, 1999, s. 84
- PEKNÍK, Miroslav a kolektív: Dr. Vavro Šrobár, politik, publicista a národnoosvetový pracovník. Bratislava :VEDA, 2012 s. 266