Preskočiť na obsah

Andrej Hlinka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Andrej Hlinka
rímskokatolícky kňaz, politik
Andrej Hlinka
Funkcie a tituly
Poslanec Národného zhromaždenia
1918 - 1938
Predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany
1913 - 1938
Biografické údaje
Narodenie27. september 1864
Černová, časť Ružomberka
Úmrtie16. august 1938 (73 rokov)
Ružomberok
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka19. jún 1889 (24 rokov)
Juraj Császka
InkardináciaSpišská diecéza
Odkazy
Spolupracuj na Commons Andrej Hlinka
Pomník Andreja Hlinku v Prešove
Pomník Andreja Hlinku v Prešove
Socha Andreja Hlinku v Žiline
Pamätník Andreja Hlinku pred ilavskou väznicou

Andrej Hlinka (* 27. september 1864, Černová, dnes časť Ružomberka, Rakúske cisárstvo – † 16. august 1938, Ružomberok, Česko-Slovensko) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia. Bol aj jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Rovnako sa zúčastnil na Parížskej mierovej konferencii 20. septembra 1919.

V ankete RTVS Najväčší Slovák v roku 2019 bol vyhodnotený na štvrtom mieste.[1]

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Andrej Hlinka bol národovec, politik, publicista, prekladateľ. Používal pseudonymy Kostolan, Lipták, Mešťan, Výborník. Narodil sa v Černovej č. p. 92 zo slovenských, roľníckych, robotníckych rodičov, pltníckeho faktora Andreja Hlinku a Márie, rod. Šulíkovej (v matrike "Schulik"). Mal osem súrodencov.

Vďaka svojmu nadaniu a podpore učiteľa Jána Holdoša sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku. Študoval tu v rokoch 1877 – 1880. V Ružomberku sa pod vplyvom profesora Karola Krčméryho národne uvedomil. Súčasne v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom. V rokoch 1881 – 1883 navštevoval vyššie gymnázium v meste Levoča. Roku 1883 ho prijali za klerika seminára v Spišskej Kapitule, kde študoval teológiu. Verejne upozornil na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári. Kňazskú vysviacku prijal 19. júna 1889 z rúk spišského biskupa Juraja Császku.

Jeho prvé kaplánske pôsobisko bolo v Zakamennom-Kline na Orave. V roku 1890 ho biskup preložil najprv do obce Liptovské Kľačany a odtiaľ do mestečka Tvrdošín. V roku 1892 dostal faru v liptovských Troch Sliačoch. Usiloval sa tu zlepšiť sociálne postavenie farníkov založením spolku striedmosti a založením úverového a potravného spolku. Organizoval osvetové prednášky a slovenské divadelné predstavenia.
V čase pôsobenia na sliačanskej fare sa zapojil do politického života. Priťahovala ho Uhorská ľudová strana (Néppárt), ktorá sľubovala riešiť aj otázku nemaďarských národov Uhorska. Pastoráciou a sociálnou činnosťou si získal podporu nižších ľudových vrstiev. To sa ukázalo 22. marca 1905, keď ho zvolili za farára v Ružomberku hlasmi okrajových štvrtí mesta. Ako ružomberský farár bol súčasne členom mestského zastupiteľstva, kde poukazoval na korupciu a mrhanie s financiami mesta. Usiloval sa urobiť všetko v prospech svojich veriacich, ich náboženského, kultúrneho a národného povznesenia.
V roku 1907 sa stal zakladateľom peňažného ústavu Ľudová banka. (Funkciu predsedu jej správy prevzal až roku 1910).
Už roku 1898 neúspešne kandidoval s programom Uhorskej ľudovej strany v ružomberskom okrese. Pod dojmom nesplnených sľubov sa s touto stranou v roku 1901 rozišiel. Zvolili ho do vedenia Slovenskej národnej strany. V práci pre týždenník Katolícke noviny od roku 1905 sa jeho bližšími spolupracovníkmi stali Ferdinand Juriga, Ferko Skyčák, Anton Bielek a František Jehlička. Jeho spolupracovník bol Vavro Šrobár a skupina okolo časopisu Hlas, ale aj Milan Hodža.

5. 12. 1905 sa stal spoluzakladateľom samostatnej strany pod názvom Slovenská ľudová strana. Strana vystúpila s programom všeobecného a rovného volebného práva, zrušením liberálnych cirkevných zákonov (povinný občiansky sobáš a štátne matriky), uskutočnenie národnostného zákona, boj proti úžere a vysťahovalectvu. S jej programom bola zvolená väčšina slovenských poslancov do uhorského snemu.
Pred parlamentnými voľbami v máji 1906 verejne podporil kandidatúru Vavra Šrobára. Spišský biskup Alexander Párvy ho za to 4. mája 1906 suspendoval ab officio (od farského úradu) a 18. júna 1906 po obvinení zo svätokupectva pri získaní ružomberskej fary aj ab ordine (od výkonu kňazského povolania). 27. júna 1906 bol uväznený v Ružomberku. V politickom procese 26. novembra-6. decembra 1906 ho súdili spolu s 15 spoločníkmi. Jeho vystúpenia za základné práva slovenského národa označili za poburovanie Slovákov proti Maďarom. Maďarským súdom, ako Slováka ho odsúdili na 2 roky väzenia, 1 500 korún pokuty a 680 korún súdnych trov. Ešte pred nastúpením do väzby došlo v jeho rodnej obci ku krviprelievaniu. Černovčania čakali, že bude prítomný pri posviacke ich nového kostola. Termín vysviacky sa určil v čase, keď prednášal v Česku. Pri pokuse o násilnú posviacku kostola 27. októbra 1907 došlo k Černovskej tragédii. Uhorskí žandári zastrelili 15 ľudí. Udalosť pred celým svetom odhalila brachiálnosť uhorskej liberálnej vlády a útlak slovenského národa.
Hlinka ako Slovák, si odpykal svoj trest vo väzení v Segedíne (30. novembra 1907 – 10. februára 1910). Počas väzby ho v ďalšom procese 4. mája 1908 v Bratislave odsúdili na rok a pol väzenia a pokutu 1 700 korún. Celkový trest bol neskôr upravený na 2 roky a 9 mesiacov väzenia. Počas väzby bol vedúcim prekladateľom Starého zákona do slovenčiny, ktorého vydanie pripravoval Spolok svätého Vojtecha. Vo väzení sa dozvedel, že Vatikán (Kongregácia snemu) 27. februára 1909 vyniesol rozsudok v jeho spore s biskupom Párvym. Suspenzia nebola potvrdená a Párvy ju musel zrušiť.

Po roztržkách so slovenskými evanjelikmi a liberálmi vystúpil zo Slovenskej národnej strany. 29. júla 1913 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu a stal sa jej predsedom. Prvá svetová vojna zabránila, aby strana vyvinula väčšiu činnosť. Po období krátkej pasivity sa od roku 1916 aktivizoval. V Ružomberku založil slovenskú kníhtlačiareň Lev, ktorej cieľom bolo nábožensky, kultúrne a národne formovať slovenského človeka.

24. mája 1918 na porade 25 významných slovenských politikov v Martine prispel k rozhodnutiu aktivizovať sa pre česko-slovenskú orientáciu. Bol účastníkom a spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady v Martine 30. októbra 1918, ktorá sa vyslovila za vznik česko-slovenského štátu. Stal sa členom jej výkonného výboru.

Ako zakladateľ Kňazskej rady sa zaslúžil o konsolidáciu cirkevných pomerov na Slovensku počas štátneho prevratu. V dôsledku protikatolíckej orientácie vládnych kruhov v Česku i na Slovensku 19. decembra 1918 v Žiline bola na jeho pokyn obnovená Slovenská ľudová strana. Zastával v nej predsednícku funkciu až do svojej smrti. Základným bodom programu bola autonómia Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky, vychádzajúca z existencie svojbytného historického slovenského národa. Autonomistický program sa opieral o Pittsburskú dohodu z 31. mája 1918. Keď nenašiel pre autonomistické požiadavky pochopenie u centralistickej československej vlády v Prahe, roku 1919 podnikol po dohode s poľskou vládou spolu s F. Jehličkom a Š. Mnoheľom pod falošnou identitou tajnú cestu na mierovú konferenciu do Paríža, kde predložili otázku autonómie Slovenska na medzinárodné fórum. Po návrate na Slovensko bol zaistený a sedem mesiacov internovaný v Česku pre pokus o vlastizradu. Na slobodu ho prepustili až koncom apríla 1920, keď bol zvolený za poslanca.

Pri oživení Matice slovenskej roku 1919 sa stal členom jej výboru a 4. novembra 1920 ho zvolili za predsedu Spolku svätého Vojtecha. Túto funkciu zastával až do roku 1938. V októbri 1921, pri príležitosti 700 výročia založenia Tretieho rádu sv. Františka z Assisi, sa zúčastnil spolu s moravským rímskokatolíckym kňazom Dr. Alojzom Kolísekom prvej veľkej spoločnej púti Čechov a Slovákov v novodobej histórii Československa. Roku 1924 dostal titul pápežského komorníka a v roku 1927 sa stal apoštolským protonotárom.

Slovenskú ľudovú stranu (od roku 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana) volila v medzivojnovom období väčšina voličov slovenskej národnosti. Hlinka bol v rokoch 1918 – 1938 jej poslancom v pražskej poslaneckej snemovni a v rokoch 1921 – 1938 predsedom jej parlamentného klubu. Dokázal čeliť vonkajším i vnútorným pokusom rozložiť stranu. Prežil niekoľko pokusov o atentát (napr. 2. mája 1919 na fare v Ružomberku, 12. júna 1921 na zhromaždení v Krupine). Slabinou strany bol jej konfesionalizmus.

Hlinka bol výborný organizátor a rečník. Pre jeho utrpenie za slovenskú vec, autoritu v strane a patriarchálny zjav sa stal živým symbolom zápasu za práva slovenského národa. Aj keď to nie je všeobecne známa skutočnosť, za svojho priameho ideologického nasledovníka považoval Karola Sidora.

Spomienky a kult

[upraviť | upraviť zdroj]

Telesné pozostatky A. Hlinku boli najprv uložené na ružomberskom cintoríne a 31. októbra 1938 slávnostne prenesené do mauzólea pri ružomberskom farskom kostole.

25. apríla 1939, teda až po vzniku prvej Slovenskej republiky, schválil Slovenský snem zákon č. 83/1939 Zb. Podľa §1 tohto zákona sa Andrej Hlinka zaslúžil o slovenský národ.

Zákon z dielne SNS s rovnakým názvom (Zákon o zásluhách Andreja Hlinku ...) bol v samostatnom Slovensku prijatý 24. novembra 2007 s platnosťou od 1. januára 2008.[2][3] Zákon však neobsahuje paragraf 2 návrhu, podľa ktorého mal byť Hlinkovi priznaný titul "Otec národa".[4] Podľa zákona má byť v SNR busta A. Hlinku a pamätná tabuľa, na ktorej sa uvedie text: „Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ a Slovenskú republiku“. Zákon ešte stanovuje Hlinkov pamätník (mauzólea) v Ružomberku ako pietne miesto. Tam však spočíva len jeho rakva, pretože ešte pred príchodom Červenej armády pozostatky v marci 1945 odviezli na neznáme miesto na Slovensku. V roku 1968 bola rakva premiestnená a v Bratislave prestrelená ruskými okupantmi.

Počas celého obdobia autonómie Slovenska a prvej Slovenskej republiky sa šíril Hlinkov kult. Jeho meno niesli organizácie Hlinkova mládež (pozri Nová mládež) a Hlinkova garda, hoci Hlinka nemal vplyv na ich založenie ani vedenie.

Po roku 1948 patril medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa aby sa do nej po nežnej revolúcii znovu vrátil.[5] Napríklad v Bratislave bol Park Karola Šmidkeho bol premenovaný na Park Andreja Hlinku. V súčasnosti máme na Slovensku 17 ulíc Andreja Hlinku (alebo A. Hlinku), Námestie Andreja Hlinku je 6x (v Považskej Bystrici ako Námestie A. Hlinku), Nábrežie A. Hlinku je v Hlohovci, Trieda Andreja Hlinku je v Nitre.[6] Katolícky kultúrny dom A. Hlinku je v Bratislave Rači.[7]

Ideová orientácia

[upraviť | upraviť zdroj]

Bola poznamenaná vlastenectvom, patriotizmom, kresťanským presvedčením, antikomunizmom a vychádzala z katolíckeho sociálneho učenia o odstránení, resp. zmiernení sociálnych rozdielov v spoločnosti. Vychádzal z existencie svojbytného slovenského národa, ktorý sa vytvoril a zachoval vďaka kresťanskej tradícii.

„ Mňa nepremeníte! Mňa nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovák som a Slovák budem! A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal. Do posledného dychu budem bojovať za sväté práva slovenského ľudu, za božské práva slovenského národa! “


Úryvok z Hlinkovej obhajoby z roku 1906

„ Tu je doba činov. Treba nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť. “


Zo zápisnice z porady Slov. nár. strany 24. 5. 1918 v Martine, rekonštruovanej v r. 1924 K. A. Medveckým

„ Za tento krátky čas nám násilnícki Česi spôsobili viac trápenia, ako Maďari za tisíc rokov. Teraz vieme, že Extra Hungariam non est vita (mimo Uhorska niet pre nás života). Pamätajte si tieto slová, čas ukáže ich správnosť! “


Z rozhovoru s americkým diplomatom Stephenom Bonsalom v Paríži 19. 9. 1919

„ Budem pracovať vo dne v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské. “


Slovák, 28. 4. 1920

„ Keď nám Praha nedá, čo nám patrí, dáme Prahe zbohom. “
„ Sme si vedomí, že my a naši spolupracovníci ideme po slávnych a tŕnistých cestách Štúra, Radlinského, Moysesa, Mudroňa a Vajanského, a že my sme tí, ktorí vysoko držíme zástavu neuznanej slovenskej svojbytnosti a slovenskej politiky. “


Slovák, Veľká noc 1936

„ Ja som slovenský Hitler. Ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku. “


Manifestácia v Liptovskej Teplej, jún 1936.

„ Áno, v tom najdôležitejšom, totiž v boji proti boľševizmu, proti ateizmu, pôjdeme v jednom tábore hoci aj s Hitlerom! “


Zjazd HSĽS v Piešťanoch, september 1936

„ Hitler je kultúrna beštia a nacizmus je pre kresťanské Slovensko neprijateľná ideológia. “


Parafráza výroku so stretnutia s Karlom Hermannom Frankom, predsedom Sudetonemeckej strany, február 1938

V snahe udržať slovenský svojráz presadzoval myšlienku samosprávy – autonómie Slovenska. Staval sa proti komunizmu i proti nacizmu. Ostro vystupoval proti pražskému centralizmu. Komunistická publicistika a historiografia ho obviňovala z koketovania s fašizmom a z uzavretia zmluvy o spolupráci s Konrádom Henleinom a politickým vodcom maďarskej menšiny v ČSR grófom Jánosom Eszterházym. Hlinka sa ako opozičný politik s obidvoma politikmi stretol v roku 1938, no písomnú dohodu s nimi neuzavrel. V novinách HSĽS Slovák zo dňa 1.3.1938 o porozumení s Henleinom a Eszterházym napísal:

„ …vždy som hlásal potrebu spojenia sa všetkých, ktorí na Slovensku žijú a chcú tu lepšiu budúcnosť. Vždy som si želal jednotný autonomistický front všetkých obyvateľov Slovenska. Dnes toto želanie dostáva určitejšie rysy. Sejba naša prináša dobrú úrodu. Myšlienka jednotného frontu všetkých autonomistov dozrela natoľko, že sa hlásia k nám Nemci, Maďari i Rusíni. Uznávajú prvenstvo Slovákov na Slovensku a vodcovskú úlohu slovenských autonomistov v boji za autonómiu i v budúcom autonomistickom Slovensku. Konrád Henlein uznáva veľkú úlohu katolicizmu v boji proti boľševicizmu, ktorý ohrozuje kresťanskú kultúru. Súhlasí s nimi, čo sa týka otázky práv samobytných národov, ktorým sa má ako celku priznať právna osobnosť. Ján Esterházy za Maďarov osvedčil sa, že uznáva vedúcu úlohu a vedúce postavenie Slovákov aj Rusínov. My tieto osvedčenia vítame a podobne osvedčujeme, že sa budeme držať zásady uni cuiqve suum. Každému, čo mu patrí. Len na tomto kresťanskom a spravodlivom základe bude možnosť skonsolidovať republiku a pomery, ktoré československé strany konsolidovať nevedeli. Skonsolidujeme ich my… “

Keď sa jeho strana po Hlinkovej smrti s jeho zástupcom Jozefom Tisom na čele dostala v roku 1939 k moci a v prvej Slovenskej republike prevzala moc, stala sa z Hlinku kultová osobnosť nového režimu. Boli založené dve masové organizácie: Hlinkova garda, napodobenina nemeckej Sturmabteilung, a Hlinkova mládež, napodobenina nemeckej Hitlerjugend, s ktorými však ako presvedčený národný demokrat nemal ani po duchovnej stránke nič spoločné.

Po obnovení Česko-Slovenska v roku 1945 a po príchode komunistov k moci bol Hlinka z dôvodu jeho negatívneho postoja ku komunistom a pražskému centralizmu zobrazovaný ako najväčší zločinec slovenskej histórie. Všetky diela, ktoré o ňom vznikli v rokoch 1948 až 1989, je preto nutné vidieť v tomto svetle.

Po Nežnej revolúcii (1989) bol tento negatívny obraz upravený. V roku 1991 uverejnenej Slovak National Biography je napísané „one of the most significant personalities in modern Slovak history, a nationalistic Christian politician and representative of Slovak autonomic efforts“. Jeho podobizeň zdobila aj 1000-korunovú bankovku.

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Od 90. rokov 19. storočia prispieval do slovenskej tlače: Národný hlásnik, Katolícke noviny, Slovenské noviny, Národnie noviny (v rokoch 1896-97 tu uverejnil sériu článkov pod názvom „Naše krivdy“). Vo svojich článkoch obracal záujem na postavenie slovenského ľudu, poukazoval na potrebu zakladania svojpomocných spolkov a osvety. Jeho ideálom bol veriaci, ekonomicky sebestačný, národne uvedomelý a vzdelaný Slovák. Bojoval proti úžere, korupcii a maďarizácii. Roku 1897 spolu s A. Bielekom založil a do roku 1901 redigoval mesačník Ľudové noviny. V r. 1917 – 1938 bol hlavným redaktorom mesačníka Duchovný pastier. Po obnovení činnosti Slovenskej ľudovej strany roku 1919 založil týždenník a r. 1920 denník Slovák. Prispieval doň aktuálnymi politickými článkami, najmä úvodníkmi .
Kriticky vystupoval proti oficiálnemu pražskému centralizmu, čechoslovakizmu a proti útokom namiereným na cirkev. Riešenie slovenskej otázky videl v uskutočnení autonómie Slovenska, ktorú považoval súčasne za podmienku zlepšenia česko-slovenských vzťahov. Je autorom brožúry Ako založíme gazdovsko-potravný spolok? (Ružomberok 1895). Zostavil a vydal spevník Vianočné piesne (Skalica 1901) a modlitebnú knižku Nábožný kresťan. Ďalšie diela: Modlitebná knižka a cirkevný katolícky spevník (Liptovský Mikuláš 1905, Ružomberok 1921), Katolícka autonómia (samospráva) v Uhorsku (Ružomberok 1899).
Z obdobia jeho internácie v Česku r. 1919 vyšli posmrtne Zápisky z Mírova (Bratislava 1941, 1991; zostavil a vydal Karol Sidor). Pre deti zostavil spevník Nábožné katolícke dieťa a Cirkevný katolícky spevníček s modlitbami pre dietky (Ružomberok 1920). Kňazom je určené jeho dielo Hodegus sacerdotis, Sprievodca kňaza pri najnutnejších cirkevných obradoch. (Ružomberok 1931).
Z maďarčiny preložil dielo Antala Szuzaia: Apológia čili sústavná obrana základných právd katolíckej viery (Ružomberok 1924). Preložil časti Starého zákona, ktoré vyšli vo vydaní Svätého Písma r. 1926 v Trnave.
Z jeho výrokov bola zostavená publikácia Iskry, Slová A. Hlinku. (Bratislava 1943).

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • HLINKA, Andrej. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok II. E – J. Martin : Matica slovenská, 1987. 592 s. S. 338 – 339.
  • HURBAN-VAJANSKÝ, S.: Ružomberský kriminálny proces proti A. Hlinkovi. Martin 1906
  • MEDVECKÝ, Karol A.: Slovenský prevrat. Trnava : Spolok Sv. Vojtecha 1930
  • KOLÍSEK, A.: Andrej Hlinka. Bratislava 1924
  • SIDOR, K.: Andrej Hlinka (1864-1926). Bratislava 1934
  • CHÁB, V.: Andrej Hlinka. Praha 1934
  • SILAN, J.: Requiem za A. Hlinkom. Trnava 1938
  • Ercé. Slovenská krv. Bratislava : Vydavateľstvo lexikálneho diela „Slovenská krv“, 1942. 568 s. S. 149 – 150.
  • MEDERLY, K.: A. Hlinka. Bratislava 1942
  • FAGUĽA, L. G.: A. Hlinka. Bratislava 1943
  • BEŠEŇOVSKÝ, Ľ. (zost.): Andrej Hlinka. Winnipeg 1983
  • KIRSCHBAUM, J. - FUGA, F. (zost.): Andrej Hlinka v slove a obraze. Toronto - Ružomberok 1991
  • BIELIK, F. - BOROVSKÝ, Š. (zost.): Andrej Hlinka a jeho miesto v slovenských dejinách. Bratislava, 1991
  • BARTLOVÁ, A.: Andrej Hlinka. Bratislava 1991
  • BALÁŽ, A.- BEBJAK, S. (zost.): To bol Andrej Hlinka. In: Magazín Slovenského denníka, 1990
  • VNUK, F.: Andrej Hlinka. (Bratislava, 1998)
  • LETZ, R. - MULÍK, P. a kol.: Pohľady na osobnosť Andreja Hlinku. Martin : Matica slovenská, 2009
  • HRABOVEC, E.: Andrej Hlinka a slovenskí katolíci očami Svätej stolice 1918 - 1927. Bratislava : Lúč, 2014
  • LETZ, R. (ed.): Andrej Hlinka vo svetle dokumentov. Bratislava : PostScriptum, 2015. 360 s. ISBN 978-80-89567-36-2
  • Czechs, Slovaks, and Father Hlinka In: Stephen Bonsal, Suitors and Suppliants: The Little Nations at Versailles (Kennikat Press Port Washington, NY 1946, 1969)
  • LETZ, R. - STANO, P. (zost.): Národe môj. Pamätnica 150. výročia narodenia Andreja Hlinku. Bratislava : Postscriptum, 2015.
  • KUBANOVIČ, Zlatko. Historický náhľad do dejín slovenských saleziánov (Od dona Bosca do roku 1924). Bratislava : Don Bosco, 2019. ISBN 978-80-8074-436-6. S. 137 - 139.
  • HOLEC, Roman: Andrej Hlinka : Otec národa? Bratislava : Marenčin PT, 2019. 320 s. ISBN 978-80-569-0440-4
  • Slovenský národný archív, pozostalosť A. Hlinku
  • Liptovské múzeum v Ružomberku - stála expozícia, venovaná A. Hlinkovi.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ TOP 10 - RTVS.sk [online]. www.rtvs.sk, [cit. 2023-06-21]. Dostupné online.
  2. ↑ S-EPI. 531/2007 Z. z. Zákon o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o SR | Aktuálne znenie [online]. Zákony pre ľudí, [cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  3. ↑ Hlinka nebol ideálny politik, ale jeho prínos pre Slovensko prevažuje [online]. TASR, [cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  4. ↑ TÁBORSKÁ, Marika; SMATANA, Ľubomír. V Bratislavě protestovali odpůrci zákona o zásluhách Andreje Hlinky [online]. iROZHLAS, 2007-10-17, [cit. 2023-08-21]. Dostupné online. (po česky)
  5. ↑ ŠIMONČIČ, Andrej. Symbol režimu: Hlinkova garda mala na Slovensku výsadné postavenie, členstvo v nej malo byť povinné [online]. hnonline.sk, 2019-05-27, [cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  6. ↑ OMA.SK. Andreja Hlinku [online]. ulice.oma.sk, [cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  7. ↑ Katolícky kultúrny dom A. Hlinku: Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave [online]. muop.bratislava.sk, [cit. 2023-08-21]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Andrej_Hlinka&oldid=7907392“