Nésiótes
.jpg)
Nésiótes alebo Nesiotes (starogr. Νησιώτης, Νεσιότες) bol grécky sochár v 5. storočí pred Kr.[2][3][4]
Sochár Nésiótes, zrejme rodák z Atén, bol činný približne v rokoch 480 až 460 pred Kr. Z jeho nezachovalých sôch je známych niekoľko podstavcov (na všetkých stáli pôvodne bronzové sochy[2]) objavených v Atike, ktoré signoval spolu s Kritiom.[5][3] Najznámejším ich sochárskym dielom bolo súsošie tzv. Tyranobijcov, ktoré kedysi stálo v Aténach. Ešte v 2. storočí ho videl grécky cestovateľ Pausanias.[6]
Tyranobijci Harmadios a Aristogeitón previedli v roku 514 pred Kr. atentát na synov aténskeho tyrana Peisistrata (Hipparcha a Hippia) a boli popravení. V roku 510 pred Kr. zhotovil Anténor z Atén súsošie Tyranobijcov (stálo na aténskej agore), ktoré ale v roku 480 pred Kr. dal Xerxes I. previesť do Perzie (do Atén sa vrátilo až za vlády Seleukovcov.[7])[3] Atenčania preto v roku 477 pred Kr. poverili Nésióta a Kritia, aby zhotovili nové.[4] Je známych niekoľko rímskych kópií tohto súsošia.[3]
Nésiótes a Kritios sa ešte prísne pridŕžali predpisov dórskej bronziarskej školy.[8] Staroveký spisovateľ Lukianos, ktorý sa v mladosti venoval sochárstvu, uvádza, že niektorí rečníci sú pri prejavoch meraví ako Nésiótove a Kritiove sochy.[7] Vo vývine gréckeho sochárstva sa síce tieto sochy časovo zaraďujú už do novej epochy,[8] ale z dôvodov konzervatizmu zachovávajú ešte sčasti tradičný archaický štýl.[1]
Na základe epigrafických nálezov na podstavcoch zo sôch sa mu pripisuje aj spoluautorstvo dvoch sôch bohyne Atény[9][10] a sochy Epicharina, bežca hoplitodromu,[11] ktoré stáli na aténskej Akropole.[12] O soche Epicharina sa zmienil i Pausanias.[13]
Referencie a bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 81.
- ↑ a b Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Kritios e Nesiotes [1]
- ↑ a b c d Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 400.
- ↑ a b Johann Joachim Winckelmann. Dějiny umění starověku Stati. Praha : Odeon, 1986. 01-519-86. S. 434.
- ↑ Inscriptiones Graecae, IG I³ 846, IG I³ 847, IG I³ 848, IG I³ 849, IG I³ 850, IG I³ 851 [2]
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 37.
- ↑ a b José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 76.
- ↑ a b Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 241.
- ↑ Inscriptiones Graecae, Raubitschek, DAA 123 [3]
- ↑ Inscriptiones Graecae, Raubitschek, DAA 160 [4]
- ↑ Inscriptiones Graecae, Raubitschek, DAA 120 [5]
- ↑ Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, ACROPOLI d'Atene [6]
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 70.