Nočné svietiace oblaky

Nočné svietiace oblaky nad fínskym jazerom Saimaa

Nočné svietiace oblaky alebo mračná (skratka NLC z angl. noctilucent clouds) sú striebristé oblaky viditeľné na večernej oblohe po západe Slnka. Sú zložené z drobných kryštálikov ľadu a svietia vďaka odrazenému slnečnému svetlu.

Výskyt

Nočné svietiace oblaky pozorované z Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS)

Je možné ich pozorovať najčastejšie v období okolo letného slnovratu, keď sa Slnko nachádza 6° až 16° pod horizontom, vrstva pevných častíc vo vrchnej časti mezosféry vo výškach 80 – 85 km je osvetlená slnečným svetlom a súčasne pozadie je dostatočne tmavé. Sú pozorovateľné na severnej aj južnej pologuli, hlavne vo väčších zemepisných šírkach – od 50° do 70°. Ich hrúbka je iba 0,5 – 2 km a plošné rozmery až 10 000 – 4 000 000 km². Pozorovať je ich možné niekoľko minút až niekoľko hodín. Teplota v týchto mračnách je okolo 135 K (−138 °C) a pohybujú sa prevažne juhozápadným smerom rýchlosťou okolo 40 m/s. Prvé pozorovanie tohto javu je z roku 1885. Odvtedy tento úkaz naberá na početnosti výskytov ale aj na sile.^{[chýba zdroj]} Existujú teórie podľa ktorých je tento úkaz spojený s klimatickými zmenami a ľudskou činnosťou. Odpoveď na túto i ďalšie otázky spojenými s touto oblačnosťou hľadá družica AIM.

Charakteristika

Stredný priemer ich častíc bol určený pomocou polarizačných a spektroskopických meraní na 0,3 mikrometra. Priestorová hustota častíc v mraku je okolo 10 000 častíc v kubickom metri. Napriek krátkemu trvaniu tohto úkazu sa podarilo získať vzorky častíc pomocou výškových rakiet, napr. raketou Pandorra už v roku 1968.

Iné projekty

Portál vied o Zemi Astronomický portál Portál slnečná sústava

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nočné svietiace oblaky