Obliehanie Temešváru (1552)
| Obliehanie Temešváru | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Habsbursko-osmanských vojen v Uhorsku (1526 – 1568) | |||||||||
 Obliehanie Temešváru na tureckej miniatúre | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
| Kráľovské Uhorsko | Osmanská ríša | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Štefan Lošonci | Mehmed Sokolovič | ||||||||
| Sila | |||||||||
| 2 5000 | 100 000 | ||||||||
Obliehanie Temešváru v roku 1552, bola jedna z vojenských operácii na juhovýchode Sedmohradska (v súčasnosti Rumunsko) ktorá prebiehala v dňoch 24. júna až 27. júla toho istého roku medzi uhorskými obrancami pod velením Štefana Lošonciho ako veliteľa pevnosti na jednej strane a osmanskými vojskami na čele s bosenským begom Mehmedom Sokolovičom. Obliehanie sa napokon skončilo víťazstvom armád osmanských Turkov, ktorí aj napriek sľubom slobodného odchodu samotného kapitána a jeho uhorských vojakov zmasakrovali.
Prvopočiatky boja[upraviť | upraviť zdroj]
Prvé potýčky, ktoré sa prejavovali spočiatku na diplomatickom poli, siahajú do leta roku 1550, keď prepukli spory v Sedmohradsku medzi frátrom Jurajom a Izabelou Jagellonskou, vdovou po Jánovi I.[1]:149 Fráter Juraj sa po dobytí Budína osmanskými Turkami napokon rozhodol prikloniť k politike, ktorá by nadviazala nové dohody s Ferdinandom I. Habsburským namiesto osmanského sultána. Po dohode so samotným panovníkom ale aj sedmohradskými stavmi mu napokon fráter Juraj odovzdal vládu nad krajinou.[2]:199 Izabela Jagellonská však aj napriek viacerým žiadostiam voči osmanskému sultánovi neuspela. Po intervencii o žoldnierskeho zboru v počte 7-tisíc vojakov na čele s generálom Castaldom nasledovala jej kapitulácia, ku ktorej napokon došlo dňa 19. júla roku 1551 v Albe Iulii. Po podpise abdikačnej listiny napokon spolu so svojím synom Jánom Žigmundom opustila územie Sedmohradska. Izabelino zrieknutie kniežacieho stolca však dynastické problémy stále nevyriešilo. Sedmohradské stavy uznali Ferdinanda I. za svojho nového panovníka na čo osmanský sultán Sulejman I. reagoval tak, že sa postavil zásadne proti zjednoteniu Uhorska.[1]:149
Prvé odrazenie agresora[upraviť | upraviť zdroj]
Po vojenskom zásahu Giovanniho Battistu de Castalda, žoldnierskeho generála talianskeho pôvodu, sa nemeckým žoldnierom, ktorým velil podarilo zaujať pohraničné hrady, na čo osmanský sultán Sulejman I. reagoval zorganizovaním trestnej výpravy pod velením Mehmeda Sokoloviča. Tomu sa začiatku augusta roku 1551 podarilo na čele armády v počte 50-tisíc mužov prekročiť hranice a následne získať hrady na juhozápade územia pod korunou Jána II. Žigmunda Zápoľského, pričom išlo o pevnosti ako Becse, Veľký Bečkerek či dokonca Čanád ale aj celý rad slabších pevností. Po týchto úspechoch prenikli armády osmanských Turkov začiatkom októbra toho istého roku k pevnosti Lippa, ktorá im takisto podľahla. Blízky Temešvár sa im však dobyť nepodarilo. Osmanské oddiely sa však stiahli a to po zaplatení dane a presvedčení samotného pašu o vernosti strany frátra Juraja.
Boj a lesť[upraviť | upraviť zdroj]
Prvá výprava však znamenala iba predohru silnejšieho osmanského dobýjania v Uhorsku. Osmanské ťaženia pokračovali znovu v roku 1552, keď armády Turkov zaútočili z troch sledov. Jeden z nich znamenal obľahnúť Temešvár a rozšíriť tak osmanské územie na úkor kniežaťa Jána II. Žigmunda Zápoľského. Počas silných letných horúčav sa armádam osmanských Turkov podarilo odrezať obrancov samotnej pevnosti od zdrojov vody, pričom následne došlo k tomu, že vysušili hradné priekopy. Nasledovalo ťažké poškodenie opevnenia, po ktorom sa napokon hlavný kapitán pevnosti, Štefan Losonczy, pod tlakom ostatných veliteľov rozhodol pre kapituláciu s podmienkou slobodného odchodu. Armády osmanských Turkov sľub porušili tak, že zvyšných obrancov, ktorí sa vydali na odchod, napadli a zmasakrovali.
Po boji[upraviť | upraviť zdroj]
Po dobytí pevnosti Temešvár nasledovalo vojenské obsadenie pevnosti Lippa, ktorú však jej hlavný veliteľ nechal zapáliť, pričom ju po tomto kroku opustil. Žoldniersky generál Castoldo napokon do boja nezasiahol, jeho žoldnieri sa pre oneskorené vyplatenie vzbúrili a napadli Koložvár. Následne sa osmanským armádam bez väčších ťažkostí podarilo získať Solnok, ktorý bol bránený posádkou v počte iba 500 vojakov. Vrchný veliteľ spojených tureckých síl, paša Ahmed, sa napokon zamýšľal vyslať vojsko na sever, čím by vytvoril klin v uhorskom území a to jednak medzi habsburskou a Zápoľského časťou krajiny. Zároveň si stanovil obľahnúť Košice spolu s ďalšími slobodnými kráľovskými mestami, pričom v ceste mu však stál hrad Jáger, v tom čase známy ako „Brána do Horného Uhorska.“[2]:199, 200
Galéria[upraviť | upraviť zdroj]
-
Rozlúčenie Izabely so Sedmohradskom. Olejomaľba Alexandra von Wagnera z roku 1863. -
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b MRVA, Ivan; SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2012. 397 s. ISBN 978-80-8046-586-5.
- ↑ a b KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.] [Bratislava] : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Obliehanie Temešváru (1552)
