Preskočiť na obsah

Sedmohradsko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Sedmohradsko v užšom zmysle
Sedmohradsko v širšom zmysle (znázornené žltou)
Kaplnka
Sedmohradská krajina
Mesto Sibiu
Mapa Sedmohradska podľa Jána Sambucusa zo 16. st.

Sedmohradsko (iné názvy pozri nižšie) je historická krajina v Rumunsku. V užšom (správnejšom) zmysle zahŕňa územie medzi oblúkom Karpát v strede Rumunska a (karpatským) pohorím Apusenské vrchy, čiže bývalé uhorské župy východne od Siladskej, Bihárskej, Aradskej a Krašovsko-severínskej župy. V širšom (novšom) zmysle zahŕňa aj zvyšok západného Rumunska až po hranicu s Maďarskom a so Srbskom ako aj región Marmaroš.

Názvy

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské názvy

[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasné slovenské názvy tejto krajiny sú: Sedmohradsko[1][2][3][4][5][6][7][8][9][10][11], Transylvánia[1][12][13][8][4][5], Transilvánia[12][4][5][9]. Medzi odborníkmi v súčasnosti nepanuje zhoda, či sa má v slovenčine písať Transilvánia alebo Transylvánia – v geografickom názvosloví sa najnovšie píše Transilvánia, ale v Pravidlách slovenského pravopisu je (vo vydaní z roku 2013) naďalej kodifikovaný tvar Transylvánia.


Nespisovne alebo staršie sa vyskytujú tvary: Transsylvánia[14][15][16][17], Transylvánsko[18][19][20], Sedmohrady[21][22]. Nesprávne [23][24][11][25] alebo staršie sa vyskytuje tvar Sedmihradsko[26][6][27][28], pričom nielen tento tvar, ale aj všetky ostatné (nižšie uvedené) tvary na Sedmi- namiesto Sedmo- sa obyčajne považujú za nesprávne v tom zmysle, že ide o bohemizmy[11][23][25].


Staršie tvary sú: Transilvania[29][30], Transylvania[31][32], Transsylvánsko[33][34], Transsylvania[35][30], Transsilvánia[36], Transsilvania[37], (u Sasinka:) Trans-Silvania[30], Transilvánsko[38][39], Sedmohradie[40], Sedmohrad[25], Sedmihrad[41], Sedmihrady[42][43], Sedmohradský kraj[11][44], Sedmohradská zem[25], Sedmihradská zem[45], Sedmohradská[10][46], Sedmihradská[47], Zálesie[48], Sedmohradské zálesie[49], Ardieľ [50], Ardiaľ [51], Ardial [s mäkkým d][52], Ardeal[53], Erdéľ [54][55], Erdél[56], Erdel[57].

Cudzie názvy

[upraviť | upraviť zdroj]

Rumunské názvy: Ardeal[58][59][60] (resp. s určitým členom: spisovne Ardealul, ale ľudovo alebo staršie Ardealu[61][1][62]), Transilvania (*)[59][58]; staršie názvy: Transsilvania (*)[63], Transylvania (*)[64], zriedkavo Transsylvania (*)[65], Ardel[66] (resp. s určitým členom Ardelu(l)), Ardial[60] (resp. s určitým členom Ardialu(l)), Ardeliu (*)[62]. (*: Pri slovách označených hviezdičkou je uvedený tvar rovnaký ako tvar s určitým členom.)

Maďarské názvy: Erdély[67], Erdélyország[67], zriedkavo Transzilvánia[68], zriedkavo Transzszilvánia[69]; staršie názvy: Erdélység, Erdőség, Erdel, (v najstarších dokladoch:) Erdeuelu/ Erteuelu/ Erdewel(we)/ Erdeel/ Herdeelen/ Erdeleu (t. j. rekonštruovaný tvar: Erdőelü) [67][70][71][72].

Nemecké názvy: Siebenbürgen[73], Transsilvanien[73], Transilvanien[74], Transsylvanien[73], zriedkavo Ardeal[75][76]; staršie názvy: Transylvanien[77], Überwald[78][79], Land über Wald[80].

Latinské názvy: Transilvania[81][82][83][84], Transylvania[25][83], Transsilvania[83], Transsylvania[85][83]; staršie názvy: regio Transilvina[83], Erdelia[83], Erdevelum[83], Dacia[25], Dacia Ripensis[82][85], Pannodacia [82][85], Septemcastra[86], Septem Castra[87][83], Septemcastrensis pagus[87], terra Septem Castrorum[83], Septem urbium regio[87][83], Ultrasylvania[85], Ultrasilvania[84], terra Ultrasilvana[88], terra Ultrasylvana[83].

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Starovek a sťahovanie národov

[upraviť | upraviť zdroj]

Od 6. storočia pred Kr. do 1. storočia pred Kr. tu sídlili rôzne kmene a dácko-getské kmeňové zväzy.

Od roku 106 sa toto územie stalo súčasťou Rímskej ríše ako provincia Dácia. V roku 271 Rimania pod tlakom Gótov Dáciu opustili. Góti vládli v Dácii do roku 376, kedy územie obsadili Huni.

Stredovek

[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšie dejiny až do príchodu Slovanov sú sporné. Po Hunoch sa na území striedali rôzne kmene ako Gepidi (4.-5. stor.), Alani (4. stor.), Avari (koniec 6. stor. – okolo 800) a ojedinele aj Slovania. Nakoniec začiatkom 9. stor. slovanskí Bulhari územie aj s časťou Panónie pripojili k Bulharskej ríši, roku 881 však časť dobyla Veľká Morava.

Aj dejiny po príchode Maďarov (896) do Karpatskej kotliny sú nejasné [89]. Územie pod vplyvom Veľkej Moravy zrejme po roku 907 pripadlo maďarským kmeňom (definitívne 934), južné časti asi ostali ešte možno do roku 1000 pod vplyvom Bulharska, severovýchodnú časť každopádne (asi už okolo 900, najneskôr v 12. stor.) osídlili zvláštne maďarské kmene Sikulov (ktorí majú podľa ojedinelých názorov nemaďarský pôvod).

V 11. a 12. storočí sa Sedmohradsko stalo súčasťou arpádovského Uhorského kráľovstva, ktoré sa rozširovalo zo Zadunajska podmaňovaním maďarských kmeňov na okolí. Od 12. storočia sa začali do Sedmohradska sťahovať aj Nemci. Správa územia bola v rukách vojvodu, ktorý od polovice 13. storočia kontroloval celé územie.

Po porážke sedliackeho povstania (1437) bol politický systém založený na Unio Trium Natiorum (Spojenectvo Troch národov), ktoré zahrňovalo Maďarov, Sikulov a Sasov (Nemcov), ale nie väčšinových Rumunov, hoci niektorí z nich po konvertovaní na katolicizmus postúpili medzi tamojšiu šľachtu.

Turecké ohrozenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Kľúčovou osobnosťou Sedmohradska bol Ján Huňady (Ioan Corvin de Hunedoara v Rumunsku), ktorý mal rumunský pôvod. Syn valašského princa (vojvodu) bol za podporu nárokov Vladislava III. Jagelovského na uhorský trón odmenený titulom vojvodu Sedmohradska. Vďaka bojom proti Turkom mu bol udelený titul uhorský gubernátor (1446) a bol pápežom uznaný za sedmohradské knieža (1448).

Počas tureckých výbojov sa Sedmohradsko ocitlo priamo na vojnovej línii. Uhorsko nedokázalo Osmanom odolať a v bitke pri Moháči bolo 29. 8. 1526 porazené. Po smrti uhorského kráľa Ľudovíta II. mal na uhorský trón nastúpiť Ferdinand Habsburský, no časť šľachty to odmietla a na trón si zvolila Jána Zápoľského, sedmohradské knieža. Počas nasledujúcich bojov (väčšinou na území Slovenska) ani jeden z nich nedokázal zvíťaziť, a tak si neobsadené Uhorsko rozdelili (1538), Sedmohradsko a východná časť Uhorska (vrátane Abovskej, Užskej a Zemplínskej stolice na východe Slovenska) pripadli Jánovi Zápoľskému (Sedmohradsku), zvyšok pripadol Rakúsku. Po dobytí Budína Turkami (1541) došlo k istým presunom, predovšetkým dnešné Maďarsko pripadlo Turkom a východné Slovensko Rakúsku. No v priebehu nasledujúcich 150 rokov bola východná časť východného Slovenska niekoľkokrát súčasťou Sedmohradska.

Roku 1547 uzavrel Ferdinand I. ponižujúci mier s Osmanskými Turkami, v ktorom uznal Sedmohradsko za samostatné kniežatstvo. Sedmohradsko sa stalo tureckým vazalom. Napriek tomu, že v Sedmohradsku prevládalo rumunské obyvateľstvo, vládu mala v rukách prevažne maďarská šľachta.

Roku 1606 Rakúsko uznalo jeho samostatnosť ako Sedmohradské kniežatstvo (oddelené od Kráľovského Uhorska), ktorú však potom striedavo neuznávalo a uznávalo, podľa toho aké úspešné boli práve protihabsburské povstania (organizované zo Sedmohradska, no odohrávajúce sa na Slovensku). Sedmohradskí vojvodovia boli totiž protestanti, bojujúci za zachovanie svojich práv voči katolíckej monarchii. Sedmohradsko bolo jednou z mála krajín v Európe, kde vedľa seba pokojne nažívali rímski a grécki katolíci, kalvinisti a luteráni. Rumunskí ortodoxní neboli uznávaní.

Roku 1691 Rakúsko definitívne získalo späť Sedmohradsko a roku 1711 (po Satmárskom mieri) aj úplnú kontrolu nad krajinou, pretože sedmohradského vojvodu nahradil rakúsky guvernér. Proklamácia Sedmohradska ako vojvodstva v rámci monarchie (1765) bola len formálna.

Revolúcia v Uhorsku

[upraviť | upraviť zdroj]

Uhorský snem počas revolúcie v rokoch 1848 – 49 požadoval pripojenie Sedmohradska k Uhorsku. Sedmohradský snem (ovládaný prevažne maďarskou šľachtou) to schválil, čo bola jedna z príčin vypuknutia povstania Rumunov a Sasov, ktorí spojenie s Uhorskom odmietali.[90] Tí pod vedením rakúskych dôstojníkov napadli maďarskú šľachtu, ktorú viedol poľský generál Józef Zachariasz Bem. Ten Rakúšanov porazil, no koniec uhorskej revolúcie prišiel, keď od cisára Františka Jozefa I. prišlo Rakúsku na pomoc ruské vojsko, vyslané cárom Mikulášom I., ktoré Maďarov porazilo v bitke pri Temešvári 9. augusta 1849. Väčšina bojov počas revolučných rokov sa odohrala práve v Sedmohradsku. Po porážke revolúcie Rakúsko opäť rozdelilo Uhorsko a Sedmohradsko, ponemčilo administratívu a nemčina sa stala úradným jazykom v Sedmohradsku i v celom Uhorsku. Rakúsko však garantovalo občianstvo aj Rumunom.

Rakúsko-uhorské vyrovnanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa Sedmohradsko stalo súčasťou Uhorska, jeho samostatný štatút bol zrušený a jedinými územnosprávnymi jednotkami sa stali župy.

Rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie

[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1918 ho obsadili rumunské vojská a bolo pripojené k Rumunsku. Nová hranica medzi Rumunskom a Maďarskom bola potvrdená Versailleskou zmluvou roku 1919 a Trianonskou zmluvou v roku 1920. Počas 2. svetovej vojny bola časť územia opäť nakrátko pripojená k Maďarsku (Druhá viedenská arbitráž), po vojne však boli predvojnové hranice medzi Maďarskom a Rumunskom obnovené.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c Sedmohradsko. In: Malá slovenská encyklopédia. Bratislava: Veda. 1993. S. 640
  2. ↑ Sedmohradsko. In: Veľký slovensko-ruský slovník IV. Bratislava: Veda. 1990. S. 293
  3. ↑ Sedmohradsko. In: Slovenský náučný slovník III. 1932. S. 160
  4. ↑ a b c POVAŽAJ, Matej. O názvoch Transylvánia, Transylvánska kotlina resp. Transilvánia, Transilvánska kotlina. Kultúra slova, 2012, roč. 46, s. 343 – 248. Dostupné online [cit. 2015-10-19]. ISSN 0023-5202.
  5. ↑ a b c Dvonč, L.: Sylván - silván, Transylvánia, Pensylvánia in: Slovenská reč, ročník 41, 1976, str. 191 [1]
  6. ↑ a b POVAŽAJ, M. Jednoslovné názvy krajín a štátov v slovenčine. In: Kultúra slova. č. 3. 1992. S. 75
  7. ↑ Sedmohradsko. In: Pravidlá slovenského pravopisu 11. vydanie. 1971. S. 323
  8. ↑ a b Transylvánia. In: Slovník slovenského jazyka (Peciar) (Poznámka: Heslo Transylvánia protirečí tvaru Transilvánia uvedenému v hesle Sedmohradsko toho istého slovníka.)
  9. ↑ a b Sedmohradsko. In: Slovník slovenského jazyka (Peciar) IV. diel S. 49 (Poznámky: 1. V online verzii je heslo uvedené v tvare s preklepom: Sedmobradsko. 2. Heslo uvádza tvar Transilvánia, čo protirečí heslu Transylvánia v tom istom slovníku.)
  10. ↑ a b Meno Sedmohradskej. In: Novini pre hospodárstvo, remeslo a domáci život. Skalica: Daniel Lichard, (23. augusta) 1848, 1(21), S. 167
  11. ↑ a b c d BARTEK, H. O správnosti jazykovej. In: Slovenská reč č. 1 1933-1934. S. 14
  12. ↑ a b Štandardizácia geografického názvoslovia - Zmeny v názvoch, ktoré nastali po 11. marci 1997 [2]
  13. ↑ Transylvánia. In: Pravidlá slovenského pravopisu 2013
  14. ↑ HORECKÝ, J. Transnárodný - nadnárodný. In: Kultúra slova. č. 2. 1998. S. 125
  15. ↑ JÁSZAY, T., PČOLA, Š. Chrobáky (Coleoptera) Národného parku Poloniny. Banská Bystrica: Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2001. S. 185
  16. ↑ SENEŠ, J. Základný geologický výskum východného Slovenska v r. 1953. In: Geologický zborník 1-4 1954. S. 351
  17. ↑ Maďarská lyrika v Československu. 1934. S. 387
  18. ↑ HELL, P. Za medveďmi do Rumunska. In: Poľovníctvo & rybárstvo. č- 8 1995. S. 10
  19. ↑ GERMAINOVÁ, S. Kam sa chystám odísť? (preložil: Igor Navrátil) In: Revue svetovej literatúry č. 3 2009. S. 43
  20. ↑ KOLÁČNÝ, Antonín a Kartografický a reprodukční ústav (Praha, Česko). Malý atlas sveta. Bratislava: Správa geodézie a kartografie, 1959. S. 132, 136
  21. ↑ KALINČIAK, J. Orava - Svätý Duch. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957. S. 89
  22. ↑ SEMEŠ, A. Nitrianske slovenské kráľovstvo. In: Kultúra č. 21 2012. S. 1
  23. ↑ a b ZAUNER, A. Praktická príručka slovenského pravopisu. Martin: Osveta, 1958. S. 363
  24. ↑ Sedmohradsko. In: GAŠPARÍKOVÁ, Ž., KAMIŠ, A. Slovensko-český slovník. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1967. S. 546
  25. ↑ a b c d e f BERNOLÁK, A. Slowár Slowenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. 4. 1825. S. 2909, 2910 [3]
  26. ↑ ČUPKA, P. et al. Liečivé rastliny. Bratislava: Herba, spol. s r.o., 1998. S. 193
  27. ↑ ŠTÚR, L. Obozreňje san a stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol tatránski. 17. Vel. Rujna 1845. S. 82, 83
  28. ↑ KREJČÍ, J. et al. Krejčího zemepis pre meštianske školy. Praha: Česká grafická unie, 1929. S. 71
  29. ↑ ČULEN, L. Miestopisné názvy a naše dejiny. In: Slovenská liga č. 6, 1943, S. 201
  30. ↑ a b c SASINEK, F. V. Trans-Silvania. In: Slovenské pohľady. č. 6. 1910. S. 331 a nasl.
  31. ↑ Rumunská delegácia do ČSR. In: Slovenský východ 6. augusta 1921. S. 1
  32. ↑ VARSIK, B. R.W. Seton Watson (Scotus Viator) a Slovensko. č. 1 1937. S. 103
  33. ↑ IVANOV, G. I., SLOBODOVÁ, E.. Zemepis - učebné texty zemepisu pre školy III. stupňa. Bratislava: Štátne nakladateľstvo. 1949, S. 68
  34. ↑ NIKOLAU, S., BOJSA, J. Učebnica zemepisu pre vyššie triedy stredných škôl a 1. a 2. ročník učiteľských ústavov. Praha: Profesorské nakladatateľstvo a kníhkupectvo, 1932. S. 83
  35. ↑ BAKER, V. Samuel Mikovíny, prvý profesor prvej baníckej školy v Europe. Banská Štiavnica: Štátne banské múzeum Dionýza Štúra. 1937, S. 43
  36. ↑ STANISLAV, J. Slovenský juh v Stredoveku. Turčiansky Svätý Martin: Matica slovenská, 1948. S. 168
  37. ↑ SASINEK. Listy a úryvky z dejopisu. In: Sokol. č. 10. 1866. S. 386
  38. ↑ HOLOTÍK, Ľ. et al. Dejiny Slovenska, Od najstarších čias do roku 1848. Bratislava: Slovenská akadémia vied, 1961, S. 121
  39. ↑ VANČÍKOVÁ, J. et al. Dejiny novoveku, 1640-1789. Bratislava: Slovenská akadémia vied, 1955. S. 275
  40. ↑ Starožitnícke zápisy S. Chalúpky . Pliniová zpráva o Slovensku. In: Letopis Matice slovenskej. č. 2, 1870, S. 6
  41. ↑ Goga umrel. In: Slovenský hlas. 8. mája 1938. S. 3
  42. ↑ Zo sveta, kde vládne ľud. In: Obrana ľudu. 25. októbra 1949. S. 6
  43. ↑ Slávnosť na uctenie pamiatky 70. Výročia smrti Ľudevíta Štúra. In: Národný deník 21. januára 1926 S. 1
  44. ↑ GOGOĽ, N. V. et al. Večery na laze neďaleko Dikaňky. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1953. S. 205
  45. ↑ Deňňík Domáci. In: Slovenskje národňje novini. 14. Kvetna 1847. S. 3 (739)
  46. ↑ Deňňik domáci. In: Slovenskje Národňje Novini. č. 14. 1845. S. 1
  47. ↑ NOSÁK, B. Listi z ňeznámej zeme k L… In: Orol Tatránski. 13. Vel. Sečna 1846. S. 140
  48. ↑ Posúdenie bezmenného notára kr. Belu. In: Slovenský letopis pre historiu, topografiu… 30. juna 1877. S. 101
  49. ↑ WERNHER, J. et al. O podivuhodných vodách Uhorska. Martin: Osveta, 1974. S. 70
  50. ↑ TIMRAVA. Ťapákovci a iné poviedky. Bratislava: Mladé letá, 1960. S. 167, 248
  51. ↑ Časopis maďarských emigrantov odporúča novú taktiku k vybudovaniu veľkého Uhorska. In: Ľudová politika. 6. Apríla 1932. S. 1
  52. ↑ Arďial. In: ROZKOŠ, P. Dialektologický slovník slovenského nárečia v Nadlaku. Nadlak: Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2007, S. 30
  53. ↑ Alba Iulia. In: Slovenský denník. 19. mája 1929. S. 8
  54. ↑ Češi v Budapešti. In: Svornosť, 24. Júla 1885. S. 1 (117)
  55. ↑ SEMEŠ, A. Cesty do rodného kraja. Michalovce: Zemplínska spoločnosť, 2011, S. 33
  56. ↑ KOVIJANIC, R. Jovan Jovanovic-Zmaj a jeho vzťah k Čechoslovákom. In: Prúdy č. 3, 1934 .S. 137
  57. ↑ SASINEK, F. V. Tie naše domáce kroniky – 3 . Ján z Turca. In: Slovenské pohľady č. 9 1908. S. 534
  58. ↑ a b Luca N. Iulian-Husi. Transilvania? Sau Ardeal? 1943 [4]
  59. ↑ a b Transylvania. In: Ga ́bor A ́goston; MASTERS, Bruce Alan. Encyclopedia of the Ottoman Empire. [s.l.] : Infobase Publishing, 2010. 689 s. ISBN 978-1-4381-1025-7. S. 570.
  60. ↑ a b HUNFALVY, P. Die Landesnames Siebenbürgens II. In: Korrespondenzblatt des Vereins für sienebürgische Landeskunde. 15. Mai. 1887. S. 49 a nasl. [5]
  61. ↑ Vasilescu, Ioana & Chitoran, Ioana & Vieru, Bianca & Adda-Decker, Martine & Candea, Maria & Lamel, Lori & Niculescu, Oana. (2019). Studying variation in Romanian: deletion of the definite article -l in continuous speech. Linguistics Vanguard. 5. 10.1515/lingvan-2017-0046. S. 3 [6]
  62. ↑ a b Arutéla > Arudéla > Arudeál > Ardeál [online]. dacoromania-alba.ro, [cit. 2024-10-11]. Dostupné online. (Citát: Românescul Ardeál (Ardeálu, Ardeliu) a fost preluat în forme care au dus normal la Erdely, inclusiv la dispariţia lui l- fără „semnificaţie morfologică“ şi normală în această poziţie…. )
  63. ↑ Telegraful român (foaie editată de Arhiepiscopia Ortodoxă Română a Sibiului). [s.l.] : [s.n.], 1864. 422 s. Dostupné online. S. 164.
  64. ↑ RĂDULESCU, Ion Heliade. Elemente de historia Românilor sau Dacia s̡i România de J. Heliade R. A doa edit̡io. [s.l.] : Typographia Statului, 1869. 270 s. Dostupné online. S. 207.
  65. ↑ Documente historice din 1848 et 1849. In: Transilvani'a . 1. martiu 1876. S. 54 [7]
  66. ↑ Ardeal. In: Dicționar de regionalisme și arhaisme din Maramureș. 2011 [8]
  67. ↑ a b c Erdély, Erdélyország, Erdélység (románul Ardel, Transilvania, németül Siebenbürgen) [online]. arcanum.com, [cit. 2024-10-11]. Dostupné online.
  68. ↑ MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 322.
  69. ↑ STOKER, B. Drakula – angol regény. Budapest: Rákosi Jenö Budapesti Hírlap Ujságval. 1898 [9]
  70. ↑ ERDÉLY [online]. arcanum.com, [cit. 2024-10-11]. Dostupné online.
  71. ↑ HUNFALVY, P. Die Landesnamen Siebenbürgens. In: Korrespondenzblatt des Vereins für siebenbürgische Landeskunde. 15. April 1887. S. 37 a nasl. (najmä 42) [10]
  72. ↑ SZARVAS, G. et al. Magyar Nyelvtörténeti Szótár - A Legrégibb Nyelvemlékektől A Nyelvújításig, A - I. Budapest: Kiadja Hornyánszky Viktor Akadémiai Könyvkereskedése, 1890. stĺpec 623
  73. ↑ a b c Duden [online]. duden.de, [cit. 2024-10-12]. Dostupné online.
  74. ↑ KLEIN, Horst G.; GÖRING, Katja. Rumänische Landeskunde. [s.l.] : Gunter Narr Verlag, 1995. 179 s. Dostupné online. ISBN 978-3-8233-4149-9. S. 10.
  75. ↑ CSOKOR, Franz Theodor. Auf Fremden Strassen, 1939-1945. [s.l.] : K. Desch, 1955. 319 s. S. 107.
  76. ↑ HILDEBRANDT, Silvia. Kinder der Revolution. [s.l.] : Plattini Verlag, 2021. 360 s. ISBN 978-3-947706-37-2.
  77. ↑ STRUPP, Karl. Wörterbuch des Völkerrechts und der Diplomatie. [s.l.] : Vereinigung Wissenschaftlicher Verleger, 1929. 1354 s. Dostupné online. S. 1118.
  78. ↑ JUNG, Julius. Roemer und Romanen in den Donaulaendern (historisch-ethnographische Studien). [s.l.] : Wagner, 1887. 372 s. Dostupné online. S. 331.
  79. ↑ Joseph Freiherr von Hormayr zu Hortenburg. Wien, seine Geschicke [sic!] und seine Denkwirdigkeiten. [s.l.] : F. Härter'schen Buchhandlung, 1823. 498 s. Dostupné online. S. 41.
  80. ↑ SCHOCHTERUS, Carl; SCHOCHTERUS, Karl. Der siebenbürgisch-sächsische Bauer (Eine social-historische Skizze). [s.l.] : Drotleff, 1873. 36 s. Dostupné online. S. 5.
  81. ↑ Sedmohradsko. In: ŠPAŇÁR, J. Latinsko-slovenský, slovensko-latinský slovník. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1987. S. 1037
  82. ↑ a b c mapa Transilvania od Jána Sambucusa 1566 [11]
  83. ↑ a b c d e f g h i j k Graesse, Johann Georg Theodor / Benedict, Friedrich: Orbis latinus, Lexikon lateinischer geographischer Namen des Mittelalters und der Neuzeit, Großausg. / bearb. und hrsg. von Helmut Plechl ..., Bd.: 3, N - Z, Braunschweig, 1972 S. 506 [12]
  84. ↑ a b HÜBNER, Johann. Mostani es régi nemzeteket, országokat, tartomanyokat, városokat, emlékezetre méltó mezővárosokat, helységeket, folyókat, tavakat, tengereket, őblőket, fokokat, szigeteket, hegyeket, erdoket, barlangokat, pénzeket mértékeket 's t. e. f. esmértető lexikon. [s.l.] : Trattner, 1816. 578 s. S. 157.
  85. ↑ a b c d ESTIENNE, Charles. Dictionarium historicum, geographicum, poeticum. Authore Carolo Stephano. ... Accessit praeterea collium, syluarum, disertorum, ... magna cum historiarum insignum, ac rerum copia, fideliter excerptus. Hanc postremam editionem Fed. Morellus ... ita recensuit ac recognouit ... [s.l.] : sumptibus Claudij Thiboust, bibliopolae iurati ex vniuersitate, via D. Ioannis Lateranensis, e regione auditorij regij, 1654. 1050 s. Dostupné online. stl. 1953
  86. ↑ Hager. Lateinisch-Deutsches Wörterbuch zu den neuesten und auch älteren Pharmakopöen, dem Manuale pharmaceuticum Hageri, und anderen pharmaceutischen und botanischen Schriften Untertitel nebst einem Anhange. [s.l.] : Verlag nicht ermittelbar, 1863. 491 s. Dostupné online. S. 419.
  87. ↑ a b c KRNO, S. Balkán: historický vývoj, súčasnosť a naše vzťahy k jeho národom. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2011, S. 228
  88. ↑ Anonymus a Vincent MÚCSKA. Kronika anonymného notára kráľa Bela, Gesta Hungarorum. Budmerice: Rak, 2000. S. 20
  89. ↑ Edouard Sayous, Histoire generale des Hongrois, Budapest/Paris 1900, pag.25
  90. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.] [Bratislava] : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 555.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ZAHORÁN, Csaba: Sporná história krajiny za lesom. In: Historická revue, roč. XXVI, 2015, č. 11, s. 38 - 42.
  • LUPESCU, Radu: Sedmohradsko, provincia siedmich hradov. In: Historická revue, roč. XXVI, 2015, č. 11, s. 44 - 48.
  • SZÁSZ, Zoltán: Národy v ohni revolúcie : Sedmohradsko v rokoch 1848/1849. In: Historická revue, roč. XXVI, 2015, č. 11, s. 54 - 60.
  • GHIŞA, Ciprian: Tri storočia jednej identity : Dejiny gréckokatolíckej cirkvi v Sedmohradsku. In: Historická revue, roč. XXVI, 2015, č. 11, s. 61 - 65.
  • SĂLĂGEAN, Marcela: Sedmohradsko v Rumunsku : Integrácia krajiny do Rumunského kráľovstva v medzivojnovom období. In: Historická revue, roč. XXVI, 2015, č. 11, s. 66 - 69.
  • NOVÁK, Zoltán Csaba: Socialistický experiment : Etnické a spoločenské zmeny v Sedmohradsku v 2. polovici 20. storočia. In: Historická revue, roč. XXVI, 2015, č. 11, s. 70 - 75.


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sedmohradsko&oldid=7934695“