Preskočiť na obsah

Panainos

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Quatremère de Quincy, Le Jupiter Olympien vu dans son trône (Diova socha bola približne 12 metrov vysoká, zdobili ju maľby Panaina),[1] lept a akvarel, 1814, Royal Academy of Arts, Londýn

Panainos (starogr. Πάναινος) bol grécky maliar v 5. storočí pred Kr.[2][3]

Panainos bol podľa Plínia činný v období 83. olympiády (448 – 445 pred Kr.),[4] t. j. približne v polovici 5. stor. pred Kr.[5] Strabón uvádza, že bol synovec sochára Feidia, ale väčšina písomných zdrojov ho označuje ako jeho brata.[2]

Plínius zaznamenal, že Feidiov brat Panainos s použitím najrozličnejších farieb namaľoval v stoe poikilé (maľovanej kolonáde v severnej časti aténskej agory) obraz bitky pri Maratóne prebiehajúci medzi Aténčanmi a Peržanmi s takou dokonalosťou, že údajne na nej predstavil skutočné portréty vojvodcov (stratégov), ktorí velili v tejto bitke, Miltiada, Kallimacha a Kynaigeira na aténskej strane a Datida a Artaferna na strane barbarov.[6] Na tom istom mieste Mikón namaľoval Amazonomachiu, v ktorej zobrazil Amazonky na koňoch (tieto bojovné „východné“ ženy, tu boli vnímané ako archetyp Peržanov útočiacich na Atény[7]). Štýlom sa títo maliari zrejme podobali Polygnotovi. Obaja však boli inšpirovaní vlasteneckým nadšením, ktoré vyvolali perzské vojny.[8] Plínius tiež uvádza, že vyzdobil povrch štítu sochy bohyne Atény v Élide, ktorú zhotovil sochár Kólótes, a že ako Feidiov žiak a pomocník spolupracoval pri skrášlení Diovej sochy v Olympii.[4][2]

Plínius tiež zaznamenal, že v čase, keď Panainos pôsobil, boli v Korinte a Delfách zavedené súťaže v maľovaní a pri prvej príležitosti keď súťažil s Timagorom z Chalkidy na Pýtických hrách, prehral, čo dokazovala báseň (óda) samotného Timagora. Plínius tu uviedol, že sa kroniky nepochybne mýlia.[9]

Najväčšou sochou Dia, podľa Strabóna, bola socha, ktorú zhotovil Feidias, vyrobená zo slonoviny (z chryselefantíny, bola pokrytá zlatom a slonovinou[10]) a bola vraj taká veľká, že sa aj sediaca hlavou takmer dotýkala stropu. Pri zdobení sochy, najmä jej odevu, mu pomohol maliar Panainos, ktorého nádherné maľby bolo tiež možné vidieť aj okolo chrámu. Hovorilo sa, že keď sa Panainas Feidia opýtal, aký si zvolí model pre vytvorenie podobizne Dia, odpovedal, že to urobí podľa podoby, ktorú uviedol Homér týmito slovami: „Prehovoril Kronion (Kronos) a prikývol na súhlas s jeho tmavým obočím a potom z nesmrteľnej hlavy pána vytekali ambrózne pramene a spôsobili, že sa veľký Olymp zatriasol.“[11][12]

Carl Robert, Bitka pri Maratóne (rekonštrukcia Panainovej maľby), kresba, 1894, In: CARL, Robert. Die Marathonschlacht in der Poikile. Band. 18. Halle : Niemeyer, 1895. (Edícia Hallisches Winckelmannsprogramm).

Pausanias mu tiež pripisuje maľbu znázorňujúcu bitku pri Maratóne a maľby na stenách okolo Diovho trónu v Olympii, ktoré aj opisuje: „Dostať sa pod trón, tak ako som vošiel pod samotný trón v Amyklách, nie je možné, v Olympii tomu bráni ochranná obruba v podobe steny. Tá stena, ktorá je práve oproti dverám, je jediná natretá na modro, ostatné z nich poskytujú Panainove maľby: na nich je Atlas držiaci nebesia a zem, vedľa neho potom stojí Herakles, a chce prevziať Atlantovo bremeno, ďalej tiež Théseus a Peirithoos, Hellas a Salamis, majúci v ruke ozdoby z kormy lodí, z Heraklových zápasov ten s levom v Nemey a nerozvážny Aiantov čin spáchaný na Kassandre, ďalej Hippodameia, dcéra Oinomaa s matkou, Prométheus, doposiaľ spútaný, a Herakles, ktorý sa k nemu obracia – hovorí sa totiž i to o Heraklovi, že usmrtil orla, ktorý na Kaukaze sužoval Prométhea, a Prométhea somotného že oslobodil z pút. Posledná na maľbe je umierajúca Penthesileia a Achilles pridržiavajúci ju; ďalej prinášajú dve Hesperidky jablká, ktoré im vraj boli zverené k opatrovaniu. Tento Panainos bol Feidiov brat a pochádza od neho maľba marathónskej bitky v Aténach v Pestrom stĺporadí (Poikilé stoa).“[13]

Referencie a bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ James Fox. The World According to Colour: A Cultural History. London : Penguin Books Limited, 2021. ISBN 978-05-2127-672-6. S. 38 [1].
  2. ↑ a b c J. J. Pollitt. The Art of Ancient Greece: Sources and Documents. Cambridge : Cambridge University Press, 1990. ISBN 978-05-2127-366-4. S. 143.
  3. ↑ Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Panainos [2]
  4. ↑ a b Plínius, Naturalis Historia, 35, 54. [3]
  5. ↑ Catherine B. Avery. The New Century Classical Handbook. New York : Appleton-Century-Crofts, 1990. ISBN 978-01-3611-905-0. S. 809.
  6. ↑ Plínius, Naturalis Historia, 35, 57. [4]
  7. ↑ Simon Hornblower, ‎Antony Spawforth. The Oxford Companion to Classical Civilization. Oxford : Oxford University Press, 1998. ISBN 978-01-9861-034-2. S. 31.
  8. ↑ Leonard Whibley. A Companion to Greek Studies. Cambridge : Cambridge University Press, 2015. ISBN 978-11-0749-754-2. S. 325.
  9. ↑ Plínius, Naturalis Historia, 35, 58. [5]
  10. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 399.
  11. ↑ Strabon, Geografia VIII, 354 [6]
  12. ↑ Impact of Empire (Organization). Workshop, ‎Olivier Hekster, ‎Ted Kaizer. Frontiers in the Roman World. Leiden : Brill, 2011. ISBN 978-90-0420-119-4. S. 142.
  13. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 384.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Panainos&oldid=7573125“