Pandóra
Pandóra alebo Pandora (starogr. Πανδώρα – Pandóra, názov je odvodený z πᾶν „všetko“ a δῶρον „dar“; lat. Pandora) bola v gréckej mytológii manželkou Titana Epimétea. Je známa predovšetkým tým, že priniesla svetu zlo a utrpenie. Bola matkou Pyrrhy, ktorá neskôr s manželom Deukaliónom založila po potope sveta nový ľudský rod.
Keď Prométeus dal ľuďom oheň, ktorý ukradol bohom, a naučil ľudí rôzne zručnosti a vedomosti (napr. remeslá, písať a počítať, ale aj liečiť choroby), viedli taký šťastný život, že sa až prestali báť bohov.
Najvyšší boh Zeus sa preto rozhodol zoslať na ľudí zlo a tak nariadil, aby Hefaistos, božský kováč, vytvoril z hliny a vody dievča, kráse ktorého nik neodolá. Keď ten tak učinil a Zeus jej vdýchol život, bohovia dievčinu pomenovali Pandora, čo znamená „Obdarovaná všetkými darmi“, a podľa Diovho príkazu jej venovali nielen dary veľkorysé, ale aj neblahé, ktorých sa bohovia radi zbavili: bohyňa Aténa ju naučila ženským prácam, Afrodita jej vdýchla ľúbostnú túžbu, Hermes ju obdaroval zvodnosťou, ľsťou a klamstvom, iní bohovia jej prepožičali krásu, ľúbeznosť a zvodnosť. Všetky dary boli dobre uzavreté v pevnej skrinke. Boh Hermés Pandoru doviedol na Zem a ponúkal ju za ženu Prométeovi, ten však odmietol a varoval aj svojho brata Epimétea, aby nebral všetko, čím bohovia obdarúvajú. Zaľúbený Epiméteus však neposlúchol a zobral si Pandoru za ženu.
Netrvalo dlho a Pandora otvorila skrinku (podľa jednej verzie preto, že ju k tomu Epiméteus donútil, podľa druhej z vlastnej zvedavosti); všetky tie trápenia, strasti a choroby boli uvoľnené medzi ľudí. Pandora veko skrinky rýchlo zatvorila, ale to už v nej na samom dne zostala iba nádej.
Odkaz tohto mýtu pretrváva do dnešných čias - Pandorina skrinka zostáva symbolom zhubného daru a uvoľneného zla.
Pandora je starobylý mýtus, známy v niekoľkých odlišných verziách. Bol interpretovaný mnohými spôsobmi (Homér, Sofokles). V najstaršej známej boli v skrinke skryté len dobré dary, po otvorení sa však postrácali a preto na svete zostalo len zlo (okrem nádeje, ukrytej na samom dne skrinky).
Odraz v umení
[upraviť | upraviť zdroj]- Takto spracoval mýtus o Pandore Hésiodos (v 7. alebo 8. storočí pr. n. l.) a podobne po ňom tiež starovekí i novovekí básnici.
- Johann Wolfgang von Goethe tento mýtus hodlal pozmeniť. V roku 1806 v Karlových Varoch napísal „slávnostnú hru“ Pandora, kde v druhom dejstve mala zo skrinky vykĺznuť aj nádej. Ale tento plánovaný druhý diel už nenapísal.
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- Slovník antické kultury. Praha : Svoboda, 1974. 717 s.
- Gerhard Löwe, Heindrich Alexander Stoll, ABC Antiky
- Publius Ovidius Naso, Proměny
- Rudolf Mertlík, Starověké báje a pověsti
- Vojtech Zamarovský, Bohové a hrdinové antických bájí
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pandóra na českej Wikipédii.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pandóra
