Preskočiť na obsah

Grécka mytológia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Grécka trojica a rozdelenie troch kráľovstiev Zeme: Zeus Boh (nebo), Poseidón (moria a oceány) a Hádes (podsvetie). Theos (menší bohovia) sú deťmi tejto trojice.

Grécka mytológia je súbor gréckych mýtov, ktoré pôvodne rozprávali starovekí Gréci, a žáner starogréckeho folklóru, ktorý sa dnes mytológiou začleňuje do širšieho označenia klasická mytológia. Tieto príbehy sa týkajú pohľadu starogréckeho náboženstva na vznik a podstatu sveta, života a činnosti božstiev, hrdinov a mytologických bytostí a pôvodu a významu kultových a rituálnych praktík starých Grékov. Moderní vedci skúmajú mýty, aby osvetlili náboženské a politické inštitúcie starovekého Grécka a lepšie pochopili podstatu samotnej tvorby mýtov.[1]

Grécke mýty boli pôvodne šírené v tradícii ľudovej slovesnosti pravdepodobne minojskými a mykénskymi spevákmi od 18. storočia pred Kr.[2] Nakoniec sa mýty o hrdinoch trójskej vojny a jej následkoch stali súčasťou ústnej tradície Homérových epických básní Iliada a Odysea. Dve básne Homérovho blízkeho súčasníka Hésioda, Teogónia a Práce a dni, obsahujú opisy genézy sveta, postupnosti božských vládcov, postupnosti ľudských vekov, pôvodu ľudských nešťastí a pôvodu obetných zvykov. Mýty sa zachovali aj v Homérskych hymnoch, vo fragmentoch epických básní Epického cyklu, v lyrických básňach, v dielach dramatikov a komikov z 5. storočia pred Kr., v spisoch učencov a básnikov helenistického obdobia a v textoch z obdobia Rímskej ríše od spisovateľov, ako napr. Ploutarchos a Pausanias.

Okrem tohto naratívneho zdroja v starogréckej literatúre sa obrazové podoby bohov, hrdinov a mýtických epizód výrazne vyskytovali na starovekých vázových maľbách a na výzdobe votívnych darov a mnohých ďalších artefaktov. Geometrické vzory na keramike z 8. storočia pred Kr. zobrazujú scény z Epického cyklu, ako aj príbehy o Heraklovi. V nasledujúcich archaických, klasických a helenistických obdobiach sa objavujú homérske a rôzne iné mytologické scény, ktoré dopĺňajú existujúce literárne dôkazy.[3]

Grécka mytológia mala rozsiahly vplyv na kultúru, umenie a literatúru západnej civilizácie a zostáva súčasťou západného dedičstva a jazyka. Básnici a umelci od staroveku až po súčasnosť z nej čerpali inšpiráciu a v jej témach objavili súčasný význam a aktuálnosť.[4]

Na Slovensku grécku mytológiu popularizoval Vojtech Zamarovský, jeho slovník Bohovia a hrdinovia antických bájí (1969) vyšiel aj v Grécku.[5]

Grécka mytológia je radostná, vychádza z prírody a radostného pozemského života; bohovia sú ľudskej podstaty i s povahovými chybami, nič nie je na nich posvätne velebného; nie sú všemohúci ani vševediaci, i nad nimi vládne Osud.

Starogrécka mytológia sa vyznačuje veľmi výraznou evolúciou od disharmonicko-monštruóznych hmlistých obrazov, ktorými sa vyznačovala v staršom období, cez harmonickejšie, prevažne zoomorfné obrazy k úplne harmonickým antropomorfným obrazom. Človek tu získal väčšiu moc nad prírodou a začína sa tu formovať osobnostný princíp. V mytologických obrazoch sa začínajú objavovať hrdinovia, ktorí často vyzývajú do boja vládcov Olympu, svedčí o tom, že v človeku stále viac rástlo presvedčenie o jeho silách.

Plastické obrazy sa nepodrobovali tak prísne nábožensko-dogmatickým systémom ako vo východných mytológiách; ich vzťahy boli dosť voľné. Tak ako sa zmenšoval nábožensko-kultovný obsah starogréckych mýtov, rástol význam umelecko-estetických prvkov, ktoré v nich boli veľmi bohato zastúpené.

Vznik sveta (kozmogónia)

[upraviť | upraviť zdroj]

Na počiatku bol Chaos: večná, nekonečná prázdnota alebo zmätok živlov; a prvou pôsobivou silou na svete bol Eros, „Láska“. Z Chaosu sa zrodil celý svet; Nyx-noc, Erebos-večné temno, Tartaros-hlboké podsvetie a Gaia, bohyňa „Zem“, ktorá darovala život všetkému čo žije a rastie na nej. Z Noci a Temna sa zrodilo večné svetlo Aither a jasný deň Hémera. Svetlo sa rozlialo po svete a noc a deň sa začali navzájom striedať. Zem porodila Urana, „Nebo“, ktoré sa rozostrelo nad zemou. Zo Zeme sa zrodili aj More a Hory. Uranos sa stal vládcom sveta. Za manželku si zobral Zem. Potom Uranos objal Gaiu, a z tohto objatia vznikli Hekatoncheirovia, „storukí obri s päťdesiatimi hlavami“, (Briareos, Kottos a Gyes). Kyklopi, „guľatookí“ obri, (Brontes, Steropes a Arges), ktorí mali jediné guľaté oko uprostred čela. Oni zhotovili Diovi blesky vo svojich podzemných dielňach pod vedením Hefaista. Sám Uranos sa zhrozil nad svojimi príšernými deťmi; spútal ich a zvrhol do Tartaru, priepasti rovnako vzdialenej od Zeme ako Zem od Neba.

Zrod bohov (teogónia)

[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalší synovia a dcéry Urana a Gaie sú Titani: Okeanos obtekajúci celú Zem ako rieka bez brehov, Koios, Hyperión, Krios, Iapetos a Kronos a Titanky: Téthys, Rheia, Themis, Mnémosyné, Foibe, Dioné a Theia. Titani Hyperion a Theia priviedli na svet deti:Helios Slnko, Seléné Mesiac, Zornicu a Éós Auroru. Astraios syn titana Kria a Eurybie dcèry Ponta Mora a Gaie sa spojil so Zornicou a z toho sa zrodili všetky hviezdy, všetky vetry; búrlivý severný vietor Boreas, východný Euros, vlažný južný Notos, lahodný západný Zefyros, prinášajúci mraky bohaté na dážď.

Gaia veľmi trpela. Dlávilo ju strašné bremeno uzavreté v Tartare. Preto nahovárala Titanov, aby povstali proti svojmu otcovi. Titani sa nedali presvedčiť - len najmladší z bratov, Kronos, prijal od matky kosák, zmrzačil otca a tým oddelil Nebo od Zeme. Z krvi, ktorá kvapkala z Uranovej rany na Gaiu, sa zrodili Erínye (lat. Fúrie), bohyne pomsty a výčitiek svedomia: Allekto, „neustávajúca“, Tisifone, „pomstiteľka vraždy“ a Megaira, „nežičlivá“. Titani zbavili Urana moci, svojich súrodencov vyviedli z Tartaru a vládu odovzdali Kronovi. Bohyňa Noc potom zrodila na Kronov rozkaz celý zástup strašných božstiev; Thanatos-Smrť, Eris-Svár, Apate-Ošiaľ, Kéry-Ničenie, Hypnos-Spánok a ťažkými vidinami, Nemesis-Pomstu za previnenie. Títo bohovia priniesli na svet sváry, ošiaľ, zápas a nešťastie.

Pád Krona

[upraviť | upraviť zdroj]

Kronos potom uvrhol do želiez storukých obrov a Kyklopov a oženil sa s Rheou. Uranos a Gaia predpovedali, že ho vlastné dieťa zbaví vlády. Aby sa vyhol tomu osudu, rozkázal svojej manželke Rheii aby mu novorodencov priniesla hneď, ako sa narodili. Zhltol päť svojich detí: Hestiu, Démétér, Héru,Hádesa a Poseidóna. Preto keď Rhea čakala svoje najmladšie dieťa Dia, skryla sa pred Kronom na ostrove Kréta, a keď sa Zeus narodil, zabalila do plienok kameň a podala ho Kronovi, ktorý ho prehltol. Zatiaľ sa o malého Dia starali pastieri. Neskôr si Rhea zobrala svojho syna naspäť na Olymp, Palác bohov. Dia predstavila Kronosovi ako nového posluhovača. V noci potom Rhea a Zeus pridali do Kronosovho nápoja horčicu. Kronos zvracal a vyvrátil všetky svoje deti, lebo keďže boli bohovia, Kronos ich nemohol stráviť. Tak sa stalo, že v opačnom poradí uzreli po druhý raz svetlo sveta. Potom začal Zeus vojnu proti Kronovi a Titanom. Táto vojna trvala už desať rokov, keď Gaia predpovedala, že zvíťazí ten, kto si zavolá na pomoc zajatcov Tartaru. Zeus vyslobodil Kyklopov a storukých obrov. Kyklopi zhotovili pre Dia blesk, pre Háda prilbu, ktorá ho robila neviditeľným, a pre Poseidóna trojzubec. V strašnom boji, ktorý sprevádzalo hromobitie otriasajúce nebom a zemou a príšerné burácanie mora, Zeus premohol Krona a ostatných Titanov, zvrhol ich do hlbín Tartaru a ustanovil storukých obrov za ich strážcov. Traja Kronovi synovia si potom lósom rozdelili vládu nad svetom tak, že Zeus vládol v nebi, Poseidón na vode a Hádes v podsvetí. Zem a Olymp boli spoločné všetkým bohom. V boji Titanov postihol Diov hnev z mladších Titanov len Menoitia: Zeus ho zároveň s Kronovými bratmi zvrhol do Tartaru. Styx, ktorá so svojimi štyrmi deťmi Víťazstvom, Silou, Násilím a Žiarlivosťou pomáhala Diovi, dostala za odmenu tú česť, že najposvätnejšou sa stala prísaha, ktorú niekto vysloví pri vodách jej rieky, čo sa rútia zo skaly v podsvetí.

Potomkovia Titanov

[upraviť | upraviť zdroj]

Potomkami Titanov sú:

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Volume: Hellas, Article: Greek Mythology. Encyclopaedia The Helios. 1952.
  2. ↑ Cartwirght, Mark. Greek Mythology. World History Encyclopedia.
  3. ↑ Adkins, A. W. H.; Pollard, John R. T. (2002) [1998]. Greek Mythology. Encyclopædia Britannica.
  4. ↑ Foley, John Miles (1999). Homeric and South Slavic Epic. Homer's Traditional Art. Penn State Press. ISBN 978-0-271-01870-6.
  5. ↑ Zomrel Vojtech Zamarovský [online]. Pravda.sk, 2006-07-27, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Greek mythology na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Grécka_mytológia&oldid=7933803“