Paulinus z Noly
| Paulinus z Noly | ||||||||
| biskup nolanský | ||||||||
 Svätý Paulinus z Noly na vitráži v Katedrále Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Linci | ||||||||
| Štát pôsobenia | Rímska ríša | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Funkcie a tituly | ||||||||
| biskup nolanský | ||||||||
| po 409 – 431 | ||||||||
| ||||||||
| Predchádzajúce funkcie | ||||||||
rímsky: senátor, konzul, guvernér Kampánie | ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Varianty mena | lat. Meropius Pontius Anicius Paulinus | |||||||
| Narodenie | okolo 354 okolie Bordigaly (Bordeaux) | |||||||
| Úmrtie | 22. jún 431 Nola | |||||||
| Pochovaný | Nola | |||||||
| Svätenia | ||||||||
| Svätec | ||||||||
| Sviatok | 22. jún | |||||||
| V cirkvách | Katolícka cirkev | |||||||
| Patrón | patrón miest Nola, Regensburg a mlynárov[1] | |||||||
| Atribúty | almužna, biskup, reťaz[2] | |||||||
| Odkazy | ||||||||
 Paulinus z Noly | ||||||||
Svätý Paulinus z Noly[3][4][5] (iné mená: Paulín z Noly[6], Pavlín z Noly[7][8], vlastným menom Meropius Pontius Anicius Paulinus[9][10]; * okolo 354, v blízkosti Bordeaux (Burdigaly) – † 22. jún 431, Nola) bol rímsky senátor, konzul a guvernér Kampánie, kresťanský spisovateľ, jeden z najvýznamnejších latinských básnikov svojej doby a biskup nolanský (po 409 – 431).[6][9][10] Zachovalo sa viacero jeho básní a listov, ktoré poslal svojim súčasníkom - medzi nimi Augustín, Ambróz, Hieronymus, a ďalší. Katolíckou cirkvou je uctievaný ako svätý a jeho sviatok pripadá na 22. júna.[6][9][11] Podľa legiend zaviedol používanie zvonov v kresťanstve, táto teória však postráda historické základy.[12] Pre jeho elegantný štýl býva niekedy nazývaný kresťanský Cicero.[13]
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa okolo roku 354 v okolí galskej Burdigale (juhozápadné Francúzsko) do významnej rímskej pohanskej rodiny. Jeho otec bol vysokým úradníkom a vlastnil rozsiahle majetky v Itálii i Gálii. Paulínovým učiteľom bol literát Ausonius, ktorý mal v Burdigale rétorskú školu.[6]
Vďaka vzdelaniu získal cisársky veniec za poéziu a dosiahol početné úspechy v súdnictve. V roku 378 bol vymenovaný za senátora a konzula, následne mu bola udelená aj správa Kampánie[14] (381 – 383).[6]
S kresťanstvom sa bližšie spoznal pravdepodobne na zastávke v Miláne, kde pôsobil významný kresťanský biskup svätý Ambróz. V Itálii naňho urobilo dojem uctievanie mučeníka Félixa Nolského, ktorý sa stal jeho patrónom.[6] Po smrti cisára Graciána sa v roku 383 cisárom stal Valentinián II. a Paulín sa vrátil do Gálie.[14]
V roku 385 sa oženil so španielskou kresťankou Teráziou a spolu žili na statku v Gálii. Niekedy v roku 389 z rúk biskupa Delfínia krst[14] a prerušil styky so svojim učiteľom Ausoniom. Možno pre prenasledovanie jeho rodiny istý čas spolu s manželkou žil v hispánskej Barcelone. Séria životných tragédií (násilná smrť Paulínovho brata a smrť nedávno narodeného syna v roku 392) viedla Paulína i jeho manželku k rozhodnutiu žiť zdržanlivým spôsobom. Škandalózne rozdal všetko svoje imanie a na Vianoce v roku 394 prijal na naliehanie barcelonských veriacich kňazské svätenie.[6][9][14]
Už o rok neskôr však odišiel žiť do Noly, k hrobu svätého Félixa. V Nole (resp. Cimitile) založil akési duchovné spoločenstvo podobné neskorším kláštorom. Osoby v ňom žili v chudobe a modlitbe. Prijímal početných návštevníkov, ktorí za ním prichádzali a udržiaval korešpondenciu s najvýznamnejšími kresťanskými učencami svojej doby. Jeho ohlas v miestnej cirkvi bol na toľko veľký, že bol niekedy okolo roku 410 vysvätený za biskupa. Zrejme niekedy v tomto období zomrela jeho manželka.[6][14]
Výrazne propagoval kult svätého Félixa a nechal mu v Nole postaviť baziliku.[9] Počas gótskeho vpádu do Itálie bol na istý čas uväznený. Zomrel 22. júna 431 v kruhu biskupov zo susedných biskupstiev a pochovaný bol v Nole pri hrobe svätého Félixa. Na prelome tisícročí bolo jeho telo prenesené do Ríma (San Bartolomeo all'Isola na Tiberskom ostrove). Do Noly sa vrátilo až v roku 1908 za pontifikátu Pia X.[6][10]
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]- listy
Zachovalo sa okolo 50 listov adresovaných najvýznamnejším kresťanom a intelektuálom jeho doby (Augustín, Hieronym, Rufinus, Jovius, Sulpicius Severus, Pammachius, Desiderius, Amadeus či Delfinus). V listoch odhaľuje pocity vrúcneho priateľstva s adresátmi, ktoré spája s kresťanským duchovnom, askézou a bratstvom v Kristovi. Hoci nejde o originálne teologické diela ani hlboké exegézy, zaoberajú sa problémami teológie a predstavujú príklad intenzívnej a hlbokej viery.[14] Obsahujú početné biblické citáty a narážky. Všetky jeho spisy dýchajú očarujúcou, ideálnou osobnosťou, zbavenou pozemských pripútaností. Podľa Augustína mal však prehnanú predstavu o úcte svätcov a relikvií.[10]
- básne
Jeho poézia pred rokom 389 bola ladená svetsky, po krste sa začal plno orientovať na cirkevné témy (33 básní). Používal klasické literárne žánre (propempticon, epithalamium, consolatorium a natalicium), ktorých obsah obnovil s kresťanským významom. Tematicky išlo najmä o chvály Krista a života svätých.[14] Vytvoril mimo iné natalicium svätého Félixa, ktoré je považované za hlavný zdroj o svätcovom živote.[9] Zasvätením poézie Kristovi poéziu privlastnil službe duchovných cvičení a k výchove ľudského stvorenia na ceste k spáse. Tvoril tiež príležitostnú poéziu (napr. consolatorium k Celzovej smrti, epithalamium k svadbe Juliána z Eclanu.[14]
Hoci sú jeho básne občas príliš rétorické a rozvláčne, odbočky spĺňajú konkrétny poetický účel. Jeho poézia sa javí ako jednoduchá avšak v skutočnosti je ťažko čitateľná. Neobmedzuje iba na sympatie k blížnemu (ktoré sa prejavujú mnohými realisticky rozprávanými scénami) ale poskytuje napríklad živé opisy sviatkov. Aj keď má veľkú všestrannosť, elegantnosť a operatívnosť, stále nie je úplne bez manierov a vyšperkovanej kultúry svojej doby.[10][14]
Všeobecne sa považuje za hlavnú črtu Paulínovej osobnosti považuje miernosť. Toto hodnotenie sa odvíja od priateľského tónu, ktorým hovorí so svojimi priateľmi a od jeho sympatií k pokorným. Nejde však o slabosť duše. Vedel byť aj prísny a definitívny, čo sa prejavilo napríklad v jeho odpovediach na Ausoniove výčitky, že opustil svetské témy poézie a kritiku svojich neprajníkov. V otázkach viery tak prevažuje v Paulinovom charaktere horlivosť, čo ovplyvnilo všetky jeho činy a literárne aktivity.[14]
Jeho oslavná panegyrika na Theodosia I. a sakramentár sa nedochovali.[13]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Pavlín z Noly, biskup : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2020-09-28]. Dostupné online.
- ↑ sv. Paulín [online]. catholica.cz, [cit. 2020-09-28]. Dostupné online.
- ↑ MINÁRIK, Jozef. Stredoveká literatúra svetová, česká, slovenská. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1977. S. 57.
- ↑ PAŠTEKA, Július. Pohľady na slovenskú dramatiku, divadlo a kritiku. Bratislava : Národné divadelné centrum, 1998. Dostupné online. ISBN 978-80-85455-62-5. S. 55.
- ↑ Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského: Philologica. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2001. Dostupné online. S. 104.
- ↑ a b c d e f g h i ONDRUŠ, Rajmund. Blízki Bohu i ľuďom. Bratislava : Tatran, 1991. ISBN 80-222-0277-0. S. 257 – 258.
- ↑ Pavlín z Noly – ženatý politik, ktorý sa stal svätcom [online]. Katolícke noviny, [cit. 2020-09-27]. Dostupné online.
- ↑ Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Pavlín z Noly [online]. Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska, [cit. 2020-09-27]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f Saint Paulinus of Nola In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-09-27]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d e St. Paulinus of Nola In: Catholic Encyclopedia [online]. [Cit. 2020-09-27]. Dostupné online.
- ↑ Paulinus, St. In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 1244. (po anglicky)
- ↑ bells In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 182. (po anglicky)
- ↑ a b PAULINUS OF NOLA, ST. In: Dictionary of the Middle Ages. Vol. 9. MYSTERY RELIGIONS – POLAND. New York : Charles Scribner's Sons, 1987. ISBN 0-684-18275-0. S. 471. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g h i j PAULINUS of Nola In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 3:118 – 3:119. (po anglicky)