Poľovačka na huby
| Poľovačka na huby | |
|---|---|
| Tретья охота | |
|
| |
| Autor | Vladimir Alexejevič Solouchin |
| Pôvodný jazyk | ruština |
| Krajina vydania | ZSSR |
| Dátum 1. vydania originálu | 1968 |
| ISBN 1. vydania originálu | ISBN 978-1-4020-5362-7 |
Poľovačka na huby (rus. Tретья охота – Tretia ochota – doslova: Tretia poľovačka) je kniha ruského spisovateľa Vladimira Alexejeviča Solouchina (1924 – 1997), ktorú napísal v roku 1967 a bola vydaná v roku 1968.[1] Slovenský preklad vyšiel v roku 1976 vo vydavateľstve Obzor.[2]
Originálny názov je inšpirovaný výrokom ruského spisovateľa Sergeja Timofejeviča Aksakova (1791 – 1859), že prvá poľovačka je poľovačka na zver, druhá na ryby a tretia na huby.[3]
Autor v nej opisuje svoje celoživotné skúsenosti so zbieraním húb. Na viacerých miestach nepriamo kritizuje sovietsky systém, so sympatiami hodnotí obdobie pred Októbrovou revolúciou. Vyzdvihuje napr. pozemkovú reformu Piotra Stolypina.[1]
| „ | Uvádzam informáciu z knižky Hubárska historka: „Celá generácia rostovských záhradníkov — Gračevovcov — pestovala pred revolúciou šampiňóny ako výnosnú kultúru." Ľahko si predstavíme, ako by bol podnik Gračevovcov prekvital dnes a koľko ich šampiňónov by sa predávalo v moskovských obchodoch. Gračevovcov zrejme stihol za ich podnikavosť trest, a ak aj nie, isté je, že sa pri Rostove dnes nič so šampiňónmi nepodniká.[1]
Istá roľnícka rodina si kedysi zobrala v rámci stolypinskej pozemkovej reformy „odrub" — niekoľko desatín pôdy — a začala gazdovať. Dnes by z toho bolo pravdepodobne už riadne gazdovstvo.[1] |
“ |
V závere knihy uvádza, že nazbieral prudko jedovatý ušiak obyčajný v domnení, že ide o smrčok jedlý a s manželkou ho skonzumoval bez následkov, dedukuje tým, že po dôkladnom povarení je jedlý.[1] Slovenský spisovateľ a hubár Ján Majerník však vo svojej knihe Rastú! uvádza predpoklad, že v skutočnosti Solouchin skonzumoval príbuzný druh ušiakovec obrovský alebo ušiakovec zväzkovitý (podľa súčasnej terminológie: ušiak obrovský, resp. ušiak zväzkovitý[3] – v tých časoch boli ušiakovce považované za jedlé, dnes sa žiadne druhy z rodu ušiak neodporúčajú zbierať). Podľa literárneho vedca Ivana Kusého sa touto knihou Solouchin prejavil ako „maliar prírody“, ktorý svoju dôkladnú odbornú pripravenosť nestavia na obdiv.[3]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]
|
Tento článok týkajúci sa literatúry je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |