Polikarpov Po-2
| Po-2 „Kukuruznik“ | |
_(6740751017).jpg) | |
| Typ | viacúčelové lietadlo |
|---|---|
| Výrobca | Leningradský letecký závod č. 23 Kazanský letecký závod č. 169 Kazanský letecký závod č. 387 Kozlovský letecký závod č. 494 Dolgoprudniansky letecký závod č. 464 Šumerlijský letecký závod č. 471 Państwowe Zakłady Lotnicze, Zakład Nr 1 Wytwórnia Sprzętu Komunikacyjnego Nr 4 |
| Konštruktér | Nikolaj Polikarpov |
| Prvý let | 7. januára 1928 |
| Zavedený | 1929 |
| Vyradený | ~60. roky 20. storočia |
| Hlavný používateľ | ZSSR ČSSR Poľsko |
| Výroba | 1929 – 1953 |
| Vyrobených | viac než 40 000 |
Polikarpov Po-2 (pred rokom 1944 označovaný aj U-2 alebo LNB, bežne prezývaný „Kukuruznik“) bolo sovietske viacúčelové lietadlo, ktoré je jedným z najviac vyrábaných lietadiel na svete (vyše 40 000 vyrobených kusov).
Vznik a vývoj
[upraviť | upraviť zdroj]Stroj bol pôvodne skonštruovaný preto aby nahradil cvičný (učobnyj) U-1, čo bol licenčne vyrábaný typ Avro 504. Prototyp U-2, poháňaný vzduchom chladeným motorom Švecov M-11 s výkonom 99 hp (74 kW), vzlietol prvýkrát 7. januára 1928. Pilotoval ho skúšobný pilot M.M. Gromov. Stroj mal vynikajúce vlastnosti a čoskoro nahradil svojho predchodcu. Vynikal najmä krátkym vzletom a prístáním. Používal sa nielen pre začiatočný letecký výcvik pilotov Červenej armády, ale dostal sa aj do aeroklubov a poľnohopodrástva. Na strojoch U-2 sa učila lietať celá predvojnová aj vojnová generácia – až 100 000 letcov. Keď v roku 1944 zomrel konštruktér N.N. Polikarpov bolo pomenovanie strojov U-2 zmenené na Po-2. Celkovo sa výroba skončila v priebehu 50. rokov. Samotná výroba sa skončila v roku 1949, no mnoho kusov bolo do roku 1959 skompletizovaných v dielňach Aeroflotu. Stroje sa licenčne vyrábali aj v Poľsku pod označením CSS-13. V Česko-Slovensku niesli stroje Po-2, ktoré sa tu používali po vojne označenie L-62. Celkovo bolo vyrobených viac než 40 000 kusov týchto medzi letcami veľmi populárnych strojov. Polikarpov Po-2 sa tak stal jedným z najvyrábanejších lietadiel na svete.
Verzie
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1931 vznikla jeho prvá poľnohospodárska verzia určená na práškovanie U-2AO a neskôr U-2AS. Ďalšie poľnohospodárske verzie sa vyrábali po vojne ako Po-2AP. Poľnohopodárske verzie si čoskoro vydobyli pomenovanie kukuruznik (od ruského slova kukuruza – kukurica). Od roku 1932 sa vyrábala aj sanitná verzia U-2S-1 a od začiatku druhej svetovej vojny aj U-2S-2. Všetky verzie od roku 1939 boli vybavené motorom M-11D s vyšším výkonom (74 kW). Neskôr po vojne sa používal motor M-11K. Päťmiestna sanitná verzia U-2S-3 (alebo SKF) sa vyrábala od roku 1941. Trojmiestna sanitná verzia Po-2S bola vyrábaná po vojne. V medzivojnovom období sa začala vyrábať trojmiestna spojovacia a kuriérna verzia U-2VS pre armádu a jej civilná obmena U-2SP. Počas 2. svetovej vojny vznikli aj štvormiestna verzie U-1ŠS a U-2L s krytou kabínou pre cestujúcich. Existovali aj verzie vybavené plavákmi pre pristátie na vodnej hladine U-2M a MU-2. Počas vojny siahlo sovietske letectvo aj na stroje U-2 a upravilo ich ako ľahké bombardéry, sanitné či zásobovacie, či cvičné stroje. Z bežnej verzie U-2VS vznikol variant U-2LNB (LNB bola ruská skratka pre ľahký nočný bombardér). Táto verzia uniesla 350 kg bômb. Verzia U-2NAK bola prispôsobená pre nočné riadenie delostreleckej paľby. Vznikla aj ľahká bojová verzia U-2LŠ alebo U-2VOM, ktorá bola vybavená pohyblivým guľometom a mohla niesť 4 strely RS-82 alebo 120 kg bômb. Pre potreby propagandy vznikla verzia U-2GN vybavená silnými reproduktormi.
Nasadenie
[upraviť | upraviť zdroj]Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom bolo niekoľko strojov U-2 upravených na nesenie bômb ako ľahké nočné bombardéry stroje boli dodatočne vyzbrojené jedným pohyblivým guľometom ŠKAS kalibru 7,62 mm, ktorým disponoval druhý člen posádky sediaci za pilotom. LNB bol oproti štandardnej verzii vybavený tlmičmi hluku motora a boli celé čierne. Vďaka dobrým manévrovacím schopnostiam a jednoduchej technike pilotáže boli stroje schopné uskutočňovať činnosť, ktorej rýchloletiace ťažšie stroje neboli schopné[1]. Nemeckí vojaci začali čoskoro prezývať LNB Nähmaschine (šijací stroj). Sovietske nočné bombardéry boli skutočne schopné takmer nehlučne priletieť nad nemecké pozície a zhadzovať bomby priamo do zákopov, narušujúc nočný spánok a deptajúc nepriateľských vojakov. Pre stíhačov bolo v noci pritom pomerne ťažké zostreliť tento dvojplošník. Najväčším nepriateľom nočných LNB sa stalo protilietadlové delostrelectvo a nočné reflektory protilietadlovej obrany, ktoré boli schopné celkom oslepiť posádku, ktorá následne neraz strácala orientáciu. Na strojoch U-2 sa preslávili najmä posádky čisto ženského 588. NBAP, ktorý bol neskôr premenovaný na gardový 46. GNBAP. Jeho prvou veliteľkou bola majorka Jevdokja Berčanskaja. Pluk čoskoro začali Nemci prezývať nočné bosorky. Letkyne Jekaterina Vasilievna Riabovová a Nadežda Vasiljevna Popovová počas jednej z nocí uskutočnili po 18 bombardovacích letov. Mnohé z letkýň uskutočnilo do konca vojny viac než 800 bojových letov.
Pre rušivé nočné nálety bol Po-2 používaný aj počas Kórejskej vojny v rokoch 1950 – 1953.
Špecifikácie
[upraviť | upraviť zdroj]Polikarpov Po-2 je dvojmiestny jednomotorovy vzperový dvojplošník. Drevenná kostra krídel, pevných aj pohyblivých chvostových plôch je potiahnutá plátnom. Drevená kostra trupu je potiahnutá kombináciou preglejky a plátna. Krycie plechy sú duralové. Hviezdicový motor poháňal drevenú dvojlistovú vrtuľu. Podvozok bol pevný, v zadnej časti chvostových plôch bola ostroha[2].
Technické údaje
[upraviť | upraviť zdroj]- Rozpätie: 11,4 m
- Dĺžka: 8,17 m
- Nosná plocha: 33,15 m²
- Prázdna hmotnosť: 770 kg
- Vzletová hmotnosť: 1 030 kg
- Maximálna vzletová hmotnosť: 1 350 kg
- Motor: hviezdicový nekapotovaný päťvalec M-11D 92 kW (125 k).
Výkony
[upraviť | upraviť zdroj].jpg)
- Maximálna rýchlosť: 155 km/h
- Cestovná rýchlosť: 110 km/h
- Pristávacia rýchlosť: 65 km/h
- Dostup: 3 000 m
- Dolet: 630 km
- Stúpavosť: 2,78 m/s
- Plošné zaťaženie: 41 kg/m²
- Pomer výkon/hmotnosť:60 W/kg
Výzbroj verzie U-2VS alebo LNB
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Jiří F. Šiška: Rudé hvězdy válečného nebe ISBN 80-7198-297-0. Olomouc, Votobia 1998, s. 106
- ↑ Vávlav Šorel: Letadla československých pilotů. Praha, Albatros 1986, s. 317
Ďalšia literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Václav Němeček - Vojenská letadla 3, Naše Vojsko, Praha 1992, s. 127, 221-222, 234 a 257
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Polikarpov Po-2
.svg){kind=small}