Pankrác zo Svätého Mikuláša
| Pankrác zo Svätého Mikuláša | |
| uhorský veľmož a vojenský veliteľ slovenského pôvodu | |
 Erb rodu Pongrácovcov | |
| Narodenie | okolo 1400[1] alebo 1410[2] Liptovský Mikuláš |
|---|---|
| Úmrtie | medzi 1466 a 1469[1] |
| Národnosť | slovenská |
| Štátna príslušnosť | Uhorské kráľovstvo |
| Známy vďaka | Jeden zo siedmich kapitánov zvolených uhorskými stavmi v roku 1444 spravujúcich Uhorsko |
Pankrác zo Svätého Mikuláša alebo Pankrác/Pongrác II. (prípadne Pongrác zo Svätého Mikuláša alebo Pankrác/Pongrác z Liptova) bol uhorský veľmož, vojenský veliteľ, politik a lúpežný rytier slovenského pôvodu. Je označovaný za najvýznamnejšieho slovenského vojaka a politika 15. storočia.[1]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Narodenie
[upraviť | upraviť zdroj]Pankrác zo Svätého Mikuláša pochádzal z liptovského zemianskeho rodu Pongrácovcov. Narodil sa na začiatku 15. storočia v rodovej kúrii, ktorá sa dodnes nachádza v Liptovskom Mikuláši vedľa rímskokatolíckeho kostola. Mal troch bratov Štefana, Jakuba a Jána. V chlapčenskom veku navštevoval cirkevnú školu v susedstve farského kostola v Liptovskom Mikuláši.[1]
Do roku 1440
[upraviť | upraviť zdroj]Staršia literatúra ho zaraďovala medzi členov sprievodu Žigmunda Luxemburského na koncil v Kostnici, hoci toto tvrdenie sa neopiera o žiadnu listinu. Prvá hodnoverná zmienka o ňom pochádza zo 14. februára 1432. Ide o listinu kráľovnej Barbory, manželky Žigmunda Luxemburského, v ktorej je opísaný ako jej verný a milovaný šľachtic. V tom čase sa už Pankrác spomína ako kastelán hradov Brumov a Světlov na východnej Morave. Príležitostne sa tiež zúčastňoval na vojenských zásahoch proti husitským výbojom do Uhorska. V spomínanej listine kráľovná darovala Pankrácovi do zálohu hrad Vršatec a panstvo Budatín ako vyplatenie jej dlhu v súvislosti s jeho dovtedajšími vojenskými službami. O dva roky neskôr, v roku 1434, bol už Pankrác aj kapitánom Blatnického hradu v Turčianskej župe.[1][2]
Po rozhodujúcej bitke kališníkov a husitov pri Lipanoch 30. mája 1434 začali husitské posádky postupne opúšťať mestá a hrady na západnom a strednom Slovensku. Pri dobýjaní a obsadzovaní hradov Likava, Lednica a Žilina sa údajne vojensky zaslúžil aj Pankrác zo Svätého Mikuláša. V roku 1436 kráľ Žigmund všeobecne zakázal súdiť a potrestať šľachtica Pankráca za utrpené zranenia a škody liptovských zemanov, mešťanov a poddaných v súvislosti s oslobodzovaním Likavského hradu. Pri presadzovaní vlastných záujmov Pankrác so svojimi oddielmi kruto trestal tých, ktorí sa mu postavili na odpor; neraz sa uchýlil aj k fyzickému mrzačeniu. Ako kapitán Blatnického hradu si v roku 1436 od kráľa vyžiadal listinu, zabezpečujúcu ochranu pred následkami škôd, ktorých sa dopustil. Tie odôvodňoval nepokojnými vojnovými časmi, keď bránil územie pred husitskými jednotkami.
V roku 1437 sa Pankrác so svojimi oddielmi zapojil do Kruševackého ťaženia, ktorého cieľom bolo vyhnať Osmanov z územia Srbského kráľovstva. O úspešnom vojenskom zásahu následne informoval český kronikár Bartošek z Drahonic, ktorý v súvislosti s ním spomenul len Pankrácovo meno, z čoho vyplýva, že ten sa musel v bojoch zrejme výrazným spôsobom vyznamenať. V tejto vojenskej akcii Pankrác bojoval po boku Jána Jiskru z Brandýsa, hoci neskôr sa z nich stali úhlavní nepriatelia.[2]
Po roku 1440
[upraviť | upraviť zdroj]Po smrti kráľa Žigmunda Luxemburského až do zvolenia Mateja Korvína sa na uhorskom tróne vystriedali traja slabí panovníci, čo využili mnohí uhorskí preláti, ale najmä baróni a šľachtici na presadzovanie svojich osobných záujmov. Medzi nich patril aj Pankrác zo Svätého Mikuláša. Do začiatku roka 1440, keď kráľovná Alžbeta porodila syna Ladislava Pohrobka, bol šľachtic Pankrác zo Svätého Mikuláša (podľa niektorých zdrojov)[1] jej prívržencom. Keď však budínsky snem v roku 1440 zvolil za uhorského kráľa Vladislava Jagelovského, zásluhou zoskupenia magnátov okolo Jána Huňadyho šľachtic Pankrác už bol a zostal prívržencom kráľa Vladislava. Následne sa osobne zúčastnil aj na jeho korunovačných procedúrach. Boj o moc medzi novozvoleným kráľom Vladislavom a Alžbetou Luxemburskou využíval Pankrác na útoky na rakúske územia.[1][2]
V máji 1442 uzavrela Alžbeta prímerie so svojimi protivníkmi, ku ktorým patril aj Pankrác zo Svätého Mikuláša. V roku 1445 Uhorský snem pri riešení kraľovania päťročného Ladislava Pohrobka predbežne zvolil sedem hlavných kapitánov, ktorí spravovali im pridelené časti Uhorska. Patril medzi nich aj Pankrác spolu s Jánom Jiskrom. Keďže medzi kapitánmi panovala nevraživosť a prílišná nezávislosť, snem v marci 1447 zrušil funkcie všetkých kapitánov, teda aj Pankráca. Jediným správcom Uhorska sa stal Ján Huňady, ktorý neskôr ako sedmohradský vojvoda ustanovil Pankráca za svojho adoptívneho priateľa a brata. Tým sa vzťah medzi Pankrácom a Jánom Jiskrom, ktorý bol hlavným nepriateľom Jána Huňadyho, ešte viac vyostril. Počas nasledujúcich rokov ich vzťahy oscilovali medzi vojenskými útokmi a mierom.
Je pozoruhodné, že Pankrác sa nezúčastnil na uzavretí dohody uhorských prelátov a barónov v roku 1453 o funkčnom nástupe Ladislava Pohrobka na uhorský trón. V máji 1454 sa Pankrác ocitol v zajatí Jána Huňadyho. Okolnosti väzby síce nie sú známe, no podľa názoru či zistenia Jána Huňadyho zo začiatku roka bol za zlý stav Horného Uhorska zodpovedný práve Pankrác zo Svätého Mikuláša. Toho neskôr prepustili pod podmienkou, že spolu so svojimi bratmi a Jánom Kazaiom už nikdy nebudú zbrojiť proti uhorskému kráľovi, inak by všetok ich majetok prepadol gubernátorovi Jánovi Huňadymu. Pankrác bol údajne už v roku 1454 aj v roku 1457 županom Liptovskej stolice. Ako prívrženec Huňadyovcov sa 24. januára 1458 v Pešti zúčastnil na voľbe Mateja Korvína za uhorského panovníka. Pankrác ako zástanca kráľa patril medzi popredných šľachticov Uhorska, najmä v jeho severnej časti.[1]
Spojenci a nepriatelia
[upraviť | upraviť zdroj]Počas svojho vojenského a politického života Pankrác príležitostne narážal na odporcov. Najväčším z nich bol Ján Jiskra, no boli to tiež bratrícky veliteľ Martin Valgata a Peter Komorovský z Poľska. Ako úspešný a cieľavedomý politik a kapitán si okolo seba vytvoril tiež skupinu podporovateľov. K nim patril istý Mikuláš Nebojsa, ktorý vydržiaval prepošstvo v Kláštore pod Znievom, ďalej Ján Kazai, ktorý vlastnil hradné panstvo v Bánovciach nad Bebravou a tiež šľachtic Ladislav, syn Petra Čecha z Levíc. Okolo roku 1440 sa vo vojenských službách Pankráca zo Svätého Mikuláša vyskytol český žoldniersky veliteľ Blažek z Brzotína. Pankrác počas doby, keď vlastnil hrady na Morave, napádal karavány obchodníkov aj na Záhorí, pričom za zajatcov požadoval výkupné. Násilne sa správal aj k svojim príbuzným, na čo sa v roku 1442 sťažovali zemania z Liptovskej Ondrašovej.[1]
Smrť
[upraviť | upraviť zdroj]Pankrác zo Svätého Mikuláša umrel v období medzi rokom 1466 a letom roku 1469. Priamy záznam o mŕtvom šľachticovi je v listine kráľa Mateja zo dňa 14. septembra 1469.[1]
Majetky
[upraviť | upraviť zdroj]Ako príslušník strednej šľachty stál Pankrác zo Svätého Mikuláša zo spoločenského hľadiska na pomerne priaznivej štartovacej čiare. Jeho rod vlastnil viaceré obce v Liptovskej stolici, pričom ich kmeňovým majetkom bol Liptovský Mikuláš. Vďaka Pankrácovej starej matke Marte, dcéry Štefana z Perína, vlastnil rod podiely aj v Spišskej a Šarišskej župe.
V roku 1432 sa spomína ako kastelán hradov Brumov a Světlov na východnej Morave. Je možné, že do tejto funkcie ho menovala kráľovná Barbora už okolo roku 1430. V roku 1432 zároveň Pankrác dostal do zálohu hrad Vršatec a hradné panstvo Budatín (podľa listiny bez hradu, ktorý bol údajne zbúraný) ako splatenie kráľovninho dlhu. O dva roky neskôr, v roku 1434 sa už spomína aj ako kapitán Blatnického hradu v Turci. Okolo roku 1435 získal do zálohu hradné panstvo Branč z dedičstva Stibora zo Stiboríc, avšak bez mesta Senica. Okolo roku 1439 Pankrác napádal a pustošil majetky Gašpara Šlika v Bratislavskej stolici. Obsadil hradné panstvá Pajštún a Holíč.[1][2]
Roku 1443 získal vďaka finančnej podpore kráľa do zálohu hrady Strečno a Starhrad. Ich vlastníkom sa však stal až koncom roka 1447. Opätovne ich dostal do zálohu v roku 1453 od kráľa Ladislava Pohrobka. Na prelome rokov 1456 a 1457 zabral tieto hrady Pankrácovi na krátky čas Ladislav Huňady. V roku 1447 získal do zálohu hradné panstvo Ilava spolu s dedinami Ilava a Beluša a tiež hrady či pevnosti Trenčín, Súča, Považská Bystrica a Košeca. Pred rokom 1448 zaujal hrad Ostrý Kameň. V roku 1452 dostal od Jána Huňadyho do zálohu mesto Skalica. O rok neskôr nadobudol liptovské panstvá Hrádok a Likava. V polovici 15. storočia Pankrácovi patrili aj tri hradné panstvá v Temešskej stolici.[1]
Hodnotenie
[upraviť | upraviť zdroj]Osobnosť Pankráca zo Svätého Mikuláša vyvolala v histórii množstvo hodnotení jeho súčasníkov i neskorších bádateľov. Poľský kronikár Ján Długosz, ktorý zažil posledných približne 15 rokov činnosti Pankráca, ho opísal ako prívrženca kráľa Vladislava Jagelovského, ktorý bol zvyknutý získavať majetok častými krádežami. Uhorský kronikár Ján z Turca, o dve generácie mladší ako Pankrác, sa o ňom zmieňuje ako o vojenskom násilníkovi. Podľa Františka Palackého bol odvážnym, násilným a ukrutným mužom. Naopak, František Víťazoslav Sasinek ho vnímal pozitívne ako slovenského bohatiera, ktorý aj verejne šarapatil. Slovenskí profesionálni historici v 20. storočí ho popisujú ako významného krajinského hodnostára, zdržiac sa národných chvál.
V skratke možno Pankráca zo Svätého Mikuláša vnímať ako úspešného politika a vojaka, ktorý sa však preslávil najmä vďaka svojej násilnosti, panovačnosti a bezohľadnosti.[1][2]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f g h i j k l m ULIČNÝ, Ferdinand. Šľachtic Pongrác zo Svätého Mikuláša – najvýznamnejší slovenský vojak a politik v 15. storočí. Vojenská história (Bratislava: Vojenský historický ústav), 2017, roč. 21, čís. 2, s. 62 – 83. Dostupné online [cit. 2024-12-13]. ISSN 1335-3314.
- ↑ a b c d e f DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Pod vládou ženy: Rytier bez kráľa I. časť (1437 – 1442). 1. vyd. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 2021. ISBN 978-80-85501-84-1.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- ULIČNÝ, Ferdinand. Šľachtic Pongrác zo Svätého Mikuláša – najvýznamnejší slovenský vojak a politik v 15. storočí. Vojenská história (Bratislava: Vojenský historický ústav), 2017, roč. 21, čís. 2, s. 62 – 83. Dostupné online [cit. 2024-12-13]. ISSN 1335-3314.
- DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Pod vládou ženy: Rytier bez kráľa I. časť (1437 – 1442). 1. vyd. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 2021. ISBN 978-80-85501-84-1.