Postimpresionizmus
_-_A_Centennial_of_Independence_-_Google_Art_Project.jpg)
_-_Camille_Pissarro.jpg)
Postimpresionizmus bol umelecký smer konca 19. storočia. Bol odvodený z impresionizmu a rozvíjal sa hlavne na území západnej Európy.
Vznik
[upraviť | upraviť zdroj]Vedúcou krajinou, kde moderné umelecké smery a hnutia vznikali, bolo Francúzsko a jeho metropola Paríž. Odtiaľ sa neskôr rozšírili do ostatných častí sveta. Základný pojem „moderné umenie“ nie je jednoznačný, jeho historické vymedzenie sa postupne presunulo z 19. stor. do 20. stor. V polovici 80. rokov 19. stor. sa začali vo francúzskom maliarstve prejavovať tendencie kriticky reagujúce na impresionizmus a usilujúce sa prekonať jeho názorovú základňu. Tieto tendencie súhrnne označujeme ako postimpresionizmus. Postimpresionizmus nebol nikdy presne definovaným hnutím, skôr len retrospektívnym označením umelcov, ktorí či už pozitívne alebo negatívne reagovali na impresionizmus. Kritici používali toto označenie pre diela, ktoré vznikali v období rokov 1880 až 1905. Slovo vymyslel Guillaume Apollinaire o dôležité boli pre toto obdobie aj diela umelcov, ktorých zaraďujeme do postimpresionizmu. Ide predovšetkým o umelcov, ktorí nadviazali na impresionizmus ale nehlásili sa priamo k tomuto hnutiu. Prebrali však niektoré jeho prvky. Diela týchto maliarov sa neskôr stali základom moderných umeleckých štýlov dvadsiateho storočia – kubizmu, fauvizmu, expresionizmu, atď.
Predstavitelia
[upraviť | upraviť zdroj]Trojicu najvýznamnejších postimpresionistov: Paula Gauguina, Vincenta van Gogha a Paula Cézanna doplňuje tvorba Georges Seurat, Henriho de Toulouse-Lautreca. V dielach najznámejších postimpresionistov sa začínajú prejavovať symbolistické, expresívne i konštruktívne tendencie. Práce postimpresionistov sú charakterizované voľnejším a expresívnejším použitím farieb a formy. Ich plátna sú naplnené znekľudňujúcim dojmom, umenie sa často uberá cestami skrytými pred logikou a rozumom pričom deformácia tvarov priamo závisí od osobnosti umelca. Škvrna je základným prvkom obrazu, klasický impresionistický spôsob jej využitia je však prekonaný a plátna pôsobia ako pozvánky do nového sveta odkrývajúceho maliarove vnútro. Nejde o snahu zachytiť čo najvernejšie prírodu v tradičnom poňatí svetla a tieňa, maliar tu priamo zapojuje svoju tvorivú osobnosť a do obrazu tak začleňuje svoje vnútorné zážitky a pocity v závislosti na prenikaní do hĺbky prírody.
Cézanne dospel k monumentálnej, heroicky pôsobiacej priestorovej skladbe, viac sa zaujímal o umelecké vyjadrenie kvality a štruktúry ako o kopírovanie prírody. Maľoval krajinky, pričom zachytával farebné prechody a vzťahy medzi farbami.
Van Gogh podriadil priestorovú skúsenosť expresii subjektívnych stavov, znázorňoval prirodzenosť živými farbami, ktoré evokovali silné emócie. Jeho subjektívny výraz bol neskôr označený ako expresionistický.
Gauguin vytvoril autonómny obrazový priestor, založený na striedaní rytmov dekoratívnych farebných plôch.
Hlavné znaky
[upraviť | upraviť zdroj]Postimpresionistov nespája rovnaký štýl tvorby, skôr naopak. No cez všetky rozdiely medzi nimi, dané ich špecifickými názormi, zámermi a metódami, možno vysloviť niektoré ich spoločné všeobecné rysy:
- všetci postimpresionisti svojou tvorbou reagovali na impresionizmus
- ich snahou bolo nájsť pre umeleckú tvorbu pevnejšiu a trvalejšiu základňu ako bol zrakový dojem (vnútorná umelecká predstava, idea, symbol...)
- umenie malo zodpovedať modernému psychickému a spoločenskému ustrojeniu človeka a jeho postaveniu v spoločnosti a v prírode
- umenie sa stavalo do opozície proti spoločnosti a vládnucej vrstve – niektorí tvorcovia prijali osud „prekliatych umelcov“ nie ako exhibicionizmus, ale ako životnú nutnosť (van Gogh, Gauguin, Lautrec)
- aj cez vzájomné rozpory boli postimpresionisti spätí vplyvom, a často aj motívmi
