Príčiny prvej svetovej vojny

Európske diplomatické dohody krátko pred vojnou. Krátko po začiatku vojny sa Osmanská ríša pripojila k Ústredným mocnostiam a nasledujúci rok sa k nim pridalo aj Bulharsko. Taliansko zostalo v roku 1914 neutrálne a v roku 1915 sa pridalo k štátom Dohody.

Určenie príčin prvej svetovej vojny je stále diskutovanou otázkou. Prvá svetová vojna sa začala 28. júla 1914 na Balkáne a bojové akcie sa skončili 11. novembra 1918, pričom zahynulo 17 miliónov ľudí a 25 miliónov bolo zranených. Okrem toho ruskú občiansku vojnu možno v mnohých ohľadoch považovať za pokračovanie prvej svetovej vojny, rovnako ako rôzne ďalšie konflikty bezprostredne nadväzujúce na rok 1918.

Vedci, ktorí sa zaoberajú dlhodobým pohľadom, sa snažia vysvetliť, prečo sa dve súperiace mocnosti (Nemecké cisárstvo, Rakúsko-Uhorsko a Osmanská ríša proti Ruskému impériu, Francúzsku a Britskému impériu) dostali do konfliktu na začiatku roku 1914. Skúmajú také faktory, ako je politická, územná a hospodárska rivalita, militarizmus, zložitá sieť spojenectiev a aliancií, imperializmus, rast nacionalizmu a mocenské vákuum, ktoré vzniklo úpadkom Osmanskej ríše. Medzi ďalšie dôležité dlhodobé alebo štrukturálne faktory, ktoré sa často skúmajú, patria nevyriešené územné spory, vnímaný rozpad európskej rovnováhy síl, spletité a roztrieštené správy, preteky v zbrojení a bezpečnostné dilemy, kult ofenzívy a vojenské plánovanie.

Mapa sveta s účastníkmi prvej svetovej vojny okolo roku 1917. Dohodové mocnosti sú modré, Centrálne mocnosti oranžové a neutrálne krajiny sú šedé.

Vedci, ktorí sa snažia o krátkodobú analýzu, sa zameriavajú na leto 1914 a kladú si otázku, či bolo možné konflikt zastaviť, alebo či ho naopak spôsobili hlbšie príčiny. Medzi bezprostredné príčiny patrili rozhodnutia štátnikov a generálov počas júlovej krízy, ktorú vyvolal atentát na rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este, ktorý spáchal bosnianskosrbský nacionalista Gavrilo Princip podporovaný nacionalistickou organizáciou v Srbsku. Kríza sa vystupňovala, keď sa do konfliktu medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom zapojili ich spojenci Rusko, Nemecko, Francúzsko a nakoniec aj Belgicko a Spojené kráľovstvo. K ďalším faktorom, ktoré zohrali úlohu počas diplomatickej krízy vedúcej k vojne, patrili nesprávne vnímanie zámerov (napríklad nemecké presvedčenie, že Veľká Británia zostane neutrálna), fatalistické presvedčenie, že vojna je nevyhnutná, a rýchlosť, s akou sa kríza vystupňovala, čiastočne v dôsledku oneskorení a nedorozumení v diplomatickej komunikácii.

Kríza nasledovala po sérii diplomatických stretov medzi veľmocami (Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Spojené kráľovstvo, Rakúsko-Uhorsko a Rusko) v súvislosti s európskymi a koloniálnymi otázkami v desaťročiach pred rokom 1914, ktoré spôsobili veľké napätie. A príčinu týchto verejných stretov možno hľadať v zmenách v rovnováhe síl v Európe, ku ktorým dochádzalo od roku 1867.

Zhoda v otázke pôvodu vojny je stále neistá, pretože historici sa nezhodujú v kľúčových faktoroch a kladú rôzny dôraz na rôzne faktory. K tomu prispievajú aj historické argumenty, ktoré sa časom menia, najmä keď sú k dispozícii utajované historické archívy a keď sa menia perspektívy a ideológie historikov. Najhlbšie rozdelenie medzi historikmi je medzi tými, ktorí považujú Nemecko a Rakúsko-Uhorsko za hnacie motory týchto udalostí, a tými, ktorí sa zameriavajú na dynamiku moci medzi širším súborom aktérov a okolností. Sekundárne rozpory existujú medzi tými, ktorí veria, že Nemecko zámerne naplánovalo vojnu v Európe, tými, ktorí veria, že vojna bola do veľkej miery neplánovaná, ale napriek tomu ju spôsobilo najmä Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, ktoré riskovali, a tými, ktorí veria, že niektoré alebo všetky ostatné mocnosti (Rusko, Francúzsko, Srbsko, Spojené kráľovstvo) zohrali pri vyvolaní vojny významnejšiu úlohu, než sa tradične predpokladá.

Bezprostredné príčiny

Zavraždenie arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este srbskými nacionalistami, 28. jún 1914

Dňa 28. júna 1914 arcivojvodu Františka Ferdinanda, predpokladaného následníka rakúsko-uhorského trónu, a jeho manželku Žofiu, vojvodkyňu z Hohenbergu, zastrelil po nesprávnom odbočení auta, v ktorom obaja sedeli, dvoma ranami z pištole v Sarajeve Gavrilo Princip, jeden zo skupiny šiestich atentátnikov (päť Srbov a jeden Bosniak), ktorých koordinoval Danilo Ilić, bosniansky Srb a člen tajnej organizácie Čierna ruka.

Atentát bol významný, pretože Rakúsko-Uhorsko ho vnímalo ako existenčnú hrozbu, a preto ho považovalo za casus belli vo vzťahu k Srbsku. Cisár František Jozef mal osemdesiatštyri rokov, a preto sa atentát na jeho následníka krátko pred tým, ako mal pravdepodobne odovzdať korunu, vnímal ako priama hrozba pre monarchiu. Mnohí ministri v Rakúsku, najmä Berchtold, tvrdili, že tento čin sa musí odplatiť.

Júlová kríza

Závažné dôsledky atentátu boli okamžite rozpoznané, ako napríklad v tomto článku z 29. júna s podtitulmi „Pokračovanie vojny?“ a „Výsledkom môže byť vojna“, v ktorom sa uvádza, že atentát „zosnovali osoby, ktoré majú zrelšie organizačné schopnosti ako mladí atentátnici“.

Rakúsko-Uhorsko sa po vražde snažilo zasadiť Srbsku vojenský úder, aby demonštrovalo svoju silu a oslabilo srbskú podporu juhoslovanského nacionalizmu, pretože ho považovalo za hrozbu pre jednotu svojej mnohonárodnostnej ríše. Viedeň, ktorá sa obávala reakcie Ruska (hlavného podporovateľa Srbska), sa však snažila získať záruku od svojho spojenca Nemecka, že Berlín podporí Rakúsko v akomkoľvek konflikte. Nemecko naliehalo na Rakúsko-Uhorsko, aby zaútočilo rýchlo, aby lokalizovalo vojnu a zabránilo zatiahnutiu Ruska. Rakúsko-uhorskí predstavitelia sa však do polovice júla radili, kým sa rozhodli dať Srbsku tvrdé ultimátum. Francúzsko sa medzitým stretlo s Ruskom, potvrdilo svoje spojenectvo a dohodlo sa, že v prípade vojny podporí Srbsko proti Rakúsko-Uhorsku.

Rakúsko-Uhorsko predložilo Srbsku ultimátum 23. júla; skôr ako Srbsko odpovedalo, Rusko nariadilo tajnú, ale viditeľnú čiastočnú mobilizáciu svojich ozbrojených síl. Hoci ruské vojenské vedenie vedelo, že ešte nie je dostatočne silné na všeobecnú vojnu, verilo, že rakúsko-uhorská sťažnosť voči Srbsku je zámienkou zinscenovanou Nemeckom, a za najlepší postup považovalo ráznu odpoveď. Čiastočná mobilizácia Ruska - prvá veľká vojenská akcia, ktorú nepodnikol priamy účastník konfliktu medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom - zvýšila ochotu Srbska vzdorovať hrozbe rakúsko-uhorského útoku; znepokojila aj nemecké vedenie, ktoré nepredpokladalo, že bude musieť bojovať s Ruskom skôr ako s Francúzskom.

Hoci Spojené kráľovstvo bolo čiastočne formálne na strane Ruska a Francúzska, mnohí britskí predstavitelia nevideli presvedčivý dôvod na zapojenie sa do vojenskej operácie; Spojené kráľovstvo opakovane ponúkalo sprostredkovanie a Nemecko sa rôznymi sľubmi snažilo zabezpečiť britskú neutralitu. V obave z možnosti, že Nemecko ovládne Francúzsko, však Veľká Británia 4. augusta vstúpila do vojny proti nemu a využila nemeckú inváziu do Belgicka na mobilizáciu všeobecnej podpory. Začiatkom augusta sa už zdanlivý dôvod ozbrojeného konfliktu - atentát na rakúsko-uhorského arcivojvodu - stal vedľajšou témou väčšej európskej vojny.

Polarizácia Európy, 1887 – 1914

V auguste 1914 časopis The Independent označil júnový atentát na Františka Ferdinanda a jeho manželku za „poľutovaniahodný, ale relatívne bezvýznamný“ dôvod.

finančný systém sveta je v chaose, medzinárodný obchod je pozastavený, priemysel je všade demoralizovaný a rodiny zničené a milióny ľudí v Európe sa chopili zbraní s úmyslom vyvraždiť sa navzájom.

„Možno pochybovať o tom, či arcivojvoda stojí za všetko toto krviprelievanie,“ dodal časopis. Diskutovalo sa v ňom o etnickej príslušnosti, rase, náboženstve a národných záujmoch ako motívoch vojny a tieto motívy sa odmietali. The Independent dospel k záveru, že „takáto je smiešna a tragická situácia vyplývajúca z prežívania zastaranej povery o ‚rovnováhe síl‘, teda teórie, že prosperita jedného národa je ujmou pre ostatné“:

Väčšina ľudí, ktorých sa súčasný konflikt týka, nemá ako zámienku pre nepriateľstvo ani rasový antagonizmus, ani hospodárske záujmy. Nie sú o nič väčšími nepriateľmi ako červení a modrí, na ktorých sa delí armádny zbor na cvičné manévre. Teraz sú však zbrane nabité a tí, ktorí ich nesú, nemajú čo hovoriť do toho, na koho budú strieľať.

„Jediná neočakávaná vec na súčasnej európskej vojne je jej dátum“, dodal časopis neskôr v tom istom mesiaci:

Žiadna vojna v dejinách nebola tak dlho očakávaná, tak starostlivo pripravovaná a tak dôkladne diskutovaná nielen v tajných radách, ale aj v tlači všetkých národov. Každý európsky vojak vedel, kde má uloženú uniformu a pušku; myslel si, že rovnako dobre vie, kde bude bojovať, s kým bude bojovať a kedy.

Na pochopenie dlhodobých počiatkov vojny v roku 1914 je nevyhnutné pochopiť, ako sa mocnosti sformovali do dvoch súperiacich skupín, ktoré mali spoločné ciele a nepriateľov. Obe skupiny sa do augusta 1914 rozdelili na Nemecko a Rakúsko-Uhorsko na jednej strane a Rusko, Francúzsko a Veľkú Britániu na strane druhej.

Imperializmus

Vplyv koloniálneho súperenia a agresie na Európu v roku 1914

Svetové ríše a kolónie okolo roku 1914

Imperiálne súperenie a dôsledky hľadania imperiálnej bezpečnosti alebo imperiálnej expanzie mali dôležité dôsledky pre vznik prvej svetovej vojny.

Imperiálne súperenie medzi Francúzskom, Britániou, Ruskom a Nemeckom zohralo dôležitú úlohu pri vytváraní Trojspolku a relatívnej izolácii Nemecka. Imperiálny oportunizmus v podobe talianskeho útoku na osmanské líbyjské provincie podnietil aj balkánske vojny v rokoch 1912 – 1913, ktoré zmenili pomer síl na Balkáne v neprospech Rakúsko-Uhorska.

Niektorí historici, ako napríklad Margaret MacMillanová, sa domnievajú, že Nemecko si vytvorilo vlastnú diplomatickú izoláciu v Európe, čiastočne agresívnou a nezmyselnou imperiálnou politikou známou ako Weltpolitik. Iní, ako napríklad Clark, sa domnievajú, že nemecká izolácia bola nezamýšľaným dôsledkom uvoľnenia vzťahov medzi Britániou, Francúzskom a Ruskom. K détente viedla Britániu túžba po imperiálnej bezpečnosti vo vzťahu k Francúzsku v severnej Afrike a k Rusku v Perzii a Indii.

V každom prípade bola táto izolácia dôležitá, pretože Nemecku nedávala iné možnosti, ako sa pevnejšie spojiť s Rakúsko-Uhorskom, čo nakoniec viedlo k bezpodmienečnej podpore trestnej vojny Rakúsko-Uhorska proti Srbsku počas júlovej krízy.

Nemecká izolácia: Potenciálne dôsledky Weltpolitik

Otto von Bismarck nemal rád myšlienku zámorského impéria, ale podporoval francúzsku kolonizáciu v Afrike, pretože odvádzala francúzsku vládu, pozornosť a zdroje od kontinentálnej Európy a revanšizmu po roku 1870. „Nový kurz„ Nemecka v zahraničných záležitostiach, Weltpolitik (“svetová politika"), bol prijatý v 90. rokoch 19. storočia po Bismarckovom odvolaní.

Jeho cieľom bolo údajne premeniť Nemecko na globálnu mocnosť prostredníctvom asertívnej diplomacie, získavania zámorských kolónií a rozvoja veľkého námorníctva.

Niektorí historici, najmä MacMillan a Hew Strachan, sa domnievajú, že dôsledkom politiky Weltpolitik a s ňou spojenej asertivity vznikla izolácia samotného Nemecka. Weltpolitik, najmä ako sa prejavovala v nesúhlase Nemecka s rastúcim vplyvom Francúzska v Maroku v rokoch 1904 a 1907, tiež pomohla upevniť Trojspolok. Anglo-nemecké námorné preteky tiež izolovali Nemecko tým, že posilnili preferenciu Veľkej Británie pre dohody s kontinentálnymi rivalmi Nemecka: Francúzskom a Ruskom.

Nemecká izolácia: Potenciálne dôsledky Trojspolku

Historici ako Ferguson a Clark sa domnievajú, že izolácia Nemecka bola nezamýšľaným dôsledkom potreby Británie brániť svoje impérium pred hrozbami zo strany Francúzska a Ruska. Zľahčujú tiež vplyv Weltpolitik a anglicko-nemeckých námorných pretekov, ktoré sa skončili v roku 1911.

Veľká Británia a Francúzsko podpísali v roku 1904 sériu dohôd, ktoré sa stali známe ako Entente Cordiale. Najdôležitejšia bola dohoda, ktorá poskytla Británii slobodu konania v Egypte a Francúzsku v Maroku. Rovnako anglicko-ruský dohovor z roku 1907 výrazne zlepšil britsko-ruské vzťahy tým, že upevnil hranice, ktoré určovali príslušnú kontrolu v Perzii, Afganistane a Tibete.

Spojenectvo medzi Britániou, Francúzskom a Ruskom sa stalo známym ako Trojspolok. Trojspolok však nebol koncipovaný ako protiváha Trojdohody, ale ako vzorec na zaistenie imperiálnej bezpečnosti medzi týmito tromi mocnosťami. Vplyv Trojspolku bol dvojaký: zlepšenie britských vzťahov s Francúzskom a jeho spojencom Ruskom a preukázanie dôležitosti dobrých vzťahov s Nemeckom pre Britániu. Clark uvádza, že „nie antagonizmus voči Nemecku spôsobil jeho izoláciu, ale skôr to, že nový systém sám o sebe usmerňoval a zintenzívňoval nepriateľstvo voči Nemeckému cisárstvu“.

Imperiálny oportunizmus

Taliansko-turecká vojna v rokoch 1911-1912 prebiehala medzi Osmanskou ríšou a Talianskym kráľovstvom v severnej Afrike. Táto vojna jasne ukázala, že žiadna veľmoc si naďalej neželá podporovať Osmanskú ríšu, čo pripravilo pôdu pre balkánske vojny.

Postavenie Maroka bolo zaručené medzinárodnou dohodou, a keď sa Francúzsko pokúsilo o veľké rozšírenie svojho vplyvu v tejto krajine bez súhlasu všetkých ostatných signatárov, Nemecko sa postavilo proti a vyvolalo marocké krízy: Tangerskú krízu v roku 1905 a Agadírsku krízu v roku 1911. Zámerom nemeckej politiky bolo vraziť klin medzi Britov a Francúzov, ale v oboch prípadoch priniesla opačný efekt a Nemecko bolo diplomaticky izolované, najmä tým, že nemalo podporu Talianska napriek tomu, že bolo v Trojspolku. Francúzsky protektorát nad Marokom bol oficiálne zriadený v roku 1912.

V roku 1914 bol však na africkej scéne pokoj. Kontinent bol takmer úplne rozdelený imperiálnymi mocnosťami, len Libéria a Etiópia boli stále nezávislé. Neexistovali tam žiadne veľké spory, ktoré by proti sebe postavili dve európske mocnosti.

Sociálny darvinizmus

Sociálny darvinizmus bola teória ľudskej evolúcie voľne založená na darvinizme, ktorá ovplyvnila mnohých európskych intelektuálov a strategických mysliteľov v rokoch 1870 až 1914. Zdôrazňovala, že boj medzi národmi a rasami je prirodzený a že prežiť si zaslúžia len tie najsilnejšie národy. Dala podnet k nemeckej asertivite ako svetovej hospodárskej a vojenskej veľmoci, ktorej cieľom bolo konkurovať Francúzsku a Veľkej Británii v boji o svetovú moc. Nemecká koloniálna nadvláda v Afrike v rokoch 1884 až 1914 bola výrazom nacionalizmu a morálnej nadradenosti, ktorá sa odôvodňovala budovaním obrazu domorodcov ako „iných“. Tento prístup zdôrazňoval rasistické názory na ľudstvo. Nemeckú kolonizáciu charakterizovalo používanie represívneho násilia v mene „kultúry“ a „civilizácie“. Nemecký kultúrno-misijný projekt sa chválil tým, že jeho koloniálne programy sú humanitárnym a vzdelávacím úsilím. Okrem toho široké akceptovanie sociálneho darvinizmu intelektuálmi odôvodňovalo právo Nemecka získavať koloniálne územia ako otázku „prežitia najsilnejších“, ako tvrdí historik Michael Schubert.

Model navrhol vysvetlenie, prečo boli niektoré etnické skupiny, vtedy nazývané „rasy“, tak dlho antagonistické, ako napríklad Nemci a Slovania. Boli to prirodzení súperi, ktorí boli predurčení na strety. Vysokopostavení nemeckí generáli ako Helmuth von Moltke mladší hovorili v apokalyptických pojmoch o potrebe boja Nemcov za svoju existenciu ako národa a kultúry. MacMillan uvádza: „Mnohí Nemci, odrážajúc dobové sociálnodarvinistické teórie, považovali Slovanov, najmä Rusko, za prirodzeného protivníka teutónskych rás.“ Aj náčelník rakúsko-uhorského generálneho štábu vyhlásil: „Národ, ktorý zloží svoje zbrane, spečatí svoj osud.“ V júli 1914 rakúska tlač opísala Srbsko a južných Slovanov slovami, ktoré boli v mnohom podobné sociálnemu darvinizmu. V roku 1914 nemecký ekonóm Johann Plenge opísal vojnu ako stret nemeckých „ideí roku 1914“ (povinnosť, poriadok, spravodlivosť) a francúzskych „ideí roku 1789“ (sloboda, rovnosť, bratstvo). William Mulligen tvrdí, že anglicko-nemecký antagonizmus bol aj o strete dvoch politických kultúr, ako aj o tradičnejších geopolitických a vojenských záujmoch. Británia obdivovala Nemecko pre jeho hospodárske úspechy a poskytovanie sociálnej starostlivosti, ale zároveň považovala Nemecko za neliberálne, militaristické a technokratické.

Vojna sa považovala za prirodzený a životaschopný či dokonca užitočný nástroj politiky. „Vojna sa prirovnávala k toniku pre chorého pacienta alebo k život zachraňujúcej operácii na vyrezanie chorého mäsa.“ Keďže vojna bola pre niektorých vodcov prirodzená, bola to jednoducho otázka načasovania, a tak by bolo lepšie viesť vojnu vtedy, keď sú okolnosti najpriaznivejšie. „Vojnu považujem za nevyhnutnú,“ vyhlásil Moltke v roku 1912. „Čím skôr, tým lepšie.“ V nemeckých vládnucich kruhoch sa vojna považovala za jediný spôsob omladenia Nemecka. Rusko sa považovalo za každým dňom silnejšie a verilo sa, že Nemecko musí udrieť, kým ešte môže, skôr než ho Rusko rozdrví.

Nacionalizmus urobil z vojny súperenie medzi ľuďmi, národmi alebo rasami, a nie medzi kráľmi a elitami. Sociálny darvinizmus vniesol do konfliktu pocit nevyhnutnosti a bagatelizoval použitie diplomacie alebo medzinárodných dohôd na ukončenie vojny. Mal tendenciu oslavovať vojnu, prevzatie iniciatívy a úlohu muža bojovníka.

Sociálny darvinizmus zohrával dôležitú úlohu v celej Európe, ale J. Leslie tvrdil, že zohral rozhodujúcu a bezprostrednú úlohu v strategickom myslení niektorých dôležitých členov rakúsko-uhorskej vlády. Sociálny darvinizmus teda normalizoval vojnu ako nástroj politiky a ospravedlňoval jej použitie.

Preteky v zbrojení

V 70. až 80. rokoch 19. storočia sa všetky hlavné mocnosti pripravovali na rozsiahlu vojnu - hoci žiadna z nich ju neočakávala. Veľká Británia zanedbávala svoju malú armádu, ale sústredila sa na budovanie kráľovského námorníctva, ktoré už bolo silnejšie ako ďalšie dve najväčšie námorníctva dohromady. Nemecko, Francúzsko, Rakúsko, Taliansko, Rusko a niektoré menšie krajiny zaviedli branné systémy, v ktorých mladí muži slúžili v armáde jeden až tri roky a potom strávili ďalších približne dvadsať rokov v zálohe s každoročným letným výcvikom. Muži s vyšším spoločenským postavením sa stávali dôstojníkmi. Každá krajina vypracovala mobilizačný systém na rýchle povolanie záloh a ich odoslanie na kľúčové miesta železnicou.

Generálne štáby každoročne aktualizovali a rozširovali svoje plány z hľadiska komplexnosti. Každá krajina si vytvárala zásoby zbraní a materiálu pre armádu, ktorá sa počítala na milióny. Nemecko malo v roku 1874 pravidelnú profesionálnu armádu v počte 420 000 osôb a ďalších 1,3 milióna záloh. V roku 1897 mala pravidelná armáda 545 000 príslušníkov a rezervy 3,4 milióna. Francúzi mali v roku 1897 3,4 milióna záložníkov, Rakúsko 2,6 milióna a Rusko 4,0 milióna. Veľkosť vojenskej sily sa zvyšovala: napríklad zmeny branného zákona vo Francúzsku v roku 1913 zvýšili počty vo francúzskej armáde v predvečer konfliktu. Rôzne národné vojnové plány boli do roku 1914 zdokonalené, ale Rusko a Rakúsko zaostávali v účinnosti. Posledné vojny od roku 1865 boli zvyčajne krátke: trvali niekoľko mesiacov. Všetky vojnové plány požadovali rozhodujúce zahájenie a predpokladali, že víťazstvo príde po krátkej vojne. Žiadny z nich však nepočítal s potrebou potravín a munície v prípade dlhej patovej situácie, ktorá sa v skutočnosti odohrala v rokoch 1914 až 1918.

Ako hovorí David Stevenson: „Sebaposilňujúci sa cyklus zvýšenej vojenskej pripravenosti... bol základným prvkom konjunktúry, ktorá viedla ku katastrofe.... Preteky v zbrojení... boli nevyhnutným predpokladom vypuknutia nepriateľských akcií.“ David Herrmann ide ďalej a tvrdí, že strach, že „okná príležitostí na víťazné vojny“ sa uzatvárajú, čo znamená, že „preteky v zbrojení skutočne urýchlili prvú svetovú vojnu“. Ak by k atentátu na Františka Ferdinanda došlo v roku 1904 alebo dokonca v roku 1911, Herrmann špekuluje, že by k vojne nemuselo dôjsť. Práve „preteky v zbrojení a špekulácie o hroziacich alebo preventívnych vojnách“ spôsobili, že jeho smrť v roku 1914 sa stala spúšťačom vojny.

Jedným z cieľov prvej haagskej konferencie v roku 1899, ktorá sa konala na podnet ruského cára Mikuláša II., bola diskusia o odzbrojovaní. Druhá haagska konferencia sa konala v roku 1907. Odzbrojenie podporili všetci signatári okrem Nemecka. Nemecko tiež nechcelo súhlasiť so záväznou arbitrážou a sprostredkovaním. Cisár sa obával, že Spojené štáty navrhnú odzbrojovacie opatrenia, proti ktorým sa postavil. Všetky strany sa snažili revidovať medzinárodné právo vo svoj prospech.

Anglo-nemecké námorné preteky

Historici diskutujú o tom, že hlavnou príčinou zhoršenia anglo-nemeckých vzťahov bolo posilnenie nemeckého námorníctva. V každom prípade Nemecko nikdy nebolo blízko k tomu, aby dohnalo Britániu.

Karikatúra z roku 1909 v americkom časopise Puck zobrazuje (v smere hodinových ručičiek) USA, Nemecko, Veľkú Britániu, Francúzsko a Japonsko v námorných pretekoch v hre „bez obmedzenia“.

Veľkoadmirál Alfred von Tirpitz, podporovaný nadšením Viliama II. pre rozšírenie nemeckého námorníctva, sa v rokoch 1898 až 1912 zasadzoval za štyri zákony o flotile. V rokoch 1902 až 1910 sa britské kráľovské námorníctvo pustilo do vlastnej masívnej expanzie, aby si udržalo náskok pred Nemcami. Súperenie sa sústredilo na nové revolučné lode založené na konštrukcii Dreadnought, ktorá bola spustená na vodu v roku 1906 a poskytla Británii bojovú loď, ktorá ďaleko prevyšovala všetky ostatné v Európe.

Námorná sila veľmocí v roku 1914
Krajina	Personál	Veľké námorné lode (Dreadnoughts)	Tonáž
Rusko	54 000	4	328 000
Francúzsko	68 000	10	731 000
Británia	209 000	29	2 205 000
CELKOVO	331,000	43	3 264 000
Nemecko	79 000	17	1 019 000
Rakúsko-Uhorsko	16 000	4	249 000
CELKOVO	95 000	21	1 268 000
(Zdroj:)

Zdrvujúca britská odpoveď dokázala Nemecku, že jeho snahy sa pravdepodobne nikdy nevyrovnajú snahám kráľovského námorníctva. V roku 1900 mali Briti nad Nemeckom tonážnu prevahu 3,7:1, v roku 1910 bol tento pomer 2,3:1 a v roku 1914 dosiahol 2,1:1. Ferguson tvrdí: „Britské víťazstvo v námorných pretekoch v zbrojení bolo také rozhodujúce, že je ťažké považovať ho v akomkoľvek významnom zmysle za príčinu prvej svetovej vojny.“ Avšak cisárska námorná flotila znížila tento rozdiel takmer o polovicu a že kráľovské námorníctvo malo dlhodobú politiku prekonávania akýchkoľvek dvoch potenciálnych protivníkov dohromady. Americké námorníctvo sa nachádzalo v období rastu, vďaka čomu sa nemecké úspechy zdali Londýnu veľmi hrozivé.

V Británii v roku 1913 prebiehala intenzívna vnútorná diskusia o nových lodiach kvôli rastúcemu vplyvu myšlienok admirála Johna Fishera a rastúcim finančným obmedzeniam. V roku 1914 Nemecko prijalo politiku výstavby ponoriek namiesto nových dreadnoughtov a torpédoborcov, čím v podstate upustilo od námorných pretekov v zbrojení, ale Berlín túto novú politiku tajil, aby zdržal ostatné mocnosti od jej nasledovania.

Ruské záujmy na Balkáne a v Osmanskej ríši

Medzi hlavné ruské ciele patrilo posilnenie úlohy Petrohradu ako ochrancu východných kresťanov na Balkáne, napríklad v Srbsku. Hoci sa Rusko tešilo prosperujúcej ekonomike, rastúcemu počtu obyvateľov a veľkým ozbrojeným silám, jeho strategické postavenie ohrozovala expandujúca osmanská armáda - vycvičená nemeckými odborníkmi a využívajúca najnovšie technológie. Začiatok vojny znovu zameral pozornosť na staré ruské ciele: vyhnať Osmanov z Konštantínopolu, rozšíriť ruské panstvo do východnej Anatólie a perzského Azerbajdžanu a anektovať Halič. Dobytie úžin by zabezpečilo ruskú prevahu v Čiernom mori a ruský prístup do Stredozemného mora.

Technické a vojenské faktory

Ilúzia krátkej vojny

Tradičné výpovede o vojne naznačujú, že keď sa vojna začala, obe strany verili, že sa rýchlo skončí. Z rétorického hľadiska sa v roku 1914 očakávalo, že vojna sa „skončí do Vianoc“. To je dôležité pre počiatky konfliktu, pretože to naznačuje, že keďže sa očakávalo, že vojna bude krátka, štátnici mali tendenciu nebrať vážnosť vojenských akcií tak vážne, ako by to možno robili v opačnom prípade. Moderní historici navrhujú diferencovaný prístup. Existuje dostatok dôkazov, ktoré naznačujú, že štátnici a vojenskí vodcovia si mysleli, že vojna bude dlhá a strašná a bude mať hlboké politické dôsledky.

Hoci je pravda, že všetci vojenskí velitelia plánovali rýchle víťazstvo, mnohí vojenskí a civilní predstavitelia si uvedomovali, že vojna môže byť dlhá a veľmi deštruktívna. Hlavní nemeckí a francúzski vojenskí vodcovia vrátane Moltkeho, Ludendorffa a Joffreho očakávali dlhú vojnu. Britský štátny tajomník pre vojnu lord Kitchener očakával dlhú vojnu: „Tri roky“ alebo dlhšie, povedal ohromenému kolegovi.

Moltke dúfal, že ak vypukne vojna v Európe, vyrieši sa rýchlo, ale pripúšťal aj to, že sa môže pretiahnuť na roky a spôsobiť nesmierne škody. Asquith písal o blížiacom sa „Armagedone“ a francúzski a ruskí generáli hovorili o „vyhladzovacej vojne“ a „konci civilizácie“. Britský minister zahraničných vecí Edward Grey len niekoľko hodín pred vyhlásením vojny Veľkou Britániou slávne vyhlásil: „Lampy v celej Európe zhasínajú, za nášho života ich už neuvidíme svietiť.“

Clark dospel k záveru: „Zdá sa, že v mysliach mnohých štátnikov sa nádej na krátku vojnu a strach z dlhej vojny navzájom vylučovali a bránili plnšiemu zhodnoteniu rizík.“

Prvenstvo ofenzívy a vojny podľa harmonogramu

Moltke, Joffre, Conrad a ďalší vojenskí velitelia sa domnievali, že prevzatie iniciatívy je mimoriadne dôležité. Táto teória povzbudzovala všetky bojujúce strany, aby vypracovali vojnové plány na prvý úder s cieľom získať výhodu. Všetky vojnové plány obsahovali komplexné plány mobilizácie ozbrojených síl, buď ako predohru k vojne, alebo ako odstrašujúci prostriedok. Mobilizačné plány kontinentálnych veľmocí zahŕňali vyzbrojenie a prepravu miliónov mužov a ich vybavenia, zvyčajne po železnici a podľa prísnych harmonogramov.

Mobilizačné plány obmedzovali rozsah diplomacie, pretože vojenskí plánovači chceli začať mobilizáciu čo najrýchlejšie, aby sa vyhli tomu, že sa dostanú do defenzívy. Taktiež vyvíjali tlak na tvorcov politiky, aby začali s vlastnou mobilizáciou, keď sa zistí, že ostatné krajiny začali s mobilizáciou.

V roku 1969 A. J. P. Taylor napísal, že mobilizačné plány boli také prísne, že keď sa začali, nedali sa zrušiť bez masívneho rozvratu krajiny a vojenskej dezorganizácie a nemohli pokračovať bez fyzickej invázie (Nemecka do Belgicka). Preto sa diplomatické ukážky uskutočnené po začatí mobilizácie ignorovali. Odtiaľ pochádza metafora „vojna podľa harmonogramu“.

Rusko nariadilo 25. júla čiastočnú mobilizáciu len proti Rakúsko-Uhorsku. Nedostatočné predvojnové plánovanie čiastočnej mobilizácie spôsobilo, že Rusi si 29. júla uvedomili, že do všeobecnej mobilizácie nebude možné zasiahnuť.

Úspešne sa mohla uskutočniť len všeobecná mobilizácia. Rusi preto mali len dve možnosti: zrušiť mobilizáciu počas krízy alebo prejsť k úplnej mobilizácii, čo sa 30. júla aj stalo. Mobilizovali teda pozdĺž ruskej hranice s Rakúsko-Uhorskom aj pozdĺž hranice s Nemeckom.

Nemecké mobilizačné plány predpokladali vojnu na dvoch frontoch proti Francúzsku a Rusku, pričom väčšina nemeckej armády bola sústredená proti Francúzsku a podnikala ofenzívu na západe a menšie sily držali Východné Prusko. Plány vychádzali z predpokladu, že Francúzsko bude mobilizovať podstatne rýchlejšie ako Rusko.

28. júla sa Nemecko prostredníctvom svojej špionážnej siete dozvedelo, že Rusko zaviedlo čiastočnú mobilizáciu a „obdobie prípravy na vojnu“. Nemci predpokladali, že Rusko sa rozhodlo pre vojnu a že jeho mobilizácia ohrozuje Nemecko, najmä preto, že nemecké vojnové plány, takzvaný Schlieffenov plán, počítali s tým, že Nemecko sa zmobilizuje dostatočne rýchlo, aby najprv porazilo Francúzsko útokom prevažne cez neutrálne Belgicko, a až potom sa obráti na porazenie pomalšie sa pohybujúcich Rusov.

Christopher Clark uvádza: „Nemecké snahy o sprostredkovanie - ktoré navrhovali, aby Rakúsko 'Zastavilo v Belehrade' a využilo okupáciu srbského hlavného mesta na zabezpečenie splnenia svojich podmienok - sa stali zbytočnými kvôli rýchlosti ruských príprav, ktoré hrozili, že prinútia Nemcov prijať protiopatrenia skôr, ako sa sprostredkovanie začne realizovať.“

Clark tiež uvádza: „Nemci vyhlásili vojnu Rusku skôr, ako Rusi vyhlásili vojnu Nemecku. Ale v čase, keď sa tak stalo, ruská vláda už týždeň presúvala vojská a vybavenie na nemecký front. Rusi boli prvou veľmocou, ktorá vydala rozkaz na všeobecnú mobilizáciu, a prvý rusko-nemecký stret sa odohral na nemeckej, nie ruskej pôde po ruskej invázii do Východného Pruska. To však neznamená, že za vypuknutie vojny treba „viniť“ Rusov. Skôr nás to upozorňuje na zložitosť udalostí, ktoré vyvolali vojnu, a na obmedzenia akejkoľvek tézy, ktorá sa zameriava na vinu jedného aktéra.“

Historiografia

Mapa Louisa P. Bénézeta „Európa, aká by mala byť“ (1918), na ktorej sú zobrazené imaginárne národy na základe etnických a jazykových kritérií. Obviňovala nemeckú agresiu z údajného ohrozenia tradičného spoločenského poriadku zo strany radikálov a etnických nacionalistov.

Bezprostredne po skončení bojov anglo-americkí historici tvrdili, že za začiatok vojny je zodpovedné výlučne Nemecko. Vedecké práce v anglicky hovoriacich krajinách koncom 20. a v 30. rokoch 20. storočia však obviňovali účastníkov rovnomernejšie. Medzitým aj nemeckí akademici spochybňovali tvrdenie, že na vine je výlučne alebo predovšetkým Nemecko.

V 60. rokoch 20. storočia nemecký historik Fritz Fischer spochybnil prevládajúci názor nemeckej akademickej obce tvrdením, že nemeckí konzervatívni vodcovia sa zámerne usilovali o vojnu. To následne rozpútalo intenzívnu celosvetovú diskusiu o dlhodobých cieľoch cisárskeho Nemecka. Americký historik Paul Schroeder súhlasí s kritikmi, že Fischer mnohé veci preháňal a nesprávne interpretoval. Schroeder však súhlasí s Fisherovým základným záverom:

Od roku 1890 sa Nemecko usilovalo o svetovú nadvládu. Táto snaha vychádzala z hlbokých koreňov nemeckých hospodárskych, politických a sociálnych štruktúr. Po vypuknutí vojny sa svetovláda stala základným cieľom Nemecka.

Schroeder však tvrdí, že toto všetko nebolo hlavnou príčinou vojny v roku 1914. Hľadanie jedinej hlavnej príčiny totiž nie je užitočným prístupom k dejinám. Namiesto toho existuje viacero príčin, z ktorých každá jedna alebo dve mohli vojnu rozpútať. Tvrdí: „Skutočnosť, že v priebehu rokov bolo predložených toľko pravdepodobných vysvetlení vypuknutia vojny, na jednej strane naznačuje, že bola masívne predeterminovaná, a na druhej strane, že žiadna snaha analyzovať príslušné príčinné faktory nemôže byť nikdy úplne úspešná.“ Diskusia o tom, ktorá krajina „začala“ vojnu a kto nesie vinu, stále pokračuje. Podľa Anniky Mombauerovej sa v 80. rokoch 20. storočia objavil nový konsenzus medzi vedcami, najmä v dôsledku Fischerovho vystúpenia:

Len málo historikov úplne súhlasilo s jeho [Fischerovou] tézou o premyslenej vojne na dosiahnutie agresívnych zahraničnopolitických cieľov, ale všeobecne sa uznávalo, že podiel zodpovednosti Nemecka bol väčší ako podiel ostatných veľmocí.

O historikoch v Nemecku dodáva: „V prácach popredných historikov existoval ‚ďalekosiahly konsenzus o osobitnej zodpovednosti Nemeckej ríše‘, hoci sa líšili v tom, ako vážili úlohu Nemecka.“

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Causes of World War I na anglickej Wikipédii.