Sociálny darvinizmus

Sociálny darwinizmus alebo spoločenský darwinizmus (zriedkavo tiež sociáldarvinizmus) je teória, ktorá sa snaží aplikovať Darwinove úvahy o prírodnom výbere a „prežití najschopnejších“ (survival of the fittest) na ľudskú spoločnosť, jej vrstvy a jednotlivcov. Tak ako v prírode aj v spoločnosti ľudia súťažia o prežitie, lepšie adaptovaní jedinci víťazia a tí horšie adaptovaní majú byť ponechaní svojmu osudu. Termín používali skôr Darwinovi kritici, Darwin sám dôsledky tejto úvahy (napr. eugeniku) výslovne odmietol. Ľudská solidarita totiž podľa neho vplyvy prírodného výberu do značnej miery obmedzuje. Sociálni darwinisti napríklad tvrdia (tvrdili), že altruizmus a milosrdenstvo sú proti prírode, pokiaľ čin neposlúži k lepšej propagácii vlastných génov v budúcnosti, alebo že podľa evolučnej teórie majú silní právo utláčať slabých, inak dôjde k postupnej degenerácii ľudstva.

Pôvod konceptu

Myšlienka súťaže ako hlavného hýbateľa ľudského a spoločenského vývoja sa od 17. storočia objavuje hlavne u britských mysliteľov (napr. Thomas Hobbes, Adam Smith), nesmierny vplyv mal spis anglického duchovného T. Malthusa o nebezpečenstve preľudnenia (An Essay on the Principles of Population, 1798). Sám Malthus nebol sociálnym darwinistom, poskytol však myšlienkový základ pre bezohľadný raný kapitalizmus: neúspešným ľuďom nemá zmysel pomáhať, sociálne problémy sa tým totiž iba zhoršujú. Spencer, Darwin aj Galton jeho knihu čítali. Myšlienky sociálneho darwinizmu prvýkrát vyjadril britský filozof a teoretik liberalizmu Herbert Spencer v knihe „O zákonoch a príčine pokroku“ (Progress: its Law and Cause, 1857), kde tiež používa pojem „prežitie najschopnejších“. O dva roky neskôr vyšiel Darwinov spis „O pôvode druhov“. Darwinov nevlastný bratranec Francis Galton potom zo Spencerovho a Darwinovho učenia vyvodil tieto spoločenské dôsledky: dobročinnosť a sociálna starostlivosť udržujú nažive menej schopné, a tak im umožňujú, aby sa ďalej množili. Pretože ľudské schopnosti sú prísne dedičné, dochádza tak k zhoršeniu kvality ľudskej populácie. Tomu by mala brániť eugenika.

Rozšírenie

Na európskom kontinente tieto myšlienky spopularizoval nemecký biológ Ernst Haeckel svojim bestselerom „Záhady sveta“ (Welträtsel) z roku 1899. Kniha bola čoskoro preložená do mnohých jazykov. Haeckel bol militantným ateistom a materialistom (tzv. „monistom“). Galtonove myšlienky spojil s myšlienkou francúzskeho spisovateľa A. de Gobineau a zaviedol pojem rasovej hygieny, s ktorým potom pracoval nemecký nacizmus.

Samotný pojem sociálny darwinizmus prvýkrát použil E. Gautier (1880) a rozšíril ho americký historik R. Hofstadter (1944), obaja v kritickom zmysle. Napriek skorej kritike bol sociálny darwinizmus veľmi rozšírený, najmä vo Veľkej Británii a v Nemecku na prelome 19. a 20. storočia. Boli ním ovplyvnení napríklad aj biológ T. H. Huxley, dramatik August Strindberg, anglický spisovateľ H. G. Wells, americký spisovateľ Jack London alebo Charles Lindbergh.

Kritika

Medzi prvými kritikmi boli kresťanskí myslitelia ako kardinál John Henry Newman, Maurice Blondel alebo Jacques Maritain. Nemecký filozof Friedrich Nietzsche proti sociálnemu darwinizmu namietal, že práve ľudia nejako postihnutí môžu mať pre spoločnosť veľký význam. Odmietali ho aj ľavicoví a socialistickí myslitelia, z liberálov potom napríklad filozof Karl Popper a rakúsky ekonóm Ludwig von Mises. Po skúsenostiach s nacizmom, vojnou a holokaustom boli sociálny darwinizmus a najmä rasové teórie ostro odsúdené, naďalej sa však objavujú v USA aj v Európe, často v súvislosti s krajnou pravicou.

Jeho predstaviteľmi sú: Ludwig Gumplowicz, Gustav Ratzenhofer, Albion Woodbury Small a ďalší.

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.