Preskočiť na obsah

Prezidentské voľby v USA v roku 1860

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prezidentské voľby v USA v roku 1860
ŠtátUSA Spojené štáty
Druhprezidentské voľby
Orgánthe President of the United States Prezident Spojených štátov
Dátum6. november 1860
Účasť81,2 % (+ 2,3 % pb oproti minulým voľbám)
Výsledky
Pre bližšie informácie pozri kapitolu Výsledky
303 členov zboru voliteľov
152 voliteľov je potrebných na víťazstvo

Kandidát Abraham Lincoln John C. Breckinridge
Strana Republikánska Južní demokrati
Domovský štát Illinois Kentucky
Spolukandidát Hannibal Hamlin Joseph Lane
Hlasy voliteľov 180 72
Zvíťazil(a) v 18 11
Hlasy voličov 1 865 908 848 019
Per. hlasov voličov 39,8 % 18,1 %

Kandidát John Bell Stephen A. Douglas
Strana Ústavná únia Demokratická
Domovský štát Tennessee Illinois
Spolukandidát Edward Everett Herschel V. Johnson
Hlasy voliteľov 39 12
Zvíťazil(a) v 3 1
Hlasy voličov 590 901 1 380 202
Per. hlasov voličov 12,6 % 29,5 %

Mapa voliteľov za jednotlivé štáty
Mapa výsledkov prezidentských volieb. Červená označuje štáty, ktoré vyhrali Lincoln/Hamlin, zelená Breckinridge/Lane, oranžová Bell/Everett a modrá Douglas/Johnson. Čísla označujú volebné hlasy odovzdané každým štátom.
Poradie volieb
Poradie19. voľby prezidenta USA
Predchodca 1856 1860 1864 Nástupca
Výsledok
Predchodca Pred voľbami Po voľbách Nástupca
Prezident Spojených štátov
Predchodca James Buchanan
Demokrat
Abraham Lincoln
Republikán
Nástupca

Prezidentské voľby v Spojených štátoch amerických v roku 1860 boli 19. prezidentskými voľbami, ktoré sa uskutočňujú každé štyri roky. Konali sa 6. novembra 1860. Medzi štyrmi kandidátmi zvíťazila republikánska strana s lídrom Abrahamom Lincolnom a spolukandidátom Hannibalom Hamlinom, za ktorých nehlasovali v desiatich otrokárskych štátov, ale hlavne na severe, kde úž štáty otroctvo zrušili. Lincolnovo zvolenie tak slúžilo ako hlavný katalyzátor americkej občianskej vojny.

USA sa v 50. rokoch 19. storočia čoraz viac rozdeľovalo, predovšetkým v dôsledku rozšírenia otroctva na západné územia. Vtedajší prezident James Buchanan bol rovnako ako jeho predchodca Franklin Pierce severným demokratom so Južanskými sympatizantmi. Od polovice 50. rokov 19. storočia sa Republikánska strana zameraná proti otroctvu stala hlavnou politickou silou, poháňanou opozíciou severných voličov proti zákonu Kansas-Nebraska a rozhodnutím Najvyššieho súdu z roku 1857 v spore Dred Scott v. Sandford. Od volieb v roku 1856 nahradila Republikánska strana zaniknutú stranu Whigov ako veľká opozícia proti demokratom. Skupina bývalých Whigov a Know Nothing založila Stranu ústavnej únie, ktorá sa snažila vyhnúť rozkolu vyriešením rozporov v otroctve novým kompromisom.

Republikánsky národný kongres v roku 1860 v Chicagu nominoval Lincolna, bývalého jednoročného predstaviteľa Whigov z Illinois. Ich program sľúbil, že nebudú zasahovať do otroctva na juhu, ale postavia sa proti rozšíreniu otroctva na novozískaných územiach. Demokratický národný kongres v roku 1860 bol prerušený v Charlestone v štáte Južná Karolína bez dohody o nominantovi, druhý kongres v Baltimore v štáte Maryland však nominoval senátora z Illinois Stephena A. Douglasa. Douglasova podpora koncepcie ľudovej zvrchovanosti, ktorá požadovala, aby osadníci na každom území rozhodovali lokálne o stave otroctva, odcudzila mnohých radikálnych pro-otrockých južných demokratov, ktorí chceli, aby otroctvo bolo otvorené pre ďalšie územia. S podporou prezidenta Buchanana usporiadali Južní demokrati vlastný zjazd, v ktorom nominovali viceprezidenta Johna C. Breckinridga z Kentucky. Konvent o ústavnej únii v roku 1860 zvolil kandidátom bývalého senátora z Tennessee Johna Bella.

Lincolnovým hlavným súperom na severe bol Douglas, ktorý zvíťazil v ľudovom hlasovaní v dvoch štátoch, Missouri a New Jersey. Na juhu vyhral Bell v troch štátoch a Breckinridge v zvyšných jedenástich. Lincolnovo zvolenie motivovalo sedem južných štátov, z ktorých všetky hlasovali za Breckinridga, aby sa odtrhli pred inauguráciou a plus ďalšie štyri, vrátane troch, ktoré hlasovali za Bella, po tom, čo Lincoln zmobilizoval federálne jednotky na ochranu federálneho majetku. Voľby boli prvým zo šiestich po sebe idúcich republikánskych víťazstiev.

Zjazdy prezidentských volieb z roku 1860 boli neobvykle búrlivé, najmä kvôli rozkolu v Demokratickej strane, ktoré viedlo k súperiacim zjazdom.

Nominácia Republikánskej strany

[upraviť | upraviť zdroj]
Nominanti Republikánskej strany
Abraham Lincoln Hannibal Hamlin
za prezidenta za viceprezidenta
Bývalý reprezentant USA

pre 7. okrsok v Illinois(1847 – 1849)

Americký senátor za Maine
(1848 – 1857 & 1857 – 1861)

Republikánski kandidáti:

  • Abraham Lincoln, bývalý zástupca za Illinois
  • William Seward, senátor za New York
  • Simon Cameron, senátor za Pensylvániu
  • Salmon P. Chase, guvernér štátu Ohio
  • Edward Bates, bývalý reprezentant za Missouri
  • John McLean, prísediaci sudca Najvyššieho súdu USA
  • Benjamin Wade, senátor za Ohio
  • William L. Dayton, bývalý senátor za New Jersey

Galéria kandidátov Republikánskej strany

[upraviť | upraviť zdroj]

Republikánsky národný zjazd sa konal v polovici mája 1860, potom čo boli demokrati prinútení odročiť ich zjazd v Charlestone. Keď boli demokrati v chaose a bolo možné dostať sa do severných štátov, republikáni cítili istotu pri vstupe na svoj zjazd v Chicagu. Za vedúceho tímu bol považovaný William H. Seward za New York, za ním nasledoval Salmon P. Chase za Ohio a Edward Bates za Missouri. Abraham Lincoln za Illinois, bol menej známy a nedávali sa mu dobré šance proti Sewardovi. Seward bol guvernérom a senátorom New Yorku, bol z prostredia strany Whigov a bol veľmi schopným politikom. Ďalej kandidovali John C. Frémont, William L. Dayton, Cassius M. Clay a Benjamin Wade, ktorí by mohli byť schopní zvíťaziť, ak by sa dohovor dostal do slepej uličky.[1]

Ako sa dohovor vyvíjal, ukázalo sa, že poprední kandidáti Seward, Chase a Bates mali každú oddelenú frakciu republikánskej strany. Seward bol (nezaslúžene) vykreslený ako radikál a jeho prejavy otroctva predpovedali nevyhnutný konflikt, ktorý vystrašil umiernených delegátov. Taktiež bol rozhodne proti nativizmu, čo ešte viac oslabil jeho pozíciu. Opustil ho aj jeho dlhoročný priateľ a politický spojenec Horace Greeley, vydavateľ vplyvných novín New-York Tribune.[1]

Chase, bývalý demokrat, svojou koalíciou s demokratmi na konci 40. rokov 19. storočia odcudzil mnohých bývalých Whigov. Postavil sa aj proti clám požadovaným Pensylvániou a dokonca mal odpor aj proti svojej vlastnej delegácii z Ohia. Jeho pevný postoj proti otroctvu ho však spravil obľúbeným u radikálnych republikánov. Chýbala mu však charizma a politická bystrosť.[1]

Konzervatívny Bates bol nepravdepodobným kandidátom, našiel však podporu u Horace Greeleyho, ktorý hľadal akúkoľvek šancu poraziť Sewarda, s ktorým mal spor. Bates načrtol svoje postoje k rozšíreniu otroctva na nové územia a rovnaké ústavné práva pre všetkých občanov, čo však odcudzili jeho stúpenci v pohraničných štátoch a južní konzervatívci, zatiaľ čo nemeckí Američania v strane boli proti Batesovi kvôli jeho minulému spojeniu s Know Nothing.

Do tejto zmesi vstúpil Lincoln. Lincoln nebol neznámy; získal dôležitosť v diskusiách medzi ním a Douglasom a pôsobil ako reprezentant za Illinois. Chcel, aby debaty boli široko publikované a že bude zverejnený jeho životopis. Veľkú pozornosť získal svojím prejavom Cooper Union vo februári 1860, ktorý mu mohol zabezpečiť nomináciu. Ešte neoznámil svoje úmysly kandidovať, ale bola to vynikajúca reč. Lincoln prednesený v domovskom štáte Sewarda a za účasti Greeleyho, pomocou prejavu ukázal, že republikánska strana bola stranou umiernených, nie pobláznených fanatikov, ako tvrdili Juh a Demokrati. Potom bol Lincoln veľmi žiadaný o jazykové angažmán. Dostával bujaré ovácie a začínal byť čoraz viac populárny.

Aj napriek takejto podpore zo strany domovského štátu stál Lincoln pred neľahkou úlohou, ak by mal nomináciu získať. Začal sa usilovať o to, aby bol druhou voľbou väčšiny delegátov, pretože si uvedomoval, že prvé kolo hlasovania na zjazde pravdepodobne neprinesie jasného víťaza. Navrhol, aby sa tento dohovor uskutočnil v Chicagu, ktoré by bolo vo svojej podstate priateľské s Lincolnom so sídlom v Illinois. Tiež sa ubezpečil, že delegácia Illinois bude hlasovať zaňho. Lincoln sa zjazdu nezúčastnil osobne a úlohu delegátnych hádok prenechal niekoľkým blízkym priateľom.

Prvé kolo hlasovania predvídateľne prinieslo náskok Sewardovi, nie však väčšine, na druhom mieste bol Lincoln. Druhé kolo vyradilo väčšinu menších uchádzačov, pričom hlasy prešli k Sewardovi alebo väčšinou k Lincolnovi. Konvencia však zostala na mŕtvom bode a šikovné politické manévrovanie Lincolnovými delegátskymi ľudmi presvedčilo delegátov, aby opustili Sewarda v prospech Lincolna. Lincolnova kombinácia umierneného postoja k otroctvu, dlhej podpory ekonomických otázok, jeho západného pôvodu a silného oratória sa ukázala byť presne to, čo delegáti chceli u prezidenta. Pri treťom hlasovaní 18. mája si zaistil drvivú väčšinu hlasov. Za viceprezidenta bol nominovaný senátor Hannibal Hamlin za Maine, ktorý porazil Cassiusa M. Claya. Hamlina jeho nominácia prekvapila, pretože bol „ohromený“ a „ani to neočakával a ani nechcel“.

Program strany sľúbil, že nebude zasahovať do otroctva v štátoch, kde je ale postavia sa proti otroctvu na novozískaných územiach. Program sľuboval clá chrániace priemysel a pracovníkov, zákon o usadlosti, ktorý osadníkom poskytne bezplatnú poľnohospodársku pôdu na západe, a financovanie transkontinentálnej železnice. Zatiaľ čo Sewardovy voliči boli sklamaní z nominácie málo známeho západného povyšovateľa, zhromaždili sa za Lincolnom, zatiaľ čo abolicionisti sa hnevali na a Lincolnovi neverili.

Nominácia Demokratickej (severnej demokratickej) strany

[upraviť | upraviť zdroj]
Nominanti Demokratickej strany
Stephen A. Douglas Herschel V. Johnson
za prezidenta za viceprezidenta
Americký senátor za Illinois
(1847 – 1861)
41. guvernér Georgie
(1853 – 1857)

Kandidáti Severných demokratov:

  • Stephen Douglas, senátor za Illinois
  • James Guthrie, bývalý minister financií za Kentucky
  • Robert Mercer Taliaferro Hunter, senátor za Virgíniu
  • Joseph Lane, senátor za Oregon
  • Daniel S. Dickinson, bývalý senátor za New York
  • Andrew Johnson, senátor za Tennessee

Galéria kandidátov Demokratickej strany

[upraviť | upraviť zdroj]

Nominácia strany Južných demokratov

[upraviť | upraviť zdroj]
Nominanti Južných demokratov
John C. Breckinridge Joseph Lane
za prezidenta za viceprezidenta
14.

viceprezident Spojených štátov

(1857 –1861)

Americký senátor za Oregon
(1859 – 1861)

Kandidáti Južných demokratov:

  • John C. Breckinridge, viceprezident Spojených štátov
  • Daniel S. Dickinson, bývalý senátor za New York
  • Robert Mercer Taliaferro Hunter, senátor za Virgíniu
  • Joseph Lane, senátor za Oregon
  • Jefferson Davis, senátor za Mississippi

Galéria kandidátov Južných demokratov

[upraviť | upraviť zdroj]

Delegáti, ktorí vystúpili z zjazdu v Charlestone, sa znovu zišli 11. júna v Richmonde, Virgínia. Keď sa demokrati znovu stretli v Baltimore, znovu sa spojili (okrem Južnej Karolíny a Floridy, ktorí zostali v Richmonde).

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c DONALD, David Herbert. Lincoln. New York : [s.n.], 1995. Dostupné online. ISBN 0-684-80846-3.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku 1860 United States presidential election na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).