Psychoanalytické chorobopisy
Psychoanalytické chorobopisy (v origináli nem. Psychoanalytische Krankengeschichten) je kniha zo zozbieraných chorobopisov, ktoré si viedol Sigmund Freud. Bola prvýkrát vydaná v roku 1932 vo Viedni. Prvé slovenské vydanie vyšlo v roku 1994 vo vydavateľstve Danubiapress.
Z množstva chorobopisov svojich pacientov vybral Sigmund Freud niekoľko najzaujímavejších a rozhodol sa ich publikovať. Každý z nich určitým spôsobom ilustruje jeho chápanie neurotických ochorení a koncepciu psychoanalýzy. Okrem odbornej hodnoty majú tieto texty vysokú literárnu úroveň. Dokazujú autorovu schopnosť analyzovať ľudské vnútro, odvahu povedať pravdu o jeho stránkach duše, správaní a motivácii človeka, o dobe a morálke. Prípady publikované v Psychoanalytických chorobopisoch boli predtým vydané samostatne pod názvami Vol. VII A Case of Hysteria, Three Essays on Sexuality and Other Works (1901-1905) a Vol. X The Cases of "Little Hans" and the "Rat Man" (1909). Portrétmi Dory, Malého Hansa, Človeka s potkanmi, dr. Schrebera i Človeka s vlkmi sa Freud zaradil nielen ku klasikom psychoanalýzy, ale aj medzi významné literárne postavy svojej doby.[1]
Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!Prípady
[upraviť | upraviť zdroj]Prvý prípad, ktorým sa Freud v knihe zaoberá, je prípad Dory, ktorá trpí hystériou (prvýkrát vydaná v roku 1905). Jej pravé meno je Ida Bauerová, v roku 1900 ju Freud liečil 11 týždňov. Hneď v úvode chorobopisu sa však zveruje s jedným z problémov, a to ako prekonať technické ťažkosti a viesť záznamy tak, aby boli neskôr publikovateľné.
- "Tieto problémy sú naozaj veľké pre lekára, ktorý má denne šesť až osem psychoterapeutických ošetrení a pritom si nesmie nič zapisovať, lebo by tým vzbudil nedôveru chorého a zároveň by sa sám rozptyľoval pri sledovaní rozprávaného materiálu." Poznámky si dopisoval až po skončení sedenia, kedy ich mal stále v pamäti tak, aby poskytovali pravdivé informácie.[2] s. 13.
Prípad Dory zaberá jednu z najväčších častí knihy a je jedným z príkladov analýzy ľudského vnútra.
Druhým chorobopisom, ktorý kniha obsahuje, je chorobopis päťročného chlapca prezývaného malý Hans (pravým menom Herbert Graf; prvýkrát publikovaný v roku 1909), ktorý trpí fóbiou, avšak nebol priamo Freudovým pacientom.
- "Plán liečenia som síce vcelku usmerňoval ja a jediný raz, keď som sa zhováral s chlapcom, som doň aj osobne zasiahol, liečenie však vykonával otec, ktorému vyjadrujem hlbokú vďaku za to, že mi prenechal svoje záznamy na uverejnenie."[2]
Tretiu časť knihy tvoria poznámky k prípadu nutkavej neurózy z roku 1909. Jedná sa o mladého muža, ktorý touto neurózou trpí. Dostal prezývku muž s potkanmi a jeho pravé meno nie je známe. Hlavným obsahom jeho choroby sú obavy, že sa niečo stane dvom osobám, ktoré veľmi miluje, otcovi a dáme, ktorú zbožňuje.
- Muž s potkanmi dostal svoju prezývku vďaka obsesívnym fantáziám ohľadom potkanov a symbolických vlastností, ktoré im pripisoval a pravidelne pridával nové.[3]
Ďalšiu čas knihy tvorí kapitola o prípade paranoje. Daniel Paul Schreber bol sudca, ktorý priebeh svojej choroby zapisoval do memoárov nazvaných Memoirs of My Nervous Illness vydaných v roku 1903, ktoré Freud neskôr analyzoval a tým pádom táto časť obsahuje opäť informácie od človeka, ktorý nebol priamo Freudovým pacientom.
- "Analytické skúmanie paranoje je pre nás lekárov, ktorí nepracujeme vo verejných ústavoch, mimoriadne zložité. Nemôžeme prijať alebo dlho hospitalizovať pacientov trpiacich takouto chorobou, pretože vyhliadka na úspech je podmienkou nášho liečenia [...] Preto nepokladám za neprípustné pripojiť analytické výklady k chorobopisu paranoika (dementia paranoides), ktorého som zoči-voči nikdy nestretol, ktorý však svoj chorobopis napísal sám a tlačou sprístupnil verejnosti."[2]
Poslednou časťou knihy je kapitola Z histórie detskej neurózy (1918), ktorý sa týka "mladého muža [prezývaného Vlčí muž, ktorého zdravie sa zrútilo v osemnástom roku života po nakazení kvapavkou a ktorý bol úplne závislý od druhých..." [2] V raných rokoch trpel ťažkou neurotickou poruchou.
- "Môj opis bude teda hovoriť o infantilnej neuróze, ktorú som neanalyzoval počas jej trvania, ale až pätnásť rokov po jej vyústení."[2]
Pravé meno vlčieho muža je Sergej Konstantinovič Pankejeff, ruský aristokrat, ktorý bol pacientom Siegmunda Freuda od 1910 do 1919. Prvú publikáciu venovanú vlčiemu mužovi vydal Freud v roku 1918 a rozoberal v nej sen o strome, na ktorom sedeli bieli vlci. Freud tvrdí, že tento sen bol dôsledkom scény sexu rodičov, ktorú Sergej videl vo veľmi útlom veku.[2]