Redaktor:Conusius/pieskovisko
| Max Kaser | |
| nemecký právnik, univerzitný profesor | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 21. apríl 1906 |
| Viedeň, Rakúsko-Uhorsko | |
| Úmrtie | 13. január 1997 (90 rokov) |
| Ainring, Bavorsko, Nemecko | |
| Národnosť | nemecká |
| Alma mater | Univerzita v Grazi, Univerzita Ľudovíta-Maximiliána v Mníchove, Univerzita v Giessene |
| Rodičia | Kurt Kaser |
| Manželka | Erna Lehnig † 1991 |
| Deti | Wolfgang Eva Gerda |
| Dielo | |
| Žánre | právnická literatúra, právno-romanistické štúdie |
| Obdobie | 20. storočie |
| Témy | rímske právo |
| Literárne hnutie | právna romanistika |
Max Kaser (*21. apríl 1903, Viedeň, Rakúsko-Uhorsko – † 13. január 1997, Ainring, Bavorsko, Nemecko) bol nemecký profesor právnej vedy, ktorý postupne učil na univerzitách v Münsteri, Hamburgu a Salzburgu. Hlavným zameraním jeho štúdii a následnej výučby bolo rímske právo. Stal sa členom množstva učených spoločností. K tomu, medzi rokmi 1958 a 1992, bol ocenený čestnými titulmi desiatimi univerzitami naprieč tromi krajinami. Jedenásty čestný titul od fakulty právnej vedy na Univerzite v Regensburgu získal až posmrtne v roku 1999.[1][2][3]
Max Kaser je rešpektovaný ako autor priekopníckych spisov o postupnom vývoji od klasického rímskeho práva až po moderné európske súkromné právo. Jeho učebnice rímskeho súkromného práva a moderného civilného procesného práva (z mnohých dôvodov bez anglo-amerického common law) odkrývajú nové poznatky historickej evolúcie právnych koncepcii a princípov. Tiež zahrňujú analýzy a komentáre ku písaným prameňom spolu s výskumnými metódami, ktoré sám (aj s inými) vymyslel.[3][4]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Max Kaser sa narodil vo Viedni, kde jeho otec, historik Kurt Kaser (1870 – 1991), v tom čase pracoval ako docent na univerzite. Z otcovej aj z matkinej strany jeho korene siahajú späť k mnohým generáciám rakúskych vládnych úradníkov, právnikov, fyzikov, armádnych dôstojníkov a umelcov. Krátko po jeho narodení jeho otec prijal ponuku, ktorá zahŕňala mimoriadne miesto profesora na Univerzite v Grazi, kam sa aj celá rodina presťahovala. V roku 1914 sa rodina opäť presťahovala, keď Kurt Kaser prijal miesto riadneho profesora na Černovickej univerzite, pár stoviek kilometrov juhozápadne od Kyjeva. Prvá svetová vojna a jej následky priniesli potrebu ďalšieho sťahovania, a tak druhá polovica detstva Maxa Kasera predstavovala opakované sťahovania medzi Černovicami, Salzburgom a Grazom, keď jeho otec nasledoval kariéru univerzitného profesora stredovekej a modernej histórie.[2][5]
V roku 1924 sa Max Kaser zapísal na Univerzite v Grazi kde študoval medzi rokmi 1924 až 1928 právnu vedu. Artur Steinwenter tu vyučoval rímske právo, a práve jeho Kaser vždy vyzdvihoval ako človeka, ktorý mal na neho silný pozitívny vplyv, kvôli jeho „rozsiahlym znalostiam a mimoriadne vyváženému úsudku“. Obaja zostali dobrými priateľmi až do Steinwenterovej smrti v roku 1959.[3] Kaserov študentský súčasník na Univerzite v Grazi bol Walter Wilburg, ktorý sa neskôr preslávil ako právnik, a ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom.[6] Doktorát získal v Grazi,[1] dňa 19. novembra 1928. Roky pred ním, podobne jeho starý otec Ludwig Kaser (1841–1916), získal doktorát z právnej vedy na Univerzite v Grazi.[4] Na odporúčanie jeho školiteľa Steinwentera Max Kaser prestúpil v roku 1929 na Univerzitu Ľudovíta-Maximiliána v Mníchove, kde dostal aj štipendium. Tu ho vyučoval Leopold Wenger na univerzitnom „Inštitúte pre výskum papyrusov a antických právnych dejín“ („Institut für Papyrusforschung und antike Rechtsgeschichte“).[3] Primárnym zameraním jeho výskumu bola otázka vyvstávajúca z rímskeho súkromného vecného práva, ktorá o dva roky dala základy pre Kaserovu habilitačnú prácu a knihu „Restituere als Prozeßgegenstand“ (1932: znovu vydaná s množstvom rozširujúcich poznámok v roku 1968).[7]
Medzitým prednášal na Univerzite vo Frankfurte počas zimného semestra 1930/31, a následne sa premiestnil na Univerzitu v Giessene kde pracoval ako výskumný asistent pre Otta Egera. Práve s Egerom spolupracoval na jeho habilitácii, ktorú získal v júni 1931.[3]
V roku 1932 prijal miesto učiteľa na Univerzite v Münsteri, kde prebral miesto Hansa Krellera, ktorý sa presunul na univerzitu v Tübingene. V októbri 1933, kým mal len 27 rokov, prijal miesto profesora súkromného práva a rímskeho práva. V Münsteri zistal až do roku 1959. Jeho povinnosti vyžadovali aby sa zaujímal o súkromné právo. Jeho záujem o rímske právo bol však nespochybniteľný.[2] V apríli 1937 získal aj administratívne miesto dekana fakulty. Z tohto miesta si získal, svojou energiou a schopnosťami, dôveru od často konzervatívnych a starších kolegov. Zároveň však stále potichu odporoval tlakom na podvolenie silnejúcemu nemeckému nacizmu, ktorý nazýval „Antikultúrou“ („Unkultur“).[3]
Pre Maxa Kasera bol rok 1933, tiež rokom, kedy stretol Ernu Lehnigovú ktorej matkini predkovia pochádzali z Vestfálska. Rodina jej otca zase pochádzala z Pomoranska. Koncom roku 1933 už boli zosobášený čím demonštrovali perfektnú harmóniu vzťahu Rakúšana a severnej Nemky ako to neskôr Kaser nazval. Erna Kaserová sa ukázala ako vysoko schopná manažérka, viedla domácnosť - dokonca v miere čiastočne nezvyčajnej pre ženu v domácnosti tej doby. Napríklad sa starala o daňové priznania, čím nechávala svojmu mužovi viac priestoru sa sústrediť na jeho prácu na univerzite. Z manželstva vzišli, v rýchlej následnosti, syn a dcéra.[3] Medzitým aj Kaserova akademická kariéra a reputácia napredovali. Dostával a odmietal atraktívne ponuky z Univerzity v Heidelbergu, Univerzity vo Freiburgu a Univerzity v Marburgu v rokoch 1937, 1939, 1940. Uprednostňoval z vlastnej vôle zostať na univerzite v Münsteri ako to vyjadril v liste kolegovi Georgeovi Löningovi.[8]
Keď vypukla druhá svetová vojna v roku 1939 Kaser, napriek tomu, že bol stále relatívne mladý, dostal výnimku z vojenskej služby, kvôli vážnemu poškodeniu na srdci. Avšak ako sa zabíjanie zintenzívňovalo na podobné záležitosti sa hľadelo čím dalej tým menej, a v novembri 1943 bol povolaný do armády. Spočiatku pôsobil v protileteckom oddiele ale čoskoro ho poslali späť do Münstera kde pracoval ako úradník pre administratívu regimentu („Regimentsstab“). Armádu mu dovoľovala prednášať na univerzite dva dni v týždni. V apríli roku 1945 prišli Američania, vojna skončila o mesiac neskôr a Max Kaser sa stal vojnovým zajatcom. Držali ho v rôznych amerických a francúzskych táboroch až do jeho prepustenia v roku 1946.
Následne sa vrátil na univerzitu v Münsteri.[3] Nacisti mali svoj pohľad na rímske právo. Videli ho ako materialistické a nezlučiteľné s ich rasistickými ideálmi, preto plánovali vymeniť Nemecký občiansky zákonník (BGB) za ich Volksgesetzbuch, ktorý (okrem iného) odstraňoval vplyv rímskeho práva na nemecký právny systém.[9] Keď sa Nemecko zbavilo nacizmu Kaser nebol obmedzovaný v prednášaní, písaní ani budovaní sietí kontaktov. Tak jeho reputácia naďalej rástla.[3] Začali prichádzať nové ponuky z univerzít v Marburgu a Heidelbergu. Prišli aj ponuky z Univerzity v Grazi (1951), Univerzity v Göttingene (1952) a Univerzity vo Viedni (1959). Až do roku 1959 všetky ponuky odmietal.[2]
Keď v roku 1959 konečne prijal pozvanie, bolo to na miesto profesora na Univerzite v Hamburgu, kde si udržal úspešnú kariéru v akademickom vyučovaní a výskume, kým sa formálne nestiahol v roku 1971.[2] Traja z ním sprevádzaných habilitačných študentov z tohto obdobia v Hamburgu následne dosiahli úspechy ako univerzitný profesori právnej vedy.[3]
Medzi týchto študentov vedených Maxom Kaserom patria:
- Univerzita vo Frankfurte: Hans-Peter Benöhr
- Univerzita v Münsteri: Fritz Schwarz
- Univerzita v Hamburgu: Dieter Medicus, Frank Peters, Hans Hermann Seiler and Rolf Knütel
- Univerzita v Salzburgu: Karl Hackl
Medzi ďalších študentov Maxa Kasera, ktorí dosiahli uznanie boli alebo sú Andreas Wacke, Jens Peter Meincke, Karlheinz Misera, Marianne Meinhart a Peter Apathy. Jeden obdivovateľ spomína ako Kaser rad zostával v kontakte so svojimi študentami, ktorí si ho zase vážili ako trpezlivého poradcu a dôverného priateľa.[3] Jeden z nich, Dieter Medicus, neskôr napísal láskyplný nekrológ v ktorom zhrnul, že Kaserove rozhodnutie sa stiahnuť z miesta profesora na Univerzite v Hamburgu bolo urýchlené študentskými nepokojmi z roku 1968 a ich následkami. Zistil, že nie je schopný schváliť alebo dokonca pochopiť ani použité metódy, ani ciele zúčastnených. Nech už je pravda akákoľvek, jeho odchod z Hamburgu rozhodne neznamenal koniec aktívnej kariéry profesora práva na špičkovej univerzite.[2]
Medzi rokmi 1971 až 1976 Kaser bol špeciálnym profesorom na Univerzite v Salzburgu, kde učil rímske právo a súkromné právo. Toto miesto získal po diskusii s Theom Mayer-Malym a Wolfgangom Waldsteinom. Svojim priateľom oznámil, že sa mu veľmi páčila možnosť vyučovať rímske právo študentov, ktorých nemotivoval prísny spôsob vyučovania v Nemecku.[2] Vo vyučovaní pokračoval na Univerzite v Salzburgu až do roku 1985, kedy mal už skoro 80 rokov.[4]
Medzi rokmi 1954 až 1972 bol Max Kaser spoluproducentom prestížneho Zeitschrift der Savigny-Stiftung für Rechtsgeschichte (ZRG), odborného časopisu pre vedcov a študentov historickej právnej vedy a príbuzných tém.[3]
Členstvá
[upraviť | upraviť zdroj]Max Kaser bol členom rôznych učených spoločností a ďalších vedeckých združení, z ktorých niektoré sú uvedené nižšie:
- V roku 1959 sa stal plnohodnotným členom Akademie der Wissenschaften zu Göttingen („Göttingenská akadémia vied a humanistiky“).[10]
- V roku 1960 sa stal zahraničným členom Accademia delle Scienze di Torino („Turínska akadémia vied a humanistiky“).[4]
- V roku 1968 sa stal členom neapolskej Accademia delle Scienze (Akadémie vied) („Akadémie vied“).[4]
- V roku 1969 sa stal zahraničným členom Milánskej Istituto Lombardo Accademia di Scienze e Lettere („Lombardská akadémia vied“).[4]
- V roku 1971 sa stal členom rímskej Accademia Nazionale dei Lincei.[4]
- V roku 1972 sa stal členom Österreichische Akademie der Wissenschaften („Rakúska akadémia vied a humanistiky“).[4]
- V roku 1973 sa stal členom korešpondentom Bayerische Akademie der Wissenschaften („Bavorská akadémia vied a humanistiky“) v Mníchove.[4]
- V roku 1973 sa stal členom londýnskej British Academy.[11]
- V roku 1975 ho zvolili za čestného člena Society for the Promotion of Roman Studies v Londýne.[4]
- V roku 1988 sa stal členom Ακαδημία Αθηνών (Aténska akadémia).
Ocenenia a uznania
[upraviť | upraviť zdroj]Seminár Maxa Kasera na Univerzite v Salzburgu je pomenovaný na jeho počesť. Seminárna knižnica, založená v roku 1966, pozostáva z kníh, novín a ďalších tlačovín Ernsta Levyho, Ericha Sachersa a samotného Maxa Kasera. Zbierka je starostlivo udržiavaná a aktualizovaná.[12]
Kaserove učebnice o rímskom súkromnom práve a rímskych právnych dejinách sú široko študované a uznávané. Boli preložené do viacerých jazykov vrátane angličtiny, holandčiny, fínčiny, španielčiny, japončiny a kórejčiny.[3][13]
Vyznamenania a ceny:
- 1971 Österreichisches Ehrenzeichen für Wissenschaft und Kunst („Rakúsky odznak cti v oblasti vied a umenia“)[3]
- 1977 Cena Williama Hartela[3]
- Verdienstorden der Bundesrepublik Deutschland („Záslužný rád Spolkovej republiky Nemecko“)[3]
- 1986 Goldene Ehrenzeichen des Landes Salzburg („Zlatý odznak cti štátu Salzburg“)[3]
Max Kaser získal aj pozoruhodne veľký počet čestných doktorátov[3]:
- 1958 Rio de Janeiro[4]
- 1962 Glasgow[4]
- 1965 Sorbonna (Parížska univerzita)[4]
- 1966 Bordeaux[4]
- 1968 Graz (Dr. rerum politicarum)[4]
- 1970 Innsbruck[4]
- 1973 Pretoria[4]
- 1975 Camerino[4]
- 1992 Neapol[4]
- 1992 Madrid[4]
- 1999 Regensburg (posmrtne)[3]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Christian Wendt (author); [; Helmuth Schneider (compiler-editor). Kaser, Max. [s.l.] : Springer-Verlag, 14 January 2017. Dostupné online. ISBN 978-3-476-00083-5. S. 644 – 645.
- ↑ a b c d e f g Dieter Medicus. Max Kaser: 21.4.1906-13.1.1997 [online]. Bayerische Akademie der Wissenschaften, München. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s Gerwin Haybäck. Erinnerung an einen überragenden Romanisten [online]. Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften (Beiträge zur Rechtsgeschichte Österreichs), Wien. S. 82–90. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t Gábor Hamza. In Memoriam Max Kaser (1906-1997) [online]. Eötvös Loránd University's Digital Institutional Repository, 1997. S. 127 – 130. Dostupné online.
- ↑ Ferdinand Tremel. Kurt Käser (23 Oktober 1870 bis 1. November 1931) [online]. Historischer Verein für Steiermark, Graz, 1970. S. 231 – 254. Dostupné online.
- ↑ Susanne K. Paas. Das Bewegliche System im Spiegel national sozialistischer Gesetzgebungsdebatten [online]. Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften (Beiträge zur Rechtsgeschichte Österreichs), Wien, 2017. S. 302 – 316. Dostupné online.
- ↑ Max Kaser. Restituere als Prozeßgegenstand. [s.l.] : C.H.Beck, 1968. Dostupné online. GGKEY:EEW2LLBTT49.
- ↑ Lieselotte Steveling. Veranderungsplane von Max Kaser. [s.l.] : LIT Verlag Münster, 1999. Dostupné online. ISBN 978-3-8258-4084-6. S. 515–516.
- ↑ Peter Landau (author); Michael Stolleis (compiler-editor); Dieter Simon (compiler-editor). Römisches Recht und deutsches gemeinrecht. [s.l.] : Mohr Siebeck, 1989. Dostupné online. ISBN 978-3-16-645510-5. S. 11–24.
- ↑ Karl Arndt; Gerhard Gottschalk; Rudolf Smend. Register und Bilderlauterungen. [s.l.] : Wallstein Verlag, 2001. Dostupné online. ISBN 978-3-89244-485-5. S. 724, 710 – 736.
- ↑ Professor Dr Max Kaser [online]. The British Academy, London. Dostupné online.
- ↑ Willkommen beim Max-Kaser-Seminar für Römisches Recht [online]. Paris-Lodron-Universität Salzburg. Dostupné online.
- ↑ Reinhard Zimmermann. Roman Law in the Modern World. Cambridge Companion to Roman Law (Cambridge University Press), 2015.